Madeira – ostrov návratov

Madeira – ostrov návratov tiež nazývaný ostrovom večnej jari. Mne Madeira otvorila svoju náruč až po strastiplnej 41 hodinovej ceste. Najprv nám let z Lisabonu na Madeiru zrušili a preložili na ráno. Potom sme dva krát nad Madeirou len zakrúžili a pre silný vietor nepristáli. Ale vraví sa že do tretice všetko dobré a tak aj bolo. Tretí let bol úspešný. Ešte 24 hodín čakania na stratenú batožinu a výlet na Madeire sa mohol začať. Svoju uhlíkovú stopu mám už ale zasranú až do smrti najsmrtnejšej.

Pokračovať v čítaní “Madeira – ostrov návratov”

Pohronský Inovec – chata pod Inovcom

Pohronský Inovec je relatívne málo navštevované a málo známe pohorie. Leží v tieni svojich blízkych susedov Štiavnických a Kremnických vrchov a pohoria Tríbeč. Dominantou pohoria je vrchol Veľký Inovec s výškou 901 m. Z vrcholu sa otvára výhľad na Štiavnické vrchy a do Podunajska. Na vrchol vedie viacero turistických chodníkov zo všetkých svetových strán. 

Pokračovať v čítaní “Pohronský Inovec – chata pod Inovcom”

Bezovec a hrad Tematín

Zaujímavý a na turistické ciele bohatý okruh v Považskom Inovci začína v Hrádockej doline. Modrá značka smerom na hlavný hrebeň Považského Inovca vedie dolinou, neskôr po rozľahlých lúkách do sedla pod Skalinami. Zdatnejší turisti môžu vystúpať na hrebeň po žltej značke smerom na vrch Prieľačina 893 m. Táto trasa je cca o 5 km dlhšia. Červená hrebeňovka vedie striedavo lesom a lúkami na kedysi slávne rekreačné a lyžiarske stredisko Bezovec. Tu je viacero možností na osvieženie, najbližšie je Šport chata. Bočný hrebeň s modrou značkou vedie na zrúcaninu hradu Tematín. Späť do Hrádockej doliny vedie žltá turistická značka. Trasa meria necelých 19 km a aj s prestávkami sme ju absolvovali za 5 a ½ hodiny.

Bezovec Tematin graf


Hrad Tematín
Spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom zabezpečoval ochranu horských pohraničných priesmykov do Uhorska a dôležitého brodu cez Váh. Keďže ho postavili na vysokom a zďaleka viditeľnom mieste, slúžil aj ako signalizačný objekt. Spomínané hrady boli totiž vizuálne prepojené, to znamená, že v noci pomocou ohňových signálov a cez deň vlajkami odovzdávali dohodnuté znamenia.

Odporúčaná mapa:

  • VKÚ Harmanec č. 130 Považský Inovec – Piešťany

Roštún 752 m.

Roštún je od roku 1953 najrozsiahlejšie maloplošné chránené územie v Malých Karpatoch. Zahŕňa celú hrebeňovú časť Veľkej a Malej Vápennej s priľahlými stráňami. Územie je významné z geologického, geomorfologického, botanického i zoologického hladiska. Kras reprezentujú škrapy, krasové jamy, suché doliny a puklinové jaskyne. V lesných spoločenstvách bučín rastie veľa teplomilných druhov rastlín. Vzácnou flórou sa vyznačujú nelesné spoločenstvá skalných stien a štrbín. Sú tu aj významné biotopy zriedkavých druhov vtákov, netopierov a hmyzu.

Toľko je napísané na tabuľke pod Roštúnom.

Roštún je tretí najvyšší kopec v Malých Karpatoch. Roštún mu odjakživa hovorá len tý, čo vedzá viprávat. Tí, čo rozprávajú mu vravia Veľká Vápenná. Spoločne s blízkym Klokočom patria možno k najkrajším malokarpatským vrcholom. Celok dopĺňajú krasové javy Plaveckého krasu a zrúcanina Plavecký hrad.

Ideálny, 15 km dlhý, okruh možno začať v Plaveckom Podhradí. Vhodné parkovanie je pred hostincom Pod Bubnom skade vedie žltá turistická značka rovno na Roštún. Na vrchole je cca 5 m vysoká rozhľadňa. Okruh vedie ďalej po červenej miernym klesaním cez Mesačnú lúku (prameň) do sedla Uhliská. Cez Klokoč trasa pokračuje po modrej na Amonovu lúku a okolo Plaveckého hradu späť do Plaveckého Podhradia. V cieli veľmi príjemný hostinec Pod Bubnom ponúka kvalitné občerstvenie, skromné jedlo a dokonca tam majú peknú šenkárku.

Odporúčaná mapa:

  • VKÚ Harmanec č. 128, Malé Karpaty – Záruby

Rostun graf

Marhát 748,2 m.n.m

Marhát je dominantný vrchol v Považskom Inovci v oblasti Piešťan. Vyhľadávaným cieľom peších turistov a cykloturistov je najmä pre drevenú rozhľadňu stojacu na jeho vrchole. Z nej sa otvára panoramatický výhľad až kam oko dovidí. 18. januára 2015 to bolo cca 100 m. Na Marhát vedie viacero turistických chodníkov. My sme zvolili trasu z Výtokov po zelenej značke cez Krahulčie vrchy. Chodník na Krahulčie vrchy strmo stúpa. Dosiahnutím kóty Krahulčie vrchy sme prekonali väčšinu prevýšenia cestou na vrchol. Ďalej sa pokračuje miernym stúpaním po červenej turistickej značke až na samotný Marhát. Na Marháte okrem spomínanej rozhľadne stojí symbolický kríž, symbolicky otočený na juh a dva prístrešky s posedením. Z Marhátu červená značka pokračuje prevažne lesnými cestami smerom na Bezovec. Na rázcestí sedlo Kostolný vrch sme po modrej značke prešli na Gonove lazy a odtiaľ po zelenej značke späť k zaparkovanému autu na Výtoky. Celá nenáročná trasa meria 14 km a absolvovali sme ju cca za 5 hodín.

