Letom svetom na druhú stranu zemegule – PERU a BOLÍVIA

Zaujímavý dokument z južnej Ameriky od rekreantov CK Anakonda. Vytvoril ho Peter Kuric s partiou na cestách za dobrodružstvom. Slovom vás sprevádza Peter Kuric, kamera Peter Kuric, textové podklady Majka Kuricová, komentár a úprava textov Erik Nemec, strih a zvuk, spracovanie textov Juraj Lech, programový riaditeľ a produkcia Mario Lorenc.

anakonda

Moje skúsenosti s HARPYOU PRALESNOU

Je tomu 5 rokov, čo som na podnet slovenských ochranárov okolo Jana Korňana, Blažky a Tóna Sedlákovcov a Meďa Maceka, podnikol prvú výpravu do venezuelskej Imataky. Profesionáli  a zároveň nadšenci zoskupený okolo nášho orla skalného a projektov okolo jeho ochrany ako aj okolo záchrannej stanice zvierat z prírody Zázrivá sa vtedy rozhodli, že by sa patrilo pozdraviť najväčšieho z rodiny orlov,  jej veličenstvo  kráľovnú – harpyu pralesnú. O majestáte kráľovnej hovorím preto, lebo u dravých vtákov sú samice vždy väčšie ako samci.

Táto harpya je najväčšia z dravých orlov na svete a podobne ako orol korunkatý  z konžského pralesa, opičiarka z Filipín a samozrejme euro-ázijsko-severoamerický orol skalný patria do elitnej svetovej rodiny orlov. K nim sa nerátajú rybožravé orliaky ako americký symbol – orliak bielohlavý, orliak jasnohlasý z Afriky a úplne najväčší kamčatský orliak. Udatnosťou agresívnejším orlom ich bratranci rybári však vôbec nemôžu konkurovať. Je to dané samozrejme lovom zvere, ktorá môže zraniť predátora ďaleko ľahšie ako rybožravého orliaka nejaká ryba.

Z tohto dôvodu majú tieto harpye zadný pazúr najdlhší zo všetkých lietajúcich vtákov a dosahuje dĺžku medvedieho pazúra, čo je 9 centimetrov.  Harpya loví okrem opíc najmä lenochody, pásavce, hady, túlavé psy, leguány a vtáky, teda aj papagáje. Svojím, jastrabovi podobným, štýlom lovu a tvarom krídiel je na to výborne stavaná. To je krátko k predstaveniu harpye.

Mňa, ktorý sa vo Venezuele vďaka svojej cestovke CK Anakonda, vyskytujem pomerne často, dlhší čas provokovala myšlienka k návratu. Stačilo aktualizovať kontakty, nájsť si čas a vyraziť. Harpye žijú v trópoch, teda nemajú vyhranené hniezdne obdobie. Obdobie dažďov im nevadí ani pri hniezdení, ktoré ostatne je najdlhšie zo všetkých vtákov. Od znášky po osamostatnenie mladého trvá až tri roky, čo je najdlhší proces vo vtáčej ríši.

Po príchode som sa dozvedel, že v najbližšej oblasti je 12 hniezd väčšina je momentálne neaktívnych. Na dvoch sa zahrieva znáška (čo trvá až 93 dní) a na dvoch sú mláďatá, ktoré už lietajú. Ideálne by bolo mláďatá, ktoré sú ešte v páperí, lebo tie vyžadujú neustálu prítomnosť aspoň jedného z rodičov. Je tu aj také ale hlbšie v pralese.

Najímam si motorkára a vyrážam k hniezdu kde sme boli s našimi “orliarmi” pred 5 rokmi. Je to práve to hniezdo, kde bol natočený skvelý dokument BBC o výchove mláďaťa harpye od jeho narodenia až po osamostatnenie. Zvítavam sa zo starým kamarátom Rafaelom, ktorý si z hliny práve stavia ekologický dom. Chystá si dokonca ekologické jamy, kde mu bude zahnívať organický odpad a fekálie, čo produkuje metán. Číňania, ako mi vravel, takto produkujú plyn pre kuchynské účely v miliónoch domácnostiach. Osvietený človek, vo Venezuele, kde energie sú takmer grátis, to je tu úplne nevídané. Nepoznám krajinu, kde by sa totiž plytvalo energiami viac ako tu. Klimatizácie prechladzujú autobusy, hotely, byty tak, že sa okná rosia zvonku. Vodiči vôbec nevypínajú motory a bežne tu jazdia autá krížniky z amerických 70-tich rokov so spotrebou od 25 litrov. Veď čo, keď plná nádrž je asi 7x lacnejšia ako fľaška balenej vody. Toto sa však netýka Rafaela. Pochádza totiž z veľkého mesta Maracay a zhonu a hluku je presýtený. Keď vláda pred rokmi ponúkala pralesné pozemky pre založenie farmy, prihlásil sa. S rodinou sa presťahovali o stovky kilometrov na východ, kúpili dom v mestečku, asi 15 km od pridelených  pozemkov.  Z 80 hektárov panenského pralesa odlesnil len 10. Pre jeho 12 dobytkov mu to úplne stačí. Nechce krútiť biznis. Nikdy nepodľahol ani loveckej vášni a nechodil loviť v okolí, čo je tu všade národný šport.

