Expedícia do hôr Sarajevských

Je večer, balím si fidlátka a vyrážam k Viktorovej firme, kde mame stretnutie. Vlastne ani neviem, kto presne ide. Keď sa z tmy vynárajú neznáme tváre, zrazu zisťujeme že sa už všetci poznáme. U Janka som bol v Beckove na haciende a s Julkou a Marošom sme boli v Mariánke. S ostatnými Mirom, Vilom, Emilom a Ivom sa poznáme už roky. Viktor asi prozreteľne, vybral rekrošov s rovnakou krvnou skupinou aby sme sa mu tam nebili. Začínam tušiť, že toto bude náročný výlet. Štart sa vydaril, v kokpite začínajú poletovať fľaše, neklamný znak, že sme dosiahli stav beztiaže. Vonku je tma, tak sa venujeme spoločenskej zábave. Vďaka tomu cesta ubieha veľmi rýchlo a keď sa mi vráti obraz a zvuk, už stúpame do kopcov nad Sarajevom. Ako to zvládol Viktor netuším, ale je to nezmar. Všade je plno snehu. Cesta sa zarezáva do 2 metrových závejov. Kde tu trčia značky mínových polí, proste je tu bombovo. Po chvíli sme v bývalom olympijskom stredisku pod Bjelašnicou. Kopec so zjazdovkami je pekný, ale zgrumáž podivných, opustených hotelov, dokazuje, že človek vie dodrbať aj tie najkrajšie zákutia. Krátka prestávka, pivečko v miestnom bufete a fičíme ďalej.

Za chvíľu prichádzame do cieľa, do penziónu Tusila na mieste zvanom Vrijedlo. Skutočne pod chatou je miesto kde z kameňov teplá vyráža voda. Po ubytovaní vyrážame aj my. Hneď pri chate začíname šlapať do mierneho kopca na miesto zvané amfiteáter. Vchádzame do lesa. Nie sú tu ihličnany, ale nejaký druh miestnych, asi bukov. Pochvíli vychádzame nad les a ocitáme sa na veími peknom mieste medzi kopcami. Keďže sme po dlhej ceste, tak si vyberáme taký menší s pracovným názvom Bradavica. Krásny výhľad na krajinu, paráda. Celý čas nás sprevádzajú miestne psy, odhadujeme, že mama s dcérou a asi tušia že sa im to vyplatí. Nemýlia sa, uzatvárame s nimi tajné spojenectvo a na tajnáša, proti zákazu našej domácej, ich kŕmime. Keď sme sa dostatočne pokochali a vysmädli, schádzame do penziónu. Tu nás čaká večera o viacerých chodoch, ako mala svadba. Pani domáca sa s tým naozaj vyhrala. Po večeri to ešte riadne roztočíme.

Ďalšie ráno, vyraziac klin klinom, dávame si bohaté raňajky a podnikáme ďalšiu túru. Začíname zasa z amfiteátru. Tentokrát si vyberáme väčší kopec, ktorý sme si vyhliadli predchádzajúci deň. Dnes nám žiaľ počasie nepraje, viditeľnosť klesá, podšmykuje to a tak to niekde pod vrcholom vzdávame. Aj naše psy toho už majú dosť. Schádzame cez veľmi pekné miesta poza Bradavicu. Koho laka krajina bez jedinej ľudskej stopy, si príde na svoje. Aj keď bez, vrcholu stojí to za to. Prichádzame do osady Sinanoviči, kde je podla Viktora krčma. A skutočne, svojrázna ale útulná drevenná búda s veľkým grilom. Bohužiaľ bez ohňa. Krčmár vysoký, bledý v čiernom, vyzerá akoby v noci z hostí vycecával, čo do nich cez deň ponalieva. Objednávame rundu za rundou a krčmár si kupodivu dáva s nami. Podľa cintorína, ktorý som letmo zazrel trčať zo snehu, sú tu všetci mohamedáni. Ale tejto téme sa zatiaľ diplomaticky vyhýbame. Postupne sme mu vypili všetky zásoby. Zo slivi prechádzame na travaricu a nakoniec lozovaca. Zotmelo sa. V penzióne nás zasa čaká bohatá večera a nočný život…

Ráno je všetko inak. Je mi zle, ale ako skúsený pič tomu neprikladám nejaký význam. Janko ma predsa nejakým panákom z toho dostane. Schádzam dole na raňajky, ale zle nedobre. Napína ma a tak radšej opúšťam jedáleň. Zisťujem, že väčšina z nás má symptómy, ktoré nás rozdeľujú na grcajúcich a srúcich. Ja som grcajúci a Vilo je veliteľ nášho lazaretu. Má všetky symptómy. Postupne tato pliaga zachváti 60 % expedície. Bez následkov prežívajú len profesionálne násosky, Janko a Miro, ktorých imunita alkoholom len mocnie, a Viktor, ktorý má viac balkánskych mikróbov ako slovenských. Napriek tomu, ten deň vyrážame na Bjelašnicu.

Teda okrem Vila. Stúpame hore po zjazdovkách, nie je tu veľa ľudí, tak sa to dá. Väčšinou sú upravené ratrakom. Janko lyžuje. Počasie nám zasa nepraje, viditeľnosť klesá na 20 m a tak to niektorí, tesne pod vrcholom otáčame. U Iva sa nákaza ešte neprejavila a tak ma častuje siláckymi rečami že “to musím dat”. Netuší, že už mu zvoní hrana. Cestou dole stretávame Emila s Viktorom, ktorí sa tiež rozhodli to dať. Cesta dole je v pohode. Postupne sa stretávame v štýlovej drevenej krčme. Sme však o dosť striedmejší, ako pominulé razy. Ja pijem napr. Colu, ale nepomáha. Prichádzajú aj dobyvatelia vrcholu, Miro a Ivo, ale Ivovi už začína byť zle. Naozaj nechcem byt škodoradostný. Po príchode na penzión nás čaká zasa hostina, ale už mi to lezie na nervy, lebo dostanem do seba len glukózu s vodou. Naše psy sa majú ako v raji. Miesto večere a zábavy si idem radšej ľahnúť k Ivovi. Máme spoločnú slečnu zimnicu. Ráno zisťujeme, že aj tí, čo sa ako tak držali, sú tiež chorí. Raňajky radšej ani nespomínam. Napriek všetkému, ideme na túru. My poslabší volíme taký mierny stupák cez les. Julka s Mirom dávajú dosť akčný skialp na pekný skalnatý kopec. Hádam vedia odhadnúť, kde je to ešte bezpečné, lebo je dosť lavinózne.

Po výlete sa všetky skupiny tradične stretávajú v starej známej krčme. Krčmár ma víta, podáva mi ruku a objíma ma. Ani som netušil, že sme sa tak zbratali. Niektorým sa nám trochu polepšilo a tak sa zasa zahrávame so zdravím. Po chvíli krčmár hlási, že sliva končí, tak sa lúčime. Po návrate na penzión veliteľ lazaretu Vilo vyhlásil evakuáciu. Kto vládze, dá si ešte super večeru. Psom bude za nami smutno. Ešte šťastie, že si Viktor trochu pospal a tak vyrážame protiva noci. Cesta domov je o dosť kludnejšia, pijú len najtvrdšie nátury a Julka. My ostatní len ticho závidíme.

