Veľká noc s Viktorom

Tohtoročné Veľkonočné sviatky som si naplánoval stráviť v rumunskom Banáte. Vymenil som šibák a pol deci za bicykel a výlet v spoločnosti podobných nadšencov dobrodružstva. Po vysadení skialpovej partie v Retezate, som sa autom  presunul o 200km južnejšie k Dunaju, do najodľahlejšej českej dedinky Šumice.  Zamieril som rovno k tete Amalke, staršia malá milá pani s obrovským srdiečkom. Na druhý deň som mal v úmysle pokračovať ďalej už na bicykli, ale prehodnotil som situáciu, keďže pršalo od skorého rána a do vedľajšej dediny Rovensko som sa radšej odviezol autom. Čím vyššie stúpalo auto, tým viac snehu pribúdalo, dážď sa totiž menil na sneh a v samotnej dedine už bolo všetko pokryté 5 cm snehovou perinou.

Nájsť ubytovanie bol trocha problém, predbehli ma totiž 40-ti turisti z cestovky Kudrna. Nakoniec sa mi podarilo nájsť si ubytovanie, síce bez kúrenia, ale aspoň s teplou vodou. Nemôžeme mať predsa všetko…. V noci bola v chate trochu zima, keďže vonku klesla teplota až k nule. Zobudil som sa do slnečného ránka, oteplilo sa, a tak som konečne nahodil kolesá na bike a po snehu vyrazil na Gernik. S pribúdajúcimi hodinami a klesajúcou nadmorskou výškou sneh síce postupne mizol, ale zato pribúdalo blato a to sa mi nabaľovalo na kolesá, až tak, že sa nedalo ani šliapať. V miestnej hospodě som si šupol 2 pivká, s krčmárkou porozprával čo sa tu udialo nového od mojej poslednej návštevy, u pekára Jozefa som si dal neskorší obed a so zapadajúcim slnkom sa vrátil späť do Rovenska. Prespal som v tej istej chatke ako predošlú noc a už som mal aj teplo. Keďže turisti odišli, dostal som aj ohrievač, takže noc bola príjemnejšia ako tá posledná.

Ráno ma zasa privítal dážď. Hodil som bicykel do auta, naštartoval a vydal sa do Retezatu pre zvyšok skialpovej partie a nad ránom sme sa vrátili na Slovensko podľa plánu.

Počasie sa menilo pomaly každú hodinu – asi aj v Rumunsku mávajú bláznivý apríl. Slnko sa predbiehalo so snehom a nižšie to boli  zasa nekonečné boje medzi slnkom a dažďom. Bláznivé počasie mi neumožnilo uskutočniť všetky moje plány, prejsť na biku trasu akú som si naplánoval, ale aj tak som sa vrátil spokojný.


Veľkonočný Retezat 2015
Juraj, Kubo, Robert, Peľka, Mirko a Roman

Tento výlet som absolvoval s odstupom pár rokov už tretí krát. Tentoraz  nás príroda prekvapila neobyčajným počasím a bohatou nádielkou snehu okolo  40 cm . Pri parkovisku bol viac dážď ako sneh ale pár výškových metrov už snežilo  ako počas hlbokej zimy.  Za  tých niekoľkých dní bola fujavica, sneženie a našťastie aj slniečko, lyžovačka na  vyfúkanom snehu ale aj v prašane. Hore na kopce sme sa moc nehrabali. Pre veľké množstvo nového snehu v kombinácii so silným vetrom sme mali rešpekt pred lavínami.  Musím povedať, že slnečné počasie je lepšie, ale ako skonštatovali moji parťáci, tak aj tvrdšie podmienky majú niečo do seba …

Na Pietrele takmer zastal čas … Musím povedať, že po piatich rokoch, čo som tam bol prvý raz sa toho moc nezmenilo.  Snáď len toľko, že krásne kopce a scenérie na toto miesto lákajú stále viac ľudí. Našťastie sú doliny  také  rozľahlé, že cez deň stretneš len toho koho chceš.  Jednu noc sme  strávili na Cab. Gentiana, ktorá ma úžasnú “chatovú” atmosféru.