Hniezdo poblíž Rafaela je pár minút od finky, ako sa tu nazývajú tieto farmy. Je momentálne prázdne. Škoda, lebo oproti  nemu filmári postavili oceľovú pozorovaciu vežu. Rafael však orlí pár občas pozoruje v okolí, čo je dobré znamenie, že si hniezdenie zopakujú práve tu. Hniezdo je totiž na famóznom strome sejba, akoby vystrihnutom z filmu Avatar. Sejby sú obry pralesa a výrazne vyčnievajú nad okolitú pralesnú krajinu, čo harpyi mimoriadne vyhovuje. Vyhovovalo to aj nám pred 5 rokmi, lebo nič nebráni vo výhľade do hniezda. Rafaelovi odovzdávam pozdravy od Slovákov a ochranárske tričko s orlom skalným a fotím si náš starý plagát zo záchrannej stanice Zázrivá, čo to naši vtedy zanechali na stene.

Pokračujeme na vedľajšiu finku. Jej vlastník je Bernal. Po zvítaní mi ukazuje mapu s nadpisom Harpy eagle study area. Je plná červených krúžkov. Tie značia registrované hniezda. Bernal je bývalý vášnivý lovec. V jeho chladničke predtým nikdy nebolo prázdno a dlhý by bol výpočet druhov, ktoré z pasie lovil. Pred 17 rokmi sa dostal do kontaktu s ochranármi, ktorí  pracujú na ochranárskom projekte Harpya cez 23 rokov. Toto ho nadchlo a dnes je práve on veľmi dôležitý lokálny článok popularizácie ochrany v kraji. Bernal sa balí na robotu a bude mi  sprievodcom najbližšie dva dni. Nik nepozná kraj lepšie ako on. Cestou stretávame domorodca, ktorý práve dokončil nepeknú robotu. Najprv lapil veľkú leguániu samicu, ktoré sú v tomto období pomalé, lebo sú plné vajec. Bez milosti jej za chrbtom zväzuje vzájomne dlhé prsty na nohách, tak, že jej ich vlastne poláme. Takúto živú konzervu si odnesie domov a keď budú mať chuť na praženicu, tak ju jednoducho zaživa rozpárajú a spotrebujú. Videl som pred rokmi v Kolumbii 2 naložené somáre desiatkami takto umučených leguánov. Smutná podívaná, ba dúfal som, že sa mi to nezopakuje.

Prichádzame do Bernalovho domu v mestečku. Za domom má voliéru, v ktorej sa 2 mesiace doliečuje postrelený harpyí samec. Majú ho na svedomí zlatokopi z neďalekej oblasti. Čoskoro bude však fit.

Ráno prichádzajú dohodnutí motorkári. Blatistými cestami medzi farmami a zbytkami pralesa odchádzame len asi 40 minút k finke La Bota. Za farmou s dobytkom sú ešte veľké priestory pralesa. Bohužiaľ, mašinéria odlesňovania sa nezastavuje. Mäsožravci všade na svete by si mohli uvedomiť, že svojou stále sa zvyšujúcou spotrebou, prikladajú polienka pod oheň globálnej skazy úžasnej Amazónie a prírody ako takej. Veď práve susedná Brazília vyváža hovädzie a sóju na výrobu kŕmnych zmesí do Európy práve z odlesnených oblastí. Vôbec tu neplatí, že pralesy sa rúbu kvôli drevu. Ťažba dreva, je zlomok. Stromy s hrúbkou nad 70 cm na drevárske účely sú v mnohodruhovom pralese málo zastúpené.

Prichádzame na novú čistinu veľkosti dvoch hektárov. Pred nedávnom, už počas hniezdenia harpyí ju za týždeň vytvorili dvaja chlapi a velikým  strojom, skrajprom, ktorý prales zhŕňa na kopu jak zápalky. Tam sa to nechá uschnúť a časom sa zapáli. Zasejú sa africké druhy tráv a keď sa tráva zakorení, nastúpia kravy. Vegetácii sa tu darí výborne, kravy pastviny hnoja, takže na rozdiel od polí na odlesnenej pralesnej pôde sa nevyčerpávajú. Vďaka Bernalovi sa mašinéria zastavila len 10 metrov od stromu s hniezdom. Mláďa už má kompletne svetlé perie, oproti výrazne tmavším rodičom.

