Letom svetom na druhú stranu zemegule – PERU a BOLÍVIA

Zaujímavý dokument z južnej Ameriky od rekreantov CK Anakonda. Vytvoril ho Peter Kuric s partiou na cestách za dobrodružstvom. Slovom vás sprevádza Peter Kuric, kamera Peter Kuric, textové podklady Majka Kuricová, komentár a úprava textov Erik Nemec, strih a zvuk, spracovanie textov Juraj Lech, programový riaditeľ a produkcia Mario Lorenc.

anakonda

Venezuela január/február 2015

Los Roques. Canaima. Roraima. Delta de Orinoco. Los Llanos. Choroni. V jeden večer sme sa v partičke bavili čo sa komu páčilo najviac, a veru skončilo to veľmi nerozhodne. Teraz som už snáď na desiaty krát pozerala výberovku fotiek, a stale by som nevedela povedať, čo z toho bolo najlepšie. Los Roques sme si všetci vybrali ako bonus ku ceste, reku keď už tak ďaleko cestujeme, že by sa oplatilo predĺžiť si zájazd o karibik, o tie povestne biele pláže s azúrovým morom. Och, a čí sú biele. Nádherná neskutočná, teraz sa už len usmievam keď ukazujem fotky a každý vraví ako rad by tam.. Hneď by som sa tam vrátila, cely deň jedla tie úžasné ryby, užívala slnka a rozprávkové pláže. Isto by som sa išla znovu potápať, isto by som ešte viac poznávala tie ostrovčeky.

Canaima však nemala ďaleko od tej karibskej idylky. Pieskové pláže, palmy, do toho vodopády. Energizujúce zážitky z pochodu popod vodopád, a hlavne z kúpania pod najvyšším vodopádom na svete, Salto Angel. Osobne, pre mňa asi najpamätnejší zážitok, keď som doplávala priamo pod neho, zavrela oči a nechala vodu čo padá z 979 m oblievať tvár. Každá bunka v tele kričala že život je nádherný. Tu musím spomenúť, že v noci sa spi v kempe v hamakách. Úžasný zážitok, domov som pre istotu doviezla až štyri hamaky, tak sa mi to páčilo. Škoda len, že na záhrade nebude počuť zvuky džungle.

Veľa som očakávala od Roraimy. Či očakávania boli splnene? Určite, a s postupom času viac a viac. Je pravda, že počasie nám neprialo a slnko sme mali len cestou na ňu, a keďže sme sa všetci tešili na úžasné výhľady, veru aj nám smutno bolo, že všade bola hmla. O to však väčšia radosť vždy zavládla keď sa nejaký slnečný lúč predral cez oblaky a hora na chvíľu odhalila svoju krasu. Becko má celý výlet perfektne zorganizovaný, ale na počasie je prikrátky. No patri to k tomu. Či by bol zážitok umocnený keby nám tam svietilo slnko? Možno áno, možno nie. Fotky by sme mali asi krajšie, výhľady by boli široko ďaleko, no takto hora ostala tajomna, zahalená závojom z hmly, odkrývala sa nám iba postupne a iba po kúskoch. Našli sme stratený svet. Hora, kde rastu magické kryštály, och aká škoda bola kráčať po nich, plná jazierok a čudesných útvarov. Jaskyňa trblietavá jak mesačná noc, bod kde sa stretávajú tri krajiny, a skalne ruže a iné rastliny čo nás nútili neustále vyťahovať foťáky a snažiť sa zachytiť ich výnimočnosť. Ale musím povedať, že ten výlet nie je len o Roraime. Cesta hore i dolu, cez prales, by mala dostať rovnaký kredit, to množstvo zelene a pozitívnej energie..
Výstup bol náročný. Samozrejme i zostup. Nemyslím, že pochod hore na Roraime je lážo plážo, ako nám Becko sľuboval :), ale ta hora je ozaj magická. Človek ľahko prekoná únavu, nikto z nás nemal svalovicu, všetci sme to dobre zvládli, verím že ešte i baterky v čelovkách sa nám tam samé dobíjali od všetkej tej energie čo hora vyžaruje..

A delta? Najväčší zážitok bol už len samotný kemp, domčeky v strede džungle kde nám ponad hlavy lietali vtáci a striekali opice, výlety na člne čí už za indiánmi, alebo hľadanie blikajúcich oči hadov v žiare čeloviek. Ta spojitosť s prírodou, byt v strede toho všetkého. Treba tu otvoriť oči, otvoriť dušu. Človek prehodnotí priority, usporiada myseľ. Posúva svoje hranice, nachádza spätosť s prírodou i samým sebou; v jeden moment chytá tarantulu aby sa s ňou odfotil, potom už radšej nehľadá aby tu tarantulu náhodou nenašiel na streche svojho domčeka. Keď si predstavím, že ešte pred par mesiacmi som panikárila ak bol v kúpeľni malý pavúčik.. Teraz by som si ho ani nevšimla, však aj on musí niekde bývať (Beckove slova) 🙂

Safari v Los Llanos ponuka krásnu prehliadku miestnej fauny. Jak o život sme fotili početné rodinky kapybary, vyplašených vtákov, lenivých kaymanov, jaštery a jašterky, korytnačky, riečnych delfínov. Chytali sme pirane, ktoré nám potom miestny pripravili na večeru, lovili sme anakondu, zažili adrenalín v Barinas na tubing, čo je splavovanie rieky na gumených dušiach. Naše vlastne duše plesali od toľkých zážitkov.

