Veľká noc s Viktorom

Tohtoročné Veľkonočné sviatky som si naplánoval stráviť v rumunskom Banáte. Vymenil som šibák a pol deci za bicykel a výlet v spoločnosti podobných nadšencov dobrodružstva. Po vysadení skialpovej partie v Retezate, som sa autom  presunul o 200km južnejšie k Dunaju, do najodľahlejšej českej dedinky Šumice.  Zamieril som rovno k tete Amalke, staršia malá milá pani s obrovským srdiečkom. Na druhý deň som mal v úmysle pokračovať ďalej už na bicykli, ale prehodnotil som situáciu, keďže pršalo od skorého rána a do vedľajšej dediny Rovensko som sa radšej odviezol autom. Čím vyššie stúpalo auto, tým viac snehu pribúdalo, dážď sa totiž menil na sneh a v samotnej dedine už bolo všetko pokryté 5 cm snehovou perinou.

Nájsť ubytovanie bol trocha problém, predbehli ma totiž 40-ti turisti z cestovky Kudrna. Nakoniec sa mi podarilo nájsť si ubytovanie, síce bez kúrenia, ale aspoň s teplou vodou. Nemôžeme mať predsa všetko…. V noci bola v chate trochu zima, keďže vonku klesla teplota až k nule. Zobudil som sa do slnečného ránka, oteplilo sa, a tak som konečne nahodil kolesá na bike a po snehu vyrazil na Gernik. S pribúdajúcimi hodinami a klesajúcou nadmorskou výškou sneh síce postupne mizol, ale zato pribúdalo blato a to sa mi nabaľovalo na kolesá, až tak, že sa nedalo ani šliapať. V miestnej hospodě som si šupol 2 pivká, s krčmárkou porozprával čo sa tu udialo nového od mojej poslednej návštevy, u pekára Jozefa som si dal neskorší obed a so zapadajúcim slnkom sa vrátil späť do Rovenska. Prespal som v tej istej chatke ako predošlú noc a už som mal aj teplo. Keďže turisti odišli, dostal som aj ohrievač, takže noc bola príjemnejšia ako tá posledná.

Ráno ma zasa privítal dážď. Hodil som bicykel do auta, naštartoval a vydal sa do Retezatu pre zvyšok skialpovej partie a nad ránom sme sa vrátili na Slovensko podľa plánu.

Počasie sa menilo pomaly každú hodinu – asi aj v Rumunsku mávajú bláznivý apríl. Slnko sa predbiehalo so snehom a nižšie to boli  zasa nekonečné boje medzi slnkom a dažďom. Bláznivé počasie mi neumožnilo uskutočniť všetky moje plány, prejsť na biku trasu akú som si naplánoval, ale aj tak som sa vrátil spokojný.


Veľkonočný Retezat 2015
Juraj, Kubo, Robert, Peľka, Mirko a Roman

Tento výlet som absolvoval s odstupom pár rokov už tretí krát. Tentoraz  nás príroda prekvapila neobyčajným počasím a bohatou nádielkou snehu okolo  40 cm . Pri parkovisku bol viac dážď ako sneh ale pár výškových metrov už snežilo  ako počas hlbokej zimy.  Za  tých niekoľkých dní bola fujavica, sneženie a našťastie aj slniečko, lyžovačka na  vyfúkanom snehu ale aj v prašane. Hore na kopce sme sa moc nehrabali. Pre veľké množstvo nového snehu v kombinácii so silným vetrom sme mali rešpekt pred lavínami.  Musím povedať, že slnečné počasie je lepšie, ale ako skonštatovali moji parťáci, tak aj tvrdšie podmienky majú niečo do seba …

Na Pietrele takmer zastal čas … Musím povedať, že po piatich rokoch, čo som tam bol prvý raz sa toho moc nezmenilo.  Snáď len toľko, že krásne kopce a scenérie na toto miesto lákajú stále viac ľudí. Našťastie sú doliny  také  rozľahlé, že cez deň stretneš len toho koho chceš.  Jednu noc sme  strávili na Cab. Gentiana, ktorá ma úžasnú “chatovú” atmosféru.