Dobro došli. Miloš Krištofovič.

www.viktorkana.sk

Bjelašnica – Bosna/Hercegovina

Bjelašnica – Bosna/Hercegovina

A opäť u Viktora v aute s ľuďmi s ktorými som sa tam už raz stretla. Pribudli dva nove „objekty“ J a veľmi super objekty. Baba, ktorá sa s ničím nekašle, vedie sa s ňou super dialóg a pohodový feši Martin. Aaa, zabúdam na Milana, ktorého ja poznám a preto ho radím už do Viktorovej posádky ako starého člena. Nemohol mu chýbať veľký bágel, v ktorom bol padák, na ktorý nás tak namotal, že v Babin Dole sme si štyria museli dať tandemový let a teda poviem vám, bol to zážitok.

Cesta nám celkom ubehla. Úspech mali nerezové štamprlíky, samozrejme že aj ich obsah, opäť ovocne sady prevoňali kabínu….J

A sme na mieste. Nádherné okolie, kľukaté cesty a nás penzioník. Čisto, útulne a hlavne postele J. Strava nebola ako v Čiernej hore a ani ako v kempe na Trse. To asi len tak nikto neprekoná. Ale keďže sme odtiaľ priniesli par kg naviac, boli sme radi, že teraz to tak nebude. Ako rozcvičku v tento deň Viktor vybral trasu rovno do kopca, veď prečo nie J. Dostali sme sa do sedla a potom dole po kameňoch. Ďalej nasledovala nádherná cesta, spevnený podklad s drobnými kamienkami nám dovolil obdivovať okolitú krajinu a nie sústredené pozorovať terén pred kolesom ako pri zjazde. Cesta nás priviedla do dedinky Lukomir, kde sa hádam 100 rokov nič nezmenilo. Práve pre toto sa vždy rada posadím do Viktorovho auta a nechám sa odviet do odľahlých končín, tam, kde viem, že sa čas zastavil a ľudia aj vo veľkej chudobe vedie byt šťastný.

Cesta späť, keďže hory nedovolili spraviť okruh, bola ta istá, ale z druhej strany sa nám to tak nezdalo. Ja som dokonca netušila kde mame odbočiť a to mam vraj orientačný zmysel J.

V malej osade pred zjazdom čo nás čakal, sa nám prihovorili domáce, z osady pozostávajúcej asi z troch domov, či nekúpime čučoriedky a sirup. Vôbec sme neváhali. Čučoriedky sme dojedali ešte na raňajky a sirup bol famózny. Asi najlepšia kombinácia bola, keď sme zarobili čučoriedkovicu. Liter sirupu neprežil 24hod. a baby sme si prišli na svoje. J

Druhy deň Bjelasnica 2050m. Údolie ktorým sme sa tam mali dostať bolo malebne (iný vyraz sa mi nehodil). Trávnaté kopce v pozadí so skalami a kľukaté cesty. Asfalt nehrozil. Doteraz rozmýšľam, ako je možné, že im tie staré auta ešte jazdia, keď chodia po týchto cestách. Čakal nás stupák o ktorom sme si niektorí svorne povedali, že už nikdy viac, už sme tam boli a stačilo…J spevnená cesta s vrstvami šotoliny a kameňov, ma donútila zosadnúť a potlačiť. Ak by som to mala prirovnať, tak je to niečo ako z Popradského hore na Ostrvu, ibaže trochu vyššie. Viktor sa pred odbočkou na tento šialený stupák, pustil do rozhovoru s bačom čo mal dva zuby a dvesto oviec. Prioritu sú jasne dane J.

Slnko pražilo, topánky sa vám po šotoline šmýkajú a hľadáte kúsok pevnej pôdy pod nohami, keď vás Viktor NA BAJKU obehne a že hore sa čakáme. Šľak vás ide trafiť, ale čo už, kto ma našlapané, tomu to ide a k Viktorovým najazdeným km sa teda naozaj nepribližujem ani náhodou.

Z Bjelasnice bol nádherný výhľad a kdesi dole vraj „zbehneme“ do Babin Dola. Tak ak sme frflali na niektoré úseky cesty na hor, teraz z bajku zosadli aj ti zdatní. Šotolina/štrk vo vrstve asi tak 30-40cm, pomiešané s kameňmi, ani náhodou nebola vhodná pre bezpečný zjazd a boli aj prvé pády a defekty. Nám šikovnejším sa na tomto povrchu tak darilo, že som sa po tej šotoline šmýkala asi meter aj bajkom cez pol tela.

Ale od prvej odbočky nasledoval perfektný terén lesom. Tam som si to konečne užila aj ja.

Pivo, jedlo, pivo a dohady ako späť. Rozdelili sme sa a ti, čo chceli opustiť adrenalínové povrchy pre tento deň, sme sa vydali po asfaltke a to že pôjdeme asi 5 km viac, nám vôbec neprekážalo. Všade okolo bolo čo obdivovať. Viktor, Danka a Maťo sa pobrali späť. Ich trasu som potom išla na druhy deň a musím uznať, že sme to tou asfaltkou vôbec nemuseli hnať.

Večer na teraske s prekrásnym výhľadom sme sa dohadovali o tandemovom lete. Mišovi sa podarilo zjednať cenu a tak sme došli k názoru, že ak nás bude viac, cena pôjde ešte nižšie. A tak aj bolo. Maťo si to vzal na starosť a vybavil cenu. Štyria tandemisti a skúsený Milan sme sa postupne ocitli vo vzduchu. Viktor, Mišo a Lucka išli na bike trasu, ktorú mi prejdenú nemáme, takže nabudúce. Prešli dedinky Šabiči, Brda a Lukavica.

Večierok v štýle chodbovica sa rozbehol veľmi zavčasu a tak sme ešte pred polnocou boli v posteli. Dvaja statoční to ale este potiahli o hoďku. Ráno smer Sinanovica. Opäť vás príroda okolo nesklamala a stále bolo čo fotiť. Zastávka v penzióniku, pivo a Viktor hneď išiel dohodnúť zimné ubytko na skialp. Ráno vstanete a rovno na lyže. A z kopcov až do postele. Paráda, už sa teším. Opäť sme sa rozdelili. Viktor, Dada a Maťo išli do kopcov cez dedinky Kramari a Behovica a my sme sa vydali lesom cez Rakitnicu. V dedinke Šabiči sme sa mali stretnúť na pive. Problém bol, že kerčma tam nebola L. Takže vízia oroseného pohára s pivom sa nám rozplynula a museli sme šlapať až do Umoljani, kde sme boli ubytovaní.

Večer sme už strávili nie na terase, ale vo vnútri v štýlovo zariadenej reštike. Asi slnkom, alebo aj únavou nám bola zima. Neviem prečo, ale z niektorých večerných zážitkov nezostali žiadne spomienky…. J

Balenie a hneď ako sa naložili bicykle, začalo pršať. Ten deduško tam hore nás má naozaj rád, keďže nám doprial celý ten čas tak krásne počasie.

Cestou opäť Sarajevo. Už som tam bola tri krát, ale vôbec mi to nevadilo. Rada som si ho pozrela aj teraz. Už som si ale nenechala ujsť tržnicu, kde bolo množstvo ovocia a ja som neodolala a kúpila asi dve kilá fíg za ani nie dve eurá.

Cesta bola teraz náročnejšia, ale dalo sa. Večerný  príchod a rozlúčka. Všetci ale vieme, že sme sa nevideli posledný krát a dohadovali sme sa s Viktorom na zimnom skialpe. Teším sa ako ma tá krajina prekvapí, keď bude cela pod snehom.

