Snowparadise Veľká Rača

Snowparadise Veľká Rača je jedno z najvýznamnejších lyžiarskych stredísk na Slovensku. Právom. K dispozícii má 14,5 km pravidelne upravovaných zjazdoviek, všetky sú zasnežované technickým snehom. Obsluhujú ich tri sedačkové lanovky. Vyznávači bežeckého lyžovanie si tiež prídu na svoje, nachádzajú sa tu bežecké trasy – Stopa zdravia v dĺžke 1, 3 a 5 km. Už pri plánovaní lyžovačky na Veľkej Rači oceníte kvalitnú webovú prezentáciu strediska. Príjazd do strediska je dostatočne označený a parkovanie pekne organizované. Pri údolnej stanici lanovky v Dedovke funguje SKI servis, požičovňa a predaj lyžiarskej výbavy. V stredisku je lyžiarska škola s vlastným uzavretým areálom. Priamo na zjazdovkách je viacero ubytovacích a stravovacích zariadení. Gastronomické služby však v niektorých z nich boli ďaleko za európskym štandardom (je to celoslovenský problém). Nemalo by to tak byť.

Vítanou zmenou počas viacdennej lyžovačky je výstup na samotný, len pár kilometrov vzdialený vrchol Veľkej Rače (1236 m.). Za priaznivého počasia a dobrej viditeľnosti sa z rozhľadne na vrchole odkrýva výhľad na horstvá troch krajín. Poľska, Česka a samozrejme Slovenska. Pár metrov pod vrcholom na poľskej strane je chata. Herbata alebo pivo Ziwiec je odmenou za nastúpané výškové metre.

Navštívil som stredisko Snowparadise Veľká Rača vo februári 2015. Až na drobné chybičky v gastronómii som odchádzal veľmi spokojný. Cena za celodenný skipas bola prijateľných 20,- €. Ubytovanie s polpenziou priamo na svahu zoženiete už od 20,- €.

mapa SNOWPARADISE

www.snowparadise.sk

Chopok juh aktuálne

Chopok juh, 11. január 2014

Ďalšie video prinášajúce novinky z výstavby južnej strany najväčšieho lyžiarskeho strediska na Slovensku. Tentokrát zamerané na vrcholovú stanicu kabínovej lanovky a reštauráciu Rotunda. Novootvorená vrcholová stanica prináša lyžiarom komfort na Slovensku zatiaľ nevídaný. Z lanovky sa vystupuje do budovy, v ktorej sa na prízemí okrem výstupnej stanice nachádza i bufet na stojáka. Na prvom poschodí prebiehala ešte výstavba, avšak komfortné toalety boli už v prevádzke. Na druhom, najvyššom poschodí, sa nachádza samotná reštaurácia Rotunda s otvorenou terasou. Z Rotundy sa za priaznivého počasia otvárajú dych vyrážajúce výhľady na vrcholky hôr. Poschodia sú prepojené výťahom.

Výstavba a prevádzka tak exponovaného zariadenia je určite nákladná, čo sa samozrejme odzrkadlilo aj v cenách konzumného. Tie sú podobné ako výhľad z okna reštaurácie. Dych vyrážajúce.

www.chatakosodrevina.sk

 

Jasná Nízke Tatry

Najväčšie a najdynamickejšie sa rozvíjajúce lyžiarske stredisko na Slovensku – Jasná Nízke Tatry ponúka vo svojich dvoch prepojených strediskách – Chopok Sever a Chopok Juh milovníkom zimných športov nezabudnuteľné zážitky z dovolenky. Jasná – Chopok sever je vzdialená necelých 30 min. cesty autom/skibusom z Liptovského Mikuláša. Kvalitne vybudovaná infraštruktúra poskytuje odstavné parkoviská pozdĺž Demänovskej doliny v troch hlavných centrách – najvyššie na Bielej Púti, 2km nižšie na Záhradkách a najnovšie sa v sezóne 2013/2014 otvorilo záchytné parkovisko v centre Lúčky. Z tohto bodu sa dá pohodlne dostať novovybudovanou 6-sedačkovou lanovkou na prepojenú zjazdovku Záhradky – turistická. V centre Demänovskej doliny je situované ubytovanie v apartmánoch Via Jasná.

Jasná Nízke Tatry je rozdelená na 2 strediská – južná a severná strana Chopku. Najvýznamnejším krokom k skvalitneniu infraštruktúry a k celkovému zlepšeniu lyžiarskych podmienok bolo ich prepojenie v sezóne 2012/2013. Vďaka rozsiahlym investíciám do troch nových lanových dráh: šikmý výťah Twinliner (Biela Púť – Priehyba), kabínková lanovka Funitel (Priehyba – Chopok) a 15-miestna gondola (Kosodrevina – Chopok) sa obe strany Chopku prepojili a sprístupnili celoročne. Úplnou novinkou tejto sezóny je otorenie reštaurácie Rotunda, ktorá vznikla medzi výstupnými stanicami kabínkových lanoviek z obidvoch strán Chopku. Okrem reštaurácie sa v nej bude nachádzať aj vyhliadková terasa s ležadlami, barom a tiež ubytovacia časť s 5 izbami. V podobe, v ktorej sa Jasná predstaví túto zimnú sezónu, môže byť silnou konkurenciou pre známe alpské strediská. V termíne 26.2. – 6.3. 2014 sa tu budú konať Majstrovstvá sveta juniorov. Druhou novinkou je otvorenie Chaty Jasná, ktorá ponúka ubytovanie v tichej časti Demänovskej doliny.

Jasná sa tak stáva lyžiarskym strediskom európskeho významu so 45 km zjazdoviek, 30 vlekmi a lanovkami s prepravnou kapacitou viac ako 30 000 osôb za hodinu. Moderný zasnežovací systém s dĺžkou 29 km predstavuje záruku snehovej pokrývky na 5 mesiacov v roku. Na svoje si prídu začiatočníci na ľahkých trasách, pre pokročilých sú k dispozícii stredne ťažké – červené a ťažké – čierne trasy. Pre milovníkov adrenalínu sú dostupné freeride zóny rôznej náročnosti. V časti Otupné je zas pre vyznávačov freestyle lyžovania a snowboardingu pripravený Burton snowpark s prekážkami a skokmi. Stredisko ponúka aj večerné lyžovanie na zjazdovkách Biela Púť a Záhradky.

Okrem pôžitku zo zimných športov návštevníci Jasnej ocenia bohatú ponuku apres-ski barov, reštaurácie v Jasnej, obchodov, lyžiarskych škôl a požičovní výstroja. Samozrejmosťou sú rôzne akcie na svahu – adrenalín, hudba, zábava aj relax. Novinkou v sezóne 2013/2014 je možnosť zakúpenia skipasov priamo cez internet, čím sa zákazníci vyhnú čakaniu v rade. Otvorenie zimnej sezóny je plánované 30.11.2013 : Jasná – treba zažiť.

www.jasna-ubytovanie.sk

Skialp na Ukraine – očeň charašo!

