Po piatich rokoch som opäť navštívil slovenské dediny v rumunskom Bihore. V piatok pred polnocou sme naložili bicykle na vozík a v sobotu ráno po nočnej jazde už obdivovali malé “izby“, ako domáci nazývajú chalupy na Starej Huti.
Prekvapilo nás krásne jesenné počasie a neskutočne sfarbená príroda. Po ubytovaní v penzióne u Šoniho /ktorý vlastní majiteľ z Moravy/ vyrazili na menšiu okružnú jazdu smerom na Novú Hutu, kde sme na tretí pokus trafili do miestnej krčmy a na slniečku vychutnávali miestne pivo Ursus. Domáci sa pripravovali na tradičné slávnosti „Oslavy zemiaka“ v miestnej škole a následne kultúrny program s ľudovou veselicou. Stretávajú sa tu ľudia rôznych vekových kategórií z celého okolia. Nám sa žiaľ podarilo doraziť až na záver a vychutnali si terchovské pesničky, ktoré tu prezentovala „Ťažká muzika“ z Terchovej. Po skončení programu a návšteve miestnej školy sa presunuli do starej budovy fary na pokračovanie zábavy v užšom kruhu pri vínku, guláši a živej hudbe, ktorá skončila až po polnoci.
V nedeľu ráno nás čakal poznávací výlet po jesenne sfarbených a slnkom zaliatych kopcoch do malebnej obce Gemelčička, ktorá je vraj jednou z najväčších obcí Rumunska /vyše 42 km2/. Cestu nám znepríjemňovali všadeprítomní psi, ktorým dal Dodo príznačný názov „achilovkári“. A tiež pasúce sa kone a domáce prasiatka na poliach boli pre nás príjemným spestrením jazdy. Keďže práve končila omša, ulica pri kostole bola plná ľudí a miestny magazín Mix praskal vo švíkoch. Takže na pivo sme si museli chvíľu počkať, ale o to lepšie nám chutilo. Cesta späť viedla tou istou trasou, keďže jazda po hradskej medzi autami sa nám nepozdávala.
V pondelok sme sa po ôsmich kilometroch rozdelili. Zvyšok pokračoval zjazdom do doliny lesom na hradskú a cez Borod a späť na Starú Hutu, ja som pokračoval po lazoch smerom na Gemelčičku do obce Šarany. Šarany sú rozsiahla kopaničiarska obec, ktorá pred 80 rokmi patrila k najväčším slovenským obciam. Tak ako na Gemelčičku, tak aj tu vedie iba spevnená poľná cesta. Na Šaranoch som posedel v ABC magazíne u pána Pišku, porozprával mi čo-to z histórie osídľovania kopaníc Slovákmi pred viac ako 150 rokmi a aký ťažký život tu žijú. Nie je žiadnou zvláštnosťou, že deti tu chodia peši do školy aj 8 kilometrov.
V utorok doobeda sme ešte naposledy pobikovali okolo Starej Hute, naložili bicykle na vozík a rozlúčili sa s čarovným kútom slovenskej zeme v Rumunsku.
Účastníci: Katka, Ivka, Dodo, Bohuš, Majo, Juro a Dušan.