Venezuelčania sami nevedia akú majú krásnu krajinu, s viacerými, čo sme sa rozprávali, nikdy na týchto úžasných miestach neboli. Vlastne celkovo bolo všade malo turistov, čo hodnotím veľmi pozitívne, pretože chodníky neboli príliš vychodene, miesto do nemoty vyfotografovane a tým prepozerané, preturistikované, Je jedinečné, originálne, nepoznane masám ľudí, a tak všade cítiť tu zvláštnu energiu, kde človek môže objavovať, badať.

Becko, tisickrát dík za tieto skvele zážitky, vidím ako ty Venezuelu miluješ a podobne si náš nainfikoval. Už teraz pozeráme ďalší výlet, s tebou pôjdeme aj na kraj sveta 🙂

Lenka

www.anakonda.sk

Nepál a India v pohode

Prvý čisto poznávací zájazd CK Sancho Tour do našej najobľúbenejšej cestovateľskej destinácie – do Nepálu spojený aj s kratšou návštevou Indie. Odložíme ťažké turistické topánky, horolezecké mačky a expedičné stany a pôjdeme spoznávať najkrajšie zákutia a bohatú históriu tejto zaujímavej krajiny pod Himalájami naľahko, len s fotoaparátom a fľašou vody. Obdivovať budeme zaujímavé a krásne hinduistické a budhistické chrámy, prechádzať sa budeme po hlavných námestiach troch bývalých kráľovských miest, Káthmandú, Patanu a Bhaktapuru, spravíme si výlet do džungle NP Chitwan a kto má záujem o mrazivý dotyk Himalájí môže si fakultatívne odletieť vyhliadkovým lietadielkom k najvyššej hore tejto planéty, k majestátnemu M. Everestu.

Následne preletíme do Indie kde si pozrieme tie najzaujímavejšie miesta severnej Indie ktoré sa dajú za štyri dni vidieť. Začneme historickými pamiatkami v New Delhi, pokračovať budeme Taj Mahalom v Agre a bývalým hlavným mestom Akbarovej ríše – Fatephur Sikri, nazývaným aj mestom duchov a našu návštevu tejto najpestrejšej a najrozporuplnejšej krajiny sveta ukončíme v Zlatom chráme v Amritsare.

15 dní | 10.3. – 24.3. 2015

  • last minute zľava 200 EUR /100 EUR
  • garantovaný odchod!!!
  • posledné 4 miesta!!!

Link na zájazd: http://www.sanchotour.sk/nepal-komfortne-2/

Mnoho krát naj z krajiny Inkov – PERU a BOLÍVIA

Dávne kultúry prelínajúce sa do prítomnosti, silná príroda a outdorové zážitky. Ponuka zájazdu na mieru pre akčných cestovateľov, vychádzajúci z mnohoročných skúseností. Legendárne Machu Picchu a Nazca, fascinujúci trek krížom cez Andy, svetový rafting neďaleko prameňov Amazonky, bezkonkurenčný slávny cyklozjazd, najväčšia soľná pláň sveta, stredovek v priamom prenose v striebornej bani a päť mestských pamiatkových rezervácií UNESCO (Lima, Cuzco, La Paz, Sucre, Santa Cruz) a ešte omnoho viac.

Zájazd je o silných zážitkoch. História a súčasnosť je premiešaná s troma outdoorovými aktivitami v neopakovateľnej prírode. Moje skúsenosti z dvoch desaťročí návštev krajiny Inkov sú skombinované ideálne v tomto programe. Je stavaný pre cestovateľov so športovým duchom a kurážou niečo dokázať, nie len pasívne obdivovať pamiatku za pamiatkou.

Počet dní: tri týždne jún 2015

Kompletný popis ponúkaného zájazdu nájdete na: http://anakonda.sk/peru-a-bolivia/

Salto Angel – zlanenie ďalších Slovákov

Po 5mesiacoch som sa vrátil na magickú stolovú horu Auyán Tepuí. Dôvod sú kamaráti, ktorým sa myšlienka zlanenia povedľa Salta Angel stala výzvou a túžbou. Nikdy mi nerobí problémy sa vracať na výnimočné miesta. Navyše som na expedícii, ktorú ponúkam aj komerčne “Vertikálna Amazónia” urobil zopár dobrých vychytávok. Tou najlepšou bolo asi spať poslednú noc pred zlanením na hrane hory.