Myslím, že sa na Retezat ešte vrátim a vyzerá, že z našej partie nebudem jediný …

Roman

www.viktorkana.sk

Retezat

Banát

Jeseň na Cabane Padiš – Rumunsko

Proti noci vyrážame z Petržalky, cestu si krátime Vajnorským vínkom. Nevyspatí prichádzame do upršaného cieľa a dávame prednosť teplu a pohodliu rozostavaného penziónu pred strohými a chladnými chatkami. Po krátkom odpočinku Viktor zavelil na nástup na kratšiu cyklotúru s prehliadkou neďalekého kaňonu Somesul Cald, vraj na zahriatie. Vstup začína 15 m vysokým vstupným portálom, ktorý ďalej pokračuje tunelovú jaskyňú z ktorej vybiehajú nahor štyri komíny. Na prehliadku jaskyne nepotrebujeme špeciálnu obuv, stačia cyklistické spdéčka. Teda možno stačili, keď bolo málo vody. Tento rok je vody dosť. Už na dosiahnutie vchodu do jaskyne sa musíme vyzuť a prebrodiť potok bosí. Voda je ľadová, necítime si nohy a je to fantastický pocit vhupnúť znovu do topánok. Nie nadlho. Vyzbrojení čelovkami obdivujúc krásy jaskyne si ani neuvedomujeme, že suchá pôda pod nohami sa pomaly stráca. Spočiatku to ešte riešime skákaním z kameňa na kameň v šmykľavých spdéčkach ale tie postupne miznú a my sa opäť musíme vyzuť, tentokrát už  nadobro. Vody pribúda, vrátiť sa už nedá a my zisťujeme, že robíme vlastne kaňoning v ľadovej vode v cyklistickom oblečení a naboso. Lezieme Jánošíkové diery ale bez rebríkov, len kde tu reťaz. Skupinka vystrašených maďarských turistov, ktorých predbiehame, nás nazýva hrdinami.

Druhý deň volíme opäť mix cyklotúry s trekingom, tentokrát v okolí nádhernej priepasti Cetatile Ponorului – Ponorné hrady, najvýznamnejšej lokality Bihoru. Priepasti sú prepadlé závrty, ktoré spája podzemná riečka Galbena. Tvorí ich sústava 3 krasových jám s hĺbkou stien až 100 m a obvodom 1 kilometra. Keďže Viktor je už lenivý na turistiku, dal nám mapu a nechal nás napospas osudu a maďarským turistom, ktorých je v tejto oblasti neúrekom. Po polhodine cesty zisťujeme, že sme sa dostali na miesto, z ktorého sme vyrážali. Na tretí pokus sa nám však už podarilo nájsť správnu cestu a nebanovali sme, že sme to po počiatočných nezdaroch nezabalili. Zostupujeme prudkým suťoviskom na dno závrtu, kde sa nachádza 74 m vysoký vstupný portál /najväčší v Európe/. Na dne je tunel, ktorým preteká riečka Galbena a proti jej prúdu sa dá prejsť do ďalšej doliny. Ale hluk hučiacej  a chladnej vody nás po predchádzajúcej skúsenosti spoľahlivo odradil. Postačilo nám kochať sa burácajúcou sa riečkou pretekajúcou cez kaňon a vysokými vertikálnymi stenami kaňonu. Ešte nás čaká výstup, po mokrom a vyšúchanom vápenci nahor k ráscestníku a ďalej pokračujeme k odloženým bicyklom, kde nás už čakal Viktor pri ohníku a bufete.

Na tretí deň sme vyrazili na opačnú stranu, našim cieľom bola dedina na úpätí kopca, na ktorom bol náš penzión (presnejšie povedané krčma v tejto dedine). Po príjemnejšej časti cesty dolu kopcom sme sa usadili v novučičkej reštaurácii, postavenej z európskych fondov, kde nás príjemne privítala trochu zaskočená a prekvapená krčmárka. Ešte sme sa ani neusadili a už na stole stála fľaška tvrdej domácej pálenky pre chlapov a džbánik sladkého brusnicového likéru pre Danku. Ochutnali sme aj domáce biele a červené víno, chutnú polievku a palacinky. Aby sa nám ľahšie ťahalo do kopca, tak pred odchodom sme sa ešte potužili spomenutým likérom. Ľahšie sa nám síce neťahalo ale zvládli sme to.