Dnes mladý samček nemá dôvod trénovať lietanie, lebo v hniezde už má od včera veľkého vrešťana. Po hodine priletel na chvíľu samec a neskôr, keď som sa skrýval pred dažďom aj očakávaná veľká samica. Priniesla mladého pásavca a v okamihu bola preč. Mláďa na hniezde fotíme zo všetkých strán ale rodičia sa už neukázali. Je zaujímavé, že vrešťany  sa ozývajú z neďalekých priestorov a malpy kapucínske si migrujú lesom len sto metrov od hniezda svojho úhlavného nepriateľa. Vie sa totiž, že rodičia v okolí hniezda nelovia. Nechávajú posilniť populáciu opíc pre budúcnosť, kedy sa ich mláďa zažne učiť loviť práve na nich.

Ďalší deň vyrážame k inému hniezdu. Cestou míňame mega finku, ktorá má vraj 2 hniezda a 20 000 kusov dobytka. Na pahorkoch s dobrým výhľadom zastavujeme, aby som nezabudol vnímať krajinu. Občas. V pozadí pastvín sú však stále aj priestory. Cez pastviny prelietajú veľké tetrovy zvané Aruko. Stále zastavujeme a pozorujeme sokoly, ďatle, kačky, husi. Po hodine prichádzame k pastvinám farmy San Carlos. Hniezdo na veľkej sejbe je takisto na rozhraní pralesa a pastvín. Mláďa má mať už 14 mesiacov takže obstojne lieta, ale ešte neloví. My ho však z lúk nevidíme. Vnárame sa teda do pralesa. Bernal zo svojím sokolím zrakom po chvíli zjastrí plápolajúce pierka korunky teenagerky zvanej Goya. Seňorita z korún si nás obzerá a odlieta zopárkrát, aby nám spestrila fotografovanie. Dnes sú skvelé svetelné podmienky, vždy sa dá nájsť aj v pralese pozícia na fotenie. Posledný prelet je do hĺbky pralesa a my spokojní z pozorovania to môžeme po hodinke zabaliť. Mňa čaká totiž návrat do civilizácie a nočná jazda do Caracasu. Cestou s motorkármi akoby na rozlúčku cez cestu križuje nemotorné chlpaté stvorenie. Aká paráda. Leňochod dvojprstý vôbec nie je pomalý, ako vidím. Cíti sa na voľnom priestranstve absolútne neisto a upaľuje do blízkeho lesíka. To má za sebou aspoň kilometrový prechod zo vzdialeného pralesa do toho oproti. Čo ho tam ťahá? Zrejme vôňa partnerky alebo pokušenie lepších listov?

Ja som stihol doraziť skoro ráno nočným busom po 800 km do Caracasu. Rýchlo do svojho depozitu na pobrežie, prebaliť a vyrážam zhruba 200 km do kopcov nad mesto La Victoria. Je nedeľa a vedel som, že tento deň nesmiem prepásnuť. Stretávam starého kamaráta Orlanda s manželkou. 20 rokov sme sa nevideli a oni ma poznali. Možno aj vďaka nášmu filmu Amazonia vertical, ktorý som mu pred časom poslal na mňa nezabudli. Orlando je legenda paraglidingu vo Venezuele. Pravidelne pobýva na kopci menom Placivel, ktorý je Mekkou termického lietania. Rýchlo na štartovačku a hor sa do vzdušných prúdov. Jak kondory okolo si na záver krásneho týždňa hodinku a pol polietam nad krajinou až po základne mrakov. Som šťastný, že z vtákmi, ktorým som v mladosti vždy závidel, teraz si vychutnávam vzdušné priestory. S vtákmi, ktorých kráľovná sa volá HARPYA PRALESNÁ.

Text a foto Peter ,,Becko” Ondrejovič s dovolením Bernala použité aj jeho fotografie

www.anakonda.sk

Venezuela január/február 2015

Los Roques. Canaima. Roraima. Delta de Orinoco. Los Llanos. Choroni. V jeden večer sme sa v partičke bavili čo sa komu páčilo najviac, a veru skončilo to veľmi nerozhodne. Teraz som už snáď na desiaty krát pozerala výberovku fotiek, a stale by som nevedela povedať, čo z toho bolo najlepšie. Los Roques sme si všetci vybrali ako bonus ku ceste, reku keď už tak ďaleko cestujeme, že by sa oplatilo predĺžiť si zájazd o karibik, o tie povestne biele pláže s azúrovým morom. Och, a čí sú biele. Nádherná neskutočná, teraz sa už len usmievam keď ukazujem fotky a každý vraví ako rad by tam.. Hneď by som sa tam vrátila, cely deň jedla tie úžasné ryby, užívala slnka a rozprávkové pláže. Isto by som sa išla znovu potápať, isto by som ešte viac poznávala tie ostrovčeky.

