Madeira – ostrov návratov

Madeira – ostrov návratov tiež nazývaný ostrovom večnej jari. Mne Madeira otvorila svoju náruč až po strastiplnej 41 hodinovej ceste. Najprv nám let z Lisabonu na Madeiru zrušili a preložili na ráno. Potom sme dva krát nad Madeirou len zakrúžili a pre silný vietor nepristáli. Ale vraví sa že do tretice všetko dobré a tak aj bolo. Tretí let bol úspešný. Ešte 24 hodín čakania na stratenú batožinu a výlet na Madeire sa mohol začať. Svoju uhlíkovú stopu mám už ale zasranú až do smrti najsmrtnejšej.

Pokračovať v čítaní “Madeira – ostrov návratov”

Letom svetom na druhú stranu zemegule – PERU a BOLÍVIA

Zaujímavý dokument z južnej Ameriky od rekreantov CK Anakonda. Vytvoril ho Peter Kuric s partiou na cestách za dobrodružstvom. Slovom vás sprevádza Peter Kuric, kamera Peter Kuric, textové podklady Majka Kuricová, komentár a úprava textov Erik Nemec, strih a zvuk, spracovanie textov Juraj Lech, programový riaditeľ a produkcia Mario Lorenc.

anakonda

Moje skúsenosti s HARPYOU PRALESNOU

Je tomu 5 rokov, čo som na podnet slovenských ochranárov okolo Jana Korňana, Blažky a Tóna Sedlákovcov a Meďa Maceka, podnikol prvú výpravu do venezuelskej Imataky. Profesionáli  a zároveň nadšenci zoskupený okolo nášho orla skalného a projektov okolo jeho ochrany ako aj okolo záchrannej stanice zvierat z prírody Zázrivá sa vtedy rozhodli, že by sa patrilo pozdraviť najväčšieho z rodiny orlov,  jej veličenstvo  kráľovnú – harpyu pralesnú. O majestáte kráľovnej hovorím preto, lebo u dravých vtákov sú samice vždy väčšie ako samci.

Táto harpya je najväčšia z dravých orlov na svete a podobne ako orol korunkatý  z konžského pralesa, opičiarka z Filipín a samozrejme euro-ázijsko-severoamerický orol skalný patria do elitnej svetovej rodiny orlov. K nim sa nerátajú rybožravé orliaky ako americký symbol – orliak bielohlavý, orliak jasnohlasý z Afriky a úplne najväčší kamčatský orliak. Udatnosťou agresívnejším orlom ich bratranci rybári však vôbec nemôžu konkurovať. Je to dané samozrejme lovom zvere, ktorá môže zraniť predátora ďaleko ľahšie ako rybožravého orliaka nejaká ryba.

Z tohto dôvodu majú tieto harpye zadný pazúr najdlhší zo všetkých lietajúcich vtákov a dosahuje dĺžku medvedieho pazúra, čo je 9 centimetrov.  Harpya loví okrem opíc najmä lenochody, pásavce, hady, túlavé psy, leguány a vtáky, teda aj papagáje. Svojím, jastrabovi podobným, štýlom lovu a tvarom krídiel je na to výborne stavaná. To je krátko k predstaveniu harpye.

Mňa, ktorý sa vo Venezuele vďaka svojej cestovke CK Anakonda, vyskytujem pomerne často, dlhší čas provokovala myšlienka k návratu. Stačilo aktualizovať kontakty, nájsť si čas a vyraziť. Harpye žijú v trópoch, teda nemajú vyhranené hniezdne obdobie. Obdobie dažďov im nevadí ani pri hniezdení, ktoré ostatne je najdlhšie zo všetkých vtákov. Od znášky po osamostatnenie mladého trvá až tri roky, čo je najdlhší proces vo vtáčej ríši.

Po príchode som sa dozvedel, že v najbližšej oblasti je 12 hniezd väčšina je momentálne neaktívnych. Na dvoch sa zahrieva znáška (čo trvá až 93 dní) a na dvoch sú mláďatá, ktoré už lietajú. Ideálne by bolo mláďatá, ktoré sú ešte v páperí, lebo tie vyžadujú neustálu prítomnosť aspoň jedného z rodičov. Je tu aj také ale hlbšie v pralese.