V nedeľu, v deň odchodu sme si ešte urobili pešiu túru na neďalekú rozhľadňu týčiacu sa na brale nad naším penziónom. Po výdatnom obede a rozlúčke s milým personálom (hlavne Ivan mal ťažkú chvíľu lúčenia sa s Adelkou) sme sa vydali na spiatočnú cestu na Slovensko.

Ako všetky výlety s Viktorom aj tento mal neopakovateľnú atmosféru plnú prekvapení, pohody a solídnych športových výkonov. Už sa tešíme na ďalšie.

Juro

Rumunský Banát s Viktorom

Rumunský Banát s Viktorom

Viktor Káňa to je šlachovitý vlasatý týpek, ktorého poznám možno najdlhšie na Slovensku. Poznal som ho ešte za hlbokého totáča ako horolezca a boli sme si vždy akosi sympatický. Tak som ho v roku 2001 pozval aj na prvú expedíciu na Africkú rieku Omo kde ho Luciša nazvala Praotec Čech. Z Viktora sa cez noc stal vychýrený vodák. Roky potom sme sa stretávali na kaňoningoch a raftingoch v Slovinsku. Avšak Viktor priebežne rozvíjal aj svoju ďalšiu vášeň a to bajkovanie po horách. Od rodného Valašska, cez Bratislavsko, po celý Balkán a Podkarpatskú Rus. Ja stále odcestovaný niekde v Južnej Amerike a inde som mu aj často závidel. Roky som čakal na príležitosť. Pochopil som, že ak niekam, tak s Viktorom.
Padla voľba na Rumunsko. Kvôli studenej vlne a májovým intenzívnym dažďom sme termín upravili od piatku večer do utorka. Lepšie sme ani spraviť nemohli. Do Banátu z Beckova je 750km a Viktor to odšoféroval ako skúsený driver na šupu. Z údolia Dunaja sme ešte vystúpali a boli sme v našej základni v Gerniku. Privítalo nás fantastické prostredie a srdečný ľudia. Podobne ako Slováci v Bihori, tu Češi to tu osídlili už pred 190timi rokmi. Stále si zachovali perfektne svoju identitu. Škoda pre tento krásny kraj, že mladí dnes pod tlakom straty pracovných príležitostí opúšťajú zem otcov a vracajú sa do starej vlasti za lepšími ekonomickými možnosťami. Dediny sa vyludňujú, polia zarastajú trávou a školské lavice sú prázdne.
Bolo po dažďoch, lúky zakvitnuté, škovránky na oblohe štebotali, cvrlikanie kobyliek a cvrčkov bola úžasná kulisa. Radosť sa bicyklovať od hrebeňov až dole k Dunaju lúkami, lesmi, osadami a dedinami. V mlynoch sa na plné obrátky mlelo obilie. Prvý deň bol ešte rekreačný ale druhý a tretí už celkom zaberačky s prevýšením 600 metrov a 50 kilometrami v nohách. Náš pán domácí – Josef Nedvěd, vlastný to strýko slávneho futbalistu Pavla nás ubytoval a stravoval viac ako dosýta. Bolo toho toľko, že sa to nedalo zjesť a bolo to také dobré, že sa nedalo prestať. Jedli sme čisté a voňavé potraviny z miestnych zdrojov, inak ako to u nás doma postupne zabúdame a konzumujeme nezdravé potraviny z iných končín. Poctivé maslo, chlieb z čerstvo zomletej múky, domáce marmelády, vajíčka, slanina, zabíjačkové hody, moravské koláče, slivovica a ešte omnoho viac.
Čo dodať na záver Kamarát Viktor. Bolo to super a tešíme sa zas nabudúce. Arive dere Románia, Dovidenia Banát. A Vám všetkým zo srdca doporučujem, nestačí čítať, treba zažiť.

