Veľká noc s Viktorom

Tohtoročné Veľkonočné sviatky som si naplánoval stráviť v rumunskom Banáte. Vymenil som šibák a pol deci za bicykel a výlet v spoločnosti podobných nadšencov dobrodružstva. Po vysadení skialpovej partie v Retezate, som sa autom  presunul o 200km južnejšie k Dunaju, do najodľahlejšej českej dedinky Šumice.  Zamieril som rovno k tete Amalke, staršia malá milá pani s obrovským srdiečkom. Na druhý deň som mal v úmysle pokračovať ďalej už na bicykli, ale prehodnotil som situáciu, keďže pršalo od skorého rána a do vedľajšej dediny Rovensko som sa radšej odviezol autom. Čím vyššie stúpalo auto, tým viac snehu pribúdalo, dážď sa totiž menil na sneh a v samotnej dedine už bolo všetko pokryté 5 cm snehovou perinou.

Nájsť ubytovanie bol trocha problém, predbehli ma totiž 40-ti turisti z cestovky Kudrna. Nakoniec sa mi podarilo nájsť si ubytovanie, síce bez kúrenia, ale aspoň s teplou vodou. Nemôžeme mať predsa všetko…. V noci bola v chate trochu zima, keďže vonku klesla teplota až k nule. Zobudil som sa do slnečného ránka, oteplilo sa, a tak som konečne nahodil kolesá na bike a po snehu vyrazil na Gernik. S pribúdajúcimi hodinami a klesajúcou nadmorskou výškou sneh síce postupne mizol, ale zato pribúdalo blato a to sa mi nabaľovalo na kolesá, až tak, že sa nedalo ani šliapať. V miestnej hospodě som si šupol 2 pivká, s krčmárkou porozprával čo sa tu udialo nového od mojej poslednej návštevy, u pekára Jozefa som si dal neskorší obed a so zapadajúcim slnkom sa vrátil späť do Rovenska. Prespal som v tej istej chatke ako predošlú noc a už som mal aj teplo. Keďže turisti odišli, dostal som aj ohrievač, takže noc bola príjemnejšia ako tá posledná.

Ráno ma zasa privítal dážď. Hodil som bicykel do auta, naštartoval a vydal sa do Retezatu pre zvyšok skialpovej partie a nad ránom sme sa vrátili na Slovensko podľa plánu.

Počasie sa menilo pomaly každú hodinu – asi aj v Rumunsku mávajú bláznivý apríl. Slnko sa predbiehalo so snehom a nižšie to boli  zasa nekonečné boje medzi slnkom a dažďom. Bláznivé počasie mi neumožnilo uskutočniť všetky moje plány, prejsť na biku trasu akú som si naplánoval, ale aj tak som sa vrátil spokojný.


Veľkonočný Retezat 2015
Juraj, Kubo, Robert, Peľka, Mirko a Roman

Tento výlet som absolvoval s odstupom pár rokov už tretí krát. Tentoraz  nás príroda prekvapila neobyčajným počasím a bohatou nádielkou snehu okolo  40 cm . Pri parkovisku bol viac dážď ako sneh ale pár výškových metrov už snežilo  ako počas hlbokej zimy.  Za  tých niekoľkých dní bola fujavica, sneženie a našťastie aj slniečko, lyžovačka na  vyfúkanom snehu ale aj v prašane. Hore na kopce sme sa moc nehrabali. Pre veľké množstvo nového snehu v kombinácii so silným vetrom sme mali rešpekt pred lavínami.  Musím povedať, že slnečné počasie je lepšie, ale ako skonštatovali moji parťáci, tak aj tvrdšie podmienky majú niečo do seba …

Na Pietrele takmer zastal čas … Musím povedať, že po piatich rokoch, čo som tam bol prvý raz sa toho moc nezmenilo.  Snáď len toľko, že krásne kopce a scenérie na toto miesto lákajú stále viac ľudí. Našťastie sú doliny  také  rozľahlé, že cez deň stretneš len toho koho chceš.  Jednu noc sme  strávili na Cab. Gentiana, ktorá ma úžasnú “chatovú” atmosféru.