Najímam si motorkára a vyrážam k hniezdu kde sme boli s našimi “orliarmi” pred 5 rokmi. Je to práve to hniezdo, kde bol natočený skvelý dokument BBC o výchove mláďaťa harpye od jeho narodenia až po osamostatnenie. Zvítavam sa zo starým kamarátom Rafaelom, ktorý si z hliny práve stavia ekologický dom. Chystá si dokonca ekologické jamy, kde mu bude zahnívať organický odpad a fekálie, čo produkuje metán. Číňania, ako mi vravel, takto produkujú plyn pre kuchynské účely v miliónoch domácnostiach. Osvietený človek, vo Venezuele, kde energie sú takmer grátis, to je tu úplne nevídané. Nepoznám krajinu, kde by sa totiž plytvalo energiami viac ako tu. Klimatizácie prechladzujú autobusy, hotely, byty tak, že sa okná rosia zvonku. Vodiči vôbec nevypínajú motory a bežne tu jazdia autá krížniky z amerických 70-tich rokov so spotrebou od 25 litrov. Veď čo, keď plná nádrž je asi 7x lacnejšia ako fľaška balenej vody. Toto sa však netýka Rafaela. Pochádza totiž z veľkého mesta Maracay a zhonu a hluku je presýtený. Keď vláda pred rokmi ponúkala pralesné pozemky pre založenie farmy, prihlásil sa. S rodinou sa presťahovali o stovky kilometrov na východ, kúpili dom v mestečku, asi 15 km od pridelených  pozemkov.  Z 80 hektárov panenského pralesa odlesnil len 10. Pre jeho 12 dobytkov mu to úplne stačí. Nechce krútiť biznis. Nikdy nepodľahol ani loveckej vášni a nechodil loviť v okolí, čo je tu všade národný šport.

Hniezdo poblíž Rafaela je pár minút od finky, ako sa tu nazývajú tieto farmy. Je momentálne prázdne. Škoda, lebo oproti  nemu filmári postavili oceľovú pozorovaciu vežu. Rafael však orlí pár občas pozoruje v okolí, čo je dobré znamenie, že si hniezdenie zopakujú práve tu. Hniezdo je totiž na famóznom strome sejba, akoby vystrihnutom z filmu Avatar. Sejby sú obry pralesa a výrazne vyčnievajú nad okolitú pralesnú krajinu, čo harpyi mimoriadne vyhovuje. Vyhovovalo to aj nám pred 5 rokmi, lebo nič nebráni vo výhľade do hniezda. Rafaelovi odovzdávam pozdravy od Slovákov a ochranárske tričko s orlom skalným a fotím si náš starý plagát zo záchrannej stanice Zázrivá, čo to naši vtedy zanechali na stene.

Pokračujeme na vedľajšiu finku. Jej vlastník je Bernal. Po zvítaní mi ukazuje mapu s nadpisom Harpy eagle study area. Je plná červených krúžkov. Tie značia registrované hniezda. Bernal je bývalý vášnivý lovec. V jeho chladničke predtým nikdy nebolo prázdno a dlhý by bol výpočet druhov, ktoré z pasie lovil. Pred 17 rokmi sa dostal do kontaktu s ochranármi, ktorí  pracujú na ochranárskom projekte Harpya cez 23 rokov. Toto ho nadchlo a dnes je práve on veľmi dôležitý lokálny článok popularizácie ochrany v kraji. Bernal sa balí na robotu a bude mi  sprievodcom najbližšie dva dni. Nik nepozná kraj lepšie ako on. Cestou stretávame domorodca, ktorý práve dokončil nepeknú robotu. Najprv lapil veľkú leguániu samicu, ktoré sú v tomto období pomalé, lebo sú plné vajec. Bez milosti jej za chrbtom zväzuje vzájomne dlhé prsty na nohách, tak, že jej ich vlastne poláme. Takúto živú konzervu si odnesie domov a keď budú mať chuť na praženicu, tak ju jednoducho zaživa rozpárajú a spotrebujú. Videl som pred rokmi v Kolumbii 2 naložené somáre desiatkami takto umučených leguánov. Smutná podívaná, ba dúfal som, že sa mi to nezopakuje.

Prichádzame do Bernalovho domu v mestečku. Za domom má voliéru, v ktorej sa 2 mesiace doliečuje postrelený harpyí samec. Majú ho na svedomí zlatokopi z neďalekej oblasti. Čoskoro bude však fit.

Ráno prichádzajú dohodnutí motorkári. Blatistými cestami medzi farmami a zbytkami pralesa odchádzame len asi 40 minút k finke La Bota. Za farmou s dobytkom sú ešte veľké priestory pralesa. Bohužiaľ, mašinéria odlesňovania sa nezastavuje. Mäsožravci všade na svete by si mohli uvedomiť, že svojou stále sa zvyšujúcou spotrebou, prikladajú polienka pod oheň globálnej skazy úžasnej Amazónie a prírody ako takej. Veď práve susedná Brazília vyváža hovädzie a sóju na výrobu kŕmnych zmesí do Európy práve z odlesnených oblastí. Vôbec tu neplatí, že pralesy sa rúbu kvôli drevu. Ťažba dreva, je zlomok. Stromy s hrúbkou nad 70 cm na drevárske účely sú v mnohodruhovom pralese málo zastúpené.