Canaima však nemala ďaleko od tej karibskej idylky. Pieskové pláže, palmy, do toho vodopády. Energizujúce zážitky z pochodu popod vodopád, a hlavne z kúpania pod najvyšším vodopádom na svete, Salto Angel. Osobne, pre mňa asi najpamätnejší zážitok, keď som doplávala priamo pod neho, zavrela oči a nechala vodu čo padá z 979 m oblievať tvár. Každá bunka v tele kričala že život je nádherný. Tu musím spomenúť, že v noci sa spi v kempe v hamakách. Úžasný zážitok, domov som pre istotu doviezla až štyri hamaky, tak sa mi to páčilo. Škoda len, že na záhrade nebude počuť zvuky džungle.

Veľa som očakávala od Roraimy. Či očakávania boli splnene? Určite, a s postupom času viac a viac. Je pravda, že počasie nám neprialo a slnko sme mali len cestou na ňu, a keďže sme sa všetci tešili na úžasné výhľady, veru aj nám smutno bolo, že všade bola hmla. O to však väčšia radosť vždy zavládla keď sa nejaký slnečný lúč predral cez oblaky a hora na chvíľu odhalila svoju krasu. Becko má celý výlet perfektne zorganizovaný, ale na počasie je prikrátky. No patri to k tomu. Či by bol zážitok umocnený keby nám tam svietilo slnko? Možno áno, možno nie. Fotky by sme mali asi krajšie, výhľady by boli široko ďaleko, no takto hora ostala tajomna, zahalená závojom z hmly, odkrývala sa nám iba postupne a iba po kúskoch. Našli sme stratený svet. Hora, kde rastu magické kryštály, och aká škoda bola kráčať po nich, plná jazierok a čudesných útvarov. Jaskyňa trblietavá jak mesačná noc, bod kde sa stretávajú tri krajiny, a skalne ruže a iné rastliny čo nás nútili neustále vyťahovať foťáky a snažiť sa zachytiť ich výnimočnosť. Ale musím povedať, že ten výlet nie je len o Roraime. Cesta hore i dolu, cez prales, by mala dostať rovnaký kredit, to množstvo zelene a pozitívnej energie..
Výstup bol náročný. Samozrejme i zostup. Nemyslím, že pochod hore na Roraime je lážo plážo, ako nám Becko sľuboval :), ale ta hora je ozaj magická. Človek ľahko prekoná únavu, nikto z nás nemal svalovicu, všetci sme to dobre zvládli, verím že ešte i baterky v čelovkách sa nám tam samé dobíjali od všetkej tej energie čo hora vyžaruje..

A delta? Najväčší zážitok bol už len samotný kemp, domčeky v strede džungle kde nám ponad hlavy lietali vtáci a striekali opice, výlety na člne čí už za indiánmi, alebo hľadanie blikajúcich oči hadov v žiare čeloviek. Ta spojitosť s prírodou, byt v strede toho všetkého. Treba tu otvoriť oči, otvoriť dušu. Človek prehodnotí priority, usporiada myseľ. Posúva svoje hranice, nachádza spätosť s prírodou i samým sebou; v jeden moment chytá tarantulu aby sa s ňou odfotil, potom už radšej nehľadá aby tu tarantulu náhodou nenašiel na streche svojho domčeka. Keď si predstavím, že ešte pred par mesiacmi som panikárila ak bol v kúpeľni malý pavúčik.. Teraz by som si ho ani nevšimla, však aj on musí niekde bývať (Beckove slova) 🙂

Safari v Los Llanos ponuka krásnu prehliadku miestnej fauny. Jak o život sme fotili početné rodinky kapybary, vyplašených vtákov, lenivých kaymanov, jaštery a jašterky, korytnačky, riečnych delfínov. Chytali sme pirane, ktoré nám potom miestny pripravili na večeru, lovili sme anakondu, zažili adrenalín v Barinas na tubing, čo je splavovanie rieky na gumených dušiach. Naše vlastne duše plesali od toľkých zážitkov.

Venezuelčania sami nevedia akú majú krásnu krajinu, s viacerými, čo sme sa rozprávali, nikdy na týchto úžasných miestach neboli. Vlastne celkovo bolo všade malo turistov, čo hodnotím veľmi pozitívne, pretože chodníky neboli príliš vychodene, miesto do nemoty vyfotografovane a tým prepozerané, preturistikované, Je jedinečné, originálne, nepoznane masám ľudí, a tak všade cítiť tu zvláštnu energiu, kde človek môže objavovať, badať.