Myslím, že sa na Retezat ešte vrátim a vyzerá, že z našej partie nebudem jediný …

Roman

www.viktorkana.sk

Retezat

Banát

Rumunský Banát s Viktorom

Rumunský Banát s Viktorom

Viktor Káňa to je šlachovitý vlasatý týpek, ktorého poznám možno najdlhšie na Slovensku. Poznal som ho ešte za hlbokého totáča ako horolezca a boli sme si vždy akosi sympatický. Tak som ho v roku 2001 pozval aj na prvú expedíciu na Africkú rieku Omo kde ho Luciša nazvala Praotec Čech. Z Viktora sa cez noc stal vychýrený vodák. Roky potom sme sa stretávali na kaňoningoch a raftingoch v Slovinsku. Avšak Viktor priebežne rozvíjal aj svoju ďalšiu vášeň a to bajkovanie po horách. Od rodného Valašska, cez Bratislavsko, po celý Balkán a Podkarpatskú Rus. Ja stále odcestovaný niekde v Južnej Amerike a inde som mu aj často závidel. Roky som čakal na príležitosť. Pochopil som, že ak niekam, tak s Viktorom.
Padla voľba na Rumunsko. Kvôli studenej vlne a májovým intenzívnym dažďom sme termín upravili od piatku večer do utorka. Lepšie sme ani spraviť nemohli. Do Banátu z Beckova je 750km a Viktor to odšoféroval ako skúsený driver na šupu. Z údolia Dunaja sme ešte vystúpali a boli sme v našej základni v Gerniku. Privítalo nás fantastické prostredie a srdečný ľudia. Podobne ako Slováci v Bihori, tu Češi to tu osídlili už pred 190timi rokmi. Stále si zachovali perfektne svoju identitu. Škoda pre tento krásny kraj, že mladí dnes pod tlakom straty pracovných príležitostí opúšťajú zem otcov a vracajú sa do starej vlasti za lepšími ekonomickými možnosťami. Dediny sa vyludňujú, polia zarastajú trávou a školské lavice sú prázdne.
Bolo po dažďoch, lúky zakvitnuté, škovránky na oblohe štebotali, cvrlikanie kobyliek a cvrčkov bola úžasná kulisa. Radosť sa bicyklovať od hrebeňov až dole k Dunaju lúkami, lesmi, osadami a dedinami. V mlynoch sa na plné obrátky mlelo obilie. Prvý deň bol ešte rekreačný ale druhý a tretí už celkom zaberačky s prevýšením 600 metrov a 50 kilometrami v nohách. Náš pán domácí – Josef Nedvěd, vlastný to strýko slávneho futbalistu Pavla nás ubytoval a stravoval viac ako dosýta. Bolo toho toľko, že sa to nedalo zjesť a bolo to také dobré, že sa nedalo prestať. Jedli sme čisté a voňavé potraviny z miestnych zdrojov, inak ako to u nás doma postupne zabúdame a konzumujeme nezdravé potraviny z iných končín. Poctivé maslo, chlieb z čerstvo zomletej múky, domáce marmelády, vajíčka, slanina, zabíjačkové hody, moravské koláče, slivovica a ešte omnoho viac.
Čo dodať na záver Kamarát Viktor. Bolo to super a tešíme sa zas nabudúce. Arive dere Románia, Dovidenia Banát. A Vám všetkým zo srdca doporučujem, nestačí čítať, treba zažiť.

www.viktorkana.sk | www.anakonda.sk

Dovolenka Rumunsko

Únik za hranice všedných dní, tentoraz s cieľovou stanicou u Rumunsko – srbských hraníc a českých dedín na tomto území. Veľké horúčavy podmieňujú odchod v noci. Sme partia – vedúci „výletu“ Viktor, 8 ľudí (Ivka, Ivko, Lenka, Pišta, Roma, Palo, Jožko, Miro) tráviacich prelom augusta spravidla spoločne už viac ako 20 rokov. Bicykle, loďky, harmonika a gitarka nesmú chýbať. Tak, ako už býva zvykom, aj tentoraz naberáme sklz zhruba dvoch hodín pri odchode (člena osádky, ktorý sa o to zaslúžil z taktických dôvodov neuvádzame), čo ovplyvňuje príchod do cieľovej stanice jednej z českých dedín – Gerniku, ktorá sa prechodne stáva našou oázou „oddychu“. Keďže asi okrem organizátora tohto zájazdu nevieme celkom do čoho ideme, naše očakávania sú konfrontované už pri príjazde, kedy prístup do dediny potom, ako z cesty, ktorá mohla mať podobu asfaltky tak pred pár rokmi, sa mení na adrenalínový presun po prašnej poľnej ceste stúpajúcej kamsi dohora. Strácajú sa posledné paličky signálu na mobiloch a aj tí účastníci zájazdu, ktorí po nočnej ceste podriemkavajú, sa preberajú a spoločne žasneme nad krajinou, ktorá sa pred nami otvára. V prekrásnom objatí prírody lemuje cestu dlhý rad domčekov s jednoduchým, niekde viac, niekde menej rázovitým koloritom. V tomto duchu osobitosti je aj občerstvovacia stanica – krčma, ktorá je našou prvou cieľovou stanicou. Nasleduje presun k miestnemu pekárovi Jozefovi, kde sme ubytovaní.