Na Zakarpatskú Rus sme merali cestu dlhú 800 km. Náš cieľ bol skialp v pohorí Polonina Svidovec (1881 mnm) a následne výšľap na najvyššiu horu Ukrainy – Hoverlu (2061mnm). Prečo tam? Pre zmenu. Záverečné konštatovanie? Voľba bola viac ako správna. Očeň charašo, oplatilo sa!

Cesta cez Budapešť až po Maďarsko – ukrajinskú hranicu bola zábavná, zábava však prekročením hranice skončila. Cesty na Ukrajine sa menia na tankodrom, o čom svedčil aj vyrazený tlmič v aute hneď na úvod. Aj napriek úvodným peripetiám sme za 14 hod dorazili do dedinky Yasiň, odkiaľ sme vyrážali cez horský terén do strediska Dragobrat.

Marťania na Dragobrate
Dragobrat je menšie, ale celkom slušné lyžiarske stredisko s dobrými ubytovacími kapacitami. Dostať sa tam v zime je možné len miestnou kyvadlovou dopravou. Cesta lesom je totiž dosť divoká. Ruské Gruzoviky sú asi jediné, ktoré to môžu naozaj prežiť. Tipujem, že všetko ostatné by sa po ceste rozsypalo. Počas jazdy je nutné sa riadne držať, ináč sa môže stať, že spolusediacemu vybijete zuby. My sme si ich navzájom niekoľkí takmer vybili. Miestni chlapci majú však cestu perfektne zmapovanú a preto pri občasných prícestných zrazoch netreba panikáriť. Pre nich je to zábavička.

V Dragobrate sme vystihli prevažne parádne počasie, resp. „čistý plech“, a tak výšľapy a výhľady boli k neuvereniu. Celé pohorie pripomína naše Nízke Tatry (v menšom formáte). Dolín na zlyžovanie je tam neúrekom, za deň sa dá urobiť niekoľko z nich. V jeden deň sa nám podarilo našľapať 1500 výškových metrov. Nástupy do dolín nie sú dlhé, cez úvodnú zjazdovku sa dá prejsť za cca 1hod napr. na najbližší Policajt (ináč„Žandár“), cez neho ďalej na Sliznicu, potom prejsť na Styk a ďalej krúžiť po hrebeni. (FYI: nehľadajte tieto názvy na mape, nenájdete. Vytvorili sme si vlastné názvoslovie, keďže to ich si nikto nebol schopný zapamätať). Skialp je tam pri dobrom počasí priam ukážkový. V prípade nepriaznivého počasia a hmly však neodporúčam vychádzať z chalupy, ísť tak maximálne do sauny do chalupy oproti alebo na orosené do rezortnej reštiky. Nám sa taký jeden deň zadaril a aktívny Maroš, ktorý sa predsa len vybral von, nemať GPS, tak skončí snáď v Rumunsku, ešte že mu Matúš deň pred hmlou ukázal, čo sa s GPS robí, keď už ho má v ruksaku. Šanca nájsť správny smer medzi toľkými dolinami je pri zlom počasí bez GPS nemožná. Navyše, mimo zjazdoviek sa nedá stretnúť ani živej duše, ktorá by prípadne mohla poradiť.

Na Ukrajinu skialp ešte nedorazil. Všetci miestni lyžiari a vlekári sa na nás chodili pozerať ako na Marťanov. Nechápavo krútili hlavami, pýtali sa, „čo tým sledujeme“ a ťukali si na čelo, lebo že vraj lyžuje sa smerom dole kopcom, a nie hore. Tak sme ich nechali v tom, že na Marse je to naopak.

Po troch dňoch na Dragobrate sme skonštatovali, že by sme potrebovali ešte ďalší čas na aklimatizáciu. Hlavne mužská časť teamu. Zistili totiž, že ukrajinské devy nie sú až také chladné, ako sa zdajú, akurát potrebujú – podľa ich štatistík – 3 dni na to, aby zmenili strnulú mimiku tváre a vyladili aspoň aký taký úsmev. Po tomto „veľkom“ zistení zostali poniektorí naši mládenci z tejto zmeny tak zmätení, že začali zámerne zabúdať u čašníčky Máši osobné veci s domnením, že by si ich ráno snáď mohli u nej nájsť aj s jej tel. číslom. Na veľké Matúšove počudovanie sa Máša k takémuto gestu neprepracovala ani na štvrtý deň.

Dobitie Hoverli (2061 mnm)
V piaty deň sme vyrazili na Hoverlu. Cez lesný tankodrom nás opäť viezol lokálny „šafjor“ Andrej vo svojom Gruzoviku do dedinky Kozmeščik, odkiaľ sa vyráža. Počasie už až tak neprialo a záverečné vrcholové metre sme museli v hmle a fujavici ísť peši. Za 3 hod sme „dobili“ najvyšší vrchol Ukrajiny a zdolali 1200 výškových metrov. Zopár ukrajinských pešiakov, ktorých sme na vrchole stretli, nám nechceli uveriť, že sme tam na lyžiach a označili nás za šamanov.

Nové poznatky z Ukrajiny

  • Všetko, čo v bare tečie, sa meria na gramy a nie na poháre. Má to svoju výhodu, lebo po vypití napr. 400g whisky nikto nevie, či to je veľa alebo málo a nikto tak nemusí mať výčitky svedomia z toho, že vypil vlastne celkom hutný objem.
  • Obchod = krčma, malé drevené obchodíky sú zároveň šenkom a tak chlap, keď ide do krčmy, môže doma povedať, že ide vlastne do obchodu a ešte dostane aj na nákup.
  • Do sauny sa chodí so „šápočkou“ z ovčej vlny v tvare zvonca, ktorá má chrániť pred horúcim vzduchom. Matúš a Jano túto tradíciu poňali ináč a chodili s touto ochranou do krčmy.
  • Keď chcete na kopci odbočiť vľavo, tak vlastne treba odbočiť vpravo! = veľká teória bratislavskej a beckovskej časti nášho teamu.
  • Keď už nevládzeš, nehovor to duracelovi Ondrovi zo Zvolena, lebo dostaneš otázku „A prečo?“, na ktorú jednoducho nevieš dať odpoveď… Prečo? Lebo neexistuje.

Zakarpatská Rus je pekná rovnako ako sú tam ľudia milí a priateľskí aj napriek tomu, že v blahobyte sa tam zrovna nežije. Hory sú na skialp priam stvorené. S jedlom a pitím sa na turistoch nešetrí a služby na ich pomery slušné. A ak sa tam zíde tak správna parta ľudí, ako tá naša, zážitok je to obrovský! Verím, že sa tam opäť vrátim oplatí sa!