Becko, tisickrát dík za tieto skvele zážitky, vidím ako ty Venezuelu miluješ a podobne si náš nainfikoval. Už teraz pozeráme ďalší výlet, s tebou pôjdeme aj na kraj sveta 🙂

Lenka

www.anakonda.sk

Mnoho krát naj z krajiny Inkov – PERU a BOLÍVIA

Dávne kultúry prelínajúce sa do prítomnosti, silná príroda a outdorové zážitky. Ponuka zájazdu na mieru pre akčných cestovateľov, vychádzajúci z mnohoročných skúseností. Legendárne Machu Picchu a Nazca, fascinujúci trek krížom cez Andy, svetový rafting neďaleko prameňov Amazonky, bezkonkurenčný slávny cyklozjazd, najväčšia soľná pláň sveta, stredovek v priamom prenose v striebornej bani a päť mestských pamiatkových rezervácií UNESCO (Lima, Cuzco, La Paz, Sucre, Santa Cruz) a ešte omnoho viac.

Zájazd je o silných zážitkoch. História a súčasnosť je premiešaná s troma outdoorovými aktivitami v neopakovateľnej prírode. Moje skúsenosti z dvoch desaťročí návštev krajiny Inkov sú skombinované ideálne v tomto programe. Je stavaný pre cestovateľov so športovým duchom a kurážou niečo dokázať, nie len pasívne obdivovať pamiatku za pamiatkou.

Počet dní: tri týždne jún 2015

Kompletný popis ponúkaného zájazdu nájdete na: http://anakonda.sk/peru-a-bolivia/

Vzduchoplavba v západných Alpách

Vzduchoplavba v západných Alpách

Paraglajding je pomerne mladý šport. Za nejakých 30 rokov urobil neskutočný pokrok . Z hranatých riaditeľných padákov, ktorými sa skákalo z lietadla na presnosť sa vývojom, konštrukciou šitia a šnúr postupne stávajú štíhle elipsy. Mnoho ludí si paraglajding mýli s rogalom alebo parašutizmom. Rogalo má však pevnú konštrukciu z duralových trubiek a padák slúži len na pád zhora na zem. Náš tzv. klzavý padák je podľa môjho názoru jedným z najgeniálnejších vynálezov ludstva. Je prenosný v batohu a dá sa ním ,, voziť sa aj bez motora po oblohe” . To samozrejme s využitím stúpavých vzdušných prúdov. Na tomto princípe fungujú vetrone ale aj veľké vtáky, ktoré plachtením bez mávania krídlami dokážu hodiny brázdiť oblohu. Človek však nemá také danosti od prírody ako cit pre vyhľadávanie neviditeľných vzdušných stúpavých prúdov. Máme na to prístroj – váriometer. Týmto zariadením s povedzme ,,tachometrom” vieme kedy klesáme a kedy stúpame. V takom stúpavom prúde sa pokúšame udržať- riadime padák aby sme neišli k zemi. Za vhodných podmienok sa dá už aj na Beckovských Skalicách chytiť bublinu, ktorá stúpa aj rýchlosťou 5m/sekundu nahor. Po nastúpaní pod mrak sa dá využívať nasávanie mrakov, ktoré fungujú ako vysavače. Preletieť pod ďalší mrak a ďalší. Takto postupne sa dá urobiť prelet. Pre ilustráciu tí najlepší piloti súťažia v dĺžke preletov. Slovenský rekord momentálne je zo Súče niekam za Budapešť 220km. Záznam takéhoto preletu sa cez GPS zavesí na internet na www.xcontest.org. Takto každý vie čo hodnotné sa uletelo trebárz v Patagónii.

Väčšina rekreačných pilotov však lieta z pasie nad kopcom a snaží sa udržať čo najdlhšie vo vzduchu. Na to treba protivietor o rýchlosti od 3-8 m/ sekundu. Terénov na Slovensku je viac. Asi najlietanejšie Horná Súča, Orešany, Zobor. Mimoriadne populárny je Straník nad Žilinou a vyššie horské terény ako napríklad Donovaly alebo Solisko a Skalnaté Pleso v Tatrách. Vždy je podstatné aby na vrchu kopca bola strmšia lúka a vhodný protivietor. Rukáv na tyči nad kopcom už na prvý pohlad napovie ako fúka. Samozrejme dnešné meteo-správy bývajú pomerne dobré. V správny deň sa na kopci s dobrým vetrom stretnú desiatky pilotov. Doma aj vo svete je tento šport mimoridne populárny.

Mne sa za za 20 rokov podarilo rekreačne polietať všade možne. V Rakúskych, Talianskych a Francúzskych terénoch. Vo Venezuele, Kolumbii a Nepále, Na Kanárskych ostrovoch a v Austrálii. Práve na posledných dvoch menovaných to bolo na útesoch nad oceánom. Každá krajina je osobitá a jedinečná. Roky som túžil polietať v horách, kde som ako aktívny horolezec ešte v osemdesiatych rokoch niečo poliezol. Takáto príležitosť sa naskytla teraz.

Začiatkom augusta vyrazil náš outdoorový klub Cromagnon Beckov do francúzskych Álp. Hlavným cieľom bol výstup na najvyššiu Európsku horu (okrem Kaukazu) Mont Blanc. Rád som sa zúčastnil s výhradou, že na horu nepoleziem, ale idem na výlet. Doslovne vyletieť si nad hory.