Bol to neskutočný zážitok zažiť brieždenie nad morom hmiel, z ktorých vystupuje kolmá pevnosť najväčšej stolovej hory. Vodopád je naviac orientovaný na východ a v zlatých farbách ranného slnka sa rútil do kilometrovej hĺbky kúsok od nášho stanu. Zlanenie dnes prebieha po kvalitných vŕtaných štandoch, lebo tento trek a zlanenie sa dostalo k svetovým outdoorovým highlitom. Absolvuje ho ročne asi tak 5-6 skupiniek, z ktorých tento rok boli dve Slovenské. My sme sa na tento 800metrový zlaňák kolmej a neskôr pralesnej džunglosteny, tentoraz pripravovali v Slovinsku pri kaňoningu a doladili na Beckove. Treba totiž vedieť zlaňovať z batohom medzi nohami. Keďže poobedňajšie dažde po celý čas prechodu hory (7dní) a zlanenia (2dni) prichádzali až poobede, v pohode sme stíhali. Po 9dňoch kotlíkovej stravy nás pod vodopádom čakalo kanoe s Indiánmi a ako je tu zvykom pečenými kurencami.

Neskôr naše cesty smerovali tradične do Delty Orinoka, zrelaxovať v turistickej lódži v pralese, medzi Indiánmi, opicami a papagájmi. Záverečná bodka za vydarenou akciou tradične koralové ostrovčeky v Karibiku, palmy a kuba libre. Ja sa k vodopádu Salto Angel vraciam znova už o dva týždne, tentoraz obvyklou cestou po rieke odspodu s turistami. O rok pravdepodobne však opäť po vertikálach Amazonských.

Peter- Becko- Anakonda

www.anakonda.sk

Z Bolívie do Ria

Bolívia je krajina , ktorú mnohí porovnávajú k Tibetu Južnej Ameriky. Oprávnene. Vysoké hory obkolesujú náhornú planinu Altipláno. Domorodý Indiáni Aymará a Kečua tu s mozoľnatými rukami vo výškach 3 až 4 a pol tisíca metrov v chudobe sa dokážu tešiť zo života. Všade navôkol sú prekrásne hory, ktoré sú pomerne málo turisticky objavené. Pre svoju cenovú prístupnosť je táto krajina vhodná aj pre pomerne nemajetných cestovateľov, čo dokazujú početné skupiny šetrných mladých Izraelčanov.

Našim hlavným cieľom boli síce hory, avšak postupne sme si túto krajinu vychutnali od najvzdialenejšieho kúta pralesa na východe krajiny. Bol to Národný park Noel Kempf Mercado s rozľahlou stolovou horou Huanchaga, pôvodnou savanou a parádnym amazonským pralesom. Park je stále rajom jaguárov, púm, pštrosov a vlkov hrivnatých, na čo ma upozornili knihy od vynikajúceho českého maliara zvierat v divočine Jana Dungela. Stopy všetkých boli hojné počas týždňových túlačiek a my sme mali šťastie aspoň na tapíre a množstvo opíc. Náročná dostupnosť tejto skvostnej divočiny je príčinou, že sa sem dostanú naozaj len veľký nadšenci ochotný sa trmácať na kraj sveta.

Neskôr sme o 400 km bližšie k civilizácii ešte vybehli na zaujímavý 100 km dlhý hrebeň Seranía de Santiago, nad nekonečnou rovinou sezónnych opadavých pralesov a saván zvaných Čako.

Po takomto 11 dňovom túlaní teplými končinami Bolívie sme pribrali posily z domoviny o troch kamarátov a hor sa sveta proletári do stále vyšších polôh. Najprv v Sucre – v najkrajšom bolívijskom meste sme obdivovali nielen šarmantnú architektúru ale najmä stopy dinosaurov. Zachovali sa v bahne močiara, ktorý skamenel a dnes tvorí kolmú skalnú stenu posiatu stovkami odtlačkov. Vraj najviac na svete. Potosí s výškou nad 4000 m. – mesto koloniálneho bohatstva a najmä utrpenia baníkov. Za 400 rokov ich tam Španieli dokázali nahnať a nechať umrieť 8 miliónov. Tie bane tam do dneska fungujú, takmer v otrockých podmienkach tam stále pracujú tisíce baníkov. Našťastie dnes už nad nimi neexistuje žiadne násilie ale len potreba peňazí pre život a vidina nálezu výdatnej striebornej žily.

Salar Uyuní je pravidelne vysychajúce jazero veľkosti 1/5 Slovenska. Hory, sopky, tisíc ročné kaktusy, plameniaky. Scénericky jedinečné a neopakovateľné. No a na betón stvrdnutá plocha jazera, kde môžete aj hodinu pustiť volant bez obavy, že do niečoho narazíte.

Z hlavného mesta La Paz vedú atraktívne cesty na všetky strany. ,,Cesta smrti“ slávna Death rout bola ešte pred pár rokmi postrach nákladiakov. Mnohé sa zrútili z horských útesov do pralesa. Dnes táto cesta je už viac menej atrakciou pre bajkerov a zažívame tu cyklozjazd dlhý takmer 70 km s výškovým rozdielom 3500m. Veľká atrakcia je jazda z pásma vysokohorského do tropického, s množstvom fantastických vyhliadok.

