Snáď už všetci známi boli na tradičnom Viktorovom výlete na Ukrajine. Dano nás presvedčil, že sa treba vybrať.
Ukrajina skialp 2016
Veľká noc s Viktorom
Tohtoročné Veľkonočné sviatky som si naplánoval stráviť v rumunskom Banáte. Vymenil som šibák a pol deci za bicykel a výlet v spoločnosti podobných nadšencov dobrodružstva. Po vysadení skialpovej partie v Retezate, som sa autom presunul o 200km južnejšie k Dunaju, do najodľahlejšej českej dedinky Šumice. Zamieril som rovno k tete Amalke, staršia malá milá pani s obrovským srdiečkom. Na druhý deň som mal v úmysle pokračovať ďalej už na bicykli, ale prehodnotil som situáciu, keďže pršalo od skorého rána a do vedľajšej dediny Rovensko som sa radšej odviezol autom. Čím vyššie stúpalo auto, tým viac snehu pribúdalo, dážď sa totiž menil na sneh a v samotnej dedine už bolo všetko pokryté 5 cm snehovou perinou.
Nájsť ubytovanie bol trocha problém, predbehli ma totiž 40-ti turisti z cestovky Kudrna. Nakoniec sa mi podarilo nájsť si ubytovanie, síce bez kúrenia, ale aspoň s teplou vodou. Nemôžeme mať predsa všetko…. V noci bola v chate trochu zima, keďže vonku klesla teplota až k nule. Zobudil som sa do slnečného ránka, oteplilo sa, a tak som konečne nahodil kolesá na bike a po snehu vyrazil na Gernik. S pribúdajúcimi hodinami a klesajúcou nadmorskou výškou sneh síce postupne mizol, ale zato pribúdalo blato a to sa mi nabaľovalo na kolesá, až tak, že sa nedalo ani šliapať. V miestnej hospodě som si šupol 2 pivká, s krčmárkou porozprával čo sa tu udialo nového od mojej poslednej návštevy, u pekára Jozefa som si dal neskorší obed a so zapadajúcim slnkom sa vrátil späť do Rovenska. Prespal som v tej istej chatke ako predošlú noc a už som mal aj teplo. Keďže turisti odišli, dostal som aj ohrievač, takže noc bola príjemnejšia ako tá posledná.
Ráno ma zasa privítal dážď. Hodil som bicykel do auta, naštartoval a vydal sa do Retezatu pre zvyšok skialpovej partie a nad ránom sme sa vrátili na Slovensko podľa plánu.
Počasie sa menilo pomaly každú hodinu – asi aj v Rumunsku mávajú bláznivý apríl. Slnko sa predbiehalo so snehom a nižšie to boli zasa nekonečné boje medzi slnkom a dažďom. Bláznivé počasie mi neumožnilo uskutočniť všetky moje plány, prejsť na biku trasu akú som si naplánoval, ale aj tak som sa vrátil spokojný.
Veľkonočný Retezat 2015
Juraj, Kubo, Robert, Peľka, Mirko a Roman
Tento výlet som absolvoval s odstupom pár rokov už tretí krát. Tentoraz nás príroda prekvapila neobyčajným počasím a bohatou nádielkou snehu okolo 40 cm . Pri parkovisku bol viac dážď ako sneh ale pár výškových metrov už snežilo ako počas hlbokej zimy. Za tých niekoľkých dní bola fujavica, sneženie a našťastie aj slniečko, lyžovačka na vyfúkanom snehu ale aj v prašane. Hore na kopce sme sa moc nehrabali. Pre veľké množstvo nového snehu v kombinácii so silným vetrom sme mali rešpekt pred lavínami. Musím povedať, že slnečné počasie je lepšie, ale ako skonštatovali moji parťáci, tak aj tvrdšie podmienky majú niečo do seba …
Na Pietrele takmer zastal čas … Musím povedať, že po piatich rokoch, čo som tam bol prvý raz sa toho moc nezmenilo. Snáď len toľko, že krásne kopce a scenérie na toto miesto lákajú stále viac ľudí. Našťastie sú doliny také rozľahlé, že cez deň stretneš len toho koho chceš. Jednu noc sme strávili na Cab. Gentiana, ktorá ma úžasnú “chatovú” atmosféru.
Myslím, že sa na Retezat ešte vrátim a vyzerá, že z našej partie nebudem jediný …
Roman
Retezat
Banát
Expedícia do hôr Sarajevských
Je večer, balím si fidlátka a vyrážam k Viktorovej firme, kde mame stretnutie. Vlastne ani neviem, kto presne ide. Keď sa z tmy vynárajú neznáme tváre, zrazu zisťujeme že sa už všetci poznáme. U Janka som bol v Beckove na haciende a s Julkou a Marošom sme boli v Mariánke. S ostatnými Mirom, Vilom, Emilom a Ivom sa poznáme už roky. Viktor asi prozreteľne, vybral rekrošov s rovnakou krvnou skupinou aby sme sa mu tam nebili. Začínam tušiť, že toto bude náročný výlet. Štart sa vydaril, v kokpite začínajú poletovať fľaše, neklamný znak, že sme dosiahli stav beztiaže. Vonku je tma, tak sa venujeme spoločenskej zábave. Vďaka tomu cesta ubieha veľmi rýchlo a keď sa mi vráti obraz a zvuk, už stúpame do kopcov nad Sarajevom. Ako to zvládol Viktor netuším, ale je to nezmar. Všade je plno snehu. Cesta sa zarezáva do 2 metrových závejov. Kde tu trčia značky mínových polí, proste je tu bombovo. Po chvíli sme v bývalom olympijskom stredisku pod Bjelašnicou. Kopec so zjazdovkami je pekný, ale zgrumáž podivných, opustených hotelov, dokazuje, že človek vie dodrbať aj tie najkrajšie zákutia. Krátka prestávka, pivečko v miestnom bufete a fičíme ďalej.
Za chvíľu prichádzame do cieľa, do penziónu Tusila na mieste zvanom Vrijedlo. Skutočne pod chatou je miesto kde z kameňov teplá vyráža voda. Po ubytovaní vyrážame aj my. Hneď pri chate začíname šlapať do mierneho kopca na miesto zvané amfiteáter. Vchádzame do lesa. Nie sú tu ihličnany, ale nejaký druh miestnych, asi bukov. Pochvíli vychádzame nad les a ocitáme sa na veími peknom mieste medzi kopcami. Keďže sme po dlhej ceste, tak si vyberáme taký menší s pracovným názvom Bradavica. Krásny výhľad na krajinu, paráda. Celý čas nás sprevádzajú miestne psy, odhadujeme, že mama s dcérou a asi tušia že sa im to vyplatí. Nemýlia sa, uzatvárame s nimi tajné spojenectvo a na tajnáša, proti zákazu našej domácej, ich kŕmime. Keď sme sa dostatočne pokochali a vysmädli, schádzame do penziónu. Tu nás čaká večera o viacerých chodoch, ako mala svadba. Pani domáca sa s tým naozaj vyhrala. Po večeri to ešte riadne roztočíme.
