Cyklotrek v Čiernej Hore

Cyklotrek v Čiernej Hore

Bicykle na stojanoch, batožina v kufri, my na svojich miestach. Za sebou mame predstavovačku a po pár opatrných vetách vieme, že budeme skvelá partia. Ako inak, u Viktora sa akosi vždy stretnú ľudia rovnakej „krvnej skupiny“. Vyrážame a kedže alkohol je pliaga ľudstva, začali sme pracovať na jeho likvidácii a obetavo ponúkli vlastné telá. Mišo priniesol Džamalovicu a musím uznať, aj keď som vínkarka, že bola výborná.

Viktor nás s prehladom doviezol do Sarajeva, hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, kde sme si spravili krátku pauzu a trochu si pozreli mesto, hlavne jeho historickú časť. Malé obchodíky s tepanými karafami, tanierikmi, šperkami, vlnené deky a koberce, ako aj káva, asi 20druhov baklavy, boli skôr atmosférou pre návštevníkov orientálneho sveta, ako niekoho, kto ide bajkovať do hôr.

A opäť v aute. Za dve hoďky sme prišli do kempu, kde som sa nevedela vynadívať. Cice jednoduchí ľudia, ale s veľkou dávkou citu pre krasu a keď k tomu pridám ich dobrosrdečnosť a pohostinnosť, bola som nadšená. Menej už z čísla na váhe, keď som dorazila domov. No ale nedajte si, keď nos šteklia typicky balkánske vône a oči nevedia, čo skôr vziať na tanier. Takže ak tam pôjdete s tým, že schudnete, tak na to radšej rovno zabudnite. Všade, kde sme sa zastavili, nás hostili a Viktora vítali, ako starého, dobrého priateľa. Takáto pohostinnosť sa neodmieta, hlavne keď sami toho nemajú veľa a predsa sú štedrí. Rozdelili sme si kamenne chatky s nádychom romantiky a po menšom občerstvení vyrážame za hranice do Čiernej Hory, kde ochutnáme miestne pivko.

Na druhy deň už vážny odchod. Bolo sa treba zbaliť do báglu na 4 dni. Predpoveď hlási aj búrky, takže treba pobaliť aj niečo nepremokavé. Nikto však túto časť oblečenia nepotreboval, okrem mňa a Duna, kedže sme boli poslední. Ja bez kondičky a naše fototermíny spôsobili, že sme posledný deň chytili takú búrku, ktorá nenechala suché ani „cyklo plienky“.

Sadáme teda na bajky a po asi 8km prechádzame hranice. Prichádzame ku kaňonu rieky Piva a už viem prečo je to najkrajšia oblasť Balkánu a to ešte nie sme v národnom parku Durmitor, ktorý je súčasťou Dinárskych hôr. Prechádzame mnohými tunelmi, čo je veľká zábava a pastva pre oči, až do okamžiku keď vletíme do „čiernej diery“. Brzdy zapišťali a slnečné okuliare museli dolu. Nemôžem povedať, že mam zle svetlo, ale asi kúpim niečo silnejšie. Keď sme ho prešli, chvíľku som bola ako slepá, kým si oči nezvykli. No, bola som aj v jaskyni, ale toto…Prechádzame scenérickým mostom, ktorý spája steny kaňonu, aby sme opäť prešli niekoľko tunelov.

Cesta sa zdvihla a pohľady do kaňonu sú stále neodolatelnejšie. Týmto tempom, s foťákom stále pri oku, dojdem na miesto určenia asi véééľmi neskoro, ale nedá sa nič robiť. Po asi hodine som mala pocit, že na tom druhom konci si niekto so mňa uťahuje a ten asfalt dvíha stále vyššie a vyššie. Páni cyklisti, ak si niekde chcete potrénovať poriadne šlapáky, tak hor sa sem. A ti, ktorí sú na tom ako ja, a prevod 1/1 nestačí, zosadnete a potlačíte. Brzdy netrpia a vy pohodlnejšie fotíte krasu okolo vás.

Dostali sme sa do slušnej výšky a tu nachádzame šípky od našich zdatných kolegov, aby sme nepoblúdili. Musím povedať, že boli kreatívni, veď posúďte sami.