Prichádzame na novú čistinu veľkosti dvoch hektárov. Pred nedávnom, už počas hniezdenia harpyí ju za týždeň vytvorili dvaja chlapi a velikým  strojom, skrajprom, ktorý prales zhŕňa na kopu jak zápalky. Tam sa to nechá uschnúť a časom sa zapáli. Zasejú sa africké druhy tráv a keď sa tráva zakorení, nastúpia kravy. Vegetácii sa tu darí výborne, kravy pastviny hnoja, takže na rozdiel od polí na odlesnenej pralesnej pôde sa nevyčerpávajú. Vďaka Bernalovi sa mašinéria zastavila len 10 metrov od stromu s hniezdom. Mláďa už má kompletne svetlé perie, oproti výrazne tmavším rodičom.

Dnes mladý samček nemá dôvod trénovať lietanie, lebo v hniezde už má od včera veľkého vrešťana. Po hodine priletel na chvíľu samec a neskôr, keď som sa skrýval pred dažďom aj očakávaná veľká samica. Priniesla mladého pásavca a v okamihu bola preč. Mláďa na hniezde fotíme zo všetkých strán ale rodičia sa už neukázali. Je zaujímavé, že vrešťany  sa ozývajú z neďalekých priestorov a malpy kapucínske si migrujú lesom len sto metrov od hniezda svojho úhlavného nepriateľa. Vie sa totiž, že rodičia v okolí hniezda nelovia. Nechávajú posilniť populáciu opíc pre budúcnosť, kedy sa ich mláďa zažne učiť loviť práve na nich.

Ďalší deň vyrážame k inému hniezdu. Cestou míňame mega finku, ktorá má vraj 2 hniezda a 20 000 kusov dobytka. Na pahorkoch s dobrým výhľadom zastavujeme, aby som nezabudol vnímať krajinu. Občas. V pozadí pastvín sú však stále aj priestory. Cez pastviny prelietajú veľké tetrovy zvané Aruko. Stále zastavujeme a pozorujeme sokoly, ďatle, kačky, husi. Po hodine prichádzame k pastvinám farmy San Carlos. Hniezdo na veľkej sejbe je takisto na rozhraní pralesa a pastvín. Mláďa má mať už 14 mesiacov takže obstojne lieta, ale ešte neloví. My ho však z lúk nevidíme. Vnárame sa teda do pralesa. Bernal zo svojím sokolím zrakom po chvíli zjastrí plápolajúce pierka korunky teenagerky zvanej Goya. Seňorita z korún si nás obzerá a odlieta zopárkrát, aby nám spestrila fotografovanie. Dnes sú skvelé svetelné podmienky, vždy sa dá nájsť aj v pralese pozícia na fotenie. Posledný prelet je do hĺbky pralesa a my spokojní z pozorovania to môžeme po hodinke zabaliť. Mňa čaká totiž návrat do civilizácie a nočná jazda do Caracasu. Cestou s motorkármi akoby na rozlúčku cez cestu križuje nemotorné chlpaté stvorenie. Aká paráda. Leňochod dvojprstý vôbec nie je pomalý, ako vidím. Cíti sa na voľnom priestranstve absolútne neisto a upaľuje do blízkeho lesíka. To má za sebou aspoň kilometrový prechod zo vzdialeného pralesa do toho oproti. Čo ho tam ťahá? Zrejme vôňa partnerky alebo pokušenie lepších listov?

Ja som stihol doraziť skoro ráno nočným busom po 800 km do Caracasu. Rýchlo do svojho depozitu na pobrežie, prebaliť a vyrážam zhruba 200 km do kopcov nad mesto La Victoria. Je nedeľa a vedel som, že tento deň nesmiem prepásnuť. Stretávam starého kamaráta Orlanda s manželkou. 20 rokov sme sa nevideli a oni ma poznali. Možno aj vďaka nášmu filmu Amazonia vertical, ktorý som mu pred časom poslal na mňa nezabudli. Orlando je legenda paraglidingu vo Venezuele. Pravidelne pobýva na kopci menom Placivel, ktorý je Mekkou termického lietania. Rýchlo na štartovačku a hor sa do vzdušných prúdov. Jak kondory okolo si na záver krásneho týždňa hodinku a pol polietam nad krajinou až po základne mrakov. Som šťastný, že z vtákmi, ktorým som v mladosti vždy závidel, teraz si vychutnávam vzdušné priestory. S vtákmi, ktorých kráľovná sa volá HARPYA PRALESNÁ.