Ďalšie ráno, vyraziac klin klinom, dávame si bohaté raňajky a podnikáme ďalšiu túru. Začíname zasa z amfiteátru. Tentokrát si vyberáme väčší kopec, ktorý sme si vyhliadli predchádzajúci deň. Dnes nám žiaľ počasie nepraje, viditeľnosť klesá, podšmykuje to a tak to niekde pod vrcholom vzdávame. Aj naše psy toho už majú dosť. Schádzame cez veľmi pekné miesta poza Bradavicu. Koho laka krajina bez jedinej ľudskej stopy, si príde na svoje. Aj keď bez, vrcholu stojí to za to. Prichádzame do osady Sinanoviči, kde je podla Viktora krčma. A skutočne, svojrázna ale útulná drevenná búda s veľkým grilom. Bohužiaľ bez ohňa. Krčmár vysoký, bledý v čiernom, vyzerá akoby v noci z hostí vycecával, čo do nich cez deň ponalieva. Objednávame rundu za rundou a krčmár si kupodivu dáva s nami. Podľa cintorína, ktorý som letmo zazrel trčať zo snehu, sú tu všetci mohamedáni. Ale tejto téme sa zatiaľ diplomaticky vyhýbame. Postupne sme mu vypili všetky zásoby. Zo slivi prechádzame na travaricu a nakoniec lozovaca. Zotmelo sa. V penzióne nás zasa čaká bohatá večera a nočný život…
Ráno je všetko inak. Je mi zle, ale ako skúsený pič tomu neprikladám nejaký význam. Janko ma predsa nejakým panákom z toho dostane. Schádzam dole na raňajky, ale zle nedobre. Napína ma a tak radšej opúšťam jedáleň. Zisťujem, že väčšina z nás má symptómy, ktoré nás rozdeľujú na grcajúcich a srúcich. Ja som grcajúci a Vilo je veliteľ nášho lazaretu. Má všetky symptómy. Postupne tato pliaga zachváti 60 % expedície. Bez následkov prežívajú len profesionálne násosky, Janko a Miro, ktorých imunita alkoholom len mocnie, a Viktor, ktorý má viac balkánskych mikróbov ako slovenských. Napriek tomu, ten deň vyrážame na Bjelašnicu.
Teda okrem Vila. Stúpame hore po zjazdovkách, nie je tu veľa ľudí, tak sa to dá. Väčšinou sú upravené ratrakom. Janko lyžuje. Počasie nám zasa nepraje, viditeľnosť klesá na 20 m a tak to niektorí, tesne pod vrcholom otáčame. U Iva sa nákaza ešte neprejavila a tak ma častuje siláckymi rečami že “to musím dat”. Netuší, že už mu zvoní hrana. Cestou dole stretávame Emila s Viktorom, ktorí sa tiež rozhodli to dať. Cesta dole je v pohode. Postupne sa stretávame v štýlovej drevenej krčme. Sme však o dosť striedmejší, ako pominulé razy. Ja pijem napr. Colu, ale nepomáha. Prichádzajú aj dobyvatelia vrcholu, Miro a Ivo, ale Ivovi už začína byť zle. Naozaj nechcem byt škodoradostný. Po príchode na penzión nás čaká zasa hostina, ale už mi to lezie na nervy, lebo dostanem do seba len glukózu s vodou. Naše psy sa majú ako v raji. Miesto večere a zábavy si idem radšej ľahnúť k Ivovi. Máme spoločnú slečnu zimnicu. Ráno zisťujeme, že aj tí, čo sa ako tak držali, sú tiež chorí. Raňajky radšej ani nespomínam. Napriek všetkému, ideme na túru. My poslabší volíme taký mierny stupák cez les. Julka s Mirom dávajú dosť akčný skialp na pekný skalnatý kopec. Hádam vedia odhadnúť, kde je to ešte bezpečné, lebo je dosť lavinózne.
Po výlete sa všetky skupiny tradične stretávajú v starej známej krčme. Krčmár ma víta, podáva mi ruku a objíma ma. Ani som netušil, že sme sa tak zbratali. Niektorým sa nám trochu polepšilo a tak sa zasa zahrávame so zdravím. Po chvíli krčmár hlási, že sliva končí, tak sa lúčime. Po návrate na penzión veliteľ lazaretu Vilo vyhlásil evakuáciu. Kto vládze, dá si ešte super večeru. Psom bude za nami smutno. Ešte šťastie, že si Viktor trochu pospal a tak vyrážame protiva noci. Cesta domov je o dosť kludnejšia, pijú len najtvrdšie nátury a Julka. My ostatní len ticho závidíme.
Dobro došli. Miloš Krištofovič.
Skialp na Zakarpatskej Ukrajine
Nikdy som si nemyslel, že na Ukrajine sa lyžuje. Zo samotného názvu oblasti som síce vytušil, že tam nejaké hory budú, no predstavoval som si len nejaké lesnaté pahorky. Z nejakého zvláštneho dôvodu to mám v hlave zafixované tak, že krajina smerom na východ od Slovenska je už len rovnejšia a rovnejšia a stúpať začína až niekde tam, kde začína Ural. Konečne som mal príležitosť vyvrátiť toto mylné presvedčenie skúsenosťou.
Do dediny Jasenie (nášho parkovacieho bodu, kde Dukáto vystriedal Gaz) sme dorazili v ranných hodinách, roztrasení zimou a povrchom ukrajinských vozoviek. Išlo o typickú východoeurópsku dedinu rumunsko-slovensko-maďarského typu. Sychravo-daždivé počasie spolu s vedomím, že tam kdesi na východe tohto štátu sa zabíjajú ľudia umocňovali neradostné pocity. Všetko sa javilo chudobné, zchátrané, nefungujúce…. (teda aspoň mne). Som presvedčený, že keby nebolo tej nezmyselnej vojny, keby svietilo slnko, keby sa zelenali stromy, tak by som písal ináč. Vzhľadom na toto moje okolnosťami zkreslené vnímanie už v opise samotnej krajiny-ukrajiny pokračovať nebudem. Presuniem sa radšej vyššie, do strediska Dragobrat.