Odporúčaná mapa:

  • VKÚ Harmanec č. 130 – Považský Inovec, Piešťany

 

Chopok – Ďurková

Každý turista dá za pravdu, že Nízkotatranský hrebeň patrí k TOP hrebeňovkám v slovenských horách. Najmä jeho partie v oblasti Chopku. Ten je práve pre obnovenú lanovku na jeho vrchol obvyklým zahájením/ukončením hrebeňovky. Trasu po hrebeni smerom na východ, teda cez Ďumbier na Štefánikovu chatu, volí väčšina turistov. Avšak krajinársky hodnotnejšia a na výhľad bohatšia je práve trasa smerom na západ cez Ďereše, Poľanu, Kotliská a Chabenec po Ďurkovú. Tu už “normálny” turista má drevené nohy a volí ústup alebo nocľah v útulni Ďurková. Smerom na sever zo sedla Ďurkovej je najbližšie osada Magurka (ubytovanie, stravovanie) po zelenej značke. Na juh treba zostúpiť do Jasenianskej doliny k Baukovej hati alebo po osadu Kyslá. Tam je najbližšie dostupné miesto autom. Odvoz si treba vopred zabezpečiť najneskôr zo Struhárskeho sedla, kde je ešte signál na mobil.

Hovorí sa, že neplánované akcie sú tie najlepšie. Taký bol aj prechod spomínanej hrebeňovky na dušičkový deň 1. novembra 2014. Dušičkový čas nám pripomína aj kamarátov, ktorých už na turistickom chodníku nestretneme. Patrí k nim aj Jožo Černý, bývalý chatár z chaty Kosodrevina na južnom úpätí Chopku. Mnohí na neho s úctou spomíname.

Vysokohorská turistika je závislá najmä na počasí, a to nám v tento deň vyšlo na jednotku. Dopravu na Srdiečko a späť z Jasenianskej doliny nám zabezpečili na hoteli Polianka z Krpáčova, kde sme boli ubytovaní. Túto službu širokej turistickej verejnosti poskytuje mikrobusom aj Motorest Nemecká a Penzion Hradisko.

Stiahnite si tapetu panorámy Chopku na PC alebo do mobilu
[dm]16[/dm]

Retezat – Skialp po medvedích stopách

Veľká noc sa nesie v znamení rôznych starých tradícií ….. my sme pridali ďalšiu. Skialp, tentokrát v Rumunskom Retezate. Pre menej znalých tejto destinácie ide o Národný park v juhozápadnej oblasti Rumunska, kde samotný Retezat /2482 m.nm./ je tretím najvyšším vrchom NP.

Tento skialp bol pôvodne naplánovaný na február, keďže však tothoročná pani zima bola veľmi štedrá a nasypala viac, ako bolo únosné, dostali sme vo februári echo, že dolina je zatvorená a nemáme nikam chodiť. A tak sme čakali, a čakali …. až sme sa prečkali až do Veľkej noci.

Zúčastnení:
náčelník Viktor- Moravák v BA; ELa&Vlado- KE; Jano alias Silvo Stalone z Beckova; Jana- BA; Julča-SNV; Janko-Snina; Dano z Orešian; požiarno-záchranný zbor PK – Tomi a Matúš; Miro-väčný optimista, Vierka a Jakub z BB; Oto-story teller, Vendo alias šakal a jeho verná Fany z BB.

Uvítací klincový ceremoniál
Odchod z BA v stredu 22:00 – príchod do Retezatu v nedeľu 8:00. 10hodín cesty je dosť na to, aby vás kvalitne boleli zadky, ak sa však nalodíte s tou správnou posádkou, všetky trampoty sú rýchlo preč. Zrazu sme tam,v doline Parcul National Retezat. Zisťujeme, že z 2 metrov februárového snehu zostali už len fľaky a blato sa úspešne derie na povrch. Plán spôsobu výstupu na chatu Pietrele (1480m) bol jasný. Začali sme nakladať na ruksak. A zistili sme, že taký ruksak unesie celkom dosť. Spacák, veci na varenie, na jedenie, na oblečenie, na prezlečenie, na umytie, na prípitok aj zápitok, lyže, lyžiarky, helmu no a aj za pol kila klincov – zišli sa! ”Zľahka ” naložené, nie až tak zľahka vynesené. No ale čo sme my menej ako iní? Do dvoch hodín sme za spoločnosti slniečka, ktoré nám pražilo do gebule, boli na chate. Odmena však bola krásna, studená a orosená. Není nič lepšie v takomto momente!!! Pani chatárka, týmto vám ďakujeme za záchranu niekoľkých ľudských životov, ktoré boli v ohrození!

