Tohtoročné Veľkonočné sviatky som si naplánoval stráviť v rumunskom Banáte. Vymenil som šibák a pol deci za bicykel a výlet v spoločnosti podobných nadšencov dobrodružstva. Po vysadení skialpovej partie v Retezate, som sa autom presunul o 200km južnejšie k Dunaju, do najodľahlejšej českej dedinky Šumice. Zamieril som rovno k tete Amalke, staršia malá milá pani s obrovským srdiečkom. Na druhý deň som mal v úmysle pokračovať ďalej už na bicykli, ale prehodnotil som situáciu, keďže pršalo od skorého rána a do vedľajšej dediny Rovensko som sa radšej odviezol autom. Čím vyššie stúpalo auto, tým viac snehu pribúdalo, dážď sa totiž menil na sneh a v samotnej dedine už bolo všetko pokryté 5 cm snehovou perinou.
Nájsť ubytovanie bol trocha problém, predbehli ma totiž 40-ti turisti z cestovky Kudrna. Nakoniec sa mi podarilo nájsť si ubytovanie, síce bez kúrenia, ale aspoň s teplou vodou. Nemôžeme mať predsa všetko…. V noci bola v chate trochu zima, keďže vonku klesla teplota až k nule. Zobudil som sa do slnečného ránka, oteplilo sa, a tak som konečne nahodil kolesá na bike a po snehu vyrazil na Gernik. S pribúdajúcimi hodinami a klesajúcou nadmorskou výškou sneh síce postupne mizol, ale zato pribúdalo blato a to sa mi nabaľovalo na kolesá, až tak, že sa nedalo ani šliapať. V miestnej hospodě som si šupol 2 pivká, s krčmárkou porozprával čo sa tu udialo nového od mojej poslednej návštevy, u pekára Jozefa som si dal neskorší obed a so zapadajúcim slnkom sa vrátil späť do Rovenska. Prespal som v tej istej chatke ako predošlú noc a už som mal aj teplo. Keďže turisti odišli, dostal som aj ohrievač, takže noc bola príjemnejšia ako tá posledná.
Ráno ma zasa privítal dážď. Hodil som bicykel do auta, naštartoval a vydal sa do Retezatu pre zvyšok skialpovej partie a nad ránom sme sa vrátili na Slovensko podľa plánu.
Počasie sa menilo pomaly každú hodinu – asi aj v Rumunsku mávajú bláznivý apríl. Slnko sa predbiehalo so snehom a nižšie to boli zasa nekonečné boje medzi slnkom a dažďom. Bláznivé počasie mi neumožnilo uskutočniť všetky moje plány, prejsť na biku trasu akú som si naplánoval, ale aj tak som sa vrátil spokojný.
Veľkonočný Retezat 2015 Juraj, Kubo, Robert, Peľka, Mirko a Roman
Tento výlet som absolvoval s odstupom pár rokov už tretí krát. Tentoraz nás príroda prekvapila neobyčajným počasím a bohatou nádielkou snehu okolo 40 cm . Pri parkovisku bol viac dážď ako sneh ale pár výškových metrov už snežilo ako počas hlbokej zimy. Za tých niekoľkých dní bola fujavica, sneženie a našťastie aj slniečko, lyžovačka na vyfúkanom snehu ale aj v prašane. Hore na kopce sme sa moc nehrabali. Pre veľké množstvo nového snehu v kombinácii so silným vetrom sme mali rešpekt pred lavínami. Musím povedať, že slnečné počasie je lepšie, ale ako skonštatovali moji parťáci, tak aj tvrdšie podmienky majú niečo do seba …
Na Pietrele takmer zastal čas … Musím povedať, že po piatich rokoch, čo som tam bol prvý raz sa toho moc nezmenilo. Snáď len toľko, že krásne kopce a scenérie na toto miesto lákajú stále viac ľudí. Našťastie sú doliny také rozľahlé, že cez deň stretneš len toho koho chceš. Jednu noc sme strávili na Cab. Gentiana, ktorá ma úžasnú “chatovú” atmosféru.
Myslím, že sa na Retezat ešte vrátim a vyzerá, že z našej partie nebudem jediný …
Veľká noc sa nesie v znamení rôznych starých tradícií ….. my sme pridali ďalšiu. Skialp, tentokrát v Rumunskom Retezate. Pre menej znalých tejto destinácie ide o Národný park v juhozápadnej oblasti Rumunska, kde samotný Retezat /2482 m.nm./ je tretím najvyšším vrchom NP.
Tento skialp bol pôvodne naplánovaný na február, keďže však tothoročná pani zima bola veľmi štedrá a nasypala viac, ako bolo únosné, dostali sme vo februári echo, že dolina je zatvorená a nemáme nikam chodiť. A tak sme čakali, a čakali …. až sme sa prečkali až do Veľkej noci.