Konečne kemp v Trse vo výške 1450m. A čo iné, ako poriadna misa s jedlom, domáci chlieb a šopský šalát. V kombinácii s oroseným pohárom piva, ste v raji.

Druhý deň vyrážame o desiatej smer Žabljak. Cesta stúpa a klesá a vieme, že opäť nastúpame okolo 1100 výškových metrov. Od obce Nedajno, ktorú som si premenovala na Nedajto, hneď ako som videla zjazd skalnatým terénom kaňonu riečky Sušica, z výšky 1500m do asi 900. Ale bola to paráda. V jazere Sušičko na dne kaňonu sa otužilci okúpali, vraj bola 10cm, takže pohoda. Kontrolovať som to však nešla….myslím tu vodu. J

Čo zídete musíte vyšlapať, pravidlo kaňonu nepusti a iná cesta nebola. Našťastie sa miestami išlo traverzom, takže stehna nedostali tak zabrať. Určite lepšia voľba, ako vziať to opačne. A keďže som opäť musela tlačiť, dala som zabrať lýtkam. Pohľad do kaňonu bol fascinujúci. Krajina menila svoj charakter, ale nijako neuberala na kráse. Stromy sa zmenili na kosodrevinu a otvoril sa nádherný výhľad na kaňon rieky Tary, ktorý je 1300m hlboký a je druhým najväčším kaňonom na svete po kaňonu rieky Colorado, Grand Canyon. Tu som si povedala, že chcem tu rieku splaviť. Bol to veľkolepý pohľad. Keď sme dosiahli výšku asi 1950m začal zjazd, všetko už po asfalte aj keď úzkou cestou. Vychutnať som si ho ale nemohla. Prehriala som síce brzdy, ale mam fotky, ktoré aj keď nevedeli zachytiť to, čo ľudské oko, ako spomienka slúžia perfektne. Neviem po koľký kráť som si povedala, že sa sem určite ešte vrátim. Mala som pocit, že som vo Švajčiarsku. Na tak malom úseku sa krajina niekoľko krát zmenila, až máte pocit, že ste tam oveľa dlhšie a nie len dva dni. Zjazdovali sme do Žabljaku, s predsavzatím, že už foťák nevyberieme. Keď nás ale za jednou zákrutou čakali na ceste kravy, do ktorých sme skoro vpálili a strach bol v obkľúčení tých zvierat opodstatnený, tíško sme prešli a …vybrali foťáky J.

Žabljak. Toľko kŕkajúcich žiab a koncert ktorý nám predviedli som ešte nepočula. Ubytovali sme sa u staršej pani, ktorá mi pripomenula moje detstvo strávené každé prázdniny u babiny na dedine. Keď nás ráno čakal bylinkový čaj a čerstvo smažené šišky s domácim džemom, pocit bol o to silnejší. Zostali sme tu dva dni. Vraj oddych. Roman a Maťo to tak nevideli a vybrali sa na turistiku, aby si v horách pozreli ľadovú jaskyňu. Nám ostatným sa šlapať asi 500výškových nechcelo a tak sme si išli pozrieť Crno jazero a jeho okolie.

Tretí deň cyklotreku vyrážame smer Trsa, okolo druhej strany Durmitoru. Cestou sa zastavíme v krčmičke, kde nás domáci pohostili domácim syrom, kyslím mliekom a ochutnali sme aj čerstvé kravské mlieko. Kupodivu, žiadna črevná odozva, šecko v porádku. Krajina je opäť iná a asi po hodine sa pred nami po pravej strane pýši Bubotov kuk, najvyšší vrchol Durmitoru s výškou 2523m. V diaľke pred nami horská krčmička, kde sme si dali čaj a ako inak, rakiu. Majiteľ, inak veľmi srdečný človek,  dokázal vyskladať vety zo samých vulgarizmov v takej frekvencii, že vám len neveriacky padla sánka. Nebolo to myslene zle, srdečne rozdával všetko J. Pri našom odchode aj malé fľaštičky domácej rakie. Ešte som ju neotvorila, ale obsah bude určíte  skvelý, ako ľudia tejto krajiny. A sme v Sedle, výška 1908m. Len málokde v európskych horách možno vidieť takú výraznú plastičnosť zvrásnených vrstiev, ako na Durmitore, v horách Šarené pasovi (Pestré pruhy). Po obrovských ľadovcoch zostali na Durmitore veľké morénové nánosy a množstvo jazierok.