Silvia.

Tri tripy v jednom – divoké vody Balkánu

Tri tripy v jednom – divoké vody Balkánu

Keď túžite uletieť z reality, môžete si šľahnúť joint. Ešte jednoduchšie je to pomocou zopár drinkov. Alebo sa môžete vybrať s Tomášom na Balkan-Trip. Na divokú vodu.

Ponuka bola viac ako lákavá: 4 divoké rieky s piatimi splavovacími dňami v rámci veľkej okružnej cesty Chorvátsko-Bosna a Hercegovina a Čierna hora. A medzi nimi kultové mená ako Neretva alebo Tara. Čo je podstatné, nemal to byť žiaden konzumný rafting na tých neprevrhnuteľných megačlnoch, ktoré sa krútia ako obrovská pneumatika s ôsmimi inzitnými turistami a jedným „pltiarom“, ale vratké nafukovacie kajaky, ktoré sme si sami kormidlovali aj háčikovali využijúc väčšie alebo menšie vodácke schopnosti nadobudnuté na Dunaji, Hrone a podobných user-friendly tokoch. Niektorí z nás v mladosti splavili aj Slanú, ale to už bolo dávno. Tomáš nás očekol a povedal, že to zvládneme. Až na mieste sme však zistili, že ani on niektoré z vybraných riek ešte nikdy nesplavil a tak malo celé podujatie výrazný „expedičný“ nádych. Zobral našťastie okrem seba ešte dvoch machrov vodného slalomu, ktorí v rozhodujúcich momentoch posilnili naše najslabšie „rekreačné“ posádky a urobili z nich dravé športové tandemy.

Tri tripy v jednom – divoké vody Balkánu – 16.-26. júl 2014:

  • trip za hranice predvídateľnosti
  • trip na hranici skutočného rizika
  • trip, na ktorý sa nedá zabudnúť

Motto: Aj tak je všetko ináč
(múdry rabín na smrteľnej posteli)

Na 9 a pol dňovom tripe sme stihli splaviť 4 rieky – vždy tak 25-35 km za deň:

  • chorvátsku Mrežnicu (to je taká „tichá voda brehy myje – vyzerá ako Malý Dunaj a potom zrazu hop, 4 metrový skok a ďalší a ďalší – aspoň 20x)
  • bosniansko-chorvátsku hraničnú Unu (nádherný národný park, ráno zbadáte 24 metrový vodopád Štrbački buk a podlomia sa vám kolená – daj boh, aby bola voda trochu nižšie ako sme mali my, pretože nám tiekla cez pereje trochu prudšie než sa nám páčilo)
  • horný tok bosnianskej Neretvy pri Boračko jazere, ktorá má vodácke VŠETKO – pereje, fascinujúci kamenný kaňon aj miestami riadne prudký sklon až vám dych vyrazí keď sa koryto rieky pre vami zrazu „sklopí“ dolu kopcom.. Neretva bola pre mňa vodáckym vrcholom tripu, aj keď sme na ňu dostali do raftu miestneho „lodivoda“, ktorý bol namol a ešte aj vypadol z kanoe, ale bezpečne nás – svojím osobitým „rustikálnym štýlom“ prekormidloval všetkými úskaliami.
  • hornú časť montenegrianskej Tary, ktorá je vraj „relax“, ale nám dvom amatérom v lodi, s výpomocou ďalšieho skvelého háčika (Duňo) dala riadne zabrať a perfektne sadla – posunula naše sebavedomie o malý kúsok vyššie.

Okrem vody sme však zažili ďalšie úžasnosti:

  • prejazd nádhernou náhornou planinou národného parku Durmitor vo výške 2000 metrov
  • celé popoludnie a večer v ramadanovom Sarajeve (vďaka autu, ktoré skapalo a muselo ostať v servise); dajte si najlepšiu bosnicku špecialitu „mučkalica“ – lahodnú zeleninovú krémovú omáčku s telacím soté
  • nespočítateľné hory, lesy, údolia, rieky a kaňony – keďže Bosna aj Čierna hora sú vlastne iba hory a rieky; neraz iba pohľad z mikrobusu doslova vyrážal dych
  • dobrodružné jazdy po makadamových cestách, niekedy aj pekelne prudko do kopca, vrátane tlačenia mikrobusu, napríklad na 1600 m.n.m. na príznačne pomenované miesto Čurevac – najkrajšiu vyhliadku do kaňonu Tary – iba tam dorazte ešte pred zotmením, nie ako my za ružového svitu zapadnutého slnka
  • fantastickú pohostinnosť na každom mieste
  • a žranice postavené na najkvalitnejších základoch – pstruhy, teľacie mäso, pečená jahňacina, hovädzie pršuty, domáce syry, jogurty a kajmak a v neposlednom rade spoľahlivá rakia..

Malo to aj mínusy? Malo. Takéto:

  • trasenie v mikrobuse, resp. tlačenie sa v minivane, ktoré sú pri plnom obsadení fajn tak na cestu do Žarnovice, alebo prinajhoršom na 5-6 hodín jazdy, ale nie na 14 hodinovú šnúru z Čiernej hory do Bratislavy
  • dve autá a v nich dvaja šoféri , ktorí sa skoro nikdy nevedia dohodnúť ako sa pôjde a kde sa stretneme
  • improvizácie vo fahrplane, ktoré držia celú posádku v neustálom strehu kedy sa bude cikať, jesť, kde sa bude spať a koľko je ešte do cieľa
  • nejasné pravidlá účtovania chlastu, ktorý v žiadnom prípade nepatrí na spoločný účet, lebo niektorí nepijú vôbec, iní skoro vôbec, ďalší si radi s mierou vypijú a napokon sú takí, ktorí toho vyslopú veľa. A chlast vie byť drahší ako jedlo aj nocľah. Na tom princípe napokon stojí aj biznis vo verejných domoch:-).

A ešte ďalšie plusy:

  • bezhraničné nervy Tomáša, ktorý (s pomocou primeranej dávky koprolalií) predýchal aj tie najkomplikovanejšie rozdiely názorov medzi nami 15imi.
  • skvelá partia
  • spanie na miestach a v prostredí, ktoré je za hranicami bežne predstaviteľnej prírodnej krásy: v starom mlyne na brehu Mrežnice, v ekokempe pri Boračkom jazere (iba si dajte pozor na kone, ktoré sa tam prechádzajú a zožerú všetko, čo nie je zamknuté – strčia hlavu do auta za melónom a rozdupú stan kvôli keksíkom), či v kempe Montings na sútoku Plivy a Tary doslova v lone šialených hôr. A ak budete mať šťastie, nemusíte ani rozbaliť stany, lebo skoro všade majú malé chatky za 5 peňazí.– to je pohoda!

Záver:
Ak máte toleranciu na improvizovanie, chcete skúsiť aké to je keď nemáte úplne celé riziko pod vlastnou kontrolou a testujete hranice svojich zručností a keď chcete zažiť niečo naozaj nezabudnuteľné, tak toto je váš trip. Žiadna Afrika, Nový Zéland ani Makču Pikču. Iba pár sto kilometrov zo Slovenska. Nevraviac o vysokej „etickej“ hodnote takéhoto cestovania: všetko si odvláčite sami – nakladanie a vykladanie lodí, fúkanie a skladanie, nosenie k vode a od vody. Žiadne konzumáctvo!