Hory – trek zvaný Condoriri je pomenovaný podľa masívu, pripomínajúcu kondora s mierne roztiahnutými krídlami. Našim cieľom bolo doladiť aklimatizáciu a vyraziť k najvyššej hore Bolívie Nevado Sajama 6542m. Na tejto hore som ja stál pred 21 rokmi a hodlám sa sem vracať aj s budúcimi klientmi. V blízkom okolí sú totiž dve ľahšie šestisícovky a počasie v tejto oblasti býva pomerne priaznivé, ako vidieť z fotografií z vrcholového útoku. Nepoznám takú ideálnu krajinu, vyliezť si pomerne lacno a príjemne/aklimatizácia je vlastne poznávačka krajiny/horu nad 6 tisíc metrov, naviac s termálnymi jazierkami pod jej úpätím.

Na záver zájazdu sme si dali cestovateľský bonus. Síce dlhé presuny, avšak unikátne miesta Juhoamerického kontinentu. Vodopády Iguazú – najväčšie na svete, sme zažili v maximálnom stave vody. Rio de Janeiro našťastie v pohodovej atmosfére. Bonbónik na záver – vyliezli sme na slávnu Cukrovú homoľu vytŕčajúcu 450 metrov z mora, ľahkou lezeckou trasou. Vychutnajte si niekedy aj Vy Caipiriňu z pohľadu tvárou v tvár soche Krista spasiteľa a mesta mnohých krás – Rio de Janeira pod nohami. Tento zájazd každopádne stál za to.

Link na každoročne organizovaný zájazd TU….

www.anakonda.sk

Lážo – plážo bikovačka po Macedónsku

Uprostred septembra 2013 vyrážame do srdca Balkánskeho poloostrova, do krajiny, ktorá zatiaľ stojí bokom poznávania bývalej Juhoslávie, do Macedónska. Oficiálne Former Yugoslav Republic of Macedonia (z dôvodu sporov z Gréckom), ale na tom si nikto jazyk lámať nebude. Čo sme tam našli? Desiatky 2000 m vysokých hôr, obrovské priezračné vody jazier, trávnaté planiny, panenskú prírodu, pamiatky moslimskej, kresťanskej i pravoslávnej kultúry. Kto by chcel cestovať časom späť, môže až do staroveku, do obdobia ríše Alexandra Veľkého, Byzantskej či Osmanskej. My sme až tam neboli.

S domácim vajnorským vínkom cesta rýchlo ubieha, nie sme tu predsa na rekreácii, tak pite! Nebyť 3- hodinového zdržania na maďarsko-srsbskej hranici, tak sme ráno v cieli. Ťažko do Schengenu, ale ešte ťažšie z neho von. Skopje míňame po obchvate. Oblasť je moslimská, štíhle veže minaretov v diaľke nás sprevádzajú až k priehradnému Mavrovskému jazeru (1 220 m. nm.) pri hraniciach Albánska a Kosova.

Orientačná mapa informuje, že oblasť je významná bikerská a lyžiarska. Prvá čorba, burek, lokálne pivo, vrchnáky pre Viktora a dobrá káva sú neodmysliteľným začiatkom v nepoznanej krajine. Navyše šalátik ako pozornosť podniku, pohostinnosť tu vládne. Krátko zastavujeme v infocentre, kupujeme MTB mapu a skladáme sa v Mavrove v penzióne na brehu jazera, na 3 noci. Oblasť zíva prázdnotou, je po sezóne.

Naše kone sú už nepokojné, a tak popoludní vyrážame. Len lážo – plážo, zorientovať sa po okolí a rozkrútiť stuhnuté končatiny. Ako to v skutočnosti dopadlo, Ivka? Prešli sme aj to, o čom sa nám ani nesnívalo! Okruh do srdca Šar Planiny, 62 km horskými makadamovými cestami, kaňonom rieky Radika, popod kosovskú hranicu a hrebeň pohoria Korab, cez zabudnuté osady Brodec, Krakornica, Bogdevo a Vrben. Prosili sme mesiac, aby nám posvietil na záver etapy.

Ráno fekál, nevidno ani na jazero pod oknami, leje. A to sme sa tešili, že si na Balkáne predĺžime leto! Okolo obeda zabalení do všetkých možných a nemožných „texov“ vyrážame. Ivka s Božom na výjazd okolo jazera, ostatní na planinu Bistra s cieľom Galičnik, jedna z najvyššie položených a najstarších osád s počtom trvalých obyvateľov: 2. Po vystúpaní na planinu lejak opäť silnie, pridáva sa silný protivietor, voda prebíja všetky naše nepropo vrstvy, z tretier strieka vodopád pri každom šliapnutí. Dvaja otáčame, dvaja pokračujú, sme skoro v polovici. Podvečer sa sušíme a hrejeme pri krbe v penzióne. Prichádza dvojica z Galičniku, Majo si siahol na svoj rekord v bicyklovaní v daždi a Viktorovi, ktorý celoročne oblieka len letné a zimné kraťasy, bolo zima!