Za sebou nechávame vápencové vrcholy a pred nami to pripomína pasienky. Basketbalový kos na úzkej ceste, kde chodia auta, (zmesti sa však iba jedno) bol naozaj raritou tejto trasy. Škoda že nemáme loptu J.

Opäť Trsa. Hladní si objednávame Cicvaru, ich tradičné jedlo. Je to jednoduché jedlo, ale chutilo skvele. Kto ma záujem tu je recept http://www.bastabalkana.com/2014/03/cicvara-recept-kako-se-pravi-starinska-cicvara/. Viktor vsadil na poznané a objednal MALU porciu čevapčiči, na stole mu však pristal tanier s obsahom, ktorý nasýti dvoch….Čiernohorci.

Únava sa podpísala a večer pri stole zostávajú iba traja statočný, ja, Roman a Duno. Vraj som veselo objednávala rakie. Asi áno, dostavil sa totiž výpadok pamäte…stáva sa aj v lepších rodinách J.

Posledný úsek cesty je pred nami. Ešte minulý rok účastníci zájazdu, aneb milý rekreanti, časť cesty išli po šotoline a spevnenom povrchu, teraz tu mame krásnu asfaltku. Krajina je kopcovitá a miestami pripomína naše dedinské luky, ktoré sa striedajú s lesom. Nijako však nestráca na zaujímavosti. Opäť nás sprevádza zvuk zvoncov, ktoré sa hompáľajú na krkoch kráv, oviec a kôz, ktoré sa tu len tak samé pasú. V dedinke Crkvičkom Polju sme objavili kemp „Jugoslavija“, veľmi pekný nový kemp, ktorý bohužiaľ zíval prázdnotou. Dali  sme si tu pivko a ochutnali domáce syry, prošuto, kajmak, tanier čerstvej a veľmi chutnej zeleniny a ako inak, srdečný pán domáci ulial rakiu, len tak na privítanie, zadara. Ochutnali sme destilát z vinných hrozien. Tuším Glozo, alebo Gloso? Šikovnejší išli dopredu a ja s Dunom sme si počkali na búrku, veď prečo nie. Keď sme prišli na okraj kaňonu rieky Tary, stihli sme spraviť dva zábery a už začali padať prvé kvapky. Počas zjazdu sa ale poriadne rozpršalo. Pod stromami vyberáme goračové bundy, teda ja, Duno uveril výhodnej kúpe z Lidl, ktorá bola okamžite premoknutá. Po ceste sa liala voda a tam hore to vyzeralo, že nemá cenu prečkať niečo, čo asi len tak neprejde a tak sme pokračovali v búrke, kde sme miestami nevideli pred seba pre hustý lejak. Zišli by sa stierače, ale musel stačiť štíť na prilbe. Prešli sme hranice, pred nami ešte 8km. Búrka sa zmenila na dážď a s naším príchodom do kempu, padlo z oblohy už len par kvapiek. Ale bol to zážitok a za odvahu nám naši spoluputovníci naliali domáceho do každej nohy. Sprcha a opäť skvela večera. Rozložili sme oheň a keď sa pridal Mišo s Luckou, oznámili, že dole je didžina. Tak sme sa zdvihli, že ideme opáčiť. Vytrvalci sme zostali do tretej do rana. Dievčatá, toľko chlapov po kope som ešte nevidela. Priemer pokazil autobus, ktorý do priestoru vrhol aj samičky.

Vytancovaný, sme si ešte u nás posedeli a likvidovali Romanove zásoby domácej klobásky. Pálenô ako zapitko, umyť zuby a spať. Ráno nás čakal splav Tary a viete kedy začalo pršať? Hneď ako sme dali rafty na vodu J. Nasledovala bitka o padlo, každý chcel využiť toto náradie na svoje zahriatie sa. Tara je rieka s niekoľkými exponovanými úsekmi a ani keď svieti slnko, dolu do kaňonu s tou hĺbkou, veľa neposvieti. Vrele doporučujem, je čo obdivovať, len si vyberte deň bez dažďa. V kempe už Viktor s Mišom naložili bicykle a my sme sa išli pobaliť. Posledná večera a pohľad na kemp, a už len spomienky. Viem, že sa sem vrátim.