Text a foto Peter ,,Becko” Ondrejovič s dovolením Bernala použité aj jeho fotografie

www.anakonda.sk

Venezuela január/február 2015

Los Roques. Canaima. Roraima. Delta de Orinoco. Los Llanos. Choroni. V jeden večer sme sa v partičke bavili čo sa komu páčilo najviac, a veru skončilo to veľmi nerozhodne. Teraz som už snáď na desiaty krát pozerala výberovku fotiek, a stale by som nevedela povedať, čo z toho bolo najlepšie. Los Roques sme si všetci vybrali ako bonus ku ceste, reku keď už tak ďaleko cestujeme, že by sa oplatilo predĺžiť si zájazd o karibik, o tie povestne biele pláže s azúrovým morom. Och, a čí sú biele. Nádherná neskutočná, teraz sa už len usmievam keď ukazujem fotky a každý vraví ako rad by tam.. Hneď by som sa tam vrátila, cely deň jedla tie úžasné ryby, užívala slnka a rozprávkové pláže. Isto by som sa išla znovu potápať, isto by som ešte viac poznávala tie ostrovčeky.

Canaima však nemala ďaleko od tej karibskej idylky. Pieskové pláže, palmy, do toho vodopády. Energizujúce zážitky z pochodu popod vodopád, a hlavne z kúpania pod najvyšším vodopádom na svete, Salto Angel. Osobne, pre mňa asi najpamätnejší zážitok, keď som doplávala priamo pod neho, zavrela oči a nechala vodu čo padá z 979 m oblievať tvár. Každá bunka v tele kričala že život je nádherný. Tu musím spomenúť, že v noci sa spi v kempe v hamakách. Úžasný zážitok, domov som pre istotu doviezla až štyri hamaky, tak sa mi to páčilo. Škoda len, že na záhrade nebude počuť zvuky džungle.

Veľa som očakávala od Roraimy. Či očakávania boli splnene? Určite, a s postupom času viac a viac. Je pravda, že počasie nám neprialo a slnko sme mali len cestou na ňu, a keďže sme sa všetci tešili na úžasné výhľady, veru aj nám smutno bolo, že všade bola hmla. O to však väčšia radosť vždy zavládla keď sa nejaký slnečný lúč predral cez oblaky a hora na chvíľu odhalila svoju krasu. Becko má celý výlet perfektne zorganizovaný, ale na počasie je prikrátky. No patri to k tomu. Či by bol zážitok umocnený keby nám tam svietilo slnko? Možno áno, možno nie. Fotky by sme mali asi krajšie, výhľady by boli široko ďaleko, no takto hora ostala tajomna, zahalená závojom z hmly, odkrývala sa nám iba postupne a iba po kúskoch. Našli sme stratený svet. Hora, kde rastu magické kryštály, och aká škoda bola kráčať po nich, plná jazierok a čudesných útvarov. Jaskyňa trblietavá jak mesačná noc, bod kde sa stretávajú tri krajiny, a skalne ruže a iné rastliny čo nás nútili neustále vyťahovať foťáky a snažiť sa zachytiť ich výnimočnosť. Ale musím povedať, že ten výlet nie je len o Roraime. Cesta hore i dolu, cez prales, by mala dostať rovnaký kredit, to množstvo zelene a pozitívnej energie..
Výstup bol náročný. Samozrejme i zostup. Nemyslím, že pochod hore na Roraime je lážo plážo, ako nám Becko sľuboval :), ale ta hora je ozaj magická. Človek ľahko prekoná únavu, nikto z nás nemal svalovicu, všetci sme to dobre zvládli, verím že ešte i baterky v čelovkách sa nám tam samé dobíjali od všetkej tej energie čo hora vyžaruje..

A delta? Najväčší zážitok bol už len samotný kemp, domčeky v strede džungle kde nám ponad hlavy lietali vtáci a striekali opice, výlety na člne čí už za indiánmi, alebo hľadanie blikajúcich oči hadov v žiare čeloviek. Ta spojitosť s prírodou, byt v strede toho všetkého. Treba tu otvoriť oči, otvoriť dušu. Človek prehodnotí priority, usporiada myseľ. Posúva svoje hranice, nachádza spätosť s prírodou i samým sebou; v jeden moment chytá tarantulu aby sa s ňou odfotil, potom už radšej nehľadá aby tu tarantulu náhodou nenašiel na streche svojho domčeka. Keď si predstavím, že ešte pred par mesiacmi som panikárila ak bol v kúpeľni malý pavúčik.. Teraz by som si ho ani nevšimla, však aj on musí niekde bývať (Beckove slova) 🙂

Safari v Los Llanos ponuka krásnu prehliadku miestnej fauny. Jak o život sme fotili početné rodinky kapybary, vyplašených vtákov, lenivých kaymanov, jaštery a jašterky, korytnačky, riečnych delfínov. Chytali sme pirane, ktoré nám potom miestny pripravili na večeru, lovili sme anakondu, zažili adrenalín v Barinas na tubing, čo je splavovanie rieky na gumených dušiach. Naše vlastne duše plesali od toľkých zážitkov.