Tretí deň je turistický – Golem Korab (2 764 mnm), najvyšší vrch Albánska a Macedónska, na území národného parku Šar Planina, ktorého hradba tvorí spoločnú severnú hranicu s Albánskom. Celé pohorie bolo do roku 2007 z macedónskej strany pre turistov uzatvorené, vstup bol možný len na povolenie a v sprievode pohraničnej polície. Úvodnú časť makadamom údolím kaňonu riečky Radika už poznáme z prvého dňa. Aj check-point, kde je pasová kontrola a pohraničníci monitorujú pohyb ku kosovskej hranici. Vezieme sa až k poslednej policajnej stanici do výšky 1 400 mnm. Je tu strážený parking – vojakom so samopalom v ruke! Smerovník hlási 4,5 hodiny na vrchol. Úvodné výškové metre vedú lesom, ďalej stúpame po trávnatých svahoch až na hrebeň. Posledné prezreté čučoriedky sú príjemným občerstvením.

I voda sa dá často doplniť. Objavujeme širokú vyjazdenú poľnú cestu, ktorá lemuje celé úbočie, možná bikerská trasa až na hrebeň. Výhľady do Albánska sú odmenou. Záver vedie albánskou stranou, na chvíľu strácame orientáciu, ide sa stále po tráve, nemali ani kam značku nakresliť. Vrchol dosahujeme v hmle a víchrici po 3,5 hodinách nenáročného tempa. Zišla sa aj páperka a rukavice. Celá trasa je choďák (zvládnuteľný s 1 Margotkou), po trávnatom chodníku dokonale spasenom ovcami (spokojne aj v sandáloch, ak ste brali len tretry na bike). A tak je jasné, prečo sem chodí každoročne oslavovať nezávislosť od Juhoslávie (8.9.1991) tisíce domácich. Nasleduje vrcholovka a prípitok rakijou od gazdu (rozumej bossa penziónu). Cesta dolu s vetrom v chrbte nám trvá 2 hodiny. Chvíľami prší a fúka tak, že Ivu by sme kľudne mohli dať na špagát a púšťať ako šarkana. Večeru nám gazda sľúbil slávnostnú, bude divá koza: muflón, či kamzík? A naozaj! Mäsko bolo lahodné, jemné, ale v takom množstve, že napriek niekoľkým repete ostáva skoro polovica plechu nedojedená .

Dnes nás čaká tranzit. Pridávame autoturistiku po planine Bistra v národnom parku Mavrovo, aby smedokončili to, čo sme v daždi na bikoch nedali. A je to správna voľba! Všetci sme včera zodrali brzdovéplatničky na vlastných nohách pri zostupe z Korabu, každý krok z kopca zabolí. Slnečné lúče hrejú zatiaľnesmelo, ale viditeľnosť po daždi je ostrá. Náhorná planina vo výške okolo 2 000 mnm je úchvatná: rozľahlé zelené horské lúky podobné mongolským stepiam, stáda oviec strážené mohutnými psami „šarplanincami“. Historická osada Galičnik leží vysoko nad kaňonom rieky Radika. Známa je svojou architektúrou a svadobnými tradíciami. Pre nevestu je takáto tradičná svadba celkom slušný športový výkon, šaty vážia 27 kg. Bubny ohlasujúce obrad počuť až do Tirany. Chlapov v krčme pozorujeme pri tureckom „človeče nezlob se“ a veľa prezradil aj správca z miestneho múzea. Cestou k Debarskému jazeru zastavujeme v kláštore Sv. Jovan Bigorski s vyrezávanou stenou ikon, najkrajšou v Macedónsku. Do Ohridu (v staroveku Lychnidos), centra slovanskej kultúry a vzdelanosti 10.storočia zásluhou žiakov Cyrila a Metoda,prichádzame podvečer, a tak iba čítame zo sprievodcu, že je tu okrem iného 365 kostolov (na každý deň jeden) zapísaných do zoznamu UNESCO.

Ohridské jazero (700 mnm) je perla Macedónska. Je to ich more. Neuveriteľne čisté, najhlbšie v Európe (- 290 m), obklopené strmými horami. Patrí spolu s jazerom Tanganyika a Titicaca k najstarším na svete. Voda do neho priteká cez krasové dutiny vyššie položeného Prespanského jazera. S pohľadom na večerné vlnobytie prichádzame do dediny Trpejca. Berieme prvú ponuku na nocľah. Ani sme netušili, že sa ocitneme u babičky Boženy Němcovej! Starkí Vera a Pavol sršia ostrovtipom, pohostinnosťou a dobrosrdečnosťou. Zostaneme 2 noci. Večer debatíme pri vzájomnej ochutnávke domáceho ružového vínka vajnorského a macedónskeho a planinarskom čaji z endemitu Balkánskeho poloostrova. Dobre bolo len za Tita, Albánci sú „divé plemä“ a vzťahy sú napäté, dedina žije z letnej turistiky, pestuje sa víno a chovajú kravky.