Nešaleli sme len my – z vody, prírody, Balkánu a Tomáša, ale šaleli aj domáci. Rybári v kempe pri Tare sa nás s dojatím pýtali ako dokážeme fungovať v partii s vekovým rozptylom od 25 do 60 rokov! A to netušili ďalšie „rozptyly“ medzi nami, ktoré sme všetci statočne tolerovali a vyrovnávali. Takže vďaka Tomášovi a vďaka každému z nás!
G.B.

Viac na www.vodackecentrum.sk

 

Treskujúce Albánsko

Treskujúce Albánsko

Vyrážame…hruška…spíme….
Do Albánska sme dorazili podvečer. Spali sme v Koplíku u Viktorovho kamaráta. Milý človek, s milou rodinou. Spalo sa na trávičke pod viničom a “kiwičom“,vedľa vriec plných sušenej šalvie. Čistá romantika! Pestuje sat u veľa šalvie a levandule.Pre mňa bude Albánsko navždy voňavou krajinou. Albánskej ekonomike sme pomáhali zo všetkých síl: pitím piva, strihaním sa u miestneho holiča a nákupmi potravín. Hneď prvý večer sa začali prejavovať multilinguistické sklony cyklistov. V hre bola polština, taliančina, francúzština, ruština, angličtina, nemčina a slovenčina. Najlepšie bolo použiť všetky jazyky naraz a v jednej vete! Z linguistickej kuchyne našeho polyglota Miša : Merci Apetit!, No karimat hotel a naše obľúbené slovo Paušál (akýkoľvek nápoj niekedy aj jedlo stálo 150 lekov=paušál).

Ráno sme zbalili najnutnejšie veci, naložili ich na bicykle /chrbáty a hajdemo! V prvý deň hrala hlavnú úlohu TRESKA. Tri dni vozená v teplom aute , s chuťou zjedená pod viničom a počas šlapania do kopca vygrcaná….

V sedle nás čakala malebná chatôčka s Alpskou scenériou a s úžasnou papanicou. Do dedinky Theth, kde sme spali sme už len zjazdovali. Ale nie je zjazd ako zjazd. Šotolina a skaly je stredné meno Albánskych horských ciest. V ten deň sme mali v nohách 1600m prevýšenia, asi rovnaký počet pív a výživné zjazdy.

Domček a domáci v ňom boli na zjedenie. Spali sme von, ale na kobercoch a dekách a s prikrývkami na spacákoch. Jedlo a pitie sa ráno ani večer nedalo odmietnuť!

Slnečné ráno sľubovalo krásny letný deň a Viktor sľuboval nenáročnú bikovačku s malým prevýšením a zjazdom do dedinky Kir. Fakt sme sa šmotlali, všade kde sa dalo sme pivovali…..dovolili sme si asi 3 hodinovú zastávku pri lagúne, kúpali sme sa, pivovali a pivovali …veď času dosť, dnes je nenáročný deň! O 15:30 sme zistili že máme pred sebou whuuuuuups ešte 1300 m stúpania a zjazd ku krčme kde sme mali spať. Hmmmmmmmm. Nálada klesala v nepriamej úmere k stúpaniu. Keď som poobkresľovala všetkých svätých a v duchu si šťavnato vynadala za parádny nápad ísť do Albánska, zjavila sa predo mnou (in the middle of nowhere) tabuľa Bar,Kafé. Neverila som. Bola som pripravená na spanie pod širákom, bez večere, s úbohými raňajkami. Poriadne sme tento nečakaný zvrat oslávili pivom a jedlom. Dokonca sme mohli prespať v stane. V noci bola prietrž mračien a MY HAJZLÍCI SME MALI STRECHU NAD HLAVOU! Viktor tvrdil,že o tej krčme pod vysielačom vedel, ale radšej nám to nepovedal…..NEVERÍM MU UŽ ANI NOS MEDZI OČAMI.

Za zmienku stojí moment, keď som si ráno našla v cyklogatiach škorpióna. Pofotili sme ho a nastalo všeobecné vytriasanie vecí
Nasledujúci deň bol naozaj ľahký. Nekonečný zjazd nádhernou krajinou, žiadne stúpanie a príchod do Shkoderu. Viktor išiel taxíkom po auto. My – smradľavci smradľaví sme naskákali do auta a hor sa k jazeru Komani. Do kempu sme prišli večer. Sprcha bola povinná, nejaké to papanie a NIE MÁLO PIVA. Každý si našiel svoje miestečko na spanie (väčšina vonku a na zemi).

Ráno som vstala skoro aby som sa stihla poriadne zbaliť a pripraviť na 2 dňový výlet „na ťažko“. Museli sme stihnúť bárku z prístavu, ktorá nás previezla aj s bicyklami do Fierzy odkiaľ sme dobicyklovali do Biram Curry, kde sme spali. 10 minút pred odjazdom začalo pršať. Hmmm zmena, ideme len na jeden deň…… nie,nie ideme na dva dni „na ťažko“….nie,nie ideme na dva dni „na ľahko“, …..nie,nie nič si neberte, budeme spať v hoteli. Neviem čo som napchala do batoha a vyrazila som. Po ceste som sa dozvedela, že ideme na 2 noci a 3 dni…..mala som kefku, dve tričká a jedny gate.

Plavba waw, bla, bla,bla .Fjordy waw, rozprávanie waw, pivo mňam…..pospali sme. Z Prístavu na druhej strane jazera do mestečka Bajram Curri nám to trvalo chvíľu aj keď to bolo celé do kopca _ALE PO ASFALTE V B.Curri sme spali 2 noci v HOTELI, V POSTELI. V noci som na tajňáša čekovala Viktora, či nespí na zemi.

Bajkovať sa dalo veľa a všade (samozrejme len do kopca) aj napriek tomu, že nám bolo povedané, že tam nebudeme mať co robiť.
Nasledujúci deň sme „dali“ Valbonu -bola to spanilá jazda do kopcov. Krásnota, pjeknota.”Tí iní“ išli až kamsi pod skaly po koryte rieky. My normálni sme sa uspokojili s poslednou chatou pri ktorej končila cesta.

Ráno návrat k bárke. My priamo z hotela po ceste. ”Tí iní“ cez kopce a Kosovskú hranicu (zviezli sa na náklaďáku). Plavba späť trvala o hodinu dlhšie. Na programe bolo kúpanie (voda vraj bola dvoj centimetrová) a palacinky.

Počas celej bajkovačky sa každý z nás s Albánskom vyrovnával po svojom. Niekto mal potrebu zjesť pokazenú tresku a potom ju vygrcať, niekto mal potrebu fotiť svoj holý zadok, niekto musel roztrhnúť reťaz, dvaja z nás medzi sebou súťažili v množstve defektov, niekto sa hádzal aj s bicyklom o zem, niekto bol takmer napadnutý psom, všetci sme zbierali vrchnáky z piva – niekto sa koli nim hrabal v košoch…..Všetci prežili a užili si to po svojom.

Keď sme večer opúšťali Komani, v ruke mi pristála 52ka (rozumej 52% mok). A potom ešte veľa krát .… V Škodre sme akože niečo potrebovali nakúpiť. Prd! Pozerali sme na ulici futbal…….a zase 52%…a zase a zase….a sme v BA.