www.viktorkana.sk | www.anakonda.sk

Dovolenka Rumunsko

Únik za hranice všedných dní, tentoraz s cieľovou stanicou u Rumunsko – srbských hraníc a českých dedín na tomto území. Veľké horúčavy podmieňujú odchod v noci. Sme partia – vedúci „výletu“ Viktor, 8 ľudí (Ivka, Ivko, Lenka, Pišta, Roma, Palo, Jožko, Miro) tráviacich prelom augusta spravidla spoločne už viac ako 20 rokov. Bicykle, loďky, harmonika a gitarka nesmú chýbať. Tak, ako už býva zvykom, aj tentoraz naberáme sklz zhruba dvoch hodín pri odchode (člena osádky, ktorý sa o to zaslúžil z taktických dôvodov neuvádzame), čo ovplyvňuje príchod do cieľovej stanice jednej z českých dedín – Gerniku, ktorá sa prechodne stáva našou oázou „oddychu“. Keďže asi okrem organizátora tohto zájazdu nevieme celkom do čoho ideme, naše očakávania sú konfrontované už pri príjazde, kedy prístup do dediny potom, ako z cesty, ktorá mohla mať podobu asfaltky tak pred pár rokmi, sa mení na adrenalínový presun po prašnej poľnej ceste stúpajúcej kamsi dohora. Strácajú sa posledné paličky signálu na mobiloch a aj tí účastníci zájazdu, ktorí po nočnej ceste podriemkavajú, sa preberajú a spoločne žasneme nad krajinou, ktorá sa pred nami otvára. V prekrásnom objatí prírody lemuje cestu dlhý rad domčekov s jednoduchým, niekde viac, niekde menej rázovitým koloritom. V tomto duchu osobitosti je aj občerstvovacia stanica – krčma, ktorá je našou prvou cieľovou stanicou. Nasleduje presun k miestnemu pekárovi Jozefovi, kde sme ubytovaní.

Osádka sa rozložila do dvoch izieb v zásade podľa údajov v občianskych preukazoch resp. vzťahov z toho vyplývajúcich a na sólo jedincov spojených zase inými „putami“. Každá izba ponúka primerané pohodlie, vrátane sociálnych zariadení (rozvrh práce v tejto časti priestorov sme si stanovili relatívne rýchlo a fungoval bez zásadných problémov). Neistota spätá s tým, ako bude zabezpečené stravovanie z nás opadla po prvej večeri. Napriek naprostej skromnosti pomerov sme pocítili dobrosrdečnosť domáceho a jeho rodiny, pretože čo sa týka stravy, to boli Vianoce. Aj keď ručne napísaný pútač pri vchode na terasu a do jedálne sme najskôr považovali za informatívne lákadlo pre turistov – TELE, SELE, ČEVABČIČI, SUMEC, AMERICKÉ BRAMBORY, neskôr sme zistili, že v tejto zostave nám dobrôtky, zväčša pečené v peci domáceho majstra, boli servírované v niekoľkých chodoch, vrátane neskutočnej sladkej „bodky“ v podobe úžasných koláčov.