Ráno stúpame na bikoch serpentínami na hlavný vápencový hrebeň národného parku Galičica do výšky 1 500 mnm. Zo sedla Baba sú letecké výhľady na modré vody Ohridského jazera. Na Galičici vidno značené MTB trasy, ale našim cieľom je Prespanské jazero na druhej strane pohoria. 15 km zjazd v tieni najvyššieho vrcholu Magara (2 251 mnm) nás dovedie až k osade Stenje na brehu jazera. Piesková pláž pánu bohu za chrbtom, len my a krčma, kde dávame obed. Cestu späť už poznáme. Teplú sprchu meníme za podvečerné kúpanie v Ohridskom jazere na dedinskej oblázkovej pláži. Večer nás čaká lahôdka – ružový pstruh ohridský.

Ďalší deň pridávame kultúru – bicyklami na južný cíp jazera ku kláštoru Sv.Naum, ktorý založil v roku 885 žiak Cyrila a Metoda Naum po vyhnaní z Veľkej Moravy. Kláštor leží neďaleko vyvieračky krátkej, ale silnej, čistej, ale studenej (8°C) rieky Crni Drim. V kostole je zachovalá bohatá fresková výzdoba. Keďže sme zo Slovenska, a teda známi Cyrila a Metoda, mohol by nás sprievodca pustiť zadarmo. Ale bolo príjemné začuť o Slovensku vo výklade. Medzi suvenírmi vládne ohridská perla vyrábaná zo šupín ohridských pstruhov.

Po prechode hranicou na skok nakúkame do Albánska, zastavujeme na jedno chladené v plážovom meste Pogradec. Koľko fliaš koňaku sme to vlastne prepašovali? Vera s Pavlom nás čakajú s neskorším obedom. Máme špecialitu – tavče gravče, národné macedónske jedlo z fazule pečenej v hlinenej mise, pitu, pečené papriky, lahodný kapustový šalát. Ešte pozrieť vinohrad, kravku, pivnicu, vymeniť adresy a rozlúčkové foto. Do večera sa chceme presunúť do národného parku Pelister na macedonsko-gréckej hranici. Za tmy prechádzame Bitolu – správne sídlo Osmanskej ríše, dnes druhé najväčšie mesto a stúpame cez horskú osadu Magarevo serpentínami do výšky 1 400 mnm k horskému hotelu Molika. Tma a chlad ihneď rozhodli, spí sa vnútri.

Posledná etapa je kráľovská. Pohorím Baba po kľukatej zásobovacej ceste stúpame tesne popod najvyšší vrchol Pelister (2 601 mnm) k ľadovcovým jazerám Malo a Golemo (nazývané Pelisterské oči) vo výške 2 340 mnm. V lesoch rastie macedónsky endemit – borovica molika, vyššie už len tráva posiata žulovými balvanmi. Vraj hory podobné Kaukazu. Aj výšľap po balvanoch bol náročný. Stretávame guidov, dozvedáme sa o rozsiahlych skialpových macedónskych destináciách. Obraciame po pivku na Planinarskom dome na brehu Golemo jezera. Ťažký zjazd v balvanoch vystriedal ten príjemnejší lesný. Ale aj tak bol nekonečný.

V hoteli máme povolenú ešte podvečernú sprchu, balíme, odchod. Za posledné denáre kupujeme sudy s olivami. Viktor s patričnou dávkou adrenalínu z kráľovskej etapy a s pocitom prekonaného výškového rekordu na biku nás po “pár“ hodinách nočnej jazdy vykladá v nedeľu ráno doma.

www.viktorkana.sk

Foto zo zájazdu Ladakh treking v Malom Tibete 2013

Ladakh, mystická krajina skrytá za hrebeňom Himalájí, je kvôli svojmu vysokohorskému charakteru a budhistickému kultúrnemu dedičstvu právom nazývaná aj “Malý Tibet“. Atmosféra budhistických kláštorov, scenérie zasnežených himalájskych vrcholov a trepot modlitebných vlajočiek je balzamom na dušu pre každého cestovateľa a trekera.

Ponúkam vám pár fotografií z práve prebiehajúceho zájazdu.