Osádka sa rozložila do dvoch izieb v zásade podľa údajov v občianskych preukazoch resp. vzťahov z toho vyplývajúcich a na sólo jedincov spojených zase inými „putami“. Každá izba ponúka primerané pohodlie, vrátane sociálnych zariadení (rozvrh práce v tejto časti priestorov sme si stanovili relatívne rýchlo a fungoval bez zásadných problémov). Neistota spätá s tým, ako bude zabezpečené stravovanie z nás opadla po prvej večeri. Napriek naprostej skromnosti pomerov sme pocítili dobrosrdečnosť domáceho a jeho rodiny, pretože čo sa týka stravy, to boli Vianoce. Aj keď ručne napísaný pútač pri vchode na terasu a do jedálne sme najskôr považovali za informatívne lákadlo pre turistov – TELE, SELE, ČEVABČIČI, SUMEC, AMERICKÉ BRAMBORY, neskôr sme zistili, že v tejto zostave nám dobrôtky, zväčša pečené v peci domáceho majstra, boli servírované v niekoľkých chodoch, vrátane neskutočnej sladkej „bodky“ v podobe úžasných koláčov.

Naše aktivity sme začali pozvoľna, aspoň pôvodne taká bola predstava, a to aj s ohľadom na veľké horúčavy a neskorší príchod na miesto určenia. Prvá trasa na bicykloch viedla k skupine starých balkánskych mlynov, pričom okrem pričuchnutiu k terénu a kresbe krajiny naokolo sme pochopili, že kalórie nabraté výdatnou stravou nebude problém spáliť. Na ďalší deň sa nad nami počasie zľutovalo a slniečko občas prekryli aj mraky, miestami jemne spŕchlo, ale tak jemne, že nezmylo ani prach z bicyklov, ktorý sa na ne nalepil po jazde miestnymi terénmi. Deň začal zjazdom dlhým, asi 20 km, po ceste, ktorá bola príjazdovou na miesto určenia (s ohľadom na jej kvalitu ťažko vyhodnotiť, či bola rýchlejšie zdolateľná na aute alebo bicykli). Na rozdiel od pomerne ostrého výjazdu z miesta ubytovania, ale víťazil fakt, že bola „dole kopcom“. Keďže cieľovou stanicou bola ďalšia z českých dedín Svätá Helena, to čo sa zostúpalo, muselo sa opäť nastúpať, tentoraz po asfaltke. Pri „vydýchaní“ a pauzách potrebných pre uspokojenie ľudských potrieb sa ponúkali krásne výhľady tak na zeleň okolitých kopcov, ako aj na Dunaj v ich zovretí. Dedinka na kopci nám ponúkla vytúžené občerstvenie a tiež čas na doplnenie síl. Miestny obchod ohúril ponukou krásnych maľovaných smaltovaných hrncov. Niektorí členovia nášho pelotónu sa zúčastnili dojenia miestnej kravky v priamom prenose a tak nám za menšiu úplatu (cigárko a pivo) gazdovi prechádzajúcemu so svojou Rysuľou po námestí umožnili vychutnať klasickú zalievanú kávu s kravským mliečkom čerstvo nadojeným a úprimne povedané Dolce Gusto na tú kávu nemá. Druhá fáza – návratová – viedla vrátane veľmi neurčito stanovených vzdialeností vedúcim nášho zájazdu a vrátane rovnako stanoveného prevýšenia (za troma horami a troma dolinami) do našej dediny. Nasledujúci deň bol opäť zasvätený bicyklom s cieľom zdolať najvyššie položenú českú dedinu Rovensko. S ohľadom na únavu materiálu, veľké teplo a tiež menší úraz v skupine, došlo k rozčleneniu skupiny, pričom trojčlenné vrcholové družstvo zdolalo Rovensko a druhá frakcia 55 km okruh popri Dunaji s výhľadom na najužšie a najširšie miesto tejto aj našej rieky, konfrontovaný z terás motorestov popri rieke.