Naše aktivity sme začali pozvoľna, aspoň pôvodne taká bola predstava, a to aj s ohľadom na veľké horúčavy a neskorší príchod na miesto určenia. Prvá trasa na bicykloch viedla k skupine starých balkánskych mlynov, pričom okrem pričuchnutiu k terénu a kresbe krajiny naokolo sme pochopili, že kalórie nabraté výdatnou stravou nebude problém spáliť. Na ďalší deň sa nad nami počasie zľutovalo a slniečko občas prekryli aj mraky, miestami jemne spŕchlo, ale tak jemne, že nezmylo ani prach z bicyklov, ktorý sa na ne nalepil po jazde miestnymi terénmi. Deň začal zjazdom dlhým, asi 20 km, po ceste, ktorá bola príjazdovou na miesto určenia (s ohľadom na jej kvalitu ťažko vyhodnotiť, či bola rýchlejšie zdolateľná na aute alebo bicykli). Na rozdiel od pomerne ostrého výjazdu z miesta ubytovania, ale víťazil fakt, že bola „dole kopcom“. Keďže cieľovou stanicou bola ďalšia z českých dedín Svätá Helena, to čo sa zostúpalo, muselo sa opäť nastúpať, tentoraz po asfaltke. Pri „vydýchaní“ a pauzách potrebných pre uspokojenie ľudských potrieb sa ponúkali krásne výhľady tak na zeleň okolitých kopcov, ako aj na Dunaj v ich zovretí. Dedinka na kopci nám ponúkla vytúžené občerstvenie a tiež čas na doplnenie síl. Miestny obchod ohúril ponukou krásnych maľovaných smaltovaných hrncov. Niektorí členovia nášho pelotónu sa zúčastnili dojenia miestnej kravky v priamom prenose a tak nám za menšiu úplatu (cigárko a pivo) gazdovi prechádzajúcemu so svojou Rysuľou po námestí umožnili vychutnať klasickú zalievanú kávu s kravským mliečkom čerstvo nadojeným a úprimne povedané Dolce Gusto na tú kávu nemá. Druhá fáza – návratová – viedla vrátane veľmi neurčito stanovených vzdialeností vedúcim nášho zájazdu a vrátane rovnako stanoveného prevýšenia (za troma horami a troma dolinami) do našej dediny. Nasledujúci deň bol opäť zasvätený bicyklom s cieľom zdolať najvyššie položenú českú dedinu Rovensko. S ohľadom na únavu materiálu, veľké teplo a tiež menší úraz v skupine, došlo k rozčleneniu skupiny, pričom trojčlenné vrcholové družstvo zdolalo Rovensko a druhá frakcia 55 km okruh popri Dunaji s výhľadom na najužšie a najširšie miesto tejto aj našej rieky, konfrontovaný z terás motorestov popri rieke.

Aj s ohľadom na počasie a tiež iné okolnosti (niektorí z nás mali tendenciu po predchádzajúcich cyklo etapách večerať postojačky), sme ďalšie dva dni venovali splavu rieky Nery v prekrásnom kaňone s úžasnými výhľadmi na vápencové skaly lemujúce túto rieku. Keďže splav sme rozdelili na dva dni spojené s bivakom, kormidelníkovi Viktorovi bol pridelený netradičný háčik, ktorý síce nefrfle, ale ani neťahá – 20 l sud piva. Splav rieky Nery je pohladením pre dušičku, adrenalín zvýšili chlapi trojčlennej ženskej osádke rozprávaním o medveďoch a vychádzkou k Drakulovmu jazeru. Aj keď letné horúčavy sa pričinili o relatívne nízku hladinu vody v rieke, čo pre „splavníkov“ znamenalo občas využiť aj hydrotreking, nič to neubralo na krásnych scenériách, ktoré nás celú cestu sprevádzali. Vrcholom vyžitia bol adrenalínový, asi dvojhodinový presun do Gernicku na malom traktore s vlečkou, ktorý bol prispôsobený tak, aby previezol lode a výstroj na vodu, aj naše slnkom zmorené telesné schránky sediace na dvoch drevených laviciach, podložených kusom dreva. Jazda cez miestne lesy a stráne bola zážitkom zvlášť pre ženskú časť osádky, ktorá v kŕčovitom objatí sledovala terén, ktorým sa šplhal traktor. Aj napriek tomu, že z kabíny traktora sa ozývala írečitá rumunská ľudová hudba a šoféri sa tvárili spokojne a veselo (sem tam sa počas jazdy aj vymenili). Na ukľudnenie nepomohlo ani tvrdenie, že v lese vyrástli a poznajú ho ako dlaň a že traktor má nízko ťažisko a nemôže sa prevrátiť. Návrat bol napriek všetkému šťastný a večer pokračoval hudobnou produkciou do pol tretej rána u nášho uja pekára.

Posledný pobytový deň (sobota) sa niesol tak trochu v duchu večerného odchodu domov, ktorý si nikto z nás nechcel pripustiť. Trochu nostalgicky sme pozerali na pokračujúce práce domáceho pri stavbe pálenice a rozhodli sme sa pre krátku prechádzku do jaskyne Turecká diera. Naplánovaný program mal háčiky, teda dva: úmorná páľava poludňajšieho slnka a penzión s čapovaným pivkom po ceste na túru. Tak sa o výšľap pokúsila aspoň ženská osádka s jedným bodyguardom a vedúci zájazdu, no po hodine hľadania nie celkom dobrého značenia sa okrem Viktora, ktorý dosiahol vytýčený cieľ, ostatní vrátili do miesta nástupu. Sobotný večer bol už o balení, možno trochu s tým súvisiacej nervozite pred dlhou cestou.