Veľké dík Viktorovi – náčelníkovi, Janovi beckovskému, Matúšovi, Danovi, Marošovi, Miladke, Ondrovi-prečo a Jane za ďalší super trip do neznáma.

jus

Dodatok zemepisný
Polonina Svidovec je najvyššou a najrozsiahlejšou poloninou v celom karpatskou oblúku. Na celý prechod hlavného hrebeňa potrebujeme 2 až 3 dni v závislosti od kondičky a počasia. Najvyšší vrch pohoria sa volá Bliznica (1881 m) a dĺžka hrebeňa, ktorý má iba mierne zvlnený profil, je úctyhodných 60 km. Tato časť Karpát je tvorená pieskovcom a vápencom. Je to poľnohospodársky najintenzívnejšie využívaná polonina zo stajňami a salašmi, ktoré sú cez leto obsadené pastiermi. Vo vyšších polohách sú lesy ihličnaté, v nižších polohách prevládajú bukové a dubové lesy.

Hoverla. Patrí svojou výškou 2061 m k najvyššiemu vrcholu ukrajinských Karpát a Ukrajiny. Nachádza sa v Černohorskom masíve. Z jej vrcholu na ktorom stojí asi 5 metrov vysoký betónový stĺp, kríž a pamätná tabuľa k vyhláseniu nezávislosti Ukrajiny sú neopakovateľné rozhľady na pohorie Svidovec a Rachovské hory. V lete kvitne na svahoch Hoverly veľké množstvá rododendronov. Kúsok od vrcholu sa nachádza hraničný kameň označujúci bývalú Československo – poľskú hranicu.

Lanovka na Chopku a jej sláva na Facebooku

Nedávno zaznamenala na sociálnej sieti, teda na Facebooku svojich pár hodín slávy aj nová kabínková lanovka v lyžiarskom stredisku Chopok juh. O slávu sa postarala jediná, pravdepodobne s recesiou vytvorená fotografia. Fotografia totiž zobrazuje kabínku lanovky opierajúcu sa o svah a obsahuje hanlivý popis na adresu jej tvorcov.

V okamihu sa užívatelia Facebooku rozdelili na dva tábory. Ten prvý tábor sucho skonštatoval že ide o fotomontáž a viac sa problémom nezaoberal. Druhý tábor rozobral problematiku podrobnejšie. Samozrejme odsúdil projektantov, staviteľov, investora a prevádzkovateľa.

Pravda je že sa nejednalo o fotomontáž. Dolná stanica lanovky je naozaj postavená v mieste kde dochádza k návejom snehu a každý verný južan to vopred vedel. Za predpokladu že stavitelia obdobných technických zariadení sú odborníci na slovo vzatý určite vedeli čo robia a prečo to tak robia. Pravdepodobne nemali inú možnosť. Krátka prevádzka lanovky však ukázala že personál je schopný sa s problémom poľahky popasovať. Disponujúc modernou technikou udržuje lanovku v prevádzke i za extrémnych poveternostných situácii.

Lanovka zahájila prevádzku v decembri 2012 a spoločne s Funitelom zo severnej strany konečne, respektíve opäť došlo k prepojenie lyžiarskych stredísk na oboch stranách Chopku. Ide teda o novo narodené dieťa, ktoré treba ešte vodiť za ručičku. Určite prevádzkovateľ časom odstráni všetky chyby, čo je v prvom rade jeho záujem. Ak sa do lyžiarskeho strediska Chopok juh vyberiete, navštívte bufet Koska. V tzv. vlekárovej izbe nájdete krásne retro fotografie z čias minulých. Na jednej je zobrazená stará sedačka smerom na Chopok. Jazdila vtedy bokom a na zábere vidno, ako sa prediera tunelom v snehu. Pamätníci výťahári vravia že odhrabať ráno sedačku bol rituál. Lopatou…

 Lanovka na Chopku a jej sláva na Facebooku

Záber na dolnú stanicu lanovky. V suteréne je bezproblémový prechod na chatu Kosodrevina a veľmi elegantné toalety

Čo priniesla a odniesla nová lanovka
Hlavne poľských rekreantov od severu. Tí zmenili Chopok juh z regionálneho strediska na stredisko kde sa treba pri vleku tlačiť. Mimo iné kabínková lanovka prepraví na vrchol i lyžiarov, ktorý by sa tam inak za každého počasia nedostali. Vidieť dnes člena Horskej služby pri kávičke je raritou. Majú čo robiť. Tým však výpočet negatív končí. Všetko ostatné je nezvratný pokrok kráčajúci ruka v ruke s dobou. Názory sa rôznia a nie je cieľom tohto článku ich obhajovať, alebo vyvracať.

Lanovka na Chopku a jej sláva na Facebooku

Skicentrum Kohútka

Na slovensko-českom pomedzí v pohorí Javorníky, leží lyžiarske stredisko Kohútka. Toto stredisko pred pár rokmi prešlo veľkou rekonštrukciou, ktorá ho zaradila kvalitou medzi významné strediská cestovného ruchu v širšom regióne.

Podstatnou zmenou oproti minulosti bolo vybudovanie prístupovej komunikácie z českej strany a rekonštrukcia starej cesty zo Slovenska. V samotnom lyžiarskom stredisku sa vybudovalo kompletné zasnežovanie no najmä sedačková lanovka v dĺžke 730 m a s prepravnou kapacitou 2400 os/hod. Okrem toho je návštevníkom k dispozícii ďalších päť vlekov a detský skipark. Skicentrum Kohútka uspokojí náročného lyžiara, no na svoje si prídu najmä rodiny s deťmi. Hrebeň Javorníkov je vhodným terénom aj pre bežecké lyžovanie.

 

Služby
V Skicentre Kohútka okrem množstva stravovacích a ubytovacích kapacít nájde návštevník aj nevyhnutnú požičovňu lyží a lyžiarsku školu. Všade prijímajú platbu aj v Euro, alebo cez platobný terminál. Parkovanie je zdarma priamo na rozľahlom parkovisku pri vlekoch. Na českej strane v obci Vranča je pre prípad záchytné parkovisko prepojené so strediskom skibusom. Skibus premáva pravidelne z českej aj slovenskej strany.

Na Kohútku sa zo Slovenska dostanete cez Púchov smerom do CZ. V Lúkach odbočíte do obce Lazy pod Makytou. Cesta vedúca dolinou vás zavedie až na samotnú Kohútku. Nezabudnite si do auta pribaliť snehové reťaze.



Podrobné informácie, ako i aktuálny cenník nájdete na oficiálnej stránke strediska.

www.kohutka.cz

 

HUSKY lyžiarske a snowboardové oblečenie

 

 

 

Klasická SKI Olympiáda

Istá skupina milovníkov hôr a lyžovania v 60. rokoch minulého storočia začala organizovať zimné klasické SKI olympiády v oblasti Beskyd. Bohužiaľ tento športový festival sa vo svojej dobe nestal tradíciou, a tak po niekoľkých rokoch zanikol. Až synovia týchto priekopníkov tradične netradičných zimných disciplín sa rozhodli obnoviť myšlienku svojich otcov, a tak sa začala odvíjať novodobá história Klasických SKI olympiád na Třeštíku.