Chamonix je svetový pojem. Nielen preto, že sa tu odohrali prvé zimné olympijské hry. Neskutočná kulisa mesta sú žulové hory, ladovce ale aj údolie s vkusnou urbanizáciou. Chamonix je doslovne kúzelné a neviem, či existuje vo svete krajšie mesto pod horami. Čistota, príjemný domorodci, ktorí si uvedomujú, že z turizmu žijú. Prijateľné ceny za lanovky, viacdenné zľavy, rodinné atď. Mestká doprava údolím a vlaky sú zadarmo. Ako všade inde stále som stretol starých kamarátov z horolezeckých čias, lebo tento magnet láka každého, kto tu niečo prežil aj po rokoch. V lete 93 som vyliezol náročnú Americkú Direttisimu na Petit Dru, spolu s inými výstupmi v neopakovateľnej chamonixskej žule.

Kus nostalgie je dobrý dôvod pre návrat s ôsmimi výrazne mladšími kamarátmi a padákom. Pri prvej aklimatizačnej túre, ktorú oni z lanovky zostupujú 6 hodín ladovcom Argentier. Oproti mohutná scenéria celého masívu Mont Blanc. Tam nie je dovolené lietať na paraglajde z dôvodu možnej kolízie s vyhliadkovými helikoptérami. Ja rozprestieram na čerstvo vysneženom ladovci ,, textilné krídla” a zlietam asi 10 kilometrovým plachtením do Chamonix. Letiac povedľa toho 1100-metrového skalného obelisku Petit Dru, ponad ladovcové more Mar du glace až k pristávačke na nezastavanej lúke na kraji mesta. Tolko emócií, som nezažil fakt mnoho rokov. Ďalšie dni už lietam na svahu nad mestom s názvom Brevent. Vedie tam vyhliadková lanovka kvôli famóznym pohladom na ladovcové hory a mesto v údolí. Lietanie prebieha už v hustej premávke desiatok iných krídiel. Však ako v doprave aj v lietaní sú dané pravidlá aby sme sa vo vzduchu nepozrážali. Na mnohých, tzv tandemových krídlach lietajú dvaja- klijent a pilot profesionál. Za 100€ je možné si dať takýto let hocikomu, kto má túžbu vznášať sa vzduchom a obdivovať krásu Západných Álp.

Takto sa mi podarilo polietať ešte niekolko dní. Moji kamaráti zliezli z majestátneho Mont Blanku a všetko sa stalo prekrásnou spomienkou. Vďaka takýmto krídlam, trochu z inej dimenzie.

Peter Ondrejovič zvaný Becko

www.anakonda.sk

Rumunský Banát s Viktorom

Rumunský Banát s Viktorom

Viktor Káňa to je šlachovitý vlasatý týpek, ktorého poznám možno najdlhšie na Slovensku. Poznal som ho ešte za hlbokého totáča ako horolezca a boli sme si vždy akosi sympatický. Tak som ho v roku 2001 pozval aj na prvú expedíciu na Africkú rieku Omo kde ho Luciša nazvala Praotec Čech. Z Viktora sa cez noc stal vychýrený vodák. Roky potom sme sa stretávali na kaňoningoch a raftingoch v Slovinsku. Avšak Viktor priebežne rozvíjal aj svoju ďalšiu vášeň a to bajkovanie po horách. Od rodného Valašska, cez Bratislavsko, po celý Balkán a Podkarpatskú Rus. Ja stále odcestovaný niekde v Južnej Amerike a inde som mu aj často závidel. Roky som čakal na príležitosť. Pochopil som, že ak niekam, tak s Viktorom.
Padla voľba na Rumunsko. Kvôli studenej vlne a májovým intenzívnym dažďom sme termín upravili od piatku večer do utorka. Lepšie sme ani spraviť nemohli. Do Banátu z Beckova je 750km a Viktor to odšoféroval ako skúsený driver na šupu. Z údolia Dunaja sme ešte vystúpali a boli sme v našej základni v Gerniku. Privítalo nás fantastické prostredie a srdečný ľudia. Podobne ako Slováci v Bihori, tu Češi to tu osídlili už pred 190timi rokmi. Stále si zachovali perfektne svoju identitu. Škoda pre tento krásny kraj, že mladí dnes pod tlakom straty pracovných príležitostí opúšťajú zem otcov a vracajú sa do starej vlasti za lepšími ekonomickými možnosťami. Dediny sa vyludňujú, polia zarastajú trávou a školské lavice sú prázdne.
Bolo po dažďoch, lúky zakvitnuté, škovránky na oblohe štebotali, cvrlikanie kobyliek a cvrčkov bola úžasná kulisa. Radosť sa bicyklovať od hrebeňov až dole k Dunaju lúkami, lesmi, osadami a dedinami. V mlynoch sa na plné obrátky mlelo obilie. Prvý deň bol ešte rekreačný ale druhý a tretí už celkom zaberačky s prevýšením 600 metrov a 50 kilometrami v nohách. Náš pán domácí – Josef Nedvěd, vlastný to strýko slávneho futbalistu Pavla nás ubytoval a stravoval viac ako dosýta. Bolo toho toľko, že sa to nedalo zjesť a bolo to také dobré, že sa nedalo prestať. Jedli sme čisté a voňavé potraviny z miestnych zdrojov, inak ako to u nás doma postupne zabúdame a konzumujeme nezdravé potraviny z iných končín. Poctivé maslo, chlieb z čerstvo zomletej múky, domáce marmelády, vajíčka, slanina, zabíjačkové hody, moravské koláče, slivovica a ešte omnoho viac.
Čo dodať na záver Kamarát Viktor. Bolo to super a tešíme sa zas nabudúce. Arive dere Románia, Dovidenia Banát. A Vám všetkým zo srdca doporučujem, nestačí čítať, treba zažiť.