Myslím, že sa na Retezat ešte vrátim a vyzerá, že z našej partie nebudem jediný …

Roman

www.viktorkana.sk

Retezat

Banát

Expedícia do hôr Sarajevských

Je večer, balím si fidlátka a vyrážam k Viktorovej firme, kde mame stretnutie. Vlastne ani neviem, kto presne ide. Keď sa z tmy vynárajú neznáme tváre, zrazu zisťujeme že sa už všetci poznáme. U Janka som bol v Beckove na haciende a s Julkou a Marošom sme boli v Mariánke. S ostatnými Mirom, Vilom, Emilom a Ivom sa poznáme už roky. Viktor asi prozreteľne, vybral rekrošov s rovnakou krvnou skupinou aby sme sa mu tam nebili. Začínam tušiť, že toto bude náročný výlet. Štart sa vydaril, v kokpite začínajú poletovať fľaše, neklamný znak, že sme dosiahli stav beztiaže. Vonku je tma, tak sa venujeme spoločenskej zábave. Vďaka tomu cesta ubieha veľmi rýchlo a keď sa mi vráti obraz a zvuk, už stúpame do kopcov nad Sarajevom. Ako to zvládol Viktor netuším, ale je to nezmar. Všade je plno snehu. Cesta sa zarezáva do 2 metrových závejov. Kde tu trčia značky mínových polí, proste je tu bombovo. Po chvíli sme v bývalom olympijskom stredisku pod Bjelašnicou. Kopec so zjazdovkami je pekný, ale zgrumáž podivných, opustených hotelov, dokazuje, že človek vie dodrbať aj tie najkrajšie zákutia. Krátka prestávka, pivečko v miestnom bufete a fičíme ďalej.

Za chvíľu prichádzame do cieľa, do penziónu Tusila na mieste zvanom Vrijedlo. Skutočne pod chatou je miesto kde z kameňov teplá vyráža voda. Po ubytovaní vyrážame aj my. Hneď pri chate začíname šlapať do mierneho kopca na miesto zvané amfiteáter. Vchádzame do lesa. Nie sú tu ihličnany, ale nejaký druh miestnych, asi bukov. Pochvíli vychádzame nad les a ocitáme sa na veími peknom mieste medzi kopcami. Keďže sme po dlhej ceste, tak si vyberáme taký menší s pracovným názvom Bradavica. Krásny výhľad na krajinu, paráda. Celý čas nás sprevádzajú miestne psy, odhadujeme, že mama s dcérou a asi tušia že sa im to vyplatí. Nemýlia sa, uzatvárame s nimi tajné spojenectvo a na tajnáša, proti zákazu našej domácej, ich kŕmime. Keď sme sa dostatočne pokochali a vysmädli, schádzame do penziónu. Tu nás čaká večera o viacerých chodoch, ako mala svadba. Pani domáca sa s tým naozaj vyhrala. Po večeri to ešte riadne roztočíme.

Ďalšie ráno, vyraziac klin klinom, dávame si bohaté raňajky a podnikáme ďalšiu túru. Začíname zasa z amfiteátru. Tentokrát si vyberáme väčší kopec, ktorý sme si vyhliadli predchádzajúci deň. Dnes nám žiaľ počasie nepraje, viditeľnosť klesá, podšmykuje to a tak to niekde pod vrcholom vzdávame. Aj naše psy toho už majú dosť. Schádzame cez veľmi pekné miesta poza Bradavicu. Koho laka krajina bez jedinej ľudskej stopy, si príde na svoje. Aj keď bez, vrcholu stojí to za to. Prichádzame do osady Sinanoviči, kde je podla Viktora krčma. A skutočne, svojrázna ale útulná drevenná búda s veľkým grilom. Bohužiaľ bez ohňa. Krčmár vysoký, bledý v čiernom, vyzerá akoby v noci z hostí vycecával, čo do nich cez deň ponalieva. Objednávame rundu za rundou a krčmár si kupodivu dáva s nami. Podľa cintorína, ktorý som letmo zazrel trčať zo snehu, sú tu všetci mohamedáni. Ale tejto téme sa zatiaľ diplomaticky vyhýbame. Postupne sme mu vypili všetky zásoby. Zo slivi prechádzame na travaricu a nakoniec lozovaca. Zotmelo sa. V penzióne nás zasa čaká bohatá večera a nočný život…