Z Jasenia do Dragobratu sme sa presunuli vojenským nákladiakom Gaz, podomácky prerobeným na akýsi autobus. Jazda bola v porovnaní s Viktorovým Dukátom neporovnateľná. Mal som pocit, že sa ide vznášadlom. Obrovské kolesá s regulovateľným tlakom ignorovali všetky výtlky ciest. Aj keď pri jazde horskou cestou poniektorí z nás vyskakovali nad sedadlá aj 40cm, celé to malo charakter skôr skákacieho hradu než autobusu. Celé to dopĺňalo bublanie benzínového motora so spotrebou 30 litrov na 100 km.
Popravde, nešiel som sem úplne bez očakávaní. Isté podvedomé očakávania vo mne zasial predošlý skialp v Rumusnku, na ktorom sme sa s Viktorom zúčastnili. Tam sme boli ubytovaní prakticky úplne mimo civilizácie, v maličkých chatkách zaviatych v snehu, kde sa kúrilo pieckou, kúpeľňa v potoku, wc 30m od chaty vo forme diery do zeme…. Dragobrat bol iný. Bolo to lyžiarske stredisko, čiže určitý zásah civilizácie bol citeľný. Avšak, nebolo to stredisko v takom zmysle slova, v akom ho chápeme my. Stredisko pozostávalo z chaotickej zástavby chaotických chatiek, ktoré na výkresoch nikdy neboli, poprepletané neodhrnutými cestami, ktoré brázdili Uazy, Gazy, Nivy a dvakrát tuším aj Zil. Spleť ciest a chatiek bol doplnená stavebným odpadom a vrakmi prevažne vojenskej techniky. Medzi stromami sa dali nájsť bloky motora, nápravy, cisterny, kolesá…. Zjazdovky boli rovnako ako cesty nechané napospas okolnostiam. Boli nezasnežované! Sneh bol taký aký bol! Nepokazený granulovým sajrajtom z dela! Lyžovalo (a šliapalo) sa po ňom úžasne, čiže vôbec sme neregistrovali, že šliapeme po zjazdovke v nejakom stredisku. Po celom stredisku sa roznášala vôňa benzínu, horiaceho plastu a božského šašlíku (bravčové mäso na ihle). Vôňa šašlíku prevyšovala ostatné vône. A pri ochutnaní tohto mäsa človek zrazu ani nevnímal tie vraky v kríkoch, ten naftovitý sneh na ceste…. Nemôžem nespomenúť saunu! Tak horúcu saunu v kombinácii s tak ľadovým bazénom som ešte nezažil, dokonalé zresetovanie pohybového aparátu medzi túrami. A tiež nesmiem zabudnúť na pivo, ktorého cena v reštaurácii bola cca 50 centov.
Spôsob vykurovania bol tiež zaujímavý. Chlapík rúbal na dvore drevo, a to za každého počasia. Narúbané polená vozil do kotolne na fúriku. A prikladal a prikladal a my sme na izbách vetrali a vetrali, pretože iná možnosť regulácie tepla nebola. Sprchové kúty boli tiež celkom vtipné – akože masážne, s rádiom a zrkadlom. Nič z toho, okrem sprchovej hubice, však nefungovalo. Plastové steny aj dno sa prehýbali a občas som mal pocit, že sa s celým sprchovým kútom prevrátim.
Ľudia sú tam veľmi milí a úprimní. Neabsolvovali nijaké školenia, ako sa správať k zákazníkovi, proste boli akí boli, a človek vedel na čom je. Keď mali náladu, tak sa smiali, keď nie tak nie. Ale aj v tej bubline horských chát sa občas niekto preriekol o vojne, a znovu som sa myšlienkami ocitol v tých ošumelých zchátraných dedinách….
Patrilo by sa, myslím, aj niečo o túrach napísať. Páčili sa mi. Išlo o turistiky strednej až nižšej náročnosti vhodné pre kohokoľvek. Konkrétnejšie, vystúpili sme hory Bliznica, Stih, Žandar a Hoverla (najvyšši kopec Ukrajiny). Hory mi pripomínali niečo z Nízkych Tatier, niečo z Veľkej Fatry. Podobne ako v Rumunsku, silnou stránkou týchto končín je malá, takmer nulová hustota ľudí, akási nižšia úroveň civilizovanosti, nie však v negatívnom zmysle slova. Prekvapilo na dobré značenie, presne také, aké máme doma.
Veľmi ma láka prísť do týchto končín znovu, buď na bicykli, alebo pešo.
Jakub Havlík
Jasná Nízke Tatry
Najväčšie a najdynamickejšie sa rozvíjajúce lyžiarske stredisko na Slovensku – Jasná Nízke Tatry ponúka vo svojich dvoch prepojených strediskách – Chopok Sever a Chopok Juh milovníkom zimných športov nezabudnuteľné zážitky z dovolenky. Jasná – Chopok sever je vzdialená necelých 30 min. cesty autom/skibusom z Liptovského Mikuláša. Kvalitne vybudovaná infraštruktúra poskytuje odstavné parkoviská pozdĺž Demänovskej doliny v troch hlavných centrách – najvyššie na Bielej Púti, 2km nižšie na Záhradkách a najnovšie sa v sezóne 2013/2014 otvorilo záchytné parkovisko v centre Lúčky. Z tohto bodu sa dá pohodlne dostať novovybudovanou 6-sedačkovou lanovkou na prepojenú zjazdovku Záhradky – turistická. V centre Demänovskej doliny je situované ubytovanie v apartmánoch Via Jasná.
Jasná Nízke Tatry je rozdelená na 2 strediská – južná a severná strana Chopku. Najvýznamnejším krokom k skvalitneniu infraštruktúry a k celkovému zlepšeniu lyžiarskych podmienok bolo ich prepojenie v sezóne 2012/2013. Vďaka rozsiahlym investíciám do troch nových lanových dráh: šikmý výťah Twinliner (Biela Púť – Priehyba), kabínková lanovka Funitel (Priehyba – Chopok) a 15-miestna gondola (Kosodrevina – Chopok) sa obe strany Chopku prepojili a sprístupnili celoročne. Úplnou novinkou tejto sezóny je otorenie reštaurácie Rotunda, ktorá vznikla medzi výstupnými stanicami kabínkových lanoviek z obidvoch strán Chopku. Okrem reštaurácie sa v nej bude nachádzať aj vyhliadková terasa s ležadlami, barom a tiež ubytovacia časť s 5 izbami. V podobe, v ktorej sa Jasná predstaví túto zimnú sezónu, môže byť silnou konkurenciou pre známe alpské strediská. V termíne 26.2. – 6.3. 2014 sa tu budú konať Majstrovstvá sveta juniorov. Druhou novinkou je otvorenie Chaty Jasná, ktorá ponúka ubytovanie v tichej časti Demänovskej doliny.