www.viktorkana.sk | www.anakonda.sk

Jarná migrácia žeriavov

Husy na mokradi

Ahoj Kamaráti – ako aj po minulé roky, po zime som priletel z teplých krajov aj ja, tradične z Venezuely, predtým z Kene. Dostal som typ od kamaráta ísť sa pozrieť na ťah žeriavov na chránenú vtáčiu rezerváciu Senné pri Michalovciach. Využil som narýchlo veľmi pekné počasie, naložil bajk na nočný rýchlik a ráno som bol na Šalenom vychodze.

Príležitosť vidieť kúsok Zakarpatia som nepremeškal, naložil sa aj s bajkom do busu a vystúpil v Užhorode. Chystám sa tam totiž už dávno, v lete do ex-regiónov našej starej vlasti. Viac do kopcov, tak toto bola len letmá zoznamka. Po exkurzii pekným mestom som po otrasných cestách musel zamieriť na Slemence, prechod pre peších, lebo inakadiaľ cyklistov Ukrajinci nepúšťajú.

Na Senné som stihol doraziť ešte pred súmrakom. Žeriavov boli stovky ale pred pár dňami vraj až tisíce. Premiestňujú sa z južnej Európy a Sev. Afriky na sever do Ruska a Škandinávie. Niekoľko málo párov tu však zostáva aj hniezdiť. K ním pribúdajú postupne 27 iných vtáčích druhov. Prekrásna podívaná či na zemi, ako aj vo vzduchu. Na túto udalosť sa pripravovali vo veľkom aj miestny ochranári. Upratovali domček správy Slovenskej Ornitologickej Spoločnosti na privítanie mnohých pozorovateľov s fotoaparátmi a ďalekohľadmi. Náučný chodník po rezervácii má množstvo informačných tabulí, tri vyhliadkové veže s parádnym nadhľadom nad krajinou mokradí a močiarov.

Niekedy boli na Východoslovenskej nížine mnohonásobne rozsiahlejšia takéto mokrade, avšak po vzniku Zemplínskej Šíravy a meliorácii lúk sa až 95% premenilo na ornú pôdu. Najvzdialenejšia pozorovacia veža je priamo oproti močiaru s najvyšším, piatym stupňom ochrany. Videl som stovky husí, ktoré taktiež migrujú, ale aj zostávajúce druhy ako volavky, lysky, kačice a mnohé pripravujúcich sa na hniezdenie. Na oblohe hliadkoval Orliak morský a Orol kráľovský. Symbolom rezervácie je najvzácnejší druh, Lyžičiar biely prilietajúci onedlho z Afriky.

Zdá sa, že najhoršie časy pre prírodu už minuli. Situácia sa postupne zlepšuje. Vďaka nadšeniu ochranárov aj samozrejme vďaka sile prírody samotnej. Prichádzajú pozorovatelia z blízkych aj vzdialených miest a aj krajín. Filmári dokumentujú a popularizujú dobrú vec.

Nech aj moje riadky a zopár obrázkov niekoho z Vás inšpirujú k návšteve tohoto malého vtáčieho raja.

Prírode aj Vám zdar Becko

 

Gorily, rafting, najkrajšia hora, safari a oceán – Afrika 2014

Gorily, rafting, najkrajšia hora, safari  a oceán – Afrika 2014

Nápad ísť do Afriky, len ¾ roka po návrate z Galapág, vznikol vlastne vďaka maďarskej národnej pohrome. Moji kamaráti totiž kvôli sneženiu a zmätkom ešte v marci 2013 na diaľnici pri Budapešti nestihli lietadlo do Ekvádoru. Museli si zaplatiť novú letenku, aby neprepadla drahá, už vyplatená, jachta okolo súostrovia Galapágy. Keďže letecká spoločnosť za to nemohla, nemali nárok na odškodné. Avšak podarilo sa zalobovať a KLM veľkoryso ponúklo náhradný let niekam na svete. Rozhodnutie padlo na východnú Afriku. Program sme vymysleli tak, aby tam boli vždy dve alternatívy – drahšia aj lacnejšia.