Venezuelčania sami nevedia akú majú krásnu krajinu, s viacerými, čo sme sa rozprávali, nikdy na týchto úžasných miestach neboli. Vlastne celkovo bolo všade malo turistov, čo hodnotím veľmi pozitívne, pretože chodníky neboli príliš vychodene, miesto do nemoty vyfotografovane a tým prepozerané, preturistikované, Je jedinečné, originálne, nepoznane masám ľudí, a tak všade cítiť tu zvláštnu energiu, kde človek môže objavovať, badať.

Becko, tisickrát dík za tieto skvele zážitky, vidím ako ty Venezuelu miluješ a podobne si náš nainfikoval. Už teraz pozeráme ďalší výlet, s tebou pôjdeme aj na kraj sveta 🙂

Lenka

www.anakonda.sk

Mnoho krát naj z krajiny Inkov – PERU a BOLÍVIA

Dávne kultúry prelínajúce sa do prítomnosti, silná príroda a outdorové zážitky. Ponuka zájazdu na mieru pre akčných cestovateľov, vychádzajúci z mnohoročných skúseností. Legendárne Machu Picchu a Nazca, fascinujúci trek krížom cez Andy, svetový rafting neďaleko prameňov Amazonky, bezkonkurenčný slávny cyklozjazd, najväčšia soľná pláň sveta, stredovek v priamom prenose v striebornej bani a päť mestských pamiatkových rezervácií UNESCO (Lima, Cuzco, La Paz, Sucre, Santa Cruz) a ešte omnoho viac.

Zájazd je o silných zážitkoch. História a súčasnosť je premiešaná s troma outdoorovými aktivitami v neopakovateľnej prírode. Moje skúsenosti z dvoch desaťročí návštev krajiny Inkov sú skombinované ideálne v tomto programe. Je stavaný pre cestovateľov so športovým duchom a kurážou niečo dokázať, nie len pasívne obdivovať pamiatku za pamiatkou.

Počet dní: tri týždne jún 2015

Kompletný popis ponúkaného zájazdu nájdete na: http://anakonda.sk/peru-a-bolivia/

Salto Angel – zlanenie ďalších Slovákov

Po 5mesiacoch som sa vrátil na magickú stolovú horu Auyán Tepuí. Dôvod sú kamaráti, ktorým sa myšlienka zlanenia povedľa Salta Angel stala výzvou a túžbou. Nikdy mi nerobí problémy sa vracať na výnimočné miesta. Navyše som na expedícii, ktorú ponúkam aj komerčne “Vertikálna Amazónia” urobil zopár dobrých vychytávok. Tou najlepšou bolo asi spať poslednú noc pred zlanením na hrane hory.

Bol to neskutočný zážitok zažiť brieždenie nad morom hmiel, z ktorých vystupuje kolmá pevnosť najväčšej stolovej hory. Vodopád je naviac orientovaný na východ a v zlatých farbách ranného slnka sa rútil do kilometrovej hĺbky kúsok od nášho stanu. Zlanenie dnes prebieha po kvalitných vŕtaných štandoch, lebo tento trek a zlanenie sa dostalo k svetovým outdoorovým highlitom. Absolvuje ho ročne asi tak 5-6 skupiniek, z ktorých tento rok boli dve Slovenské. My sme sa na tento 800metrový zlaňák kolmej a neskôr pralesnej džunglosteny, tentoraz pripravovali v Slovinsku pri kaňoningu a doladili na Beckove. Treba totiž vedieť zlaňovať z batohom medzi nohami. Keďže poobedňajšie dažde po celý čas prechodu hory (7dní) a zlanenia (2dni) prichádzali až poobede, v pohode sme stíhali. Po 9dňoch kotlíkovej stravy nás pod vodopádom čakalo kanoe s Indiánmi a ako je tu zvykom pečenými kurencami.

Neskôr naše cesty smerovali tradične do Delty Orinoka, zrelaxovať v turistickej lódži v pralese, medzi Indiánmi, opicami a papagájmi. Záverečná bodka za vydarenou akciou tradične koralové ostrovčeky v Karibiku, palmy a kuba libre. Ja sa k vodopádu Salto Angel vraciam znova už o dva týždne, tentoraz obvyklou cestou po rieke odspodu s turistami. O rok pravdepodobne však opäť po vertikálach Amazonských.