Jasná sa tak stáva lyžiarskym strediskom európskeho významu so 45 km zjazdoviek, 30 vlekmi a lanovkami s prepravnou kapacitou viac ako 30 000 osôb za hodinu. Moderný zasnežovací systém s dĺžkou 29 km predstavuje záruku snehovej pokrývky na 5 mesiacov v roku. Na svoje si prídu začiatočníci na ľahkých trasách, pre pokročilých sú k dispozícii stredne ťažké – červené a ťažké – čierne trasy. Pre milovníkov adrenalínu sú dostupné freeride zóny rôznej náročnosti. V časti Otupné je zas pre vyznávačov freestyle lyžovania a snowboardingu pripravený Burton snowpark s prekážkami a skokmi. Stredisko ponúka aj večerné lyžovanie na zjazdovkách Biela Púť a Záhradky.
Okrem pôžitku zo zimných športov návštevníci Jasnej ocenia bohatú ponuku apres-ski barov, reštaurácie v Jasnej, obchodov, lyžiarskych škôl a požičovní výstroja. Samozrejmosťou sú rôzne akcie na svahu – adrenalín, hudba, zábava aj relax. Novinkou v sezóne 2013/2014 je možnosť zakúpenia skipasov priamo cez internet, čím sa zákazníci vyhnú čakaniu v rade. Otvorenie zimnej sezóny je plánované 30.11.2013 : Jasná – treba zažiť.
Retezat – Skialp po medvedích stopách
Veľká noc sa nesie v znamení rôznych starých tradícií ….. my sme pridali ďalšiu. Skialp, tentokrát v Rumunskom Retezate. Pre menej znalých tejto destinácie ide o Národný park v juhozápadnej oblasti Rumunska, kde samotný Retezat /2482 m.nm./ je tretím najvyšším vrchom NP.
Tento skialp bol pôvodne naplánovaný na február, keďže však tothoročná pani zima bola veľmi štedrá a nasypala viac, ako bolo únosné, dostali sme vo februári echo, že dolina je zatvorená a nemáme nikam chodiť. A tak sme čakali, a čakali …. až sme sa prečkali až do Veľkej noci.
Zúčastnení:
náčelník Viktor- Moravák v BA; ELa&Vlado- KE; Jano alias Silvo Stalone z Beckova; Jana- BA; Julča-SNV; Janko-Snina; Dano z Orešian; požiarno-záchranný zbor PK – Tomi a Matúš; Miro-väčný optimista, Vierka a Jakub z BB; Oto-story teller, Vendo alias šakal a jeho verná Fany z BB.
Uvítací klincový ceremoniál
Odchod z BA v stredu 22:00 – príchod do Retezatu v nedeľu 8:00. 10hodín cesty je dosť na to, aby vás kvalitne boleli zadky, ak sa však nalodíte s tou správnou posádkou, všetky trampoty sú rýchlo preč. Zrazu sme tam,v doline Parcul National Retezat. Zisťujeme, že z 2 metrov februárového snehu zostali už len fľaky a blato sa úspešne derie na povrch. Plán spôsobu výstupu na chatu Pietrele (1480m) bol jasný. Začali sme nakladať na ruksak. A zistili sme, že taký ruksak unesie celkom dosť. Spacák, veci na varenie, na jedenie, na oblečenie, na prezlečenie, na umytie, na prípitok aj zápitok, lyže, lyžiarky, helmu no a aj za pol kila klincov – zišli sa! ”Zľahka ” naložené, nie až tak zľahka vynesené. No ale čo sme my menej ako iní? Do dvoch hodín sme za spoločnosti slniečka, ktoré nám pražilo do gebule, boli na chate. Odmena však bola krásna, studená a orosená. Není nič lepšie v takomto momente!!! Pani chatárka, týmto vám ďakujeme za záchranu niekoľkých ľudských životov, ktoré boli v ohrození!
Všetci 15-ti sme sa ubytovali v Cabane No. 9 pozostávajúcej z malých sympatických izbičiek so štyrmi posteľami a pieckou na kúrenie. Toť vsjo. Začali sme vykladať naše ”skromne ” naložené ruksaky kde sa s tým všetkým, ale podieť? A tu prichádzajú na parket klince. Viktor náčelník šibalsky tušil, že nebude kde pakšamenty vyložiť, a tak sa zásobil klincami. Obklincovali sme teda v pravidelných intervaloch steny spálne, povešali pakšamenty a Viktor si dal záväzok, že budúci rok prinesie aj police. Viktor, nezabudni na svoj sľub!
Čo s načatým večerom poobede o tretej? S Janou sme sa rozhodli ísť na prieskum. Prieskum okolia bol dobrý nápad, prieskum zásob v bare u pani chatárky ešte lepší. Neuveriteľné, že všetci účastníci “výletu” sa postupne vybrali na rovnaký prieskum, ako my. Tie hory majú niečo do seba! Spájajú ľudí. A to nie len rovnakými záujmami, ale aj rovnakými myšlienkami.
Tu je potrebné taktiež dodať, že okrem iného pani chatárka vedela navariť veľmi chutnú špecialitu – kukuričnú kašu s ovčím syrom a smotanou, ktorá má krásny Rumunský názov – Mamaliga. Viktor nad ňou síce krútil nosom, nám ale strašne chutila. Zemiaková polieva s množstvom údeného, bola ešte výdatnejšia. Variť teta chatárka veru vie výborne! Vrátane červeného vareného vína!
Skialp po medvedích stopách
V prvý lyžiarsky deň bol na pláne výšľap na Retezat. Po dvoch hodinách šľapania dolinou sme sa dostali pod Retezat. Keďže snehové podmienky nezaručovali bezpečnosť, plán sa zmenil a vyšľapali sme do sedla oproti. Preštverali sme sa na druhú stranu a pri zjazde sme našli krásne medvedie stopy. Do jednej medvedej by vošli asi dve moje lyžiarky. Maco si to rúbal niekde do kosodreviny a dal nám znamenie, že ranní ptáče dál doskáče a on už nespí. Tak sme sypali radšej dole. Doliny Retezatu sú krásne široké a otvorené. Z každej strany je kus nádhernej prírody. V prípade dobrého snehu je tam veľa možností na kratšie výšľapy a zjazdy. Samozrejme, najprv si musíte odmašírovať dve hodiny tiahlou dolinou, až potom dostanete za odmenu výšľap a zjazd. Tí, ktorí uprednostňujú menej turistiky a viac adrenalínu v žľaboch, nech idú radšej do Tatier, alebo do Švajčiarska. Tam však zas nezažijete to, čo sadá zažiť len v Rumunsku. Zážitky a pocity sú tam vždy jedinečné a neopakovateľné. A tak sa teším aj napriek tomu, že žľabov nebolo. Podobné výstupy sme absolvovali aj po ďalšie dva dni, a to aj napriek tomu, že počasie skúšalo našu trpezlivosť. Nás však ani dážď, ani hmla so snehom len tak nedostanú!