Silvia

Na bajkoch okolo Durmitoru

Posledný tohtoročný trip do Čiernej Hory začal netradične v nedeľu o 00.00 hod. Už takýto štartovací čas predurčoval, že pôjde o nevídaný zážitok. Nasadli sme do deväťmiestneho tátoša a vyrazili na hore spomínaný smer pohorie Durmitor v MONTE NEGRO v zložení „praotec“ Viktor a „detičky“ Julča, Dada, Zuzana, Peťo, Pali, Maťo, Dano a ja. Cesta trvá vždy okolo 12-13 hodín takže bolo to výživné. Počas mojich krátkych mikrospánkov som pochyboval, či som si pospal len ja alebo aj náš vodič. Každá cesta je vždy o potvrdení vysnívaných zážitkov a počas nej človek začína pochybovať, či sa sny splnia alebo nie a niekedy chce z nej vystúpiť ešte pred dorazením do cieľa, aby si nepokazil sen. My sme zopárkrát vystúpili ale len kvôli ľudským potrebám, potrave pre Viktorovho tátoša alebo obligátnej kávičke. Sen sa začal napĺňať už na moste cez rieku Taru v meste Foča, kedy sme začali nasávať krásne údolie tejto skvostnej rieky. Pri vystupovaní z auta v kempe u Viktorovho priateľa sme precitli do úplne iného sveta a začal príbeh po stopách čiernohorských predkov nášho praotca. Nabudení prostredím a dlhou cestou „detičky“ nasadli na bicykle aby sa dospoznávali, praotec nasadol na svoj bicykel a hneď na prvej zastávke natrafil na svojho krajana Honzíka, ktorý si „kopol“ taký malý okruh zo Slovenska do Albánska a späť. Do nášho základného tábora sme sa vrátili nabití endorfínmi a pri spoločnej fantastickej večeri sa tešili na ďalšie zážitky.

Naozajstné dobrodružstvo začalo v utorok, kedy sme si do ruksakov nabalili najnutnejšie veci na päť dní a vyrazili. Počas jazdenia na bikoch sa náš malý kolektív prirodzene rozdelil na makačov, pôžitkárov, vodcov, smečiarov, romantikov, vodcov, ojojkárov a iných, ale identifikáciu na konkrétne mená si pre svoju bezpečnosť nechám pre seba. Krásna jazda údolím rieky Tary a neskôr Pivy, prejazdy 52 tunelov a množstva iných vnemov bolo ukončených stúpaním do výšky 1400 m n. m. – celkom zábavným, aj keď náročným, spôsobom v dedinke Trsa. Večera v čiernohorskom štýle chutila neskutočne. Večer pri ohni bol opäť otužujúci a spánok pod spoločnou strechou horskej usadlosti bol spokojný a prehlušovaný len zavýjaním psa a iných.

Druhý deň tripu bol skvostný. Praotec svoje detičky priviedol k Sušickému kaňonu a do nádherného prostredia národného parku Durmitor. Bikeri si konečne prišli na svoje, celú cestu sme blahorečili Viktorov výber trasy, lebo na to nie sú slová, to treba zažiť, jazdiť. Po celodennej jazde sme skončili v srdci Durmitoru v malebnom horskom mestečku Zabljak, v domčeku “starej mamy”. Po dojazde a očiste tela nám bolo oznámené, že na druhý deň budeme mať deň voľna a deň pre seba. Večer sme ukončili príjemným posedením pri vínku v spoločnosti “starej mamky Durmitky”. Túlať sa celý deň bez programu sa nedá, a tak sme sa na doporučenie Viktora, my detičky vybrali na prechádzku k Čiernemu jazeru objavovať nepoznané. Najviac nás nadchla jaskyňa bývalého vodcu Juhoslávie Tita, ktorú sme hľadali, ale nenašli, takže sme si dali radšej pivo. Aj tento večer sme strávili spomínaním na zašlé časy, v spoločnosti červeného a bieleho čiernohorského vína.