Všetci 15-ti sme sa ubytovali v Cabane No. 9 pozostávajúcej z malých sympatických izbičiek so štyrmi posteľami a pieckou na kúrenie. Toť vsjo. Začali sme vykladať naše ”skromne ” naložené ruksaky kde sa s tým všetkým, ale podieť? A tu prichádzajú na parket klince. Viktor náčelník šibalsky tušil, že nebude kde pakšamenty vyložiť, a tak sa zásobil klincami. Obklincovali sme teda v pravidelných intervaloch steny spálne, povešali pakšamenty a Viktor si dal záväzok, že budúci rok prinesie aj police. Viktor, nezabudni na svoj sľub!

Čo s načatým večerom poobede o tretej? S Janou sme sa rozhodli ísť na prieskum. Prieskum okolia bol dobrý nápad, prieskum zásob v bare u pani chatárky ešte lepší. Neuveriteľné, že všetci účastníci “výletu” sa postupne vybrali na rovnaký prieskum, ako my. Tie hory majú niečo do seba! Spájajú ľudí. A to nie len rovnakými záujmami, ale aj rovnakými myšlienkami.

Tu je potrebné taktiež dodať, že okrem iného pani chatárka vedela navariť veľmi chutnú špecialitu – kukuričnú kašu s ovčím syrom a smotanou, ktorá má krásny Rumunský názov – Mamaliga. Viktor nad ňou síce krútil nosom, nám ale strašne chutila. Zemiaková polieva s množstvom údeného, bola ešte výdatnejšia. Variť teta chatárka veru vie výborne! Vrátane červeného vareného vína!

Retezat - Skialp po medvedích stopách

Skialp po medvedích stopách
V prvý lyžiarsky deň bol na pláne výšľap na Retezat. Po dvoch hodinách šľapania dolinou sme sa dostali pod Retezat. Keďže snehové podmienky nezaručovali bezpečnosť, plán sa zmenil a vyšľapali sme do sedla oproti. Preštverali sme sa na druhú stranu a pri zjazde sme našli krásne medvedie stopy. Do jednej medvedej by vošli asi dve moje lyžiarky. Maco si to rúbal niekde do kosodreviny a dal nám znamenie, že ranní ptáče dál doskáče a on už nespí. Tak sme sypali radšej dole. Doliny Retezatu sú krásne široké a otvorené. Z každej strany je kus nádhernej prírody. V prípade dobrého snehu je tam veľa možností na kratšie výšľapy a zjazdy. Samozrejme, najprv si musíte odmašírovať dve hodiny tiahlou dolinou, až potom dostanete za odmenu výšľap a zjazd. Tí, ktorí uprednostňujú menej turistiky a viac adrenalínu v žľaboch, nech idú radšej do Tatier, alebo do Švajčiarska. Tam však zas nezažijete to, čo sadá zažiť len v Rumunsku. Zážitky a pocity sú tam vždy jedinečné a neopakovateľné. A tak sa teším aj napriek tomu, že žľabov nebolo. Podobné výstupy sme absolvovali aj po ďalšie dva dni, a to aj napriek tomu, že počasie skúšalo našu trpezlivosť. Nás však ani dážď, ani hmla so snehom len tak nedostanú!

Stretnutie s ochrancom a strážcom lesa – Reindžrom
Užívania si odpočinku pred chatou k nám v jedno popoludnie došiel chlapík v uniforme a predstavil sa ako strážca a ochranca lesa. Zažiadal si poplatok za vstup do NP. Bez frflania sme zaplatili. Matúš však ostal pri pohľade na strážcu s menším údivom na tvári. Neskôr nám to objasnil: ” idúc ráno okolo studánky vidím miestneho boya do pol pása holého, dávajúc si ”sprchu” pri potoku. Tak si hovorím, keď on móóóže, aj ja móóóžem.” Šup ho, a už bol Matúš v trencloch vedľa miestneho boya. Ten sa dal s Matúšom do reči, Matúš pritakal, umyl čo mal a spokojný odišiel. Bol s konverzáciou spokojný, veď mu nerozumel. Poobede, keď miestny boy od studánky prišiel v uniforme vypýtať poplatok, Matúš pochopil, o čom sa ráno spolu bavili. Miestny Reindžer začal svoju misiu totiž už ráno, zostal však nepochopený. No ale ako ho mal Matúš spoznať? Veď boli obaja vtrencloch a Matúš ho považoval za seberovného. Reindžer bol ale nakoniec fajn chlap. Dokonca sa nám aj ospravedlnil, že žiada peniaze. Chápali sme, veď je to jeho chlieb každodenný, na ktorý sa v Rumunsku stále ťažko robí. Takže sme sa v žiadnom prípade nehnevali a ešte sme si s ním aj príjemne pokecali. Mimochodom, poplatok je naozaj symbolický, 5 Lei per persona.

Drak Retezatský
V tretí, tradične krízový deň sa väčšina rozhodla zostať v základnom tábore. Tu vznikla myšlienka “vymodelovať si niečo zo snehu”. Mladí nádejní dizajnéri vypracovali plán, a šlo sa na to. Kým sme sa zvyšní lyžiari vrátili o pár hodín z kopcov, pred chatou ležal cca 15 metrový, dobre živený DRAK. Bol vymodelovaný do absolútnych detailov, ktoré si zaslúžia poklonu. Klobúk dole, páni majstri! Takýto drak po Retezate ešte určite nelietal!