Peter- Becko- Anakonda

www.anakonda.sk

Z Bolívie do Ria

Bolívia je krajina , ktorú mnohí porovnávajú k Tibetu Južnej Ameriky. Oprávnene. Vysoké hory obkolesujú náhornú planinu Altipláno. Domorodý Indiáni Aymará a Kečua tu s mozoľnatými rukami vo výškach 3 až 4 a pol tisíca metrov v chudobe sa dokážu tešiť zo života. Všade navôkol sú prekrásne hory, ktoré sú pomerne málo turisticky objavené. Pre svoju cenovú prístupnosť je táto krajina vhodná aj pre pomerne nemajetných cestovateľov, čo dokazujú početné skupiny šetrných mladých Izraelčanov.

Našim hlavným cieľom boli síce hory, avšak postupne sme si túto krajinu vychutnali od najvzdialenejšieho kúta pralesa na východe krajiny. Bol to Národný park Noel Kempf Mercado s rozľahlou stolovou horou Huanchaga, pôvodnou savanou a parádnym amazonským pralesom. Park je stále rajom jaguárov, púm, pštrosov a vlkov hrivnatých, na čo ma upozornili knihy od vynikajúceho českého maliara zvierat v divočine Jana Dungela. Stopy všetkých boli hojné počas týždňových túlačiek a my sme mali šťastie aspoň na tapíre a množstvo opíc. Náročná dostupnosť tejto skvostnej divočiny je príčinou, že sa sem dostanú naozaj len veľký nadšenci ochotný sa trmácať na kraj sveta.

Neskôr sme o 400 km bližšie k civilizácii ešte vybehli na zaujímavý 100 km dlhý hrebeň Seranía de Santiago, nad nekonečnou rovinou sezónnych opadavých pralesov a saván zvaných Čako.

Po takomto 11 dňovom túlaní teplými končinami Bolívie sme pribrali posily z domoviny o troch kamarátov a hor sa sveta proletári do stále vyšších polôh. Najprv v Sucre – v najkrajšom bolívijskom meste sme obdivovali nielen šarmantnú architektúru ale najmä stopy dinosaurov. Zachovali sa v bahne močiara, ktorý skamenel a dnes tvorí kolmú skalnú stenu posiatu stovkami odtlačkov. Vraj najviac na svete. Potosí s výškou nad 4000 m. – mesto koloniálneho bohatstva a najmä utrpenia baníkov. Za 400 rokov ich tam Španieli dokázali nahnať a nechať umrieť 8 miliónov. Tie bane tam do dneska fungujú, takmer v otrockých podmienkach tam stále pracujú tisíce baníkov. Našťastie dnes už nad nimi neexistuje žiadne násilie ale len potreba peňazí pre život a vidina nálezu výdatnej striebornej žily.

Salar Uyuní je pravidelne vysychajúce jazero veľkosti 1/5 Slovenska. Hory, sopky, tisíc ročné kaktusy, plameniaky. Scénericky jedinečné a neopakovateľné. No a na betón stvrdnutá plocha jazera, kde môžete aj hodinu pustiť volant bez obavy, že do niečoho narazíte.

Z hlavného mesta La Paz vedú atraktívne cesty na všetky strany. ,,Cesta smrti“ slávna Death rout bola ešte pred pár rokmi postrach nákladiakov. Mnohé sa zrútili z horských útesov do pralesa. Dnes táto cesta je už viac menej atrakciou pre bajkerov a zažívame tu cyklozjazd dlhý takmer 70 km s výškovým rozdielom 3500m. Veľká atrakcia je jazda z pásma vysokohorského do tropického, s množstvom fantastických vyhliadok.

Hory – trek zvaný Condoriri je pomenovaný podľa masívu, pripomínajúcu kondora s mierne roztiahnutými krídlami. Našim cieľom bolo doladiť aklimatizáciu a vyraziť k najvyššej hore Bolívie Nevado Sajama 6542m. Na tejto hore som ja stál pred 21 rokmi a hodlám sa sem vracať aj s budúcimi klientmi. V blízkom okolí sú totiž dve ľahšie šestisícovky a počasie v tejto oblasti býva pomerne priaznivé, ako vidieť z fotografií z vrcholového útoku. Nepoznám takú ideálnu krajinu, vyliezť si pomerne lacno a príjemne/aklimatizácia je vlastne poznávačka krajiny/horu nad 6 tisíc metrov, naviac s termálnymi jazierkami pod jej úpätím.