V BA prší. Vraj pršalo celý týždeň. Tvárim sa kyslo a lúčim sa. V mozgu mi bliká veta : Radšej s boľavým zadkom a krvavými kolenami na šotolinovej ceste než späť v office… ….zostala ešte 52%?…..

Ovoňajte si Albánsko, potraste rukou milým ľuďom, ochutnajte ich jedlá, dohovárajte sa rukami- nohami, spadnite z bicykla, užite si krásne výhľady, spoťte sa pod Albánskym slnkom….choďte tam a zažite si to, lebo to stojí za to.

Faleminderit a Gezuár Albánsko.

Cyklotrek v Čiernej Hore

Cyklotrek v Čiernej Hore

Bicykle na stojanoch, batožina v kufri, my na svojich miestach. Za sebou mame predstavovačku a po pár opatrných vetách vieme, že budeme skvelá partia. Ako inak, u Viktora sa akosi vždy stretnú ľudia rovnakej „krvnej skupiny“. Vyrážame a kedže alkohol je pliaga ľudstva, začali sme pracovať na jeho likvidácii a obetavo ponúkli vlastné telá. Mišo priniesol Džamalovicu a musím uznať, aj keď som vínkarka, že bola výborná.

Viktor nás s prehladom doviezol do Sarajeva, hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, kde sme si spravili krátku pauzu a trochu si pozreli mesto, hlavne jeho historickú časť. Malé obchodíky s tepanými karafami, tanierikmi, šperkami, vlnené deky a koberce, ako aj káva, asi 20druhov baklavy, boli skôr atmosférou pre návštevníkov orientálneho sveta, ako niekoho, kto ide bajkovať do hôr.

A opäť v aute. Za dve hoďky sme prišli do kempu, kde som sa nevedela vynadívať. Cice jednoduchí ľudia, ale s veľkou dávkou citu pre krasu a keď k tomu pridám ich dobrosrdečnosť a pohostinnosť, bola som nadšená. Menej už z čísla na váhe, keď som dorazila domov. No ale nedajte si, keď nos šteklia typicky balkánske vône a oči nevedia, čo skôr vziať na tanier. Takže ak tam pôjdete s tým, že schudnete, tak na to radšej rovno zabudnite. Všade, kde sme sa zastavili, nás hostili a Viktora vítali, ako starého, dobrého priateľa. Takáto pohostinnosť sa neodmieta, hlavne keď sami toho nemajú veľa a predsa sú štedrí. Rozdelili sme si kamenne chatky s nádychom romantiky a po menšom občerstvení vyrážame za hranice do Čiernej Hory, kde ochutnáme miestne pivko.

Na druhy deň už vážny odchod. Bolo sa treba zbaliť do báglu na 4 dni. Predpoveď hlási aj búrky, takže treba pobaliť aj niečo nepremokavé. Nikto však túto časť oblečenia nepotreboval, okrem mňa a Duna, kedže sme boli poslední. Ja bez kondičky a naše fototermíny spôsobili, že sme posledný deň chytili takú búrku, ktorá nenechala suché ani „cyklo plienky“.

Sadáme teda na bajky a po asi 8km prechádzame hranice. Prichádzame ku kaňonu rieky Piva a už viem prečo je to najkrajšia oblasť Balkánu a to ešte nie sme v národnom parku Durmitor, ktorý je súčasťou Dinárskych hôr. Prechádzame mnohými tunelmi, čo je veľká zábava a pastva pre oči, až do okamžiku keď vletíme do „čiernej diery“. Brzdy zapišťali a slnečné okuliare museli dolu. Nemôžem povedať, že mam zle svetlo, ale asi kúpim niečo silnejšie. Keď sme ho prešli, chvíľku som bola ako slepá, kým si oči nezvykli. No, bola som aj v jaskyni, ale toto…Prechádzame scenérickým mostom, ktorý spája steny kaňonu, aby sme opäť prešli niekoľko tunelov.

Cesta sa zdvihla a pohľady do kaňonu sú stále neodolatelnejšie. Týmto tempom, s foťákom stále pri oku, dojdem na miesto určenia asi véééľmi neskoro, ale nedá sa nič robiť. Po asi hodine som mala pocit, že na tom druhom konci si niekto so mňa uťahuje a ten asfalt dvíha stále vyššie a vyššie. Páni cyklisti, ak si niekde chcete potrénovať poriadne šlapáky, tak hor sa sem. A ti, ktorí sú na tom ako ja, a prevod 1/1 nestačí, zosadnete a potlačíte. Brzdy netrpia a vy pohodlnejšie fotíte krasu okolo vás.

Dostali sme sa do slušnej výšky a tu nachádzame šípky od našich zdatných kolegov, aby sme nepoblúdili. Musím povedať, že boli kreatívni, veď posúďte sami.

Konečne kemp v Trse vo výške 1450m. A čo iné, ako poriadna misa s jedlom, domáci chlieb a šopský šalát. V kombinácii s oroseným pohárom piva, ste v raji.

Druhý deň vyrážame o desiatej smer Žabljak. Cesta stúpa a klesá a vieme, že opäť nastúpame okolo 1100 výškových metrov. Od obce Nedajno, ktorú som si premenovala na Nedajto, hneď ako som videla zjazd skalnatým terénom kaňonu riečky Sušica, z výšky 1500m do asi 900. Ale bola to paráda. V jazere Sušičko na dne kaňonu sa otužilci okúpali, vraj bola 10cm, takže pohoda. Kontrolovať som to však nešla….myslím tu vodu. J

Čo zídete musíte vyšlapať, pravidlo kaňonu nepusti a iná cesta nebola. Našťastie sa miestami išlo traverzom, takže stehna nedostali tak zabrať. Určite lepšia voľba, ako vziať to opačne. A keďže som opäť musela tlačiť, dala som zabrať lýtkam. Pohľad do kaňonu bol fascinujúci. Krajina menila svoj charakter, ale nijako neuberala na kráse. Stromy sa zmenili na kosodrevinu a otvoril sa nádherný výhľad na kaňon rieky Tary, ktorý je 1300m hlboký a je druhým najväčším kaňonom na svete po kaňonu rieky Colorado, Grand Canyon. Tu som si povedala, že chcem tu rieku splaviť. Bol to veľkolepý pohľad. Keď sme dosiahli výšku asi 1950m začal zjazd, všetko už po asfalte aj keď úzkou cestou. Vychutnať som si ho ale nemohla. Prehriala som síce brzdy, ale mam fotky, ktoré aj keď nevedeli zachytiť to, čo ľudské oko, ako spomienka slúžia perfektne. Neviem po koľký kráť som si povedala, že sa sem určite ešte vrátim. Mala som pocit, že som vo Švajčiarsku. Na tak malom úseku sa krajina niekoľko krát zmenila, až máte pocit, že ste tam oveľa dlhšie a nie len dva dni. Zjazdovali sme do Žabljaku, s predsavzatím, že už foťák nevyberieme. Keď nás ale za jednou zákrutou čakali na ceste kravy, do ktorých sme skoro vpálili a strach bol v obkľúčení tých zvierat opodstatnený, tíško sme prešli a …vybrali foťáky J.

Žabljak. Toľko kŕkajúcich žiab a koncert ktorý nám predviedli som ešte nepočula. Ubytovali sme sa u staršej pani, ktorá mi pripomenula moje detstvo strávené každé prázdniny u babiny na dedine. Keď nás ráno čakal bylinkový čaj a čerstvo smažené šišky s domácim džemom, pocit bol o to silnejší. Zostali sme tu dva dni. Vraj oddych. Roman a Maťo to tak nevideli a vybrali sa na turistiku, aby si v horách pozreli ľadovú jaskyňu. Nám ostatným sa šlapať asi 500výškových nechcelo a tak sme si išli pozrieť Crno jazero a jeho okolie.