Zúčastnení:
náčelník Viktor- Moravák v BA; ELa&Vlado- KE; Jano alias Silvo Stalone z Beckova; Jana- BA; Julča-SNV; Janko-Snina; Dano z Orešian; požiarno-záchranný zbor PK – Tomi a Matúš; Miro-väčný optimista, Vierka a Jakub z BB; Oto-story teller, Vendo alias šakal a jeho verná Fany z BB.
Uvítací klincový ceremoniál
Odchod z BA v stredu 22:00 – príchod do Retezatu v nedeľu 8:00. 10hodín cesty je dosť na to, aby vás kvalitne boleli zadky, ak sa však nalodíte s tou správnou posádkou, všetky trampoty sú rýchlo preč. Zrazu sme tam,v doline Parcul National Retezat. Zisťujeme, že z 2 metrov februárového snehu zostali už len fľaky a blato sa úspešne derie na povrch. Plán spôsobu výstupu na chatu Pietrele (1480m) bol jasný. Začali sme nakladať na ruksak. A zistili sme, že taký ruksak unesie celkom dosť. Spacák, veci na varenie, na jedenie, na oblečenie, na prezlečenie, na umytie, na prípitok aj zápitok, lyže, lyžiarky, helmu no a aj za pol kila klincov – zišli sa! ”Zľahka ” naložené, nie až tak zľahka vynesené. No ale čo sme my menej ako iní? Do dvoch hodín sme za spoločnosti slniečka, ktoré nám pražilo do gebule, boli na chate. Odmena však bola krásna, studená a orosená. Není nič lepšie v takomto momente!!! Pani chatárka, týmto vám ďakujeme za záchranu niekoľkých ľudských životov, ktoré boli v ohrození!
Všetci 15-ti sme sa ubytovali v Cabane No. 9 pozostávajúcej z malých sympatických izbičiek so štyrmi posteľami a pieckou na kúrenie. Toť vsjo. Začali sme vykladať naše ”skromne ” naložené ruksaky kde sa s tým všetkým, ale podieť? A tu prichádzajú na parket klince. Viktor náčelník šibalsky tušil, že nebude kde pakšamenty vyložiť, a tak sa zásobil klincami. Obklincovali sme teda v pravidelných intervaloch steny spálne, povešali pakšamenty a Viktor si dal záväzok, že budúci rok prinesie aj police. Viktor, nezabudni na svoj sľub!
Čo s načatým večerom poobede o tretej? S Janou sme sa rozhodli ísť na prieskum. Prieskum okolia bol dobrý nápad, prieskum zásob v bare u pani chatárky ešte lepší. Neuveriteľné, že všetci účastníci “výletu” sa postupne vybrali na rovnaký prieskum, ako my. Tie hory majú niečo do seba! Spájajú ľudí. A to nie len rovnakými záujmami, ale aj rovnakými myšlienkami.
Tu je potrebné taktiež dodať, že okrem iného pani chatárka vedela navariť veľmi chutnú špecialitu – kukuričnú kašu s ovčím syrom a smotanou, ktorá má krásny Rumunský názov – Mamaliga. Viktor nad ňou síce krútil nosom, nám ale strašne chutila. Zemiaková polieva s množstvom údeného, bola ešte výdatnejšia. Variť teta chatárka veru vie výborne! Vrátane červeného vareného vína!
Skialp po medvedích stopách
V prvý lyžiarsky deň bol na pláne výšľap na Retezat. Po dvoch hodinách šľapania dolinou sme sa dostali pod Retezat. Keďže snehové podmienky nezaručovali bezpečnosť, plán sa zmenil a vyšľapali sme do sedla oproti. Preštverali sme sa na druhú stranu a pri zjazde sme našli krásne medvedie stopy. Do jednej medvedej by vošli asi dve moje lyžiarky. Maco si to rúbal niekde do kosodreviny a dal nám znamenie, že ranní ptáče dál doskáče a on už nespí. Tak sme sypali radšej dole. Doliny Retezatu sú krásne široké a otvorené. Z každej strany je kus nádhernej prírody. V prípade dobrého snehu je tam veľa možností na kratšie výšľapy a zjazdy. Samozrejme, najprv si musíte odmašírovať dve hodiny tiahlou dolinou, až potom dostanete za odmenu výšľap a zjazd. Tí, ktorí uprednostňujú menej turistiky a viac adrenalínu v žľaboch, nech idú radšej do Tatier, alebo do Švajčiarska. Tam však zas nezažijete to, čo sadá zažiť len v Rumunsku. Zážitky a pocity sú tam vždy jedinečné a neopakovateľné. A tak sa teším aj napriek tomu, že žľabov nebolo. Podobné výstupy sme absolvovali aj po ďalšie dva dni, a to aj napriek tomu, že počasie skúšalo našu trpezlivosť. Nás však ani dážď, ani hmla so snehom len tak nedostanú!