Stretnutie s ochrancom a strážcom lesa – Reindžrom
Užívania si odpočinku pred chatou k nám v jedno popoludnie došiel chlapík v uniforme a predstavil sa ako strážca a ochranca lesa. Zažiadal si poplatok za vstup do NP. Bez frflania sme zaplatili. Matúš však ostal pri pohľade na strážcu s menším údivom na tvári. Neskôr nám to objasnil: ” idúc ráno okolo studánky vidím miestneho boya do pol pása holého, dávajúc si ”sprchu” pri potoku. Tak si hovorím, keď on móóóže, aj ja móóóžem.” Šup ho, a už bol Matúš v trencloch vedľa miestneho boya. Ten sa dal s Matúšom do reči, Matúš pritakal, umyl čo mal a spokojný odišiel. Bol s konverzáciou spokojný, veď mu nerozumel. Poobede, keď miestny boy od studánky prišiel v uniforme vypýtať poplatok, Matúš pochopil, o čom sa ráno spolu bavili. Miestny Reindžer začal svoju misiu totiž už ráno, zostal však nepochopený. No ale ako ho mal Matúš spoznať? Veď boli obaja vtrencloch a Matúš ho považoval za seberovného. Reindžer bol ale nakoniec fajn chlap. Dokonca sa nám aj ospravedlnil, že žiada peniaze. Chápali sme, veď je to jeho chlieb každodenný, na ktorý sa v Rumunsku stále ťažko robí. Takže sme sa v žiadnom prípade nehnevali a ešte sme si s ním aj príjemne pokecali. Mimochodom, poplatok je naozaj symbolický, 5 Lei per persona.
Drak Retezatský
V tretí, tradične krízový deň sa väčšina rozhodla zostať v základnom tábore. Tu vznikla myšlienka “vymodelovať si niečo zo snehu”. Mladí nádejní dizajnéri vypracovali plán, a šlo sa na to. Kým sme sa zvyšní lyžiari vrátili o pár hodín z kopcov, pred chatou ležal cca 15 metrový, dobre živený DRAK. Bol vymodelovaný do absolútnych detailov, ktoré si zaslúžia poklonu. Klobúk dole, páni majstri! Takýto drak po Retezate ešte určite nelietal!
V Retezate teda okrem lietajúcich drakov taktiež kvília šakaly. Pravdupovediac, to šakalie kvílenie nás jednej mesačnej noci mierne vyľakalo. Začalo sa náhle rozliehať po lese a my – mierne zmätení – sme zrazu narýchlo nevedeli, ako to zviera identifikovať. Dokonca sme ho aj videli hýbať sa v lese potom prišlo ale niekomu divné, že zver má červený kožuch. A zrazu sa z lesa na nás vyrútil Vendo s Fanny. No Vendo, ale si nám nahnal do gatí! To sa predsa nám dospelým nerobí! Vendo nám potom na ukludnenie dal dôkladnú prednášku o tom, aký rozdiel je medzi hienami a šakalmi, kde žijú a ako zavýjajú. Trochu sme sa veru aj hanbili, že 12 ročný Vendo nás položil vedomostne, a hlavne psychicky na lopatky.
Smiech a smäd sa ľúbia
Po večeroch sme sa vždy dobrovoľne zišli okolo jedného …. každý večer okolo toho istého … stola v bare u pani chatárky, kde sa začali príbehy. Príbehy slovenských horalov, lezcov, požiarnikov, záchranárov, kuričov aj učiteľov o tom, čo všetko sa dá v živote prežiť. Story o Himalájach, mylnej potýčke s mafiánmi na služobnej ceste, o ručne vyrobených cisternách na benzín, ktoré putovali svetom ale aj o udalostiach v podaní Beckovského “vicišpána” 21 storočia …každý večer sme ronili slzy …. od smiechu. Príbehy sa sypali ako z vreca, víno chutilo viac a viac ….až nám teta chatárka v druhý večer pobytu oznámila, že sme jej vypili všetko víno. Mohli sme za to, že ho tak dobre varila? Nič to za to, na druhý deň zásoby vína doplnili. Pre istotu nám však v ten večer oznámila, že už sme aj pivo vypili. Na štvrtý deň došiel už aj Rum a miestna Metaxa. Sme si vedomí toho, že ťažko za to niekoho viniť, keď sme tam boli takmer celé 4 dni sami …..okrem Reindžrov a troch Rumunských turistov, ktorí sa stali našou družbou v daný večer. Týmto vyjadrujem tete chatárke obdiv za jej ochotu a nekonečnú trpezlivosť s nami.
Spokojní s výpravou, plní zážitkov a nových poznaní sme sa mohli po štyroch dňoch pobrať domov. Po mojej siedmej návšteve Rumunska opäť konštatujem, že táto krajina ma magickú silu. Vždy pritiahne tých správnych ľudí!
Naša výprava sa vďaka všetkým zúčastneným niesla v znamení smiechu a nadovšetko spokojných tvári. Všetko je o tom, ako si to vymodelujete. Vďaka všetci, že ste prišli!
Julča S.
S lyžami na Hoverlu
Ak už máš dosť Alpských a Slovenských upravených zjazdoviek a chceš vidieť, ako bude naša krajina vyzerať po posledných voľbách, si na správnej stránke. Skupina nadšencov pre nevšedné zážitky vymazala ďalšie biele miesta na východ od Mukačeva a chce sa s Tebou podeliť o svoje zážitky.
Hoverla je najvyšším vrchom Ukrajiny. Hoci svojimi 2061 metrami nad morom nijak nezakrýva svojou majestátnosťou okolité kopce, ale je predsa symbolom krajiny a teda aj cieľom mnohých turistov. Svojou výškou je zdolateľný jednodňovým výletom, preto sme ho zaradili do svojho programu ako čerešničku na torte v posledný deň pobytu. Samotný názov je odvodený z reči miestneho rumunského etnika a znamená „ťažko prechodná“. Je súčasťou východných Poloninkých Beskýd. Cieľom prvých dní bolo neďaleké lyžiarske stredislo Drahobrat s možnosťou ubytovania nad pásmom lesa a s dobrým prístupom na hrebeň. Z tohto miesta možno pokračovať po hrebeni vľavo na Bliznicu 1883, alebo vpravo na Stig 1703. Výhodou tohto miesta je aj množstvo lyžiarskych zjazdoviek, ktoré v prípade zlého počasia nenechajú ľudí sedieť v krčme pri pive.