Tretí deň cyklotreku vyrážame smer Trsa, okolo druhej strany Durmitoru. Cestou sa zastavíme v krčmičke, kde nás domáci pohostili domácim syrom, kyslím mliekom a ochutnali sme aj čerstvé kravské mlieko. Kupodivu, žiadna črevná odozva, šecko v porádku. Krajina je opäť iná a asi po hodine sa pred nami po pravej strane pýši Bubotov kuk, najvyšší vrchol Durmitoru s výškou 2523m. V diaľke pred nami horská krčmička, kde sme si dali čaj a ako inak, rakiu. Majiteľ, inak veľmi srdečný človek,  dokázal vyskladať vety zo samých vulgarizmov v takej frekvencii, že vám len neveriacky padla sánka. Nebolo to myslene zle, srdečne rozdával všetko J. Pri našom odchode aj malé fľaštičky domácej rakie. Ešte som ju neotvorila, ale obsah bude určíte  skvelý, ako ľudia tejto krajiny. A sme v Sedle, výška 1908m. Len málokde v európskych horách možno vidieť takú výraznú plastičnosť zvrásnených vrstiev, ako na Durmitore, v horách Šarené pasovi (Pestré pruhy). Po obrovských ľadovcoch zostali na Durmitore veľké morénové nánosy a množstvo jazierok.

Za sebou nechávame vápencové vrcholy a pred nami to pripomína pasienky. Basketbalový kos na úzkej ceste, kde chodia auta, (zmesti sa však iba jedno) bol naozaj raritou tejto trasy. Škoda že nemáme loptu J.

Opäť Trsa. Hladní si objednávame Cicvaru, ich tradičné jedlo. Je to jednoduché jedlo, ale chutilo skvele. Kto ma záujem tu je recept http://www.bastabalkana.com/2014/03/cicvara-recept-kako-se-pravi-starinska-cicvara/. Viktor vsadil na poznané a objednal MALU porciu čevapčiči, na stole mu však pristal tanier s obsahom, ktorý nasýti dvoch….Čiernohorci.

Únava sa podpísala a večer pri stole zostávajú iba traja statočný, ja, Roman a Duno. Vraj som veselo objednávala rakie. Asi áno, dostavil sa totiž výpadok pamäte…stáva sa aj v lepších rodinách J.

Posledný úsek cesty je pred nami. Ešte minulý rok účastníci zájazdu, aneb milý rekreanti, časť cesty išli po šotoline a spevnenom povrchu, teraz tu mame krásnu asfaltku. Krajina je kopcovitá a miestami pripomína naše dedinské luky, ktoré sa striedajú s lesom. Nijako však nestráca na zaujímavosti. Opäť nás sprevádza zvuk zvoncov, ktoré sa hompáľajú na krkoch kráv, oviec a kôz, ktoré sa tu len tak samé pasú. V dedinke Crkvičkom Polju sme objavili kemp „Jugoslavija“, veľmi pekný nový kemp, ktorý bohužiaľ zíval prázdnotou. Dali  sme si tu pivko a ochutnali domáce syry, prošuto, kajmak, tanier čerstvej a veľmi chutnej zeleniny a ako inak, srdečný pán domáci ulial rakiu, len tak na privítanie, zadara. Ochutnali sme destilát z vinných hrozien. Tuším Glozo, alebo Gloso? Šikovnejší išli dopredu a ja s Dunom sme si počkali na búrku, veď prečo nie. Keď sme prišli na okraj kaňonu rieky Tary, stihli sme spraviť dva zábery a už začali padať prvé kvapky. Počas zjazdu sa ale poriadne rozpršalo. Pod stromami vyberáme goračové bundy, teda ja, Duno uveril výhodnej kúpe z Lidl, ktorá bola okamžite premoknutá. Po ceste sa liala voda a tam hore to vyzeralo, že nemá cenu prečkať niečo, čo asi len tak neprejde a tak sme pokračovali v búrke, kde sme miestami nevideli pred seba pre hustý lejak. Zišli by sa stierače, ale musel stačiť štíť na prilbe. Prešli sme hranice, pred nami ešte 8km. Búrka sa zmenila na dážď a s naším príchodom do kempu, padlo z oblohy už len par kvapiek. Ale bol to zážitok a za odvahu nám naši spoluputovníci naliali domáceho do každej nohy. Sprcha a opäť skvela večera. Rozložili sme oheň a keď sa pridal Mišo s Luckou, oznámili, že dole je didžina. Tak sme sa zdvihli, že ideme opáčiť. Vytrvalci sme zostali do tretej do rana. Dievčatá, toľko chlapov po kope som ešte nevidela. Priemer pokazil autobus, ktorý do priestoru vrhol aj samičky.

Vytancovaný, sme si ešte u nás posedeli a likvidovali Romanove zásoby domácej klobásky. Pálenô ako zapitko, umyť zuby a spať. Ráno nás čakal splav Tary a viete kedy začalo pršať? Hneď ako sme dali rafty na vodu J. Nasledovala bitka o padlo, každý chcel využiť toto náradie na svoje zahriatie sa. Tara je rieka s niekoľkými exponovanými úsekmi a ani keď svieti slnko, dolu do kaňonu s tou hĺbkou, veľa neposvieti. Vrele doporučujem, je čo obdivovať, len si vyberte deň bez dažďa. V kempe už Viktor s Mišom naložili bicykle a my sme sa išli pobaliť. Posledná večera a pohľad na kemp, a už len spomienky. Viem, že sa sem vrátim.

Silvia

Balkán 2014

Balkán 2014

Jar – na vodu ísť treba. Ako je v poslednej dobe zvykom, vyrážame na Balkán. Ciša vybrala parádny termín – veľkú noc. 10 dní zábavy za 4 dni dovolenky. Mojmír bol však proti jej účasti na výlete. Mohol to však povedať rovno, a nie sa vrhnúť dole žľabom a zlámať si nohu… Zostavička partičky sa ešte troška pomenila, definitíva vyzerá takto:

Viktor
Miro Dvonč
Peťo Liďák
Maťo Fabianek
Insti
Miško Bujna
Smolík
Marek Rajbr

Štvrtok 17.4. piatok 18.4.
Stretko v lodke je v pohode, len Smolíka nechce pustiť na výlet Katarínka. Tiež to nehovorí rovno, volí úraz ucha s nútenou návštevou pohotovosti. Po ošetrení však tatinka uvoľnuje 🙂  Ostatní zatiaľ naväzujú, balia. Neskôr sa ešte snažíme dohovoriť viktorovmu novému ťažnému, že by sa mohlo znížiť ku elektrickej komunikácii s AAC vozíkom. Maťo to nakoniec zvláda, viacmenej úspešne 🙂 Vyrážame smer Maďarsko, Srbsko, Macedónsko, Mileapotamos. Za pozornosť stojí obed pre všetkých aj s drinkami v Macedónsku za 25 Euro. Marek hľadal celú cestu svoje veci po aute, vždy však nájde len Phanteon 🙂 Teda to je jediné logické vysvetlene jeho stavu po vystúpení z auta. Dnes je za hviezdu. Skáče cez oheň, následne Viktorovi nôti do uška popevok “Dej mi ho do huby” popritom hádže do ohňa svoj odolný smartfon. Viackrát. Až kým mu ho nevezmeme. Zaujímavý večer.