V Retezate teda okrem lietajúcich drakov taktiež kvília šakaly. Pravdupovediac, to šakalie kvílenie nás jednej mesačnej noci mierne vyľakalo. Začalo sa náhle rozliehať po lese a my – mierne zmätení – sme zrazu narýchlo nevedeli, ako to zviera identifikovať. Dokonca sme ho aj videli hýbať sa v lese potom prišlo ale niekomu divné, že zver má červený kožuch. A zrazu sa z lesa na nás vyrútil Vendo s Fanny. No Vendo, ale si nám nahnal do gatí! To sa predsa nám dospelým nerobí! Vendo nám potom na ukludnenie dal dôkladnú prednášku o tom, aký rozdiel je medzi hienami a šakalmi, kde žijú a ako zavýjajú. Trochu sme sa veru aj hanbili, že 12 ročný Vendo nás položil vedomostne, a hlavne psychicky na lopatky.

Retezat - Skialp po medvedích stopách

Smiech a smäd sa ľúbia
Po večeroch sme sa vždy dobrovoľne zišli okolo jedného …. každý večer okolo toho istého … stola v bare u pani chatárky, kde sa začali príbehy. Príbehy slovenských horalov, lezcov, požiarnikov, záchranárov, kuričov aj učiteľov o tom, čo všetko sa dá v živote prežiť. Story o Himalájach, mylnej potýčke s mafiánmi na služobnej ceste, o ručne vyrobených cisternách na benzín, ktoré putovali svetom ale aj o udalostiach v podaní Beckovského “vicišpána” 21 storočia …každý večer sme ronili slzy …. od smiechu. Príbehy sa sypali ako z vreca, víno chutilo viac a viac ….až nám teta chatárka v druhý večer pobytu oznámila, že sme jej vypili všetko víno. Mohli sme za to, že ho tak dobre varila? Nič to za to, na druhý deň zásoby vína doplnili. Pre istotu nám však v ten večer oznámila, že už sme aj pivo vypili. Na štvrtý deň došiel už aj Rum a miestna Metaxa. Sme si vedomí toho, že ťažko za to niekoho viniť, keď sme tam boli takmer celé 4 dni sami …..okrem Reindžrov a troch Rumunských turistov, ktorí sa stali našou družbou v daný večer. Týmto vyjadrujem tete chatárke obdiv za jej ochotu a nekonečnú trpezlivosť s nami.

Spokojní s výpravou, plní zážitkov a nových poznaní sme sa mohli po štyroch dňoch pobrať domov. Po mojej siedmej návšteve Rumunska opäť konštatujem, že táto krajina ma magickú silu. Vždy pritiahne tých správnych ľudí!

Naša výprava sa vďaka všetkým zúčastneným niesla v znamení smiechu a nadovšetko spokojných tvári. Všetko je o tom, ako si to vymodelujete. Vďaka všetci, že ste prišli!

Julča S.

www.viktorkana.sk

S lyžami na Hoverlu

Ak už máš dosť Alpských a Slovenských upravených zjazdoviek a chceš vidieť, ako bude naša krajina vyzerať po posledných voľbách, si na správnej stránke. Skupina nadšencov pre nevšedné zážitky vymazala ďalšie biele miesta na východ od Mukačeva a chce sa s Tebou podeliť o svoje zážitky.

Hoverla je najvyšším vrchom Ukrajiny. Hoci svojimi 2061 metrami nad morom nijak nezakrýva svojou majestátnosťou okolité kopce, ale je predsa symbolom krajiny a teda aj cieľom mnohých turistov. Svojou výškou je zdolateľný jednodňovým výletom, preto sme ho zaradili do svojho programu ako čerešničku na torte v posledný deň pobytu. Samotný názov je odvodený z reči miestneho rumunského etnika a znamená „ťažko prechodná“. Je súčasťou východných Poloninkých Beskýd. Cieľom prvých dní bolo neďaleké lyžiarske stredislo Drahobrat s možnosťou ubytovania nad pásmom lesa a s dobrým prístupom na hrebeň. Z tohto miesta možno pokračovať po hrebeni vľavo na Bliznicu 1883, alebo vpravo na Stig 1703. Výhodou tohto miesta je aj množstvo lyžiarskych zjazdoviek, ktoré v prípade zlého počasia nenechajú ľudí sedieť v krčme pri pive.

Zraz celej skupiny bol naplánovaný na utorok večer v príjemnej krčmičke na brehu Dunaja. 800 km cesty je najlepšie absolvovať po Maďarskej diaľnici v noci kôli nižšej hustote dopravy v okolí Budapešti a menším radom na Ukrajinskej hranici.

Po šiestich hodinách cesty, asi o 3:00 nad ránom sme preťali pomyselnú čiaru civilizácie pri meste Beregove. Na naše milé prekvapenie od nás ukrajinskí colníci nič nechceli, čo bolo aj pre Vikiho, ostrieľaného borca a šoféra expedície, prekvapením. To, že sme vstúpili do iného sveta nám dali, ako prvé, poznať cesty. Výmoly, diery a prepadliny na ceste vyzerali ako čerešne utopené v babičkynej bublanine. Od stavu cesty sa odvíjala aj rýchlosť ďalšieho postupu. Na hraničnom prechode nebola možnosť zameniť ukrajinské hrivny, preto sme pokračovali ďalej v smere na Khust a Rakiv. Väčšiu polovicu cesty Zakarpatskou Ukrajinou nás sprevádzala rieka Tisa, ku prameňom ktorej sme sa uberali.