www.sanchotour.sk

Dovolenka Rumunsko

Únik za hranice všedných dní, tentoraz s cieľovou stanicou u Rumunsko – srbských hraníc a českých dedín na tomto území. Veľké horúčavy podmieňujú odchod v noci. Sme partia – vedúci „výletu“ Viktor, 8 ľudí (Ivka, Ivko, Lenka, Pišta, Roma, Palo, Jožko, Miro) tráviacich prelom augusta spravidla spoločne už viac ako 20 rokov. Bicykle, loďky, harmonika a gitarka nesmú chýbať. Tak, ako už býva zvykom, aj tentoraz naberáme sklz zhruba dvoch hodín pri odchode (člena osádky, ktorý sa o to zaslúžil z taktických dôvodov neuvádzame), čo ovplyvňuje príchod do cieľovej stanice jednej z českých dedín – Gerniku, ktorá sa prechodne stáva našou oázou „oddychu“. Keďže asi okrem organizátora tohto zájazdu nevieme celkom do čoho ideme, naše očakávania sú konfrontované už pri príjazde, kedy prístup do dediny potom, ako z cesty, ktorá mohla mať podobu asfaltky tak pred pár rokmi, sa mení na adrenalínový presun po prašnej poľnej ceste stúpajúcej kamsi dohora. Strácajú sa posledné paličky signálu na mobiloch a aj tí účastníci zájazdu, ktorí po nočnej ceste podriemkavajú, sa preberajú a spoločne žasneme nad krajinou, ktorá sa pred nami otvára. V prekrásnom objatí prírody lemuje cestu dlhý rad domčekov s jednoduchým, niekde viac, niekde menej rázovitým koloritom. V tomto duchu osobitosti je aj občerstvovacia stanica – krčma, ktorá je našou prvou cieľovou stanicou. Nasleduje presun k miestnemu pekárovi Jozefovi, kde sme ubytovaní.

Osádka sa rozložila do dvoch izieb v zásade podľa údajov v občianskych preukazoch resp. vzťahov z toho vyplývajúcich a na sólo jedincov spojených zase inými „putami“. Každá izba ponúka primerané pohodlie, vrátane sociálnych zariadení (rozvrh práce v tejto časti priestorov sme si stanovili relatívne rýchlo a fungoval bez zásadných problémov). Neistota spätá s tým, ako bude zabezpečené stravovanie z nás opadla po prvej večeri. Napriek naprostej skromnosti pomerov sme pocítili dobrosrdečnosť domáceho a jeho rodiny, pretože čo sa týka stravy, to boli Vianoce. Aj keď ručne napísaný pútač pri vchode na terasu a do jedálne sme najskôr považovali za informatívne lákadlo pre turistov – TELE, SELE, ČEVABČIČI, SUMEC, AMERICKÉ BRAMBORY, neskôr sme zistili, že v tejto zostave nám dobrôtky, zväčša pečené v peci domáceho majstra, boli servírované v niekoľkých chodoch, vrátane neskutočnej sladkej „bodky“ v podobe úžasných koláčov.

Naše aktivity sme začali pozvoľna, aspoň pôvodne taká bola predstava, a to aj s ohľadom na veľké horúčavy a neskorší príchod na miesto určenia. Prvá trasa na bicykloch viedla k skupine starých balkánskych mlynov, pričom okrem pričuchnutiu k terénu a kresbe krajiny naokolo sme pochopili, že kalórie nabraté výdatnou stravou nebude problém spáliť. Na ďalší deň sa nad nami počasie zľutovalo a slniečko občas prekryli aj mraky, miestami jemne spŕchlo, ale tak jemne, že nezmylo ani prach z bicyklov, ktorý sa na ne nalepil po jazde miestnymi terénmi. Deň začal zjazdom dlhým, asi 20 km, po ceste, ktorá bola príjazdovou na miesto určenia (s ohľadom na jej kvalitu ťažko vyhodnotiť, či bola rýchlejšie zdolateľná na aute alebo bicykli). Na rozdiel od pomerne ostrého výjazdu z miesta ubytovania, ale víťazil fakt, že bola „dole kopcom“. Keďže cieľovou stanicou bola ďalšia z českých dedín Svätá Helena, to čo sa zostúpalo, muselo sa opäť nastúpať, tentoraz po asfaltke. Pri „vydýchaní“ a pauzách potrebných pre uspokojenie ľudských potrieb sa ponúkali krásne výhľady tak na zeleň okolitých kopcov, ako aj na Dunaj v ich zovretí. Dedinka na kopci nám ponúkla vytúžené občerstvenie a tiež čas na doplnenie síl. Miestny obchod ohúril ponukou krásnych maľovaných smaltovaných hrncov. Niektorí členovia nášho pelotónu sa zúčastnili dojenia miestnej kravky v priamom prenose a tak nám za menšiu úplatu (cigárko a pivo) gazdovi prechádzajúcemu so svojou Rysuľou po námestí umožnili vychutnať klasickú zalievanú kávu s kravským mliečkom čerstvo nadojeným a úprimne povedané Dolce Gusto na tú kávu nemá. Druhá fáza – návratová – viedla vrátane veľmi neurčito stanovených vzdialeností vedúcim nášho zájazdu a vrátane rovnako stanoveného prevýšenia (za troma horami a troma dolinami) do našej dediny. Nasledujúci deň bol opäť zasvätený bicyklom s cieľom zdolať najvyššie položenú českú dedinu Rovensko. S ohľadom na únavu materiálu, veľké teplo a tiež menší úraz v skupine, došlo k rozčleneniu skupiny, pričom trojčlenné vrcholové družstvo zdolalo Rovensko a druhá frakcia 55 km okruh popri Dunaji s výhľadom na najužšie a najširšie miesto tejto aj našej rieky, konfrontovaný z terás motorestov popri rieke.