Sobota 19.4.
Budíme sa na nástupnom mieste Mileapotama. Vody nie je bohviekoľko, pár pekných miest, no hlavné nie je za 5 (ako píšu) ani náhodou. Dvončovi sa ho podarilo správne identifikovať a urobiť čo treba. Vykopať sa. Aj napriek jasným Buznovým inštrukciám (je to aj na kamere): “Idem za tebou, nerob pi.oviny”. Všetko ako má byť, aj šupa do hlavy bola, aj hádzačka letela, aj bebíčko mu Peťo zalepil leukoplastom. Ďalej ešte nejaké pekné vecičky a sme pri Viktorovi. Trošička viac vody by naozaj neuškodilo tomuto peknému úseku. Viktor mení Fiata za helikoptéru a vyváža nás hore na kopec. Dávame reštiku a jahňa, presúvame sa na Acheron. Dosť dlho diskutujeme na večnú tému- koľko málo vody treba na Acheron? Kempujeme potme, diskoguľa diskoguľuje, hviezdy sú parádne. Dvonč nám poprvýkrát predvádza jeho herecký majsterštuk, ktorý sa dá využiť na kadejakom žúre. Sadol si na stoličku, a tváril sa že spí. Ale že úplne dokonale. Tak dve hodinky mu to asi vydržalo. V noci troška spŕchlo, ale to to si tu budeme musieť zvyknúť.

Nedeľa 20.4.
Ráno stretávame Cechlárovcov, vody je vraj štandardne. Tak sme sa uzhodli , že máme tak cca 3 kubíky, voda siaha do štrkových plážičiek. Vyrážame po dosť dlhom motaní a po Viktorovom vyháňaní (ešte že ho máme, dosť nám v tomto pomáha 🙂 : “Chodte už do …”. My teda ideme. 3 kubíky naozaj nie sú kajakárskym rajom, ale kaňon je krááásny 🙂 Dnes mince na vodu neberieme. Občas míňame minisifóniky, občas kravské hlavy. Prenášku včas identifikujeme, všetci okrem Mira a Instiho ideme aj poslednú perej pred ňou. Povestný strom je tak akorát nanič, že ho treba tiež preniesť. Napravo , na hádzačkách. Skúšame povestný seal launch, Maťo púšťa Smolíka. Úplne na hubu. Dnes žiaden kopačák. Končíme v takej reštike naľavo pod lanovým mostom. Rozhodujeme sa ísť na Kallaritikos, ale až ráno, vraj je to 42 km, hovoria dva GPS stroje. Robíme oheň, vítame domácu- Konstatnu, dostávame vajíčka a snažíme sa vyzvedieť, kde zoženieme náš milovaný Pantenol. Teda hlavne Marek. Ale skúša to prevažne po slovensky  a dosť vulgárne. Bez výsledku. Ale dozvedáme sa, že je “Pola asteria” – veľa hviezd. Tak sa pod ne ukladáme, v noci opäť prší a fúka.

Pondelok 21.4.
Motáme sa. Až do okamihu, keď nám obe GPSky hvoria, že na nástup to je zrazu 120 km. Nechápeme trošíčka, včera večer to bolo o 80 menej a zase taký strašný žúr to večer nebol… Hodinka ku hodinke, cestá dlhá, na vodu sadáme o tretej, pri dvoch mostoch, vody je tak stredne asi. Čaká nás Kallaritikos a Arachtos, cca 24 km. Začiatok je veselý ako vždy, Miro sa nás trošíčka zadýchaný , s obavou v hlase, pýta, či to bude celé takéto 🙂 No nie je, otvorený úsek sme zbuchli vcelku rýchlo, zavŕšili sme ho všetci pod Marekovym vedením krásnym boofom (ako kto…) cez trosky starého mosta. Prvojazdec bol sám prekvapený nástrahou s roxormi, ako by tu hádam ani pred rokom nepádloval… Pokračujeme parádnym kaňonom Kallaritikosu, na sútoku dávame tradičné Dvončovo pivko a pádime ďalej dole Arachtosom. Insti dnes relaxuje, snaží sa “vyležať” nejakú chorôbku, stihol pri tom prečítať celú knižku a uvariť parádnu večeru. Stretávame slovenku Denisu s mužom- guidom . Je nám objasnená produktivita práce bežného gréckeho občana ale hlavne sa dozvedáme, že na juhu nie je voda a Aoos by mohol byť fajn. Dôležité infošky. Viktor robí oheň. Dvonč si k nemu nesie stoličku, vzápätí na nej zaspáva…

Utorok 22.4.
Nákup (s kávičkou, teraz to už môžme priznať:-), parádne raňajky a odchod na Arachtos. Opäť kus cesty. Viktor má pocit, že je nuda, tak generuje drámu s naftou. Lepšíme sa, na 30 km úsek sadáme už o pol tretej. Na horom Arachtose majú byť 2 ťažšie pereje (z toho v jednej majú byť podomleté skaly – jaskyne” negative rocks”), pod sútokom to už poznáme. Vody je opäť tak nejak stredne. Na prvej vážnejšej pereji sa Dvonč kope pri prvom možnom kameni v nájazde, našťastie sa usádza s pádlom vo vracáčku v strede rieky a nesype to po šutroch bez lode. Maťo chytá dole loď, hre začína akcia . A nie hocaká! Naprv Mira presviedčame , nech nehádže pádlo dole medzi šutre. Potom sa mu snažíme vysvetliť, nech si hodenú hádzačku fakt nepripína karabínou na vestu. Zlatý klinec celej akcie, omotanie hádzačky okolo krku sprevádzané kopaním nožičkami , však naozaj malo úspech. Miro sa pýta Smolíka, že ako je to ešte ďaleko. “Ešte raz sa vykopeš a budeme dole”. Hm.
Druhá perej, s podomletými jaskynkami, scenár známy. Maťo fotí, Miro sa tentokrát kope už vo výjazde z vracáku, perej celú pláve, mizne v bublavej vode a ostatní len čakajú, kde sa opäť vynorí. Okolo jaskyniek si to dáva tak asi na pol metra. Nuž trocha nervák, nakoniec chytá Smolíkovu špicu. Uff… Fičíme dole, Instiho napriek ranným sľubom už na spodný úsek neberieme. Zas navaril úplne parádne, snažíme sa ho presdvedčiť, že je ešte chorý… Plavec ešte večer stíha kúpiť kopačáky – víno Recina s príchuťou plesnivej zeme. Veľa vína.Večer naťahujeme plachtu. Miro si pod ňu dáva stoličku, a … 🙂

Streda 23.4.
Dávame si budík, o desiatej sme už zbalení, naviazaní, ready to go! Smer Vodomatis. Na (skôr dvesto výškových nad) nástupnom mieste dávame nečakane kávu, ku nej Cypuro a k tomu obedík 🙂 Sa posilňujeme na znášku. Je výdatná, ako vždy! Autor radšej nezložil loď z ramena, čiže to nemohlo byť dlhé 🙂 Marek hovorí, že vody je menej ako minulý rok. Boha slnka sme si asi priklonili na svoju stanu veľkou obetou (Insti “vystúpil” natlačený na strom v takej úžine). Takže máme slniečko! A tú úžasnú čistú modrú vodu. A ten parádny zelený svet vôkol! Smolík sa na túto riečku asi tešil najviac, najmä z krajinkového hľadiska. Michal B. sa v názore pridáva. Dávame aj spodnejší úsek od mosta ku haťke. Síce kľudná voda, ale duté stromy sú fakt haluz. Končíme, hľadáme spiaceho Viktora. Niečo na neho lezie, ale my ho ženieme na Aoos, ešte dnes tam musíme prísť. Tak ideme. Dlho dlho. A vysoko vysoko. Tesne pre Vovousou narážame na hotel/camp. Teta vie po grécky, ale pravdepodobne je úple blbá. Alebo komunikačne nefunkčná. Ešte vyrážame kuknúť pegel prípadne lepší kamp. nenachádzame nič, vraciame sa späť a rozkladáme sa tete na dvorku. Rýchlo varíme, a zvazujeme lode. Insti má spanie vo vozíku…V noci začína pršať.