A bolo tu ďalšie nádherné ráno s počasím ako stvoreným na bajky. Čakal nás asi 1000m výstup na sedlo v 1907 m n.m. V tejto etape našiel Viktor svojho čiernohorského predka. Na jednej z odbočiek ho totiž spolu niekoľkými ďalšími zavialo do salaša s čiernohorcom jak vyšitým. Hral na jednostrunné “gusle”, spieval balkánske pesničky a to všetko zapíjal Viktorovu rakiju. Pre nás ostatných to bol tiež zážitok, škoda však, že len zinterpretovaný. Trip pokračoval známym ochkaním, jojkaním a……., skutočne nádhera, a to bez štipky irónie. Výstup a následný zjazd z kopcov Durmitoru skončil v nenápadnej búdke podobajúcej sa na našu unimobunku zo stavieb, akurát s honosnejšou strechou, kde sme objavili ďalších predkov Viktorovej famílie. Pokrikom – Viktóóóóór! – nás všetkých privítali a boli sme hneď s nimi pri jednom stole v búde s atmosférou domoviny. Do cieľa etapy bolo už veľmi blízko tak sme si atmosféru užili do sýtosti. Oblúkom cez krásny Durmitor sme sa opäť dostali do Trsy. Bol to posledný večer nášho tripu, na druhý deň sme sa už vracali späť do základného tábora k rieke Tara, kde sme mali zaparkované auto a hlavne v ruksakoch uskladnené čisté veci. Po klasickej parádnej hostine s teľacou polievkou a jahňacinou sme vychutnávali chvíle pohody blížiaceho konca.

A je tu ráno. Obloha bola nie moc čistá ale dalo sa, ranné rituály prebehli podľa predpisov bajky boli bez jedinej vážnejšej poruchy v pohode takže sa nedalo ináč len ešte kochať krásou prostredia a vyraziť. Keď sme sa dostali na úsek etapy, kde opravovali dosť poctivo cestu, začalo pršať, prvý krát za celý čas, a za chvíľu to bol riadny letný dážď so všetkým známym servisom pre bicyklistu – fŕkajúca voda a blato, ktoré sa lepilo na kolesá. Dážď prešiel tak ako prišiel a my ako zmoknuté sliepky sme sa pobrali na záverečný asi sedem kilometrový zjazd k nášmu táboru. Základná očista seba a bajkov bola naša prvá starosť po dojazde. Slastný pocit čistých vecí na sebe, výborná večera na stole, všetkým rozohrala žilky v telách (poniektorým viac iným menej) a posledná noc bola úžasná lebo každý si ju užíval po svojom vo svojom. Cesta späť je zase predurčením nových cieľov, takže počas ubiehajúcich kilometrov sme preberali množstvo inšpiračných tém.

Takže na záver:
Vy kkti, stavte sa so mnou o kýbeľ konského semena, že sa ešte stretneme na dajakej akcii Viktora, pretože on vie skĺbiť príjemné s užitočným, mladé so starým, srandu s nesrandou do pči, a dám na to ešte svoju desiatu pokrývku hlavy – spermijku kotonku.

www.viktorkana.sk

Monte Negro na bicykli, jar 2013

Z B. Bystrice vyrážame okolo polnoci. Pred obedom sme v kempe v Bosne i Hercegovine. Nádhera! Bosňania i Hercegoviňania si na detaily síce nepotrpia, hovorí sa o nich, že su leniví, ale všetko je čisté, v sprchách tečie teplá voda a medzi dvoma stromami visí hojdacia sieť – symbol pohody. Taký prepych som fakt nečakala.

Zloženie posádky: Viktor – čiernohorský vodca, Riško, Heliška, Riško junior, Marek, Evka, Miro a ja.

Po krátkom oddychu vyrážame na bikoch do 6 km vzdialenej Čiernej Hory. Cieľ – najbližšia krčma. Čapované síce nemajú ani tu, ale hlavne, že je studené. To si myslia ostatní, ja pivo nepijem. Do postele zaleziem prvá. Pred zajtrajšou túrou chcem byť odpočinutá a hlavne musím zaspať skôr, ako začnú chlapi chrápať. V dolnom kempe hrá živá muzika. Mám pocit, že spevák stojí za našou chatou a spieva iba pre mňa. Oceňujem jeho výkon, ale napriek tomu si po chvíli uši zapchávam štupľami a sladko zaspávam.