Prvýkrát to bolo v roku 1979 a od tej doby zasiahlo len dvakrát počasie tak negatívne, že nebolo v silách organizátorov podujatie uskutočniť. Táto akcia sa stretáva so stále väčším záujmom nielen pretekárov, ale aj širokej verejnosti. A tak sa pravidelne začiatkom jari stretávajú pretekári oblečení do šatu svojich prarodičov na jedinom českom „ľadovci“. Čo sa týka výstroja, tak na nohách majú k vibramám pripevnené niečo, čo veľmi pripomína lyže, je to drevené a bez hrán s viazaním typu „kandaháry“. V rukách smú byť len paličky pripomínajúce bambusové tyčky s koženými popruhmi. Ja som si výstroj na základe dobrých vzťahov požičala z vestibulu horskej chaty „Trangoška“, ktoré tam slúžia ako dekorácia a nikto nikdy by nepovedal, že môžu byť aj funkčné. Samozrejme som musela chatárom prisľúbiť, že dám na ne pozor a nič „nezničím“ Ba naopak, viazanie sme opravili a lyže oprášili z prachu.

To, že sa jedná o preteky olympijské svedčí fakt, že pri slávnostnom zahájení sa zapaľuje olympijský oheň, vztyčuje sa olympijská vlajka a spieva sa klasická olympijská hymna. Preteká sa v 2-členných družstvách, kde nezáleží na pohlaví. Každý pretekár okrem toho, že je oblečený dobovo, musí mať aj dobrú náladu. O tú sa stará zdravotnícky personál v podobe sestričiek, ktoré v prípade potreby (teda stále) podávajú „infúzie“ priamo na mieste činu.

Preteky pozostávajú z týchto disciplín: slalom (s pivnou bránou), skok z mostíka do diaľky a štafeta. Tento rok prebehol už 31. ročník ski-olympiády, ktorá sa uskutočnila poslednú marcovú sobotu 31.3. 2012 v každoročnom stredisku Bílá, Bumbálka – zjazdovka Třeštík (blízko hraničného prechodu Makov na Moravskej strane). Pretekári sú väčšinou česko-moravského pôvodu. Tento rok slovenské farby hájila len jedna žena – autorka tohto príspevku.

Dúfam, že po ďalšie roky pribudne viac slovenských pretekárov, a že podobné akcie budeme organizovať aj doma.

Katarína Žilinková Jaďuďová (vodák a lyžiar v jednom)

Retezat – Skialp po medvedích stopách

Veľká noc sa nesie v znamení rôznych starých tradícií ….. my sme pridali ďalšiu. Skialp, tentokrát v Rumunskom Retezate. Pre menej znalých tejto destinácie ide o Národný park v juhozápadnej oblasti Rumunska, kde samotný Retezat /2482 m.nm./ je tretím najvyšším vrchom NP.

Tento skialp bol pôvodne naplánovaný na február, keďže však tothoročná pani zima bola veľmi štedrá a nasypala viac, ako bolo únosné, dostali sme vo februári echo, že dolina je zatvorená a nemáme nikam chodiť. A tak sme čakali, a čakali …. až sme sa prečkali až do Veľkej noci.

Zúčastnení:
náčelník Viktor- Moravák v BA; ELa&Vlado- KE; Jano alias Silvo Stalone z Beckova; Jana- BA; Julča-SNV; Janko-Snina; Dano z Orešian; požiarno-záchranný zbor PK – Tomi a Matúš; Miro-väčný optimista, Vierka a Jakub z BB; Oto-story teller, Vendo alias šakal a jeho verná Fany z BB.

Uvítací klincový ceremoniál
Odchod z BA v stredu 22:00 – príchod do Retezatu v nedeľu 8:00. 10hodín cesty je dosť na to, aby vás kvalitne boleli zadky, ak sa však nalodíte s tou správnou posádkou, všetky trampoty sú rýchlo preč. Zrazu sme tam,v doline Parcul National Retezat. Zisťujeme, že z 2 metrov februárového snehu zostali už len fľaky a blato sa úspešne derie na povrch. Plán spôsobu výstupu na chatu Pietrele (1480m) bol jasný. Začali sme nakladať na ruksak. A zistili sme, že taký ruksak unesie celkom dosť. Spacák, veci na varenie, na jedenie, na oblečenie, na prezlečenie, na umytie, na prípitok aj zápitok, lyže, lyžiarky, helmu no a aj za pol kila klincov – zišli sa! ”Zľahka ” naložené, nie až tak zľahka vynesené. No ale čo sme my menej ako iní? Do dvoch hodín sme za spoločnosti slniečka, ktoré nám pražilo do gebule, boli na chate. Odmena však bola krásna, studená a orosená. Není nič lepšie v takomto momente!!! Pani chatárka, týmto vám ďakujeme za záchranu niekoľkých ľudských životov, ktoré boli v ohrození!

Všetci 15-ti sme sa ubytovali v Cabane No. 9 pozostávajúcej z malých sympatických izbičiek so štyrmi posteľami a pieckou na kúrenie. Toť vsjo. Začali sme vykladať naše ”skromne ” naložené ruksaky kde sa s tým všetkým, ale podieť? A tu prichádzajú na parket klince. Viktor náčelník šibalsky tušil, že nebude kde pakšamenty vyložiť, a tak sa zásobil klincami. Obklincovali sme teda v pravidelných intervaloch steny spálne, povešali pakšamenty a Viktor si dal záväzok, že budúci rok prinesie aj police. Viktor, nezabudni na svoj sľub!

Čo s načatým večerom poobede o tretej? S Janou sme sa rozhodli ísť na prieskum. Prieskum okolia bol dobrý nápad, prieskum zásob v bare u pani chatárky ešte lepší. Neuveriteľné, že všetci účastníci “výletu” sa postupne vybrali na rovnaký prieskum, ako my. Tie hory majú niečo do seba! Spájajú ľudí. A to nie len rovnakými záujmami, ale aj rovnakými myšlienkami.

Tu je potrebné taktiež dodať, že okrem iného pani chatárka vedela navariť veľmi chutnú špecialitu – kukuričnú kašu s ovčím syrom a smotanou, ktorá má krásny Rumunský názov – Mamaliga. Viktor nad ňou síce krútil nosom, nám ale strašne chutila. Zemiaková polieva s množstvom údeného, bola ešte výdatnejšia. Variť teta chatárka veru vie výborne! Vrátane červeného vareného vína!