Život na Ukrajine začína o hodinu skôr, ako u nás. S východom slnka ľudia prinášajú svoj tovar na trhovisko, ktoré bolo zväčša vedľa cesty. Ponúkajú výrobky vlastnej produkcie ako: zaváraniny, ryby, pečivo, pokazené elektrospotrebiče, a.t.ď., ale aj západnú produkciu ako: štvor-pásikový adidas, topánky, ktoré by ste ani svokre nekúpili.

O 7:30 nám škŕkanie v bruchu a vytrasené telo dávali jasné znamenie na malé zastavenie. Viacerí z našej skupiny už v tejto oblasti boli, preto rozhodnutie padlo jednoznačne na Tyachiv. Toto malé mestečko nám robilo kulisy ďalšie tri hodiny. Najskôr sme si potrebovali vymeniť valuty, tak sme sa rozbehli po okolí hľadať banku s najlepším kurzom. Bánk bolo dosť, ale otváracia doba až od ôsmej hodiny. Jasne nám to dala najavo upratovačka, keď krútiac mokrou handrou ukazovala na dvere. Čakanie sme si krátili prehliadkou miestneho trhoviska, obchodíkov a života pulzujúceho na hlavnom bulváre. Keď nadišla vytúžená hodina a my sme vytvorili rad pred kasou, pokladníčka nás schladila oznámením, že vymieňať nemôže, pretože aktuálny kurz na tento deň dostane z Národnej banky až o pol deviatej. Keď sme sa po pol hodine nakoniec dostali k výmene, každý strávil pri okienku aspoň 10 minút. Zmenáreň nebola vybavená ani softwarom ani tlačiarňou a pokladníčka musela ručne vyplniť dva formuláre veľkosti A4. Prekonali sme nekonečné čakanie a s vreckami plnými hrivien sme zamierili na nákup raňajok. Niektorí zvolili sladkú variantu pečivo rôznych tvarov a príjemných chutí, iní dali prednosť údeným rybám od miestnych trhovníkov a na záver teplé marmeládové pirohy vyprážané priamo na ulici.

Aj keď sme Tyachiv opúšťali sýti, po prebdenej noci sme mali pred sebou jasnú predstavu teplej sprchy a mäkkej postele. Z podriemkavania nás vytrhla nepríjemná udalosť hneď v nasledujúcej obci. Za našim autom sa z protismeru zavesila hliadka miestnej polície a sledovala nás až na koniec obce. Je jasné, že sme dodržiavali rýchlosť podľa pravidiel. Nechceli sme zbytočne navršovať dopravné náklady. Dali nám znamenie na zastavenie a s odôvodnením prekročením rýchlosti o 24 km/h požadovali 50 Eur. Zbytočne sme argumentovali tým, že 85-kou sa na ich cestách ani nedá jazdiť, odbili nás fotkou na display, na ktorej bola podobná biela dodávka s jasný číslom 84 km/h. Nakonies sa nám podarilo uhovoriť zľavu na 20 Eur „bez papiera“. Pri odovzdávaní peňazí policajt jasne prstom naznačil, že ich má šofér hodiť na zem, nie podať do ruky. Takto sa z úplatku stáva nález a asi by sme neuspeli ani na súde aj keď tam bolo toľko očitých svedkov.

Krajina pred nami sa roztvorila do širokej nivy vytvorenej meandrom Tisy. Výhľad na ešte neobrobené polia a vzdialené pahorky zakrývali len megastavby v štýle podnikateľského baroka. Dlho sa popri ceste, ale aj na vyvýšeninách na horizonte striedali dokončené domy s rozostavanými. Slovo dom je v tomto prípade len skromným označením stavby so zastavanou plochou min. 400 štvorcových metrov. Vežičky, pavlače, oblúkové okná, kované ploty a pravdaže sadrové sochy mačiek na stĺpoch brány, či labutí na balkónový zábradliach. Celkový dojem luxusu narušuje len to, že veľká časť domov je nedokončená, bez okien a dverí len vo fáze hrubej stavby. Na drevenom lešení vidno, že tento stav pretrváva už viac ako jeden rok. Stavebníci sú z miestnej komunity rumunov, ktorí pracujú v zahraničí a asi pre nich platí „ keď má sused 10 izieb, ja musím mať aspoň 15“

Okolie Tisy sa zužuje a rieka sa čoraz viac zarezáva do masívu Karpát. Bol čas obeda a za Velykyim Bychkivom objavujeme príjemnú reštauráciu v zrubovom štýle. Obsluha bola rýchla a milá. Borsč, šašliky a varenniky bali na stole za 20 minút. Pár kilometrov od reštaurácie prechádzame kontrolou pohraničnej stráže. Blizkosť hranice s Rumunskom je zjavný počtom vojakov okolo cesty. Cesta sa zrazu zatáča doľava a my sa uberáme do srdca Čiernohorskej Poloniny, stále sledujúc tok rieky.

Konečne Jasinia. Po zjazde z asfaltovej cesty sme sa vydali k miestnej krčme zistiť informácie o možnostiach dopravy na Drahobrat. Cesta tam je z tohto bodu neudržiavaná a teda pre bežné vozidlá neprejazdná. Tieto informácie sme už vedeli z internetu, ale čakali sme, že tu bude stáť rad nákladných áut čakajúcich na turistov. Všade bolo pusto, len jedna Škodovka s bratislavskou značkou išla v protismere. Usmialo sa na nás šťastie. Miestny rodák, žijúci v Bratislave bol pozrieť svojich rodičov a ako znalý pomerov nám objednal „gruzavik“ a zabezpečil parkovacie miesto pre našu dodávku vo dvore u rodičov.