Ráno nám balenie trvá troška dlhšie, ako sme si mysleli. Balíme sa na päť dní a všetko si vezieme na bikoch, poprípade na chrbtoch, čo je takmer to isté, pretože odviezť sa to musí. Okolo11.00hod konečne vyrážame. Som zaskočená váhou môjho naloženého bicykla. Takmer ho nedokážem zdvihnúť. V kopci mám pocit, že ma niekto ťahá dozadu. Hovorím si, že tých 40km predsa zvládnem. Nie je to tak veľa. Lenže to (chvalabohu) netuším, že nás dnes čaká 1100 výškových metrov. Z toho 700 na posledných dvanástich kilometroch. Cestou dopĺňame vodu z prameňa, kde je nápis: ” Voda za piče.” Tak to som zvedavá, za čo ju dostanú chlapi….Dostávam odpoveď:” No predsa za vás, dievčence….”

Trasa je nádherná, prechádzame nekonečným počtom tunelov ( Viktor ich narátal niečo cez 40) ponad blankytne modrú rieku Pivu. Každý tunel je záchrana pred horúcim slnkom. Niektoré sú tak dlhé a tmavé, že si nevidím ani na nos, strácam orientáciu a dúfam, že si ten nos nerozbijem o stenu tunela…

Tých posledných 12km bolo pre mňa obrovskou výzvou. Tŕpne mi zadok, každú chvíľku sa musím postaviť do pedálov, aby som mu odľahčila. Lenže v tom momente strácam rýchlosť (mimochodom cca 5km/hod), takže mi nejaké tie sekundy trvá, kým sa opäť “rozbehnem”. Tento opakujúci sa cyklus ma oberá o moju drahocennú energiu. Slnko mi páli na hlavu, v duchu mu nadávam, aby už konečne zaliezlo. Nefrfli na dnešok, zajtra môže byť horšie…Keď zbadám prvé domy, neviem, či je to realita, alebo fatamorgána. Dedinka Trsa – nadmorská výška niečo cez 1400m. Konečne sa schladilo, začína mi byť zima. Teším sa na teplú sprchu. Lenže voda tečie len tenkým pramienkom a horúcu strieda studená. Drkocú mi zuby, zimomriavky mám tuším aj na nechtoch, tak sa radšej rýchlo utieram a zdrhám.

Večera je výborná, planina prekrásna, ubytovanie super. Do postele si ľahám vo fliske a teším sa, ako sa zajtra na slniečku zohrejem. Presne na tom slnku, ktorému som dnes nadávala…

Ráno je primračené a po pár kilometroch nám začína pršať. Neviem, či som viac mokrá zvonku, alebo znútra. Zastavujeme sa v domácej krčmičke, dávam si na zohriatie horúci čaj s hruškovicou, ale nezaberá. Je mi hrozne chladno, celá sa trasiem a snívam o včerajšom slnku….Keď dážď troška zoslabne, pohýňame sa ďalej. Po chvíľke stúpania sa konečne zohrievam. Stojíme nad kaňonom Sušica. Nádhera! V diaľke na druhej strane vidieť dedinku – Čierna Hora. Tam sa musíme dostať. Čaká nás krásny zjazd terénom a čo je hlavné – vychádza slnko. Som zachránená! Oľutujem všetky svoje včerajšie hriechy na ňom spáchané a sľubujem, že mu už v živote nebudem nadávať.

Zastavujeme sa dolu v kaňone pri Sušickom jazere. Odtiaľ nás čaká – ako ináč, veď sme dolu – dlhý výstup. Veľmi dlhý… Výhľady sú fantastické, krajina neskutočne zaujímavá. Hore na planine sú roztrúsene biedne domčeky, všade kamene, skaly a nádherné kvety. Tu len začína jar. Viktor nám ukazuje vysielač na kopci ďaleko pred nami. Tak tam niekde sa musíme vyštverať. Začínam si zvykať na moju batožinu, aj na stŕpnutý zadok. Teda – aspoň si to snažím nahovoriť. Neviem čím to je, ale keď sa dostávame z kamenistej cesty na asfalt, rapídne mi ubúdajú sily. Fyzika neplatí…Pod vysielačom sa od radosti, že sme hore, vystískame. Nemusím asi opakovať, že výhľad z výšky takmer 1900m bol nádherný. V diaľke žiari obrovská dúha. Čaká nás už len dlhý zjazd do mestečka Žabljak.