Retezat - Skialp po medvedích stopách

Skialp po medvedích stopách
V prvý lyžiarsky deň bol na pláne výšľap na Retezat. Po dvoch hodinách šľapania dolinou sme sa dostali pod Retezat. Keďže snehové podmienky nezaručovali bezpečnosť, plán sa zmenil a vyšľapali sme do sedla oproti. Preštverali sme sa na druhú stranu a pri zjazde sme našli krásne medvedie stopy. Do jednej medvedej by vošli asi dve moje lyžiarky. Maco si to rúbal niekde do kosodreviny a dal nám znamenie, že ranní ptáče dál doskáče a on už nespí. Tak sme sypali radšej dole. Doliny Retezatu sú krásne široké a otvorené. Z každej strany je kus nádhernej prírody. V prípade dobrého snehu je tam veľa možností na kratšie výšľapy a zjazdy. Samozrejme, najprv si musíte odmašírovať dve hodiny tiahlou dolinou, až potom dostanete za odmenu výšľap a zjazd. Tí, ktorí uprednostňujú menej turistiky a viac adrenalínu v žľaboch, nech idú radšej do Tatier, alebo do Švajčiarska. Tam však zas nezažijete to, čo sadá zažiť len v Rumunsku. Zážitky a pocity sú tam vždy jedinečné a neopakovateľné. A tak sa teším aj napriek tomu, že žľabov nebolo. Podobné výstupy sme absolvovali aj po ďalšie dva dni, a to aj napriek tomu, že počasie skúšalo našu trpezlivosť. Nás však ani dážď, ani hmla so snehom len tak nedostanú!

Stretnutie s ochrancom a strážcom lesa – Reindžrom
Užívania si odpočinku pred chatou k nám v jedno popoludnie došiel chlapík v uniforme a predstavil sa ako strážca a ochranca lesa. Zažiadal si poplatok za vstup do NP. Bez frflania sme zaplatili. Matúš však ostal pri pohľade na strážcu s menším údivom na tvári. Neskôr nám to objasnil: ” idúc ráno okolo studánky vidím miestneho boya do pol pása holého, dávajúc si ”sprchu” pri potoku. Tak si hovorím, keď on móóóže, aj ja móóóžem.” Šup ho, a už bol Matúš v trencloch vedľa miestneho boya. Ten sa dal s Matúšom do reči, Matúš pritakal, umyl čo mal a spokojný odišiel. Bol s konverzáciou spokojný, veď mu nerozumel. Poobede, keď miestny boy od studánky prišiel v uniforme vypýtať poplatok, Matúš pochopil, o čom sa ráno spolu bavili. Miestny Reindžer začal svoju misiu totiž už ráno, zostal však nepochopený. No ale ako ho mal Matúš spoznať? Veď boli obaja vtrencloch a Matúš ho považoval za seberovného. Reindžer bol ale nakoniec fajn chlap. Dokonca sa nám aj ospravedlnil, že žiada peniaze. Chápali sme, veď je to jeho chlieb každodenný, na ktorý sa v Rumunsku stále ťažko robí. Takže sme sa v žiadnom prípade nehnevali a ešte sme si s ním aj príjemne pokecali. Mimochodom, poplatok je naozaj symbolický, 5 Lei per persona.

Drak Retezatský
V tretí, tradične krízový deň sa väčšina rozhodla zostať v základnom tábore. Tu vznikla myšlienka “vymodelovať si niečo zo snehu”. Mladí nádejní dizajnéri vypracovali plán, a šlo sa na to. Kým sme sa zvyšní lyžiari vrátili o pár hodín z kopcov, pred chatou ležal cca 15 metrový, dobre živený DRAK. Bol vymodelovaný do absolútnych detailov, ktoré si zaslúžia poklonu. Klobúk dole, páni majstri! Takýto drak po Retezate ešte určite nelietal!

V Retezate teda okrem lietajúcich drakov taktiež kvília šakaly. Pravdupovediac, to šakalie kvílenie nás jednej mesačnej noci mierne vyľakalo. Začalo sa náhle rozliehať po lese a my – mierne zmätení – sme zrazu narýchlo nevedeli, ako to zviera identifikovať. Dokonca sme ho aj videli hýbať sa v lese potom prišlo ale niekomu divné, že zver má červený kožuch. A zrazu sa z lesa na nás vyrútil Vendo s Fanny. No Vendo, ale si nám nahnal do gatí! To sa predsa nám dospelým nerobí! Vendo nám potom na ukludnenie dal dôkladnú prednášku o tom, aký rozdiel je medzi hienami a šakalmi, kde žijú a ako zavýjajú. Trochu sme sa veru aj hanbili, že 12 ročný Vendo nás položil vedomostne, a hlavne psychicky na lopatky.

Retezat - Skialp po medvedích stopách

Smiech a smäd sa ľúbia
Po večeroch sme sa vždy dobrovoľne zišli okolo jedného …. každý večer okolo toho istého … stola v bare u pani chatárky, kde sa začali príbehy. Príbehy slovenských horalov, lezcov, požiarnikov, záchranárov, kuričov aj učiteľov o tom, čo všetko sa dá v živote prežiť. Story o Himalájach, mylnej potýčke s mafiánmi na služobnej ceste, o ručne vyrobených cisternách na benzín, ktoré putovali svetom ale aj o udalostiach v podaní Beckovského “vicišpána” 21 storočia …každý večer sme ronili slzy …. od smiechu. Príbehy sa sypali ako z vreca, víno chutilo viac a viac ….až nám teta chatárka v druhý večer pobytu oznámila, že sme jej vypili všetko víno. Mohli sme za to, že ho tak dobre varila? Nič to za to, na druhý deň zásoby vína doplnili. Pre istotu nám však v ten večer oznámila, že už sme aj pivo vypili. Na štvrtý deň došiel už aj Rum a miestna Metaxa. Sme si vedomí toho, že ťažko za to niekoho viniť, keď sme tam boli takmer celé 4 dni sami …..okrem Reindžrov a troch Rumunských turistov, ktorí sa stali našou družbou v daný večer. Týmto vyjadrujem tete chatárke obdiv za jej ochotu a nekonečnú trpezlivosť s nami.

Spokojní s výpravou, plní zážitkov a nových poznaní sme sa mohli po štyroch dňoch pobrať domov. Po mojej siedmej návšteve Rumunska opäť konštatujem, že táto krajina ma magickú silu. Vždy pritiahne tých správnych ľudí!

Naša výprava sa vďaka všetkým zúčastneným niesla v znamení smiechu a nadovšetko spokojných tvári. Všetko je o tom, ako si to vymodelujete. Vďaka všetci, že ste prišli!

Julča S.

www.viktorkana.sk

S lyžami na Hoverlu

Ak už máš dosť Alpských a Slovenských upravených zjazdoviek a chceš vidieť, ako bude naša krajina vyzerať po posledných voľbách, si na správnej stránke. Skupina nadšencov pre nevšedné zážitky vymazala ďalšie biele miesta na východ od Mukačeva a chce sa s Tebou podeliť o svoje zážitky.