Stretnutie s ochrancom a strážcom lesa – Reindžrom
Užívania si odpočinku pred chatou k nám v jedno popoludnie došiel chlapík v uniforme a predstavil sa ako strážca a ochranca lesa. Zažiadal si poplatok za vstup do NP. Bez frflania sme zaplatili. Matúš však ostal pri pohľade na strážcu s menším údivom na tvári. Neskôr nám to objasnil: ” idúc ráno okolo studánky vidím miestneho boya do pol pása holého, dávajúc si ”sprchu” pri potoku. Tak si hovorím, keď on móóóže, aj ja móóóžem.” Šup ho, a už bol Matúš v trencloch vedľa miestneho boya. Ten sa dal s Matúšom do reči, Matúš pritakal, umyl čo mal a spokojný odišiel. Bol s konverzáciou spokojný, veď mu nerozumel. Poobede, keď miestny boy od studánky prišiel v uniforme vypýtať poplatok, Matúš pochopil, o čom sa ráno spolu bavili. Miestny Reindžer začal svoju misiu totiž už ráno, zostal však nepochopený. No ale ako ho mal Matúš spoznať? Veď boli obaja vtrencloch a Matúš ho považoval za seberovného. Reindžer bol ale nakoniec fajn chlap. Dokonca sa nám aj ospravedlnil, že žiada peniaze. Chápali sme, veď je to jeho chlieb každodenný, na ktorý sa v Rumunsku stále ťažko robí. Takže sme sa v žiadnom prípade nehnevali a ešte sme si s ním aj príjemne pokecali. Mimochodom, poplatok je naozaj symbolický, 5 Lei per persona.
Drak Retezatský
V tretí, tradične krízový deň sa väčšina rozhodla zostať v základnom tábore. Tu vznikla myšlienka “vymodelovať si niečo zo snehu”. Mladí nádejní dizajnéri vypracovali plán, a šlo sa na to. Kým sme sa zvyšní lyžiari vrátili o pár hodín z kopcov, pred chatou ležal cca 15 metrový, dobre živený DRAK. Bol vymodelovaný do absolútnych detailov, ktoré si zaslúžia poklonu. Klobúk dole, páni majstri! Takýto drak po Retezate ešte určite nelietal!
V Retezate teda okrem lietajúcich drakov taktiež kvília šakaly. Pravdupovediac, to šakalie kvílenie nás jednej mesačnej noci mierne vyľakalo. Začalo sa náhle rozliehať po lese a my – mierne zmätení – sme zrazu narýchlo nevedeli, ako to zviera identifikovať. Dokonca sme ho aj videli hýbať sa v lese potom prišlo ale niekomu divné, že zver má červený kožuch. A zrazu sa z lesa na nás vyrútil Vendo s Fanny. No Vendo, ale si nám nahnal do gatí! To sa predsa nám dospelým nerobí! Vendo nám potom na ukludnenie dal dôkladnú prednášku o tom, aký rozdiel je medzi hienami a šakalmi, kde žijú a ako zavýjajú. Trochu sme sa veru aj hanbili, že 12 ročný Vendo nás položil vedomostne, a hlavne psychicky na lopatky.
Smiech a smäd sa ľúbia
Po večeroch sme sa vždy dobrovoľne zišli okolo jedného …. každý večer okolo toho istého … stola v bare u pani chatárky, kde sa začali príbehy. Príbehy slovenských horalov, lezcov, požiarnikov, záchranárov, kuričov aj učiteľov o tom, čo všetko sa dá v živote prežiť. Story o Himalájach, mylnej potýčke s mafiánmi na služobnej ceste, o ručne vyrobených cisternách na benzín, ktoré putovali svetom ale aj o udalostiach v podaní Beckovského “vicišpána” 21 storočia …každý večer sme ronili slzy …. od smiechu. Príbehy sa sypali ako z vreca, víno chutilo viac a viac ….až nám teta chatárka v druhý večer pobytu oznámila, že sme jej vypili všetko víno. Mohli sme za to, že ho tak dobre varila? Nič to za to, na druhý deň zásoby vína doplnili. Pre istotu nám však v ten večer oznámila, že už sme aj pivo vypili. Na štvrtý deň došiel už aj Rum a miestna Metaxa. Sme si vedomí toho, že ťažko za to niekoho viniť, keď sme tam boli takmer celé 4 dni sami …..okrem Reindžrov a troch Rumunských turistov, ktorí sa stali našou družbou v daný večer. Týmto vyjadrujem tete chatárke obdiv za jej ochotu a nekonečnú trpezlivosť s nami.
Spokojní s výpravou, plní zážitkov a nových poznaní sme sa mohli po štyroch dňoch pobrať domov. Po mojej siedmej návšteve Rumunska opäť konštatujem, že táto krajina ma magickú silu. Vždy pritiahne tých správnych ľudí!
Naša výprava sa vďaka všetkým zúčastneným niesla v znamení smiechu a nadovšetko spokojných tvári. Všetko je o tom, ako si to vymodelujete. Vďaka všetci, že ste prišli!