14 kilometrov z Jasenie na Dragobrat bol naozal zážitok. Adrenalín nám vstrekovalo pri prechode každej ¾ metrovej priehlbne. Zosuvy pôdy na niektorých miestach spôsobili, že sa zdalo, akoby sme jazdili len na dvoch kolesách. Stretli sme aj SUV 4×4 idúce v protismere po dvojkoľajovej ceste, ale tam neplatí, že slabšie auto ustúpi. Ustupuje ten silnejší s väčšími manévrovacími schopnosťami vo vysokom snehu. Náš ZIL 816 bol v tomto ohľade neprekonateľný. Zaviezol nás aj s batožinou až k jednej z lanoviek strediska. Hneď sa nás ujala vedúca z neďalekej chaty, ktorá už o nás mala informáciu. Aj sme sa pokúšali zistiť ďalšie možnosti ubytovania v okolitých chatách, ktorých tam bolo dosť, ale cenovo to vyšlo rovnako bez ohľadu na kvalitu.

Ubytovali sme sa v príjemnej zrubovej chate v 4. A 5 posteľovej izbe. Po krátkom oddychu už na nás v reštaurácii, ktorá bola vo vedľajšej budove, čakala večera. Chutné jedlo a dostatočná veľkosť porcie bola ako balzam na dušu a telo po celodennom trmácaní. Ešte vodka na záver a každý šiel dobehnúť zameškaný spánok.

Ráno po raňajkách sme obuli lyže aj s pásmi už pred chatou. Vydali sme sa po zjazdovke priamo na hrebeň. Pri tak miernom stúpaní to trvalo asi 1 hodinu. Za celú dobu výstupu sme nestretli viac ako 15 lyžiarov. Dvojsedačková lanovka síce premávala, ale prázdna. Počasie sa oproti predchádzajúcemu dňu vylepšilo. Mraky sa rozplynuli a prestalo fúkať. Ideálne podmienky na hrebeňovku. Oblé chrbty kopcov s malými prevýšeniami bez vyčnievajúcich skál s možnosťou traverzovania po spevnenom snehu bez ľadových polí by uchvátili aj bežkárov. Šírka hrebeňa podnietila vznik nového športu „frirajdingu“. Ratrak upravený na prepravu ľudí vyvezie záujemcov na Bliznicu. Tí zlyžujú po upravenom hrebeni do najbližšieho sedielka, tam znova nasadnú na ratrak a prevezú sa na ďalší kopček hrebeňa a takto to prelyžujú až ku konečnej stanici lanovky. Samý kopec, kam len oko dovidelo bez zjavných väčších údolí oddeľujúcich jednotlivé horstvá. Z tohto mora kopčekov vystupovali len bielo skvúce vrcholy Hoverla a Petros. Zlyžovať sme mohli na obe strany. Záviselo iba na vás, aký terén si chcete vybrať. Smerom k Drahobratu bol sneh na rozsiahlej pláni pevný, so snehovými jazykmi. Strmosť svahov bola podobná tým na Chopku. Keďže to bol v tej chvíli pre nás neznámy terén, nevýhodou mohlo byť prenášanie lyží jedným z bočných hrebeňov pri prílišnom zlyžovaní do doliny. Pre túto variantu sa rozhodla prvá časť skupiny a zážitok z jazdy predčil ich očakávania. Traverzom v správne zvolenom mieste sa dostali až na zjazdovku v stredisku. Druhá skupina volila miernejší terén na záveternej strane hory, ale s prašanom nad kolená. Aj túto zábavu sme museli prerušiť v správnom momente, aby sme sa mohli bez námahy znova dostať traverzom do sedielka na hrebeni. Tam, kde „Frirajderov“ vyváža ratrak sme my museli lepiť pásy a na rozdiel od nich sme namiesto zjazdovky volili jeden z mnohých žľabov v exponovanejšom teréne. Na začiatku bolo potrebné prekonať asi 2 metrovú hranu naviateho snehu. Skok končil v panenskom prašane, ktorého bolo dosť pre všetkých. Žľaby sú tu široké bez trčiacich skál. Jazda nás tak uchvátila, že sme si to zopakovali, ale iným terénom.

Po celodennej aktivite už na nás čakala rozpálená sauna. V polozapustenom prízemí našej reštaurácie sa nachádza sauna pre 15 osôb s odpočivárňou zariadenou dlhým dreveným stolom a dvomi lavicami po oboch stranách. Isteže by sa, z lekárskeho hľadiska, nemali v saune konzumovať alkoholické nápoje, ale čo lepšie zaženie smäd ako dobre vychladené pivo. K saune patril aj schladzovací bazénik, ktorý bol však bez vody. Stačiť nám mali snehové záveje pred chatou. Z tých, ktorí takúto formu ochladzovania využili, sme potom po návrate do sauny oberali šlapky a iné drobnosti nalepivšie sa na ich rozpálené telo. Takto zregenerovaní a plný zážitkov sme po večeri podávanej o poschodie vyššie dali ešte vodku na záver dňa a vhupli do perín.