Aj s ohľadom na počasie a tiež iné okolnosti (niektorí z nás mali tendenciu po predchádzajúcich cyklo etapách večerať postojačky), sme ďalšie dva dni venovali splavu rieky Nery v prekrásnom kaňone s úžasnými výhľadmi na vápencové skaly lemujúce túto rieku. Keďže splav sme rozdelili na dva dni spojené s bivakom, kormidelníkovi Viktorovi bol pridelený netradičný háčik, ktorý síce nefrfle, ale ani neťahá – 20 l sud piva. Splav rieky Nery je pohladením pre dušičku, adrenalín zvýšili chlapi trojčlennej ženskej osádke rozprávaním o medveďoch a vychádzkou k Drakulovmu jazeru. Aj keď letné horúčavy sa pričinili o relatívne nízku hladinu vody v rieke, čo pre „splavníkov“ znamenalo občas využiť aj hydrotreking, nič to neubralo na krásnych scenériách, ktoré nás celú cestu sprevádzali. Vrcholom vyžitia bol adrenalínový, asi dvojhodinový presun do Gernicku na malom traktore s vlečkou, ktorý bol prispôsobený tak, aby previezol lode a výstroj na vodu, aj naše slnkom zmorené telesné schránky sediace na dvoch drevených laviciach, podložených kusom dreva. Jazda cez miestne lesy a stráne bola zážitkom zvlášť pre ženskú časť osádky, ktorá v kŕčovitom objatí sledovala terén, ktorým sa šplhal traktor. Aj napriek tomu, že z kabíny traktora sa ozývala írečitá rumunská ľudová hudba a šoféri sa tvárili spokojne a veselo (sem tam sa počas jazdy aj vymenili). Na ukľudnenie nepomohlo ani tvrdenie, že v lese vyrástli a poznajú ho ako dlaň a že traktor má nízko ťažisko a nemôže sa prevrátiť. Návrat bol napriek všetkému šťastný a večer pokračoval hudobnou produkciou do pol tretej rána u nášho uja pekára.

Posledný pobytový deň (sobota) sa niesol tak trochu v duchu večerného odchodu domov, ktorý si nikto z nás nechcel pripustiť. Trochu nostalgicky sme pozerali na pokračujúce práce domáceho pri stavbe pálenice a rozhodli sme sa pre krátku prechádzku do jaskyne Turecká diera. Naplánovaný program mal háčiky, teda dva: úmorná páľava poludňajšieho slnka a penzión s čapovaným pivkom po ceste na túru. Tak sa o výšľap pokúsila aspoň ženská osádka s jedným bodyguardom a vedúci zájazdu, no po hodine hľadania nie celkom dobrého značenia sa okrem Viktora, ktorý dosiahol vytýčený cieľ, ostatní vrátili do miesta nástupu. Sobotný večer bol už o balení, možno trochu s tým súvisiacej nervozite pred dlhou cestou.

Zhrnutie
Bol to skvelý týždeň s úžasnými ľuďmi v prekrásnom prostredí. Aj napriek tomu, že sa poznáme dlhé roky, prostredie, v ktorom sme strávili tohtoročnú letnú dovolenku malo zvláštnu moc. Pripomenulo nám, že ľudia aj skromných pomeroch sú schopní plným priehrštím rozdávať dobrosrdečnosť aj napriek ťažkým a drsným podmienkam, v ktorých žijú. Vyžaruje z nich spokojnosť, stmeľuje ich akési neviditeľné puto a každý, kto k nim zavíta, sa nejako nepriamo stáva súčasťou ich bežného života. Ľudia žijúci v Gerniku, s ktorými sme sa stretli, majú ešte ďalšiu vzácnu vlastnosť. Vedia sa tešiť zo života, s hrdosťou rozprávajú o svojich tradíciách a aj napriek tomu, že dnes už veľa mladých uteká za civilizáciou, stále tam nájdete tých, ktorí vás radi privítajú a nájdete tam aj malého, asi desaťročného chlapca, ktorý pozná a s chuťou si zanôti české ľudové pesničky.

Toto všetko sa udialo od 28.7. do 3.8. 2013, ďakujeme Viktorovi za krásne prežitý týždeň plný zážitkov.

Iveta

www.viktorkana.sk

Island 4 x 4

Island_2013

Pár fotografii zo zájazdu Island 4 x 4 z ktorého sme sa vrátili len pred pár dňami.

Nevšedný okruh ostrovom ohňa a ľadu nás zavedie do tých najodľahlejších, ale zato najkrajších končín Islandu a uvidíme tak najzaujímavejšie miesta ostrova, akými sú národný park Þingvellir, kde bol založený najstarší parlament sveta, jazero Mývatn s jeho veľmi zaujímavým okolím, najväčší európsky ľadovec Vatnajökull, na ktorého úpätí sa rozkladá nádherná ľadovcová lagúna Jökulsárlón, vodopád Gullfoss, gejzír Strokkur, alebo najvodnatejší vodopád Európy – Dettifoss.

Foto: Gabriel Točka