Zhrnutie
Bol to skvelý týždeň s úžasnými ľuďmi v prekrásnom prostredí. Aj napriek tomu, že sa poznáme dlhé roky, prostredie, v ktorom sme strávili tohtoročnú letnú dovolenku malo zvláštnu moc. Pripomenulo nám, že ľudia aj skromných pomeroch sú schopní plným priehrštím rozdávať dobrosrdečnosť aj napriek ťažkým a drsným podmienkam, v ktorých žijú. Vyžaruje z nich spokojnosť, stmeľuje ich akési neviditeľné puto a každý, kto k nim zavíta, sa nejako nepriamo stáva súčasťou ich bežného života. Ľudia žijúci v Gerniku, s ktorými sme sa stretli, majú ešte ďalšiu vzácnu vlastnosť. Vedia sa tešiť zo života, s hrdosťou rozprávajú o svojich tradíciách a aj napriek tomu, že dnes už veľa mladých uteká za civilizáciou, stále tam nájdete tých, ktorí vás radi privítajú a nájdete tam aj malého, asi desaťročného chlapca, ktorý pozná a s chuťou si zanôti české ľudové pesničky.

Toto všetko sa udialo od 28.7. do 3.8. 2013, ďakujeme Viktorovi za krásne prežitý týždeň plný zážitkov.

Iveta

www.viktorkana.sk

Retezat – Skialp po medvedích stopách

Veľká noc sa nesie v znamení rôznych starých tradícií ….. my sme pridali ďalšiu. Skialp, tentokrát v Rumunskom Retezate. Pre menej znalých tejto destinácie ide o Národný park v juhozápadnej oblasti Rumunska, kde samotný Retezat /2482 m.nm./ je tretím najvyšším vrchom NP.

Tento skialp bol pôvodne naplánovaný na február, keďže však tothoročná pani zima bola veľmi štedrá a nasypala viac, ako bolo únosné, dostali sme vo februári echo, že dolina je zatvorená a nemáme nikam chodiť. A tak sme čakali, a čakali …. až sme sa prečkali až do Veľkej noci.

Zúčastnení:
náčelník Viktor- Moravák v BA; ELa&Vlado- KE; Jano alias Silvo Stalone z Beckova; Jana- BA; Julča-SNV; Janko-Snina; Dano z Orešian; požiarno-záchranný zbor PK – Tomi a Matúš; Miro-väčný optimista, Vierka a Jakub z BB; Oto-story teller, Vendo alias šakal a jeho verná Fany z BB.

Uvítací klincový ceremoniál
Odchod z BA v stredu 22:00 – príchod do Retezatu v nedeľu 8:00. 10hodín cesty je dosť na to, aby vás kvalitne boleli zadky, ak sa však nalodíte s tou správnou posádkou, všetky trampoty sú rýchlo preč. Zrazu sme tam,v doline Parcul National Retezat. Zisťujeme, že z 2 metrov februárového snehu zostali už len fľaky a blato sa úspešne derie na povrch. Plán spôsobu výstupu na chatu Pietrele (1480m) bol jasný. Začali sme nakladať na ruksak. A zistili sme, že taký ruksak unesie celkom dosť. Spacák, veci na varenie, na jedenie, na oblečenie, na prezlečenie, na umytie, na prípitok aj zápitok, lyže, lyžiarky, helmu no a aj za pol kila klincov – zišli sa! ”Zľahka ” naložené, nie až tak zľahka vynesené. No ale čo sme my menej ako iní? Do dvoch hodín sme za spoločnosti slniečka, ktoré nám pražilo do gebule, boli na chate. Odmena však bola krásna, studená a orosená. Není nič lepšie v takomto momente!!! Pani chatárka, týmto vám ďakujeme za záchranu niekoľkých ľudských životov, ktoré boli v ohrození!