Zraz celej skupiny bol naplánovaný na utorok večer v príjemnej krčmičke na brehu Dunaja. 800 km cesty je najlepšie absolvovať po Maďarskej diaľnici v noci kôli nižšej hustote dopravy v okolí Budapešti a menším radom na Ukrajinskej hranici.
Po šiestich hodinách cesty, asi o 3:00 nad ránom sme preťali pomyselnú čiaru civilizácie pri meste Beregove. Na naše milé prekvapenie od nás ukrajinskí colníci nič nechceli, čo bolo aj pre Vikiho, ostrieľaného borca a šoféra expedície, prekvapením. To, že sme vstúpili do iného sveta nám dali, ako prvé, poznať cesty. Výmoly, diery a prepadliny na ceste vyzerali ako čerešne utopené v babičkynej bublanine. Od stavu cesty sa odvíjala aj rýchlosť ďalšieho postupu. Na hraničnom prechode nebola možnosť zameniť ukrajinské hrivny, preto sme pokračovali ďalej v smere na Khust a Rakiv. Väčšiu polovicu cesty Zakarpatskou Ukrajinou nás sprevádzala rieka Tisa, ku prameňom ktorej sme sa uberali.
Život na Ukrajine začína o hodinu skôr, ako u nás. S východom slnka ľudia prinášajú svoj tovar na trhovisko, ktoré bolo zväčša vedľa cesty. Ponúkajú výrobky vlastnej produkcie ako: zaváraniny, ryby, pečivo, pokazené elektrospotrebiče, a.t.ď., ale aj západnú produkciu ako: štvor-pásikový adidas, topánky, ktoré by ste ani svokre nekúpili.
O 7:30 nám škŕkanie v bruchu a vytrasené telo dávali jasné znamenie na malé zastavenie. Viacerí z našej skupiny už v tejto oblasti boli, preto rozhodnutie padlo jednoznačne na Tyachiv. Toto malé mestečko nám robilo kulisy ďalšie tri hodiny. Najskôr sme si potrebovali vymeniť valuty, tak sme sa rozbehli po okolí hľadať banku s najlepším kurzom. Bánk bolo dosť, ale otváracia doba až od ôsmej hodiny. Jasne nám to dala najavo upratovačka, keď krútiac mokrou handrou ukazovala na dvere. Čakanie sme si krátili prehliadkou miestneho trhoviska, obchodíkov a života pulzujúceho na hlavnom bulváre. Keď nadišla vytúžená hodina a my sme vytvorili rad pred kasou, pokladníčka nás schladila oznámením, že vymieňať nemôže, pretože aktuálny kurz na tento deň dostane z Národnej banky až o pol deviatej. Keď sme sa po pol hodine nakoniec dostali k výmene, každý strávil pri okienku aspoň 10 minút. Zmenáreň nebola vybavená ani softwarom ani tlačiarňou a pokladníčka musela ručne vyplniť dva formuláre veľkosti A4. Prekonali sme nekonečné čakanie a s vreckami plnými hrivien sme zamierili na nákup raňajok. Niektorí zvolili sladkú variantu pečivo rôznych tvarov a príjemných chutí, iní dali prednosť údeným rybám od miestnych trhovníkov a na záver teplé marmeládové pirohy vyprážané priamo na ulici.
Aj keď sme Tyachiv opúšťali sýti, po prebdenej noci sme mali pred sebou jasnú predstavu teplej sprchy a mäkkej postele. Z podriemkavania nás vytrhla nepríjemná udalosť hneď v nasledujúcej obci. Za našim autom sa z protismeru zavesila hliadka miestnej polície a sledovala nás až na koniec obce. Je jasné, že sme dodržiavali rýchlosť podľa pravidiel. Nechceli sme zbytočne navršovať dopravné náklady. Dali nám znamenie na zastavenie a s odôvodnením prekročením rýchlosti o 24 km/h požadovali 50 Eur. Zbytočne sme argumentovali tým, že 85-kou sa na ich cestách ani nedá jazdiť, odbili nás fotkou na display, na ktorej bola podobná biela dodávka s jasný číslom 84 km/h. Nakonies sa nám podarilo uhovoriť zľavu na 20 Eur „bez papiera“. Pri odovzdávaní peňazí policajt jasne prstom naznačil, že ich má šofér hodiť na zem, nie podať do ruky. Takto sa z úplatku stáva nález a asi by sme neuspeli ani na súde aj keď tam bolo toľko očitých svedkov.
Krajina pred nami sa roztvorila do širokej nivy vytvorenej meandrom Tisy. Výhľad na ešte neobrobené polia a vzdialené pahorky zakrývali len megastavby v štýle podnikateľského baroka. Dlho sa popri ceste, ale aj na vyvýšeninách na horizonte striedali dokončené domy s rozostavanými. Slovo dom je v tomto prípade len skromným označením stavby so zastavanou plochou min. 400 štvorcových metrov. Vežičky, pavlače, oblúkové okná, kované ploty a pravdaže sadrové sochy mačiek na stĺpoch brány, či labutí na balkónový zábradliach. Celkový dojem luxusu narušuje len to, že veľká časť domov je nedokončená, bez okien a dverí len vo fáze hrubej stavby. Na drevenom lešení vidno, že tento stav pretrváva už viac ako jeden rok. Stavebníci sú z miestnej komunity rumunov, ktorí pracujú v zahraničí a asi pre nich platí „ keď má sused 10 izieb, ja musím mať aspoň 15“
Okolie Tisy sa zužuje a rieka sa čoraz viac zarezáva do masívu Karpát. Bol čas obeda a za Velykyim Bychkivom objavujeme príjemnú reštauráciu v zrubovom štýle. Obsluha bola rýchla a milá. Borsč, šašliky a varenniky bali na stole za 20 minút. Pár kilometrov od reštaurácie prechádzame kontrolou pohraničnej stráže. Blizkosť hranice s Rumunskom je zjavný počtom vojakov okolo cesty. Cesta sa zrazu zatáča doľava a my sa uberáme do srdca Čiernohorskej Poloniny, stále sledujúc tok rieky.
Konečne Jasinia. Po zjazde z asfaltovej cesty sme sa vydali k miestnej krčme zistiť informácie o možnostiach dopravy na Drahobrat. Cesta tam je z tohto bodu neudržiavaná a teda pre bežné vozidlá neprejazdná. Tieto informácie sme už vedeli z internetu, ale čakali sme, že tu bude stáť rad nákladných áut čakajúcich na turistov. Všade bolo pusto, len jedna Škodovka s bratislavskou značkou išla v protismere. Usmialo sa na nás šťastie. Miestny rodák, žijúci v Bratislave bol pozrieť svojich rodičov a ako znalý pomerov nám objednal „gruzavik“ a zabezpečil parkovacie miesto pre našu dodávku vo dvore u rodičov.