Ďalší deň začal ako ten predchádzajúci raňajkami. Spojili sme sa telefonicky so šoférom „Gruzaviku“ a dohodli čas našeho prevozu pod Hoverlu na 4.hodinu popoludní. Pred výšľapom na hrebeň sme už boli zbalení, ale napriek ubytovaciemu poriadku sme izby opustiť nemuseli. Tento raz sme nepostupovali priamo po zjazdovke, ale veľkým pravotočivým oblúkom sme sa snažili dostať na hrebeň tesne pred vrcholom Stigu. Tam končili aj lanovky druhej časti strediska, ktoré bolo od nášho vzdialené asi 2 km. Na vrchole sa počasie náhle zmenilo. Nízka oblačnosť znížila viditeľnosť na minimum a silný vietor nám metal sneh do tváre. Rozhodli sme sa zlyžovať po zjazdovke nadol. Sneh a terén boli také úchvatné, že sme sa rozhodli túto jazdu ešte pár krát zopakovať. Na nešťastie miestne podnikateľské prostredie nie je tak priateľské k zákazníkom, ako to poznáme z Rakúska a na každú lanovku platia iné lístky. Nedá sa dohodnúť ani s vlekárom, pretože ho sníma majiteľova kamera z nárožia neďalekej budovy. Ak si kúpite výhodnejšiu permanentku na 10 jázd pre celú skupinu, nepochodíte. Tak ako my, turniket nás púšťal po jednom v tak dlho časovom intervale, že to niektorí chceli vzdať a vrátiť sa do neďalekej koliby. Táto časť strediska mala rozvinutejšou infraštruktúrou. Malé hotelíky, chatky a reštaurácie tu boli zhrčené na oveľa menšom mieste. Blížiaci sa čas odchodu nás prinútil zlyžovať od hornej stanice lanovky veľkým oblúkom na “našu“ zjazdovku a vrátiť sa ku chate. Naložili sme batohy a lyže do pristaveného nákladiaka a pol hodinovou adrenalínovou jazdou sme sa rozlúčili s Drahobratom. Cestou sme ešte dohodli našu prepravu pod Hoverlu, ktorá je pre bežné vozidlá rovnako nedostupná.

V Jasenyi sme dosť rýchlo našli ubytovanie aj s polpenziou v zrubovom penzióne. Z vonkajšej strany pekne vyzerajúca stavba bola z vnútra obitá umelohmotnými imitáciami tehlovej steny, zo stropu viseli podhľady z rovnakého materiálu. Ako by sa hanbili priznať drevenú konštrukciu ako niečo nemoderné, či obyčajné. Spoločenská miestnosť bola akousi prístavbou k hlavnej budove, kde bývali aj majitelia penziónu. Ak sa v nej niekto ostal po záverečnej, mal smolu. Za dverami už hliadkovali dva strážne psy odhodlané skočiť aj na medveďa.

Ráno po raňajkách nás už čakal vodič „gruzaviku“ aj so strojom pripraveným na cestu. Milo nás prekvapila jeho spoľahlivosť a dochvíľnosť. Cesta pod Hoverlu nás po hodime jazdy verejnými komunikáciami zaviedla do historicky prvej prírodnej rezervácie na Ukrajine. Poznali sme to v dôsledku vynútenej zastávky na kontrolnom stanovišti kde uniformovaní muži urobili zápis o vstupe do zóny s najvyšším stupňom ochrany. Pravdaže za poplatok. Nasledovala adrenalínová jazda, ktorá už ale nebola pre nás takým prekvapením. Jedine brodenie rieky namiesto prechodu po polorozpadnutom deravom moste vzbudzovala u nás úctu k šoférovým skúsenostiam. Auto sme odstavili pri chate ochrancov prírody priamo v srdci rezervácie. Vydali sme sa po stopách, ktoré pred nami zanechali peší turisti. To nám dosť pomohlo, pretože prvú hodinu cesty nebolo vrchol Hoverly vôbec vidieť a chodník viedol hustým lesom. Značenie na stromoch nás čas od času uisťovalo o správnom smere, ale klesanie chodníka nám do duší vnieslo zneistenie. Takto sme sa jedným z bočných hrebeňov dostali až nad hranicu lesa. Náš cieľ sa belel na pozadí modrej oblohy bez mráčika. Prudšie výstupy sa striedali s miernymi plošinkami až nás stopy priviedli do sedla pod vrcholom. Bola tam neobývaná búda na núdzové prespanie. Po pol hodine stúpania sme nakoniec dosiahli vrchol. Betónový trojzubec, symbol Ukrajiny, stojaci na hrudách zeme zo všetkých častí krajiny nás aspoň čiastočne uchránil pred bičovaním vetra.

Z dôvodu únavy a neznalosti terénu sme sa rozhodli zostúpiť rovnakou cestou. Na vrchole a hlavnom hrebeni bol sneh pevný bez ľadových polí. S ubúdajúcou nadmorskou výškou však oťažel, lyže sa zabárali a manévrovanie medzi zmrznutými návejmi a neskôr stromčekmi dalo svalom poriadne zabrať. Najviac naše sily preverila posledná časť zjazdu vedúca lesnou cestou v hlbokom jarku. Keby bol chodník zmrznutý tak, ako sme ho zažili v ten deň ráno, asi by nám neostávalo nič iné, len zniesť lyže na pleciach. Po návrate ku chate, kde na nás trpezlivo čakal šofér „gruzaviku“ dobre padlo vychladené pivo. Chata mala aj lôžkovú časť pre turistov a jednoduchú kuchyňu. Srdečnosť miestnych sa prejavila tak, že nám ponúkli samohonku s vyluhovaným koreňom miestnej flóry (neznámeho pôvodu) a domácu slaninu. Keď sme pátrali po surovine, z ktorej bol alkohol vypálený, nik nevedel povedať, čo ich mama dáva do kvasu. Uznanie sme si získali časom, ktorý sme potrebovali na zdolanie Hoverli. Päť hodín tam a späť bolo aj pre miestnych zanietencov svižné tempo. Museli sme ukázať vrcholové fotky aby nám uverili.