Na záver zájazdu sme si dali cestovateľský bonus. Síce dlhé presuny, avšak unikátne miesta Juhoamerického kontinentu. Vodopády Iguazú – najväčšie na svete, sme zažili v maximálnom stave vody. Rio de Janeiro našťastie v pohodovej atmosfére. Bonbónik na záver – vyliezli sme na slávnu Cukrovú homoľu vytŕčajúcu 450 metrov z mora, ľahkou lezeckou trasou. Vychutnajte si niekedy aj Vy Caipiriňu z pohľadu tvárou v tvár soche Krista spasiteľa a mesta mnohých krás – Rio de Janeira pod nohami. Tento zájazd každopádne stál za to.

Link na každoročne organizovaný zájazd TU….

www.anakonda.sk

Salto Angel – vodopád návratov

Človek sa rád vracia na miesta, kde prežil niečo výnimočné. Pre mňa sú to Vysoké Tatry, Rieka Omo v Etiópii a možno na prvom mieste – Stolové hory Venezuely. Tu sme my, Slováci ako prví, urobili prvý kompletný prechod najväčšej stolovej hory- Auyán Tepuí. Čerešničkou na torte bolo to, že sme prechod nasmerovali k najvyššiemu vodopádu sveta- Salto Angel. Bolo to v roku 1997 a bolo to natoľko veľkolepé, že som sa k vodopádu ešte mnoho krát vrátil. Zväčša však odspodu, tak ako bežní turisti.

Najvyšší vodopád sveta Salto Angel má svoju históriu. Pred 75rokmi ho náhodne objavil Američan Jimi Angel pátrajúci lietadlom po zlatonosnej stolovej hore. Vodopád je po ňom aj pomenovaný. Trvalo ďalších 20 rokov aby bol objavený druhý krát. Američanka Ruth Roberts pod záštitou National Geographic sa po pralesných riekach prebíjala dva týždne. Problémom neboli ani tak pereje, divočina, či nepriateľskí indiáni. Bol to bytostný strach jej Indiánov zo zabijáckeho démona Canaima, sídliaceho na hore. Vojsť do Caňonu del Diablo pretínajúceho stolovú horu Auyán Tepí bolo vážnym tabu. Indiáni sa niekoľko krát otočili lebo predsudky ich neustále strašili. Nesmierne odhodlanie tejto dievčiny pohla ich predsudkami a výpravu zavŕšili úspechom. Objavili jedno z najnádhernejších údolí sveta, neskôr nazvané Caňon del Diablo a vodopád ktorý sami Indiáni dosiaľ nepoznali. Začali ho nazývať Karekakupay „Voda, padajúca z neba“. Viete si predstaviť stáť pod kilometrovým „Anjelskym vodopádom“ padajúcim z výšky oblakov z tajomnej hory? Prvý krát sa mi to podarilo v roku 94. Týždňová plavba okolo hory na vlastnej nafukovacej lodi ma provokovala otázkou, ako to vyzerá tam hore. Rodil sa plán o prejdení hory. O tri roky vyrazila ,,naša nízkorozpočtová Slovenská expedícia” do neznáma. Mali sme už informáciu, že horu prešla až k vodopádu expedícia Cambridge university. Tam a nazad. S použitím veľkého týmu mačeteiros a spústou nosičov sa presekali húštinami, prebrodili močiarmi. Cesta bola pripravená. Stačilo už len spojiť výstup, prechod a zostup na opačnú stranu zlanením povedľa vodopádu. 5ti chlapi, z toho len dvaja horolezci a traja naturisti, na ktorých sme dávali pekne pozor. Po troch dňoch v stene sme objavili ideálnu trasu zlanenia. V batohu sme si celý čas niesli dvojmiestny nafukovací čln a všetci piati štýlom stroskotancov doplavili sa do civilizácie. Hrdinom toho prvého bol horolezec a kamarát do nepohody Jano Čech (zahynul pred dvoma rokmi pri inom zostupe z Grandes Jorases, po prekonaní troch najvážnejších severných stien Álp). Príbeh je dlhý a vzrušujúci. Poslednou expedíciou bola naša filmárska s Palom Barabášom. Film Amazonia vertical zviditeľnil naše expedičné počiny nielen na Slovensku. Príbeh tejto aj nasledujúcich štyroch expedícií Vám vyrozprávam nabudúce

Na jar tomto roku sme sa k vodopádu vrátili. Dnes je „náš prechod a zlanenie vodopádu” komerčnou záležitosťou niekoľkých outdoorových cestoviek v Caracase. Záujemci z celého sveta platia nemalé peniaze za možnosť vychutnať si vertikálne pocity zlanenia povedľa najvyššej voľne sa rútiacej vody na Zemi. Zlaňáky sú pripravené nepomerne bezpečnejšie, ako sme mali možnosť pripraviť mi pred 16-timi rokmi. Indiánsky nosiči nesú všetko potrebné 7 dní, až po hranu vodopádu. 2 dni trvá zlanenie a potom ešte plavba na motorovej kuriáre v scenérii kolmých stien, mnohých ďalších vodopádov a tropického pralesa. Mali sme to šťastie, že počas prechodu začalo intenzívne pršať a vodopád nabral neskutočne grandiózne rozmery. Mali sme to šťastie, že Anjeli strážny stáli pri nás.