Ráno je všetko inak. Je mi zle, ale ako skúsený pič tomu neprikladám nejaký význam. Janko ma predsa nejakým panákom z toho dostane. Schádzam dole na raňajky, ale zle nedobre. Napína ma a tak radšej opúšťam jedáleň. Zisťujem, že väčšina z nás má symptómy, ktoré nás rozdeľujú na grcajúcich a srúcich. Ja som grcajúci a Vilo je veliteľ nášho lazaretu. Má všetky symptómy. Postupne tato pliaga zachváti 60 % expedície. Bez následkov prežívajú len profesionálne násosky, Janko a Miro, ktorých imunita alkoholom len mocnie, a Viktor, ktorý má viac balkánskych mikróbov ako slovenských. Napriek tomu, ten deň vyrážame na Bjelašnicu.

Teda okrem Vila. Stúpame hore po zjazdovkách, nie je tu veľa ľudí, tak sa to dá. Väčšinou sú upravené ratrakom. Janko lyžuje. Počasie nám zasa nepraje, viditeľnosť klesá na 20 m a tak to niektorí, tesne pod vrcholom otáčame. U Iva sa nákaza ešte neprejavila a tak ma častuje siláckymi rečami že “to musím dat”. Netuší, že už mu zvoní hrana. Cestou dole stretávame Emila s Viktorom, ktorí sa tiež rozhodli to dať. Cesta dole je v pohode. Postupne sa stretávame v štýlovej drevenej krčme. Sme však o dosť striedmejší, ako pominulé razy. Ja pijem napr. Colu, ale nepomáha. Prichádzajú aj dobyvatelia vrcholu, Miro a Ivo, ale Ivovi už začína byť zle. Naozaj nechcem byt škodoradostný. Po príchode na penzión nás čaká zasa hostina, ale už mi to lezie na nervy, lebo dostanem do seba len glukózu s vodou. Naše psy sa majú ako v raji. Miesto večere a zábavy si idem radšej ľahnúť k Ivovi. Máme spoločnú slečnu zimnicu. Ráno zisťujeme, že aj tí, čo sa ako tak držali, sú tiež chorí. Raňajky radšej ani nespomínam. Napriek všetkému, ideme na túru. My poslabší volíme taký mierny stupák cez les. Julka s Mirom dávajú dosť akčný skialp na pekný skalnatý kopec. Hádam vedia odhadnúť, kde je to ešte bezpečné, lebo je dosť lavinózne.

Po výlete sa všetky skupiny tradične stretávajú v starej známej krčme. Krčmár ma víta, podáva mi ruku a objíma ma. Ani som netušil, že sme sa tak zbratali. Niektorým sa nám trochu polepšilo a tak sa zasa zahrávame so zdravím. Po chvíli krčmár hlási, že sliva končí, tak sa lúčime. Po návrate na penzión veliteľ lazaretu Vilo vyhlásil evakuáciu. Kto vládze, dá si ešte super večeru. Psom bude za nami smutno. Ešte šťastie, že si Viktor trochu pospal a tak vyrážame protiva noci. Cesta domov je o dosť kludnejšia, pijú len najtvrdšie nátury a Julka. My ostatní len ticho závidíme.

Dobro došli. Miloš Krištofovič.

www.viktorkana.sk