Neodhadnem teplotu a pri zjazde zmrznem ako – použijem výraz môjho známeho – “sobolie hovno”. Také zviera síce nepoznám, ale tento výraz presne vystihuje môj stav. Nevadí, som v cieli! Zajtra máme voľno, čaká nás rafting na rieke Tara. Až neskôr sa dozvedám, že k Tare je to 25km tam a samozrejme 25km naspäť. Zvažujem, že sa raftingu vzdám. Lenže ráno sú všetci oddýchutí, nikomu sa nechce motať po meste. Ani mne. Viktor sľubuje nenáročnú cyklistiku, tak sa nechám nahovoriť.

Tých 2800 výškových metrov však v nohách poriadne cítim. Keď zbadám v diaľke pod sebou rieku, je mi jasné, že nebudeme splavovať vodopády a k tej rieke sa dostať musím, čo zas nebol až taký problém. Počas dlhého zjazdu (klesneme takmer 700m) kujem plány, ako sa bez námahy dostanem späť do Žablijaku. Najschodnejšie sa mi zdá niekomu zaplatiť za vývoz. Nech to stojí, čo to stojí…Hore nešľapem ani za svet! Zajtra potrebujem byť oddýchnutá.

Na raft čakáme dve hodiny. Odpočívame, polihujeme v tráve, debatíme. Vychádza slnko. Rafting síce nebol tak adrenalínový, ako som očakávala, ale bolo to celé veľmi príjemné a krásne. Viktor vybavil odvoz do Žabljaku, tak som spokojná. Naspäť šľape len on a Miro. Zvyšok – to jest 6 kusov, sa pridáva ku mne. Popŕcha a ja vôbec nemám výčitky svedomia, že som to dnes vzdala. Myslím, že ani ostatní… Keď sme na izbách, spustí sa príšerný lejak a o to viac sa teším, že som v teple a suchu.

Všade v reštauráciách ponúkajú hlavne mäso – teľacina, jahňacina…Keď to podmienky dovoľujú, som vegetarián, preto, keď na jedálnom lístku objavujem polentu, neváham ani sekundu. Kukuričná kaša zmiešaná so zemiakmi a múkou. K tomu dostávam kúsok fety a niečo, čo pripomína našu bryndzu. A ešte šálku výborného domáceho jogurtu. Vonku stále leje a všetci dúfajú, že sa to do rána vyprší. Ja sa tým (výnimočne) nezaťažujem, pretože doteraz sa počasie vždy vyvinulo ináč, ako som očakávala. A zajtra by to malo byť len nejakých 700 výškových na 40km. Lenže Viktor a Čierna Hora vždy niečim prekvapia….

Ráno je vlhké, chladné (sme vo výške okolo 1400m ), okolité hory – mimochodom ešte zasnežené, sú schované v oblakoch. Ale neprší… Vyrážame späť do dedinky Trsa. Cesta vedie pohorím Durmitor (má niekoľko dvetisícpäťstoviek), cez sedlo, ktoré je vo výške 1900m. Cestou sa ešte zastavujeme v malej drevenej kolibe – krčmičke. Všetko je urobené nahrubo, cez špáry pomedzi dosky fučí, na pulte je vyložený hrdzavý guľomet a náboje. Ale všetko dokopy pôsobí veľmi útulne a pekne.Život tu hore na planine je určite ťažký, ale nikto sa nesťažuje. Ľudia sú veľmi príjemní a milí.

To, čo sa nám otvorilo po výstupe do hôr bolo neskutočné. Hory so zvyškami snehu, široké zelené doliny posiate bielymi skalami, skromné drevené domčeky a pasúce sa ovce a kravy. Tak nádhernú materinu dúšku som asi v živote nevidela. Rastie všade a neskutočne vonia….”Tam, kde zem duní pod kopyty stád, znám plno vúní, co dejchám je tak rád. Čpí tam pot koní a voní tymián…” Toto si celou cestou nahor vduchu pospevujem.