Všetci 15-ti sme sa ubytovali v Cabane No. 9 pozostávajúcej z malých sympatických izbičiek so štyrmi posteľami a pieckou na kúrenie. Toť vsjo. Začali sme vykladať naše ”skromne ” naložené ruksaky kde sa s tým všetkým, ale podieť? A tu prichádzajú na parket klince. Viktor náčelník šibalsky tušil, že nebude kde pakšamenty vyložiť, a tak sa zásobil klincami. Obklincovali sme teda v pravidelných intervaloch steny spálne, povešali pakšamenty a Viktor si dal záväzok, že budúci rok prinesie aj police. Viktor, nezabudni na svoj sľub!

Čo s načatým večerom poobede o tretej? S Janou sme sa rozhodli ísť na prieskum. Prieskum okolia bol dobrý nápad, prieskum zásob v bare u pani chatárky ešte lepší. Neuveriteľné, že všetci účastníci “výletu” sa postupne vybrali na rovnaký prieskum, ako my. Tie hory majú niečo do seba! Spájajú ľudí. A to nie len rovnakými záujmami, ale aj rovnakými myšlienkami.

Tu je potrebné taktiež dodať, že okrem iného pani chatárka vedela navariť veľmi chutnú špecialitu – kukuričnú kašu s ovčím syrom a smotanou, ktorá má krásny Rumunský názov – Mamaliga. Viktor nad ňou síce krútil nosom, nám ale strašne chutila. Zemiaková polieva s množstvom údeného, bola ešte výdatnejšia. Variť teta chatárka veru vie výborne! Vrátane červeného vareného vína!

Retezat - Skialp po medvedích stopách

Skialp po medvedích stopách
V prvý lyžiarsky deň bol na pláne výšľap na Retezat. Po dvoch hodinách šľapania dolinou sme sa dostali pod Retezat. Keďže snehové podmienky nezaručovali bezpečnosť, plán sa zmenil a vyšľapali sme do sedla oproti. Preštverali sme sa na druhú stranu a pri zjazde sme našli krásne medvedie stopy. Do jednej medvedej by vošli asi dve moje lyžiarky. Maco si to rúbal niekde do kosodreviny a dal nám znamenie, že ranní ptáče dál doskáče a on už nespí. Tak sme sypali radšej dole. Doliny Retezatu sú krásne široké a otvorené. Z každej strany je kus nádhernej prírody. V prípade dobrého snehu je tam veľa možností na kratšie výšľapy a zjazdy. Samozrejme, najprv si musíte odmašírovať dve hodiny tiahlou dolinou, až potom dostanete za odmenu výšľap a zjazd. Tí, ktorí uprednostňujú menej turistiky a viac adrenalínu v žľaboch, nech idú radšej do Tatier, alebo do Švajčiarska. Tam však zas nezažijete to, čo sadá zažiť len v Rumunsku. Zážitky a pocity sú tam vždy jedinečné a neopakovateľné. A tak sa teším aj napriek tomu, že žľabov nebolo. Podobné výstupy sme absolvovali aj po ďalšie dva dni, a to aj napriek tomu, že počasie skúšalo našu trpezlivosť. Nás však ani dážď, ani hmla so snehom len tak nedostanú!

Stretnutie s ochrancom a strážcom lesa – Reindžrom
Užívania si odpočinku pred chatou k nám v jedno popoludnie došiel chlapík v uniforme a predstavil sa ako strážca a ochranca lesa. Zažiadal si poplatok za vstup do NP. Bez frflania sme zaplatili. Matúš však ostal pri pohľade na strážcu s menším údivom na tvári. Neskôr nám to objasnil: ” idúc ráno okolo studánky vidím miestneho boya do pol pása holého, dávajúc si ”sprchu” pri potoku. Tak si hovorím, keď on móóóže, aj ja móóóžem.” Šup ho, a už bol Matúš v trencloch vedľa miestneho boya. Ten sa dal s Matúšom do reči, Matúš pritakal, umyl čo mal a spokojný odišiel. Bol s konverzáciou spokojný, veď mu nerozumel. Poobede, keď miestny boy od studánky prišiel v uniforme vypýtať poplatok, Matúš pochopil, o čom sa ráno spolu bavili. Miestny Reindžer začal svoju misiu totiž už ráno, zostal však nepochopený. No ale ako ho mal Matúš spoznať? Veď boli obaja vtrencloch a Matúš ho považoval za seberovného. Reindžer bol ale nakoniec fajn chlap. Dokonca sa nám aj ospravedlnil, že žiada peniaze. Chápali sme, veď je to jeho chlieb každodenný, na ktorý sa v Rumunsku stále ťažko robí. Takže sme sa v žiadnom prípade nehnevali a ešte sme si s ním aj príjemne pokecali. Mimochodom, poplatok je naozaj symbolický, 5 Lei per persona.