Polovica z našej výpravy absolvovala prechod aj zlanenie, druhá polovica sa uspokojila s menej náročnou podobou a z magickej hory sa plánovane vrátili. Pod vodopádom nás čakali s voňavými pečenými kurencami.

Po návrate z národného parku Canaima sme pokračovali do inej skvostnej divočiny a to je moja obľúbená Delta rieky Orinoco. Zažívať bytostne hĺbku pralesa, spoznávať život domorodých Indiánov Warao a počúvať zvuky pralesa je ďalší silný zážitok. Toto všetko už príjemne zabezpečené z turistického zariadenia tak aby človek po predošlých dňoch námahy dokonale zrelaxoval . O relaxe išlo v poslednej destinácii Venezuelského putovania. Súostrovie Los Roques. Koralové atoly, teplá voda, potápanie, snorcheling. Nech viac napovedia fotky z tohto neštandardného Venezuelského zájazdu. Pre mňa 24 Venezuelského pobytu.

Autor je majiteľom CK Anakonda, dobrodruhom a cestovateľom.

www.anakonda.sk

Galapágy a Ecuador 2013

Ecuador. Krajina pomenovaná rovníkom. Má obrovský potenciál pre ponuku cestovného ruchu. Bola to moja už 6. návšteva, avšak až teraz by som mohol povedať- kompletná. Za tri týždne sme spoznávali historické aj moderné, príjemné a čisté hlavné mesto Quito. Folklórnu vysočinu nazývanú Siera. Preverili sme si ako fungujú fyzikálne zákony priamo na rovníku, kde napríklad postavíte čerstvé vajíčko na hlavičku klinca ale inde už nie. Dotkli sme sa svahov najvyššej aktívnej sopky sveta – ľadovcový vulkán Cotopaxi 5 900m. Na vrchole som ja stál pred rokmi, teraz naň nebolo dosť času, lebo nebol hlavným cieľom. Cestou z Ánd do Amazonských nížin nazývaných Oriente sme skúsili adrenalínové zážitky zvané canopy. Je to rýchla jazda na kladkách ( po oceľových lanách) nad hlbokým údolím ( 2x 800m). Rafting je už štandardná ponuka mojich zájazdov a veru, Ekvádor je Mekkou divej vody. Vychutnali sme si ho na primeranej rieke klasif. ww4.

Po tom sme sa vnorili do zeleného raja Amazónie. Zvuky džungle, hodiny pozorovaní, kúpanie medzi pyraňami, dokonalý servis v eko-lódži. Perfekt strava, ubytovanie, profesionálny 2 jazyčný sprievodca s mimoriadnym pozorovacím talentom a vedomosťami. 4 dni a noci, stále nové a nové objavy. Prírodná rezervácia Cuyabeno je vzorový príklad fungujúceho ekoturizmu. Slovensko- dobehnime ich! Pozorovanie najbohatšieho ekosystému na Zemi fakt všetkých nadchlo. Opice, kajmani, papagáje, ružové delfíny, anakondy, ari, kolibríky a … mnohé ďalšie. Na záver návšteva u indiánskeho šamana, ovládajúceho tajomstvo Ayahuasca, viac o tom neprezradím.

Galapágy a Ecuador 2013

Zlatým klincom zájazdu, bolo však súostrovie Galapágy v Tichom oceáne. Očakávania boli právom veľké, výlet nie je totiž lacný. Rovno ešte doma sme zavrhli rýchlovku ísť tam na 3,5 dňa (všetko a nič) a už mesiace vopred zarezervovali 8 dní na okružnej plavbe jachtou. Hoc na rovníku, mnoho mesiacov tu studený Humboltov prúd vyrába chladné hmlisté počasie. Od januára do júla je až správna sezóna. Veľkonočné sviatky boli pre nás tá ideálna načasovanosť. Jedinečného na Galapágoch je mnoho. Sopečná aktivita, tučniaky a tulene v trópoch vedľa koralových rybičiek. Slonie korytnačky a aj morské. Najsilnejší zážitok pre mnohých z nás boli žraloky. Denno denne 2x sme s nimi šnorchlovali a obdivovali. Mohli by byť aj nebezpečné ale tam nie sú, lebo? Príďte sa presvedčiť o rok. Pripravená fotogaléria nech Vám napovie viac obrazom. Ekvádo a jeho Galapágy sú fakt hriešne dobré.

S pozdravom Hasta maňána – Becko