Začali sme v Ugande, lebo aj moji kamaráti túžili po gorilách. Zrejme som ich nainfikoval svojimi fotografiami z pohoria Wirunga v Rwande pred dvoma rokmi. Gorily horské sú veľmi ohrozený druh a navyše sú nám tak podobné. Platený turizmus z troch susediacich krajín Kongo, Rwanda a Uganda do jediného pohoria kde žijú, je žiarivým príkladom toho, ako ekológia prináša profit do štátnej pokladne, miestnym ľuďom a v podstate zachraňuje celý ekosystém. Bez Diany Fossey a jej nasledovníkov by dnes už všade boli políčka namiesto lesa a ľudia namiesto goríl a prírody vôbec. Kto zažil, neľutoval. Tento nie celkom lacný trojdňový výlet sme neabsolvovali všetci.

Niektorí sme zatiaľ nezaháľali a pobudli v prostredí divokej vody a vidieckej krajiny Bieleho Nílu . Robí sa tu parádny komerčný rafting. Špičkoví vodáci z celého sveta sem chodia trénovať rodeo na kajakoch vo veľkých vlnách. Amatéri ako my si aspoň objednajú rafting u profesionálov.

S turistami sa jazdí voda do obtiažnosti ww5 (zo 6 stupňov) a táto rieka patrí do svetovej desiatky najdivokejších a najkrajších perejí využívaných na komerčný rafting. Aby bol zážitok dokonalý, naša Slovensko-česká posádka volila vždy najťažšiu cestu. Byť cez palubu v takýchto vodách je potom celkom vzrušujúci adrenalín.

Neskôr, už spoločne, sme všetci pokračovali do Kene. Tu sme už mali k dispozícii na celý zvyšok pobytu dve vozidlá, aby sme mohli absolvovať pestrý program. Druhý high-lite zájazdu bol výstup na jeden z vrcholov druhej najvyššej hory Afriky, Mt. Kenya – Kirinyanga – alebo Hora jasnosti. Tento výstup aj s návratom trvá 4dni. Na rovníku v Afrike bola povedaná aj pamätná veta “ak Vám niekto povie, že v Afrike je teplo, tak mu neverte”. Počas výstupu za mrazivého rána totiž teplomer klesol až k -8 °C. Zážitok z nádherného vysokohorského prostredia však nikto neľutoval.

Podaktorí sme sa rozhodli zostať v podhorí . Nachádzajú sa tu viaceré vynikajúce rezervácie divej zvery. Absolútna africká špička je súkromný ranč Ol Pajeta. Ten dnes zaberá cez 300km2. Okrem toho, že sa tu vyskytujú všetci zástupcovia veľkej päťky, rezervácia je špecializovaná na ochranu nosorožcov – čiernych (dvojrohých) tu žije asi stovka, čo je najväčšia koncentrácia vo východnej Afrike vôbec. Okrem toho je tu silná populácia nosorožcov bielych a 4 nosorožce biele-severné, privezené z Dvora Králové n. Labem. Tu je ich posledná šanca sa rozmnožovať, pretože v Južnom Sudáne, odkiaľ pochádzajú, sú už vyhubené. Okrem toho je tu aj špeciálna rezervácia pre šimpanzy, ktoré v Keni už nikde inde nežijú. Všetky pochádzajú z okolitých krajín. Častokrát boli zhabané, lebo s nimi bolo zle zaobchádzané a tu dostali úžasnú šancu pre návrat do prírody.

Les Ngare Ndare kúsok ďalej je posledným migračným koridorom slonov z oblasti Mt. Keny do rezervácie Samburu. Rastie tu ohromne veľa druhov stromov a v ich korunách dnes vedie 500 metrový visutý chodník. Nám sa podarilo z nadhľadu takto pozorovať lesné slony.

Obe exkurzie boli doslovne raj pre fotografa a to sme mali pred sebou ešte ďalšie super ciele.

Národný park Hells Gate je výnimočný tým, že netreba byť zatvorený v aute ako inde. Nežijú tu totiž levy. Počas jazdy na bajkoch povedľa skalného kaňonu sme si mohli vychutnávať prítomnosť zebier, antilóp a žiráf. Neskôr prišli dva dni v rezervácii, ktorá je doslovne národným pokladom krajiny – Masay Mara je značka pre safari celosvetovo preslávená rovnako ako susedné Serengeti v Tanzánii.

Cestou na pobrežie sme si boli užiť ešte trocha slnka a mora s vlnami Indického oceánu.

Bezpochyby toho krásneho bolo ďaleko viac, ale to doporučujem každému raz v živote zažiť.

Hakúna Matata Becko