Pozvoľna stúpame do sedla a nejdeme sa vynadívať. Je to všetko tak zvláštne surové, divoké a fascinujúce. Snehu pribúda, teplota klesá. V sedle sa nám otvára prekrásny výhľad na druhú stranu.

Cesta dolu pod nami sa kľukatí, klesá a opäť stúpa do ďalšieho sedla.Vidíme takmer na jej koniec. Ten pohľad je nádherný, zjazd fantastický, výstup nenáročný.

Hore sa dostávame pomedzi asi trojmetrové snehové mantinely. Počasie je tu podstatne surovejšie. Všade sa prevaľuje hmla, je veľmi vlhko. Ale aj toto patrí k horám. Keď kúsok klesneme, otvára sa v diaľke pred nami planina, na ktorú sme vystúpali prvý deň. Zjazd bol dlhý, naplno si ho vychutnávam. K tomu prekrásne výhľady…Mám chuť ostať tu hore. Myslím si, že rovnako to cítia aj ostatní.

Prsty na rukách mi stuhli tak, že mám problém rozipsovať ruksak. V krátkom kopčeku sa zahrievam, zhadzujem teplé oblečenie. Nohy mám unavené, mám pocit, že pedále nedokážem pretočiť ani z kopca. Konečne Trsa! Vo vnútri sa kúri v piecke a to teplo si neskutočne vychutnávam. Po súsenosti so sprchou spred troch dní sa jej rýchlo vzdávam. A nie som sama. Dnešnú noc spíme na poschodí. Potme a v daždi sa snažíme nájsť schody, ktoré sú vzadu za domom. Nevedie k ním chodník, vysoké schody nemajú zábradlie… Dúfam, že v noci nebudem musieť na záchod. Chlapi to riešia posvojom – nie vždy sa vyskytne príležitosť čúrať z takej výšky.

Ráno je zahmlené, mrholenie prechádza do dažďa. Čakáme kým sa vyčasí, ale je to zbytočné. Nikomu to nevadí,sme predsa na horách a dnes nás čaká viac-menej zjazd naspäť do kempu k rieke Piva. Teda – aspoň som si to v tej chvíli myslela. Ale ako som už spomínala – Viktor a Čierna Hora sú nevyspytateľné…Cesta sa kľukatí planinou, občas stúpa, občas klesá… Dnes sme kvôli nízkej oblačnosti o výhľady ukrátení, ale aj to, čo vidíme a kam dovidíme je úžasne.

Teším sa na zjazd, ale ten stále neprichádza a ja mám dnes nejaké ťažké nohy. Hore ma všetci čakajú – koniec asfaltky. Normálne by som sa potešila, ale to, čo je pred nami vyzerá dosť divoko. Stavajú cestu. Do červenohnedého blata nasypú skaly a tie potom ujazdia….Kolesá bicyklov v tom blate a na mokrých skalách prešmykujú, zjazd v nedohľadne…Pripadám si ako v strašidelnom lese. Okolo vysoké smreky, hmla a blato. Panebože, čo má ešte čaká… Pri zjazde však na moje prekvapenie ožívam. Začína ma to baviť. Blato, skaly, konáre..Taký malý adrenalín….Príjemné spestrenie našej dnešnej trasy. Odporcovia blatníkov sú zablatení od nôh až po prilby. Viktor je napočudovanie nejaký čistý. Podozrievam ho, že to vzal nejakou skratkou a nás nechal v tom maglajze. Vraví, že šiel pomaly.

Nahrubo očistíme biky a dlho, dlho klesáme späť k hranici Monte Negra a Bosny. Pod nami žiari tyrkysovomodrá Tara. Dolu v kempe svieti slnko. Neviem sa nabažiť teplej sprchy. Zvalím sa do hojdacej siete, pozerám na hory a vychutnávam si posledné slnečné lúče. Zvládla som to! Som na seba hrdá. NIRVÁNA!

Večer sedíme pri ohni a nikto si nechce pripustiť, že zajtra z tejto krásnej a divokej krajiny odchádzame….

Vierka

www.viktorkana.sk