Drak Retezatský
V tretí, tradične krízový deň sa väčšina rozhodla zostať v základnom tábore. Tu vznikla myšlienka “vymodelovať si niečo zo snehu”. Mladí nádejní dizajnéri vypracovali plán, a šlo sa na to. Kým sme sa zvyšní lyžiari vrátili o pár hodín z kopcov, pred chatou ležal cca 15 metrový, dobre živený DRAK. Bol vymodelovaný do absolútnych detailov, ktoré si zaslúžia poklonu. Klobúk dole, páni majstri! Takýto drak po Retezate ešte určite nelietal!

V Retezate teda okrem lietajúcich drakov taktiež kvília šakaly. Pravdupovediac, to šakalie kvílenie nás jednej mesačnej noci mierne vyľakalo. Začalo sa náhle rozliehať po lese a my – mierne zmätení – sme zrazu narýchlo nevedeli, ako to zviera identifikovať. Dokonca sme ho aj videli hýbať sa v lese potom prišlo ale niekomu divné, že zver má červený kožuch. A zrazu sa z lesa na nás vyrútil Vendo s Fanny. No Vendo, ale si nám nahnal do gatí! To sa predsa nám dospelým nerobí! Vendo nám potom na ukludnenie dal dôkladnú prednášku o tom, aký rozdiel je medzi hienami a šakalmi, kde žijú a ako zavýjajú. Trochu sme sa veru aj hanbili, že 12 ročný Vendo nás položil vedomostne, a hlavne psychicky na lopatky.

Retezat - Skialp po medvedích stopách

Smiech a smäd sa ľúbia
Po večeroch sme sa vždy dobrovoľne zišli okolo jedného …. každý večer okolo toho istého … stola v bare u pani chatárky, kde sa začali príbehy. Príbehy slovenských horalov, lezcov, požiarnikov, záchranárov, kuričov aj učiteľov o tom, čo všetko sa dá v živote prežiť. Story o Himalájach, mylnej potýčke s mafiánmi na služobnej ceste, o ručne vyrobených cisternách na benzín, ktoré putovali svetom ale aj o udalostiach v podaní Beckovského “vicišpána” 21 storočia …každý večer sme ronili slzy …. od smiechu. Príbehy sa sypali ako z vreca, víno chutilo viac a viac ….až nám teta chatárka v druhý večer pobytu oznámila, že sme jej vypili všetko víno. Mohli sme za to, že ho tak dobre varila? Nič to za to, na druhý deň zásoby vína doplnili. Pre istotu nám však v ten večer oznámila, že už sme aj pivo vypili. Na štvrtý deň došiel už aj Rum a miestna Metaxa. Sme si vedomí toho, že ťažko za to niekoho viniť, keď sme tam boli takmer celé 4 dni sami …..okrem Reindžrov a troch Rumunských turistov, ktorí sa stali našou družbou v daný večer. Týmto vyjadrujem tete chatárke obdiv za jej ochotu a nekonečnú trpezlivosť s nami.

Spokojní s výpravou, plní zážitkov a nových poznaní sme sa mohli po štyroch dňoch pobrať domov. Po mojej siedmej návšteve Rumunska opäť konštatujem, že táto krajina ma magickú silu. Vždy pritiahne tých správnych ľudí!

Naša výprava sa vďaka všetkým zúčastneným niesla v znamení smiechu a nadovšetko spokojných tvári. Všetko je o tom, ako si to vymodelujete. Vďaka všetci, že ste prišli!

Julča S.

www.viktorkana.sk