14 kilometrov z Jasenie na Dragobrat bol naozal zážitok. Adrenalín nám vstrekovalo pri prechode každej ¾ metrovej priehlbne. Zosuvy pôdy na niektorých miestach spôsobili, že sa zdalo, akoby sme jazdili len na dvoch kolesách. Stretli sme aj SUV 4×4 idúce v protismere po dvojkoľajovej ceste, ale tam neplatí, že slabšie auto ustúpi. Ustupuje ten silnejší s väčšími manévrovacími schopnosťami vo vysokom snehu. Náš ZIL 816 bol v tomto ohľade neprekonateľný. Zaviezol nás aj s batožinou až k jednej z lanoviek strediska. Hneď sa nás ujala vedúca z neďalekej chaty, ktorá už o nás mala informáciu. Aj sme sa pokúšali zistiť ďalšie možnosti ubytovania v okolitých chatách, ktorých tam bolo dosť, ale cenovo to vyšlo rovnako bez ohľadu na kvalitu.
Ubytovali sme sa v príjemnej zrubovej chate v 4. A 5 posteľovej izbe. Po krátkom oddychu už na nás v reštaurácii, ktorá bola vo vedľajšej budove, čakala večera. Chutné jedlo a dostatočná veľkosť porcie bola ako balzam na dušu a telo po celodennom trmácaní. Ešte vodka na záver a každý šiel dobehnúť zameškaný spánok.
Ráno po raňajkách sme obuli lyže aj s pásmi už pred chatou. Vydali sme sa po zjazdovke priamo na hrebeň. Pri tak miernom stúpaní to trvalo asi 1 hodinu. Za celú dobu výstupu sme nestretli viac ako 15 lyžiarov. Dvojsedačková lanovka síce premávala, ale prázdna. Počasie sa oproti predchádzajúcemu dňu vylepšilo. Mraky sa rozplynuli a prestalo fúkať. Ideálne podmienky na hrebeňovku. Oblé chrbty kopcov s malými prevýšeniami bez vyčnievajúcich skál s možnosťou traverzovania po spevnenom snehu bez ľadových polí by uchvátili aj bežkárov. Šírka hrebeňa podnietila vznik nového športu „frirajdingu“. Ratrak upravený na prepravu ľudí vyvezie záujemcov na Bliznicu. Tí zlyžujú po upravenom hrebeni do najbližšieho sedielka, tam znova nasadnú na ratrak a prevezú sa na ďalší kopček hrebeňa a takto to prelyžujú až ku konečnej stanici lanovky. Samý kopec, kam len oko dovidelo bez zjavných väčších údolí oddeľujúcich jednotlivé horstvá. Z tohto mora kopčekov vystupovali len bielo skvúce vrcholy Hoverla a Petros. Zlyžovať sme mohli na obe strany. Záviselo iba na vás, aký terén si chcete vybrať. Smerom k Drahobratu bol sneh na rozsiahlej pláni pevný, so snehovými jazykmi. Strmosť svahov bola podobná tým na Chopku. Keďže to bol v tej chvíli pre nás neznámy terén, nevýhodou mohlo byť prenášanie lyží jedným z bočných hrebeňov pri prílišnom zlyžovaní do doliny. Pre túto variantu sa rozhodla prvá časť skupiny a zážitok z jazdy predčil ich očakávania. Traverzom v správne zvolenom mieste sa dostali až na zjazdovku v stredisku. Druhá skupina volila miernejší terén na záveternej strane hory, ale s prašanom nad kolená. Aj túto zábavu sme museli prerušiť v správnom momente, aby sme sa mohli bez námahy znova dostať traverzom do sedielka na hrebeni. Tam, kde „Frirajderov“ vyváža ratrak sme my museli lepiť pásy a na rozdiel od nich sme namiesto zjazdovky volili jeden z mnohých žľabov v exponovanejšom teréne. Na začiatku bolo potrebné prekonať asi 2 metrovú hranu naviateho snehu. Skok končil v panenskom prašane, ktorého bolo dosť pre všetkých. Žľaby sú tu široké bez trčiacich skál. Jazda nás tak uchvátila, že sme si to zopakovali, ale iným terénom.
Po celodennej aktivite už na nás čakala rozpálená sauna. V polozapustenom prízemí našej reštaurácie sa nachádza sauna pre 15 osôb s odpočivárňou zariadenou dlhým dreveným stolom a dvomi lavicami po oboch stranách. Isteže by sa, z lekárskeho hľadiska, nemali v saune konzumovať alkoholické nápoje, ale čo lepšie zaženie smäd ako dobre vychladené pivo. K saune patril aj schladzovací bazénik, ktorý bol však bez vody. Stačiť nám mali snehové záveje pred chatou. Z tých, ktorí takúto formu ochladzovania využili, sme potom po návrate do sauny oberali šlapky a iné drobnosti nalepivšie sa na ich rozpálené telo. Takto zregenerovaní a plný zážitkov sme po večeri podávanej o poschodie vyššie dali ešte vodku na záver dňa a vhupli do perín.
Ďalší deň začal ako ten predchádzajúci raňajkami. Spojili sme sa telefonicky so šoférom „Gruzaviku“ a dohodli čas našeho prevozu pod Hoverlu na 4.hodinu popoludní. Pred výšľapom na hrebeň sme už boli zbalení, ale napriek ubytovaciemu poriadku sme izby opustiť nemuseli. Tento raz sme nepostupovali priamo po zjazdovke, ale veľkým pravotočivým oblúkom sme sa snažili dostať na hrebeň tesne pred vrcholom Stigu. Tam končili aj lanovky druhej časti strediska, ktoré bolo od nášho vzdialené asi 2 km. Na vrchole sa počasie náhle zmenilo. Nízka oblačnosť znížila viditeľnosť na minimum a silný vietor nám metal sneh do tváre. Rozhodli sme sa zlyžovať po zjazdovke nadol. Sneh a terén boli také úchvatné, že sme sa rozhodli túto jazdu ešte pár krát zopakovať. Na nešťastie miestne podnikateľské prostredie nie je tak priateľské k zákazníkom, ako to poznáme z Rakúska a na každú lanovku platia iné lístky. Nedá sa dohodnúť ani s vlekárom, pretože ho sníma majiteľova kamera z nárožia neďalekej budovy. Ak si kúpite výhodnejšiu permanentku na 10 jázd pre celú skupinu, nepochodíte. Tak ako my, turniket nás púšťal po jednom v tak dlho časovom intervale, že to niektorí chceli vzdať a vrátiť sa do neďalekej koliby. Táto časť strediska mala rozvinutejšou infraštruktúrou. Malé hotelíky, chatky a reštaurácie tu boli zhrčené na oveľa menšom mieste. Blížiaci sa čas odchodu nás prinútil zlyžovať od hornej stanice lanovky veľkým oblúkom na “našu“ zjazdovku a vrátiť sa ku chate. Naložili sme batohy a lyže do pristaveného nákladiaka a pol hodinovou adrenalínovou jazdou sme sa rozlúčili s Drahobratom. Cestou sme ešte dohodli našu prepravu pod Hoverlu, ktorá je pre bežné vozidlá rovnako nedostupná.