Hoverla je najvyšším vrchom Ukrajiny. Hoci svojimi 2061 metrami nad morom nijak nezakrýva svojou majestátnosťou okolité kopce, ale je predsa symbolom krajiny a teda aj cieľom mnohých turistov. Svojou výškou je zdolateľný jednodňovým výletom, preto sme ho zaradili do svojho programu ako čerešničku na torte v posledný deň pobytu. Samotný názov je odvodený z reči miestneho rumunského etnika a znamená „ťažko prechodná“. Je súčasťou východných Poloninkých Beskýd. Cieľom prvých dní bolo neďaleké lyžiarske stredislo Drahobrat s možnosťou ubytovania nad pásmom lesa a s dobrým prístupom na hrebeň. Z tohto miesta možno pokračovať po hrebeni vľavo na Bliznicu 1883, alebo vpravo na Stig 1703. Výhodou tohto miesta je aj množstvo lyžiarskych zjazdoviek, ktoré v prípade zlého počasia nenechajú ľudí sedieť v krčme pri pive.

Zraz celej skupiny bol naplánovaný na utorok večer v príjemnej krčmičke na brehu Dunaja. 800 km cesty je najlepšie absolvovať po Maďarskej diaľnici v noci kôli nižšej hustote dopravy v okolí Budapešti a menším radom na Ukrajinskej hranici.

Po šiestich hodinách cesty, asi o 3:00 nad ránom sme preťali pomyselnú čiaru civilizácie pri meste Beregove. Na naše milé prekvapenie od nás ukrajinskí colníci nič nechceli, čo bolo aj pre Vikiho, ostrieľaného borca a šoféra expedície, prekvapením. To, že sme vstúpili do iného sveta nám dali, ako prvé, poznať cesty. Výmoly, diery a prepadliny na ceste vyzerali ako čerešne utopené v babičkynej bublanine. Od stavu cesty sa odvíjala aj rýchlosť ďalšieho postupu. Na hraničnom prechode nebola možnosť zameniť ukrajinské hrivny, preto sme pokračovali ďalej v smere na Khust a Rakiv. Väčšiu polovicu cesty Zakarpatskou Ukrajinou nás sprevádzala rieka Tisa, ku prameňom ktorej sme sa uberali.

Život na Ukrajine začína o hodinu skôr, ako u nás. S východom slnka ľudia prinášajú svoj tovar na trhovisko, ktoré bolo zväčša vedľa cesty. Ponúkajú výrobky vlastnej produkcie ako: zaváraniny, ryby, pečivo, pokazené elektrospotrebiče, a.t.ď., ale aj západnú produkciu ako: štvor-pásikový adidas, topánky, ktoré by ste ani svokre nekúpili.

O 7:30 nám škŕkanie v bruchu a vytrasené telo dávali jasné znamenie na malé zastavenie. Viacerí z našej skupiny už v tejto oblasti boli, preto rozhodnutie padlo jednoznačne na Tyachiv. Toto malé mestečko nám robilo kulisy ďalšie tri hodiny. Najskôr sme si potrebovali vymeniť valuty, tak sme sa rozbehli po okolí hľadať banku s najlepším kurzom. Bánk bolo dosť, ale otváracia doba až od ôsmej hodiny. Jasne nám to dala najavo upratovačka, keď krútiac mokrou handrou ukazovala na dvere. Čakanie sme si krátili prehliadkou miestneho trhoviska, obchodíkov a života pulzujúceho na hlavnom bulváre. Keď nadišla vytúžená hodina a my sme vytvorili rad pred kasou, pokladníčka nás schladila oznámením, že vymieňať nemôže, pretože aktuálny kurz na tento deň dostane z Národnej banky až o pol deviatej. Keď sme sa po pol hodine nakoniec dostali k výmene, každý strávil pri okienku aspoň 10 minút. Zmenáreň nebola vybavená ani softwarom ani tlačiarňou a pokladníčka musela ručne vyplniť dva formuláre veľkosti A4. Prekonali sme nekonečné čakanie a s vreckami plnými hrivien sme zamierili na nákup raňajok. Niektorí zvolili sladkú variantu pečivo rôznych tvarov a príjemných chutí, iní dali prednosť údeným rybám od miestnych trhovníkov a na záver teplé marmeládové pirohy vyprážané priamo na ulici.

Aj keď sme Tyachiv opúšťali sýti, po prebdenej noci sme mali pred sebou jasnú predstavu teplej sprchy a mäkkej postele. Z podriemkavania nás vytrhla nepríjemná udalosť hneď v nasledujúcej obci. Za našim autom sa z protismeru zavesila hliadka miestnej polície a sledovala nás až na koniec obce. Je jasné, že sme dodržiavali rýchlosť podľa pravidiel. Nechceli sme zbytočne navršovať dopravné náklady. Dali nám znamenie na zastavenie a s odôvodnením prekročením rýchlosti o 24 km/h požadovali 50 Eur. Zbytočne sme argumentovali tým, že 85-kou sa na ich cestách ani nedá jazdiť, odbili nás fotkou na display, na ktorej bola podobná biela dodávka s jasný číslom 84 km/h. Nakonies sa nám podarilo uhovoriť zľavu na 20 Eur „bez papiera“. Pri odovzdávaní peňazí policajt jasne prstom naznačil, že ich má šofér hodiť na zem, nie podať do ruky. Takto sa z úplatku stáva nález a asi by sme neuspeli ani na súde aj keď tam bolo toľko očitých svedkov.

Krajina pred nami sa roztvorila do širokej nivy vytvorenej meandrom Tisy. Výhľad na ešte neobrobené polia a vzdialené pahorky zakrývali len megastavby v štýle podnikateľského baroka. Dlho sa popri ceste, ale aj na vyvýšeninách na horizonte striedali dokončené domy s rozostavanými. Slovo dom je v tomto prípade len skromným označením stavby so zastavanou plochou min. 400 štvorcových metrov. Vežičky, pavlače, oblúkové okná, kované ploty a pravdaže sadrové sochy mačiek na stĺpoch brány, či labutí na balkónový zábradliach. Celkový dojem luxusu narušuje len to, že veľká časť domov je nedokončená, bez okien a dverí len vo fáze hrubej stavby. Na drevenom lešení vidno, že tento stav pretrváva už viac ako jeden rok. Stavebníci sú z miestnej komunity rumunov, ktorí pracujú v zahraničí a asi pre nich platí „ keď má sused 10 izieb, ja musím mať aspoň 15“

Okolie Tisy sa zužuje a rieka sa čoraz viac zarezáva do masívu Karpát. Bol čas obeda a za Velykyim Bychkivom objavujeme príjemnú reštauráciu v zrubovom štýle. Obsluha bola rýchla a milá. Borsč, šašliky a varenniky bali na stole za 20 minút. Pár kilometrov od reštaurácie prechádzame kontrolou pohraničnej stráže. Blizkosť hranice s Rumunskom je zjavný počtom vojakov okolo cesty. Cesta sa zrazu zatáča doľava a my sa uberáme do srdca Čiernohorskej Poloniny, stále sledujúc tok rieky.