Štvrtok 24.4.
Prší. Veľa prší. Pegel síce nehovorí, že je veľa vody, ale expert na Marekovom telefóne tvrdí, že prítoky valia a že ak chceme ísť, máme ísť hneď. Po porade to balíme, naväzujeme a pádime do Albánska na Kir. Počasie sa vcelku dáva dokopy, poniektorí máme pochybnosti… Mierime do Albánska , tam ideme strašnou cestou okolo Ohridského jazera, Peťova loď už nás má asi plné zuby a pokúša sa zoskočiť z vozíka… Zo samej radosti, že stretávame bankomat, vyberá Smolík 75 000 lekov, čo je teda fakt dosť. Hlavne, že sa všetci dobre bavia 🙂
Pred Tiranou chytáme parádnu jamu na ceste, čudujeme sa, že máme všetky kolesá. Ale jedno trocha píska a chrastí. Ale keď zavrieme okná a pustíme hlasnejšie hudbu, je to lepšie. Snažíme sa o opravu či nájdenie servisu v Tirane, ale je už kopa hodín, tak fičíme ďalej. Na Kire kempujeme na starom známom miestečku pri vodopádiku. Už druhú noc Dvonč nespal na stoličke. To bude asi tým, že sme ich večer nestihli vytiahnuť…

Piatok 25.4.
Dnes sme už o 8,00 zbalení v aute! Asi by sme so sebou mali stále voziť albánca, ktorí niečo kričí a ukazuje rukou že si ide pre pištol a že máme hneď vypadnúť. Konečne sme bol ráno akční 🙂 Raňajkujeme, hľadáme vhodné miesto na nástup, vody je tak akurát. Skôr viac ako minulý rok. Hovorí Marek. Tak sadáme pod dvoma nejzadnými miestami. Začiatok ideme Smolík, Marek, Mišo a Maťo. Nad našim obĺúbeným kaňoníkom sa po krátkom presviedčaní, a dlhom chystaní (ale vraj to bolo najrýchlejšie pripravenie sa na vodu, aké vedel), pridáva aj Peťo. Do kaňonu hurá všetci naraz, veselosti veľké. Marekovi sa tam asi páči, alebo čo. Zakaždým sa tam zdrží v tých mikrovracáčikoch, napriek snahe ísť rovno dole… Pokračujeme ďalšími perejami, užívame si, darí sa, slniečko svieti. Kir opäť nesklamal, je parádny. Naväzujeme, v Mese si klasicky nechávame doniesť do jednej reštiky jedlo zo susedného fastfoodu, konkrétne picu. Pijeme pivo a rakiju a kávu a pivo a rakiju a berieme rakiju takeaway, akožto prezent,… Sme na tom zle, v obchode už kupujeme aj nealko, ale hlavne kartón Tirany… Začína presun snov. Ešte autoservis, kde nám vyberajú zbytočný prasknutý kus z nápravy, vraj ho až tak moc neni treba. Kupujeme tam  maják, voňačky, vlajky a iné dôležité veci. Už nie sme veľmi triezvi. Viktor prežíva očistec. Spievame viachlasné chorály, Buzna diriguje. “Dej mi ho do huby” vyhráva… Viktor sa zo zúfalstva pripája. Pokračujeme diskotékou, prípadne už evergreenom “Ja som hroch, ja som hroch!” Končíme na Morači v kempe pri Monastire. Dávame večeru, posedenie v altánku a indoorové spanie v starých známych chatkách.

Sobota 26.4.
Hráme bembáč 🙂 Ale potom radšej vyrážame na Moraču, ktorá je krásna, čistá a vysoká. Nasadáme opäť pri včelách. Nasleduje super pádlovanie! Aj to vcelku sype, v najťažsom mieste (Keysho dôverne pozná:-) dáva Dvonč najprv kvalitné airové triky, potom dokonca – pozor- pokusy o eskymáka- neúspešne. Smolíkova špica to opäť istí 🙂 Pokračujeme ďalej, vcelku rýchlo sme dole na sútoku s Mrtvicou. Užívame slnečné chvíľky, jeme čo nám pod ruky príde , strkáme pór Buznovi do riti a vyrážame dom. Stavíme v raftovom centre  na brehoch Driny na parádnu večeru, tam sa Viktor prepína do nesmrteľného módu a krúti smer BA (s Buznovou pomocou).

Ponaučenia z expedície:

  • pri balení vozíka treba VŽDY strážiť Instiho, aby si tam nedal nejaké veci na spanie. On za to asi nemôže, ale asi to bude nejaká psychická nutkavá porucha, alebo čo… V opačnom prípade je večer neoblomný, že treba zviazať, že nemá v čom spať a tak…
  • Viktor miluje jemné páperie v aute zadupané v čalúnení a kobercoch. Ideálna je pelichajúca lacná fejková páperka z Nepálu.
  • z Acheronu je lepšie ísť na Arachtos, ako na Kallaritikos. O pár hodín. Všimol si to , div sa svete, Viktor…
  • jedno euro je cca 135 lekov. Nie je nutné v bankomate vyberať najvyššiu možnú sumu, čo tam svieti. To zas odporúča Smolík.

Peter Smolinský

Viktor Káňa

www.viktorkana.sk

HIKO

Jachting na Jadrane

Chorvátske pobrežie Jadranu je obsypané mnohými ostrovmi a ostrovčekmi. Počas kúpeľnej sezóny sa pomedzi ne preháňajú stovky jácht s turistami z celého sveta. Nutno poznamenať že tento spôsob rekreácie patrí do kategórie TOP. Okrem samotného mora a špičkovej gastronómie je hlavným lákadlom poznávanie ako také. V priebehu týždňa možno navštíviť viaceré národné parky a pamiatkové zóny. Počas plavby sa ocitnete na zapadnutých miestach kde inak noha turistu nevkročí. Plavbu strieda neustále kúpanie, potápanie a čo večer to iný prístav, iná krčma.

Pred pár rokmi by nik neuveril že i obyčajný, pracovitý a bohabojný Slovák si dopraje dovolenku s prívlastkom exotiky a aj snobizmu. Čarterové spoločnosti ponúkajú lode od 4+1 po 10+1 pasažierov. Finančné náklady na takúto plavbu sú cca 3000 €, čo pri rozrátaní na viacero osôb je cena prijateľná.

mybestcharter

Národný park Krka, vodopády Skradinski buk

Mesto Trogir (UNESCO)