V Jasenyi sme dosť rýchlo našli ubytovanie aj s polpenziou v zrubovom penzióne. Z vonkajšej strany pekne vyzerajúca stavba bola z vnútra obitá umelohmotnými imitáciami tehlovej steny, zo stropu viseli podhľady z rovnakého materiálu. Ako by sa hanbili priznať drevenú konštrukciu ako niečo nemoderné, či obyčajné. Spoločenská miestnosť bola akousi prístavbou k hlavnej budove, kde bývali aj majitelia penziónu. Ak sa v nej niekto ostal po záverečnej, mal smolu. Za dverami už hliadkovali dva strážne psy odhodlané skočiť aj na medveďa.
Ráno po raňajkách nás už čakal vodič „gruzaviku“ aj so strojom pripraveným na cestu. Milo nás prekvapila jeho spoľahlivosť a dochvíľnosť. Cesta pod Hoverlu nás po hodime jazdy verejnými komunikáciami zaviedla do historicky prvej prírodnej rezervácie na Ukrajine. Poznali sme to v dôsledku vynútenej zastávky na kontrolnom stanovišti kde uniformovaní muži urobili zápis o vstupe do zóny s najvyšším stupňom ochrany. Pravdaže za poplatok. Nasledovala adrenalínová jazda, ktorá už ale nebola pre nás takým prekvapením. Jedine brodenie rieky namiesto prechodu po polorozpadnutom deravom moste vzbudzovala u nás úctu k šoférovým skúsenostiam. Auto sme odstavili pri chate ochrancov prírody priamo v srdci rezervácie. Vydali sme sa po stopách, ktoré pred nami zanechali peší turisti. To nám dosť pomohlo, pretože prvú hodinu cesty nebolo vrchol Hoverly vôbec vidieť a chodník viedol hustým lesom. Značenie na stromoch nás čas od času uisťovalo o správnom smere, ale klesanie chodníka nám do duší vnieslo zneistenie. Takto sme sa jedným z bočných hrebeňov dostali až nad hranicu lesa. Náš cieľ sa belel na pozadí modrej oblohy bez mráčika. Prudšie výstupy sa striedali s miernymi plošinkami až nás stopy priviedli do sedla pod vrcholom. Bola tam neobývaná búda na núdzové prespanie. Po pol hodine stúpania sme nakoniec dosiahli vrchol. Betónový trojzubec, symbol Ukrajiny, stojaci na hrudách zeme zo všetkých častí krajiny nás aspoň čiastočne uchránil pred bičovaním vetra.
Z dôvodu únavy a neznalosti terénu sme sa rozhodli zostúpiť rovnakou cestou. Na vrchole a hlavnom hrebeni bol sneh pevný bez ľadových polí. S ubúdajúcou nadmorskou výškou však oťažel, lyže sa zabárali a manévrovanie medzi zmrznutými návejmi a neskôr stromčekmi dalo svalom poriadne zabrať. Najviac naše sily preverila posledná časť zjazdu vedúca lesnou cestou v hlbokom jarku. Keby bol chodník zmrznutý tak, ako sme ho zažili v ten deň ráno, asi by nám neostávalo nič iné, len zniesť lyže na pleciach. Po návrate ku chate, kde na nás trpezlivo čakal šofér „gruzaviku“ dobre padlo vychladené pivo. Chata mala aj lôžkovú časť pre turistov a jednoduchú kuchyňu. Srdečnosť miestnych sa prejavila tak, že nám ponúkli samohonku s vyluhovaným koreňom miestnej flóry (neznámeho pôvodu) a domácu slaninu. Keď sme pátrali po surovine, z ktorej bol alkohol vypálený, nik nevedel povedať, čo ich mama dáva do kvasu. Uznanie sme si získali časom, ktorý sme potrebovali na zdolanie Hoverli. Päť hodín tam a späť bolo aj pre miestnych zanietencov svižné tempo. Museli sme ukázať vrcholové fotky aby nám uverili.
Cesta v nákladiaku poskakujúcom po ceste z nás nevytriasla uspokojenie z dosiahnutého úspechu. Ešte malé zastavenie v miestnej krčme patriacej nášmu ukrajinskému šoférovi s ponukou bezmála 20 druhov pív a o chvíľu sme si už sadali k prestretému stolu v penzióne u našich hostiteľov. Športová časť našeho pobytu sa tým skončila. Čakalo nás ešte sušenie a zbalenie batožiny a zaslúžený odpočinok.
Ďalší deň ráno sme naložili batohy, lyže a po výdatných raňajkách sme vyrazili západným smerom. Cestovali sme bez väčších zastávok míňajúc slnkom rozžiarené kupole miestnych cerkví, ktoré boli v nedeľu ráno obliehané davmi veriacich. Zastávku na nákup spomienkových predmetov (cukríky a vodku) sme si urobili v nám známom Tyachive.
Ako nás potešili colníci pri vstupe na Ukrajinu, tak s nami zacvičili maďarskí pri vstupe do Schengenu. Vypisovanie dokumentov v maďarskom jazyku, vyvolávanie mien účastníkov spojené s nakúkaním do okienka kancelárie s úsmevom podobným tomu v pase, ale hlavne vyloženie vytipovanej batožiny nás stálo hodinu drahocenného času. Všetci sme mali naponáhlo, veď v prípade neskorého príchodu do Bratislavy sa nám zmenšovali možnosti dopravy do našich domovov. Ešte malé pochybenie pri obchvate Budapešti a potom nás už diaľnica bezpečne doviedla na miesto, z ktorého sme pred šiestimi dňami, plní očakávania, opúšťali Slovensko.
Účastníci zájazdu: Miloš Krištofovič, Ivan Berka, Emil Vojtoko, Viliam Hlôška, Maroš Judiak, Miro Závodský, Tono Drábik, Zolo Badin a Viktor.