Konečne Jasinia. Po zjazde z asfaltovej cesty sme sa vydali k miestnej krčme zistiť informácie o možnostiach dopravy na Drahobrat. Cesta tam je z tohto bodu neudržiavaná a teda pre bežné vozidlá neprejazdná. Tieto informácie sme už vedeli z internetu, ale čakali sme, že tu bude stáť rad nákladných áut čakajúcich na turistov. Všade bolo pusto, len jedna Škodovka s bratislavskou značkou išla v protismere. Usmialo sa na nás šťastie. Miestny rodák, žijúci v Bratislave bol pozrieť svojich rodičov a ako znalý pomerov nám objednal „gruzavik“ a zabezpečil parkovacie miesto pre našu dodávku vo dvore u rodičov.

14 kilometrov z Jasenie na Dragobrat bol naozal zážitok. Adrenalín nám vstrekovalo pri prechode každej ¾ metrovej priehlbne. Zosuvy pôdy na niektorých miestach spôsobili, že sa zdalo, akoby sme jazdili len na dvoch kolesách. Stretli sme aj SUV 4×4 idúce v protismere po dvojkoľajovej ceste, ale tam neplatí, že slabšie auto ustúpi. Ustupuje ten silnejší s väčšími manévrovacími schopnosťami vo vysokom snehu. Náš ZIL 816 bol v tomto ohľade neprekonateľný. Zaviezol nás aj s batožinou až k jednej z lanoviek strediska. Hneď sa nás ujala vedúca z neďalekej chaty, ktorá už o nás mala informáciu. Aj sme sa pokúšali zistiť ďalšie možnosti ubytovania v okolitých chatách, ktorých tam bolo dosť, ale cenovo to vyšlo rovnako bez ohľadu na kvalitu.

Ubytovali sme sa v príjemnej zrubovej chate v 4. A 5 posteľovej izbe. Po krátkom oddychu už na nás v reštaurácii, ktorá bola vo vedľajšej budove, čakala večera. Chutné jedlo a dostatočná veľkosť porcie bola ako balzam na dušu a telo po celodennom trmácaní. Ešte vodka na záver a každý šiel dobehnúť zameškaný spánok.

Ráno po raňajkách sme obuli lyže aj s pásmi už pred chatou. Vydali sme sa po zjazdovke priamo na hrebeň. Pri tak miernom stúpaní to trvalo asi 1 hodinu. Za celú dobu výstupu sme nestretli viac ako 15 lyžiarov. Dvojsedačková lanovka síce premávala, ale prázdna. Počasie sa oproti predchádzajúcemu dňu vylepšilo. Mraky sa rozplynuli a prestalo fúkať. Ideálne podmienky na hrebeňovku. Oblé chrbty kopcov s malými prevýšeniami bez vyčnievajúcich skál s možnosťou traverzovania po spevnenom snehu bez ľadových polí by uchvátili aj bežkárov. Šírka hrebeňa podnietila vznik nového športu „frirajdingu“. Ratrak upravený na prepravu ľudí vyvezie záujemcov na Bliznicu. Tí zlyžujú po upravenom hrebeni do najbližšieho sedielka, tam znova nasadnú na ratrak a prevezú sa na ďalší kopček hrebeňa a takto to prelyžujú až ku konečnej stanici lanovky. Samý kopec, kam len oko dovidelo bez zjavných väčších údolí oddeľujúcich jednotlivé horstvá. Z tohto mora kopčekov vystupovali len bielo skvúce vrcholy Hoverla a Petros. Zlyžovať sme mohli na obe strany. Záviselo iba na vás, aký terén si chcete vybrať. Smerom k Drahobratu bol sneh na rozsiahlej pláni pevný, so snehovými jazykmi. Strmosť svahov bola podobná tým na Chopku. Keďže to bol v tej chvíli pre nás neznámy terén, nevýhodou mohlo byť prenášanie lyží jedným z bočných hrebeňov pri prílišnom zlyžovaní do doliny. Pre túto variantu sa rozhodla prvá časť skupiny a zážitok z jazdy predčil ich očakávania. Traverzom v správne zvolenom mieste sa dostali až na zjazdovku v stredisku. Druhá skupina volila miernejší terén na záveternej strane hory, ale s prašanom nad kolená. Aj túto zábavu sme museli prerušiť v správnom momente, aby sme sa mohli bez námahy znova dostať traverzom do sedielka na hrebeni. Tam, kde „Frirajderov“ vyváža ratrak sme my museli lepiť pásy a na rozdiel od nich sme namiesto zjazdovky volili jeden z mnohých žľabov v exponovanejšom teréne. Na začiatku bolo potrebné prekonať asi 2 metrovú hranu naviateho snehu. Skok končil v panenskom prašane, ktorého bolo dosť pre všetkých. Žľaby sú tu široké bez trčiacich skál. Jazda nás tak uchvátila, že sme si to zopakovali, ale iným terénom.

Po celodennej aktivite už na nás čakala rozpálená sauna. V polozapustenom prízemí našej reštaurácie sa nachádza sauna pre 15 osôb s odpočivárňou zariadenou dlhým dreveným stolom a dvomi lavicami po oboch stranách. Isteže by sa, z lekárskeho hľadiska, nemali v saune konzumovať alkoholické nápoje, ale čo lepšie zaženie smäd ako dobre vychladené pivo. K saune patril aj schladzovací bazénik, ktorý bol však bez vody. Stačiť nám mali snehové záveje pred chatou. Z tých, ktorí takúto formu ochladzovania využili, sme potom po návrate do sauny oberali šlapky a iné drobnosti nalepivšie sa na ich rozpálené telo. Takto zregenerovaní a plný zážitkov sme po večeri podávanej o poschodie vyššie dali ešte vodku na záver dňa a vhupli do perín.

Ďalší deň začal ako ten predchádzajúci raňajkami. Spojili sme sa telefonicky so šoférom „Gruzaviku“ a dohodli čas našeho prevozu pod Hoverlu na 4.hodinu popoludní. Pred výšľapom na hrebeň sme už boli zbalení, ale napriek ubytovaciemu poriadku sme izby opustiť nemuseli. Tento raz sme nepostupovali priamo po zjazdovke, ale veľkým pravotočivým oblúkom sme sa snažili dostať na hrebeň tesne pred vrcholom Stigu. Tam končili aj lanovky druhej časti strediska, ktoré bolo od nášho vzdialené asi 2 km. Na vrchole sa počasie náhle zmenilo. Nízka oblačnosť znížila viditeľnosť na minimum a silný vietor nám metal sneh do tváre. Rozhodli sme sa zlyžovať po zjazdovke nadol. Sneh a terén boli také úchvatné, že sme sa rozhodli túto jazdu ešte pár krát zopakovať. Na nešťastie miestne podnikateľské prostredie nie je tak priateľské k zákazníkom, ako to poznáme z Rakúska a na každú lanovku platia iné lístky. Nedá sa dohodnúť ani s vlekárom, pretože ho sníma majiteľova kamera z nárožia neďalekej budovy. Ak si kúpite výhodnejšiu permanentku na 10 jázd pre celú skupinu, nepochodíte. Tak ako my, turniket nás púšťal po jednom v tak dlho časovom intervale, že to niektorí chceli vzdať a vrátiť sa do neďalekej koliby. Táto časť strediska mala rozvinutejšou infraštruktúrou. Malé hotelíky, chatky a reštaurácie tu boli zhrčené na oveľa menšom mieste. Blížiaci sa čas odchodu nás prinútil zlyžovať od hornej stanice lanovky veľkým oblúkom na “našu“ zjazdovku a vrátiť sa ku chate. Naložili sme batohy a lyže do pristaveného nákladiaka a pol hodinovou adrenalínovou jazdou sme sa rozlúčili s Drahobratom. Cestou sme ešte dohodli našu prepravu pod Hoverlu, ktorá je pre bežné vozidlá rovnako nedostupná.