Cesta v nákladiaku poskakujúcom po ceste z nás nevytriasla uspokojenie z dosiahnutého úspechu. Ešte malé zastavenie v miestnej krčme patriacej nášmu ukrajinskému šoférovi s ponukou bezmála 20 druhov pív a o chvíľu sme si už sadali k prestretému stolu v penzióne u našich hostiteľov. Športová časť našeho pobytu sa tým skončila. Čakalo nás ešte sušenie a zbalenie batožiny a zaslúžený odpočinok.

Ďalší deň ráno sme naložili batohy, lyže a po výdatných raňajkách sme vyrazili západným smerom. Cestovali sme bez väčších zastávok míňajúc slnkom rozžiarené kupole miestnych cerkví, ktoré boli v nedeľu ráno obliehané davmi veriacich. Zastávku na nákup spomienkových predmetov (cukríky a vodku) sme si urobili v nám známom Tyachive.

Ako nás potešili colníci pri vstupe na Ukrajinu, tak s nami zacvičili maďarskí pri vstupe do Schengenu. Vypisovanie dokumentov v maďarskom jazyku, vyvolávanie mien účastníkov spojené s nakúkaním do okienka kancelárie s úsmevom podobným tomu v pase, ale hlavne vyloženie vytipovanej batožiny nás stálo hodinu drahocenného času. Všetci sme mali naponáhlo, veď v prípade neskorého príchodu do Bratislavy sa nám zmenšovali možnosti dopravy do našich domovov. Ešte malé pochybenie pri obchvate Budapešti a potom nás už diaľnica bezpečne doviedla na miesto, z ktorého sme pred šiestimi dňami, plní očakávania, opúšťali Slovensko.

Účastníci zájazdu: Miloš Krištofovič, Ivan Berka, Emil Vojtoko, Viliam Hlôška, Maroš Judiak, Miro Závodský, Tono Drábik, Zolo Badin a Viktor.

www.viktorkana.sk

Veterlín

Ak sa nemýlim, v Malých Karpatoch je jedenásť kopcov prevyšujúcich hranicu 700 m.n.m. Veterlín s výškou 723,5 m je piaty v poradí a Čelo ktoré spolu s Veterlínom tvorí kompaktný hrebeň s výškou 716 m.n.m je v poradí siedma sedemstovka. Len o jeden meter ho prevyšuje Havranica v susednom, oveľa navštevovanejšom Zárubskom hrebeni. Možno práve pre bezprostrednú blízkosť Zárub, najvyššieho kopca Malých Karpát, neviedla na Veterlín nikdy turistická značka. Aspoň čo stará mama spomínali.

To však nič nemení na atraktivite hrebeňa Veterlín – Čelo. Na samotnom hrebeni, ako nakoniec vo všetkých výškových partiách Malých Karpát, možno rozpoznať zvyšky pôvodného lesa. Navyše je pochod spestrený viacerými výhľadmi smerom na Trnavu a južnú časť Malých Karpát. Na opačnú stranu je hrebeň pokrytý pomerne hustým lesom, inak by bol hrebeň Zárub, najmä zrúcanina hradu Ostrý kameň, ako na dlani.

Na vrchole. V pozadí obec Lošonec a Orešanské vŕšky.
Na vrchole. V pozadí obec Lošonec a Orešanské vŕšky.

Masív Veterlínu je na jar pokrytý kobercom snežienok a Medvedieho cesnaku.
Masív Veterlínu je na jar pokrytý kobercom snežienok a Medvedieho cesnaku.

Celý hrebeň je už od dávna rajom jaskyniarov. Najznámejšou jaskyňou je Malá skala, ale čo všetko ukrývajú útroby Veterlína vedia len zasvätený. Práve v týchto miestach, ako mladý zapálený chalani začínali viacerý trnavský jaskyniari. Dnes sú z nich už slávne osobnosti v obore a na konte majú mnohé svetové prvenstvá.

Tu niekde je vstup do jaskyne Malá skala.
Tu niekde je vstup do jaskyne Malá skala.

Najvýhodnejšie nástupné miesto na Veterlín sú Smolenice, prípadne Jahodník. Je tam najviac osviežovní. V pohode to však ide i od VN Buková, alebo z Plaveckého Mikuláša. To si však určite dokážete pozrieť na mape aj sami.

Odporučená mapa

  • VKÚ Harmanec č. 128, Malé Karpaty – Záruby

5
Pohľad na Trnavskú tabuľu.

6
Pohľad na Malé Karpaty smerom na juh. V pozadí Čierna skala, Klokoč a Vápenná.

Keď mojim priateľom z Horehronia rozprávam o krásach našich malokarpatských sedemstoviek idú sa popučiť od smiechu. Verte, ale že vám Veterlín nedá nič zadarmo a nohy vás určite budú bolieť. Záverečné pivko v niektorom z vyhlásených smolenických šenkoch potom chutí ako medík.