Aj s ohľadom na počasie a tiež iné okolnosti (niektorí z nás mali tendenciu po predchádzajúcich cyklo etapách večerať postojačky), sme ďalšie dva dni venovali splavu rieky Nery v prekrásnom kaňone s úžasnými výhľadmi na vápencové skaly lemujúce túto rieku. Keďže splav sme rozdelili na dva dni spojené s bivakom, kormidelníkovi Viktorovi bol pridelený netradičný háčik, ktorý síce nefrfle, ale ani neťahá – 20 l sud piva. Splav rieky Nery je pohladením pre dušičku, adrenalín zvýšili chlapi trojčlennej ženskej osádke rozprávaním o medveďoch a vychádzkou k Drakulovmu jazeru. Aj keď letné horúčavy sa pričinili o relatívne nízku hladinu vody v rieke, čo pre „splavníkov“ znamenalo občas využiť aj hydrotreking, nič to neubralo na krásnych scenériách, ktoré nás celú cestu sprevádzali. Vrcholom vyžitia bol adrenalínový, asi dvojhodinový presun do Gernicku na malom traktore s vlečkou, ktorý bol prispôsobený tak, aby previezol lode a výstroj na vodu, aj naše slnkom zmorené telesné schránky sediace na dvoch drevených laviciach, podložených kusom dreva. Jazda cez miestne lesy a stráne bola zážitkom zvlášť pre ženskú časť osádky, ktorá v kŕčovitom objatí sledovala terén, ktorým sa šplhal traktor. Aj napriek tomu, že z kabíny traktora sa ozývala írečitá rumunská ľudová hudba a šoféri sa tvárili spokojne a veselo (sem tam sa počas jazdy aj vymenili). Na ukľudnenie nepomohlo ani tvrdenie, že v lese vyrástli a poznajú ho ako dlaň a že traktor má nízko ťažisko a nemôže sa prevrátiť. Návrat bol napriek všetkému šťastný a večer pokračoval hudobnou produkciou do pol tretej rána u nášho uja pekára.

Posledný pobytový deň (sobota) sa niesol tak trochu v duchu večerného odchodu domov, ktorý si nikto z nás nechcel pripustiť. Trochu nostalgicky sme pozerali na pokračujúce práce domáceho pri stavbe pálenice a rozhodli sme sa pre krátku prechádzku do jaskyne Turecká diera. Naplánovaný program mal háčiky, teda dva: úmorná páľava poludňajšieho slnka a penzión s čapovaným pivkom po ceste na túru. Tak sa o výšľap pokúsila aspoň ženská osádka s jedným bodyguardom a vedúci zájazdu, no po hodine hľadania nie celkom dobrého značenia sa okrem Viktora, ktorý dosiahol vytýčený cieľ, ostatní vrátili do miesta nástupu. Sobotný večer bol už o balení, možno trochu s tým súvisiacej nervozite pred dlhou cestou.

Zhrnutie
Bol to skvelý týždeň s úžasnými ľuďmi v prekrásnom prostredí. Aj napriek tomu, že sa poznáme dlhé roky, prostredie, v ktorom sme strávili tohtoročnú letnú dovolenku malo zvláštnu moc. Pripomenulo nám, že ľudia aj skromných pomeroch sú schopní plným priehrštím rozdávať dobrosrdečnosť aj napriek ťažkým a drsným podmienkam, v ktorých žijú. Vyžaruje z nich spokojnosť, stmeľuje ich akési neviditeľné puto a každý, kto k nim zavíta, sa nejako nepriamo stáva súčasťou ich bežného života. Ľudia žijúci v Gerniku, s ktorými sme sa stretli, majú ešte ďalšiu vzácnu vlastnosť. Vedia sa tešiť zo života, s hrdosťou rozprávajú o svojich tradíciách a aj napriek tomu, že dnes už veľa mladých uteká za civilizáciou, stále tam nájdete tých, ktorí vás radi privítajú a nájdete tam aj malého, asi desaťročného chlapca, ktorý pozná a s chuťou si zanôti české ľudové pesničky.

Toto všetko sa udialo od 28.7. do 3.8. 2013, ďakujeme Viktorovi za krásne prežitý týždeň plný zážitkov.

Iveta

www.viktorkana.sk