V Jasenyi sme dosť rýchlo našli ubytovanie aj s polpenziou v zrubovom penzióne. Z vonkajšej strany pekne vyzerajúca stavba bola z vnútra obitá umelohmotnými imitáciami tehlovej steny, zo stropu viseli podhľady z rovnakého materiálu. Ako by sa hanbili priznať drevenú konštrukciu ako niečo nemoderné, či obyčajné. Spoločenská miestnosť bola akousi prístavbou k hlavnej budove, kde bývali aj majitelia penziónu. Ak sa v nej niekto ostal po záverečnej, mal smolu. Za dverami už hliadkovali dva strážne psy odhodlané skočiť aj na medveďa.

Ráno po raňajkách nás už čakal vodič „gruzaviku“ aj so strojom pripraveným na cestu. Milo nás prekvapila jeho spoľahlivosť a dochvíľnosť. Cesta pod Hoverlu nás po hodime jazdy verejnými komunikáciami zaviedla do historicky prvej prírodnej rezervácie na Ukrajine. Poznali sme to v dôsledku vynútenej zastávky na kontrolnom stanovišti kde uniformovaní muži urobili zápis o vstupe do zóny s najvyšším stupňom ochrany. Pravdaže za poplatok. Nasledovala adrenalínová jazda, ktorá už ale nebola pre nás takým prekvapením. Jedine brodenie rieky namiesto prechodu po polorozpadnutom deravom moste vzbudzovala u nás úctu k šoférovým skúsenostiam. Auto sme odstavili pri chate ochrancov prírody priamo v srdci rezervácie. Vydali sme sa po stopách, ktoré pred nami zanechali peší turisti. To nám dosť pomohlo, pretože prvú hodinu cesty nebolo vrchol Hoverly vôbec vidieť a chodník viedol hustým lesom. Značenie na stromoch nás čas od času uisťovalo o správnom smere, ale klesanie chodníka nám do duší vnieslo zneistenie. Takto sme sa jedným z bočných hrebeňov dostali až nad hranicu lesa. Náš cieľ sa belel na pozadí modrej oblohy bez mráčika. Prudšie výstupy sa striedali s miernymi plošinkami až nás stopy priviedli do sedla pod vrcholom. Bola tam neobývaná búda na núdzové prespanie. Po pol hodine stúpania sme nakoniec dosiahli vrchol. Betónový trojzubec, symbol Ukrajiny, stojaci na hrudách zeme zo všetkých častí krajiny nás aspoň čiastočne uchránil pred bičovaním vetra.

Z dôvodu únavy a neznalosti terénu sme sa rozhodli zostúpiť rovnakou cestou. Na vrchole a hlavnom hrebeni bol sneh pevný bez ľadových polí. S ubúdajúcou nadmorskou výškou však oťažel, lyže sa zabárali a manévrovanie medzi zmrznutými návejmi a neskôr stromčekmi dalo svalom poriadne zabrať. Najviac naše sily preverila posledná časť zjazdu vedúca lesnou cestou v hlbokom jarku. Keby bol chodník zmrznutý tak, ako sme ho zažili v ten deň ráno, asi by nám neostávalo nič iné, len zniesť lyže na pleciach. Po návrate ku chate, kde na nás trpezlivo čakal šofér „gruzaviku“ dobre padlo vychladené pivo. Chata mala aj lôžkovú časť pre turistov a jednoduchú kuchyňu. Srdečnosť miestnych sa prejavila tak, že nám ponúkli samohonku s vyluhovaným koreňom miestnej flóry (neznámeho pôvodu) a domácu slaninu. Keď sme pátrali po surovine, z ktorej bol alkohol vypálený, nik nevedel povedať, čo ich mama dáva do kvasu. Uznanie sme si získali časom, ktorý sme potrebovali na zdolanie Hoverli. Päť hodín tam a späť bolo aj pre miestnych zanietencov svižné tempo. Museli sme ukázať vrcholové fotky aby nám uverili.

Cesta v nákladiaku poskakujúcom po ceste z nás nevytriasla uspokojenie z dosiahnutého úspechu. Ešte malé zastavenie v miestnej krčme patriacej nášmu ukrajinskému šoférovi s ponukou bezmála 20 druhov pív a o chvíľu sme si už sadali k prestretému stolu v penzióne u našich hostiteľov. Športová časť našeho pobytu sa tým skončila. Čakalo nás ešte sušenie a zbalenie batožiny a zaslúžený odpočinok.

Ďalší deň ráno sme naložili batohy, lyže a po výdatných raňajkách sme vyrazili západným smerom. Cestovali sme bez väčších zastávok míňajúc slnkom rozžiarené kupole miestnych cerkví, ktoré boli v nedeľu ráno obliehané davmi veriacich. Zastávku na nákup spomienkových predmetov (cukríky a vodku) sme si urobili v nám známom Tyachive.

Ako nás potešili colníci pri vstupe na Ukrajinu, tak s nami zacvičili maďarskí pri vstupe do Schengenu. Vypisovanie dokumentov v maďarskom jazyku, vyvolávanie mien účastníkov spojené s nakúkaním do okienka kancelárie s úsmevom podobným tomu v pase, ale hlavne vyloženie vytipovanej batožiny nás stálo hodinu drahocenného času. Všetci sme mali naponáhlo, veď v prípade neskorého príchodu do Bratislavy sa nám zmenšovali možnosti dopravy do našich domovov. Ešte malé pochybenie pri obchvate Budapešti a potom nás už diaľnica bezpečne doviedla na miesto, z ktorého sme pred šiestimi dňami, plní očakávania, opúšťali Slovensko.

Účastníci zájazdu: Miloš Krištofovič, Ivan Berka, Emil Vojtoko, Viliam Hlôška, Maroš Judiak, Miro Závodský, Tono Drábik, Zolo Badin a Viktor.

www.viktorkana.sk