Bolívia je krajina , ktorú mnohí porovnávajú k Tibetu Južnej Ameriky. Oprávnene. Vysoké hory obkolesujú náhornú planinu Altipláno. Domorodý Indiáni Aymará a Kečua tu s mozoľnatými rukami vo výškach 3 až 4 a pol tisíca metrov v chudobe sa dokážu tešiť zo života. Všade navôkol sú prekrásne hory, ktoré sú pomerne málo turisticky objavené. Pre svoju cenovú prístupnosť je táto krajina vhodná aj pre pomerne nemajetných cestovateľov, čo dokazujú početné skupiny šetrných mladých Izraelčanov.
Našim hlavným cieľom boli síce hory, avšak postupne sme si túto krajinu vychutnali od najvzdialenejšieho kúta pralesa na východe krajiny. Bol to Národný park Noel Kempf Mercado s rozľahlou stolovou horou Huanchaga, pôvodnou savanou a parádnym amazonským pralesom. Park je stále rajom jaguárov, púm, pštrosov a vlkov hrivnatých, na čo ma upozornili knihy od vynikajúceho českého maliara zvierat v divočine Jana Dungela. Stopy všetkých boli hojné počas týždňových túlačiek a my sme mali šťastie aspoň na tapíre a množstvo opíc. Náročná dostupnosť tejto skvostnej divočiny je príčinou, že sa sem dostanú naozaj len veľký nadšenci ochotný sa trmácať na kraj sveta.
Neskôr sme o 400 km bližšie k civilizácii ešte vybehli na zaujímavý 100 km dlhý hrebeň Seranía de Santiago, nad nekonečnou rovinou sezónnych opadavých pralesov a saván zvaných Čako.
Po takomto 11 dňovom túlaní teplými končinami Bolívie sme pribrali posily z domoviny o troch kamarátov a hor sa sveta proletári do stále vyšších polôh. Najprv v Sucre – v najkrajšom bolívijskom meste sme obdivovali nielen šarmantnú architektúru ale najmä stopy dinosaurov. Zachovali sa v bahne močiara, ktorý skamenel a dnes tvorí kolmú skalnú stenu posiatu stovkami odtlačkov. Vraj najviac na svete. Potosí s výškou nad 4000 m. – mesto koloniálneho bohatstva a najmä utrpenia baníkov. Za 400 rokov ich tam Španieli dokázali nahnať a nechať umrieť 8 miliónov. Tie bane tam do dneska fungujú, takmer v otrockých podmienkach tam stále pracujú tisíce baníkov. Našťastie dnes už nad nimi neexistuje žiadne násilie ale len potreba peňazí pre život a vidina nálezu výdatnej striebornej žily.
Salar Uyuní je pravidelne vysychajúce jazero veľkosti 1/5 Slovenska. Hory, sopky, tisíc ročné kaktusy, plameniaky. Scénericky jedinečné a neopakovateľné. No a na betón stvrdnutá plocha jazera, kde môžete aj hodinu pustiť volant bez obavy, že do niečoho narazíte.
Z hlavného mesta La Paz vedú atraktívne cesty na všetky strany. ,,Cesta smrti“ slávna Death rout bola ešte pred pár rokmi postrach nákladiakov. Mnohé sa zrútili z horských útesov do pralesa. Dnes táto cesta je už viac menej atrakciou pre bajkerov a zažívame tu cyklozjazd dlhý takmer 70 km s výškovým rozdielom 3500m. Veľká atrakcia je jazda z pásma vysokohorského do tropického, s množstvom fantastických vyhliadok.
Hory – trek zvaný Condoriri je pomenovaný podľa masívu, pripomínajúcu kondora s mierne roztiahnutými krídlami. Našim cieľom bolo doladiť aklimatizáciu a vyraziť k najvyššej hore Bolívie Nevado Sajama 6542m. Na tejto hore som ja stál pred 21 rokmi a hodlám sa sem vracať aj s budúcimi klientmi. V blízkom okolí sú totiž dve ľahšie šestisícovky a počasie v tejto oblasti býva pomerne priaznivé, ako vidieť z fotografií z vrcholového útoku. Nepoznám takú ideálnu krajinu, vyliezť si pomerne lacno a príjemne/aklimatizácia je vlastne poznávačka krajiny/horu nad 6 tisíc metrov, naviac s termálnymi jazierkami pod jej úpätím.
Na záver zájazdu sme si dali cestovateľský bonus. Síce dlhé presuny, avšak unikátne miesta Juhoamerického kontinentu. Vodopády Iguazú – najväčšie na svete, sme zažili v maximálnom stave vody. Rio de Janeiro našťastie v pohodovej atmosfére. Bonbónik na záver – vyliezli sme na slávnu Cukrovú homoľu vytŕčajúcu 450 metrov z mora, ľahkou lezeckou trasou. Vychutnajte si niekedy aj Vy Caipiriňu z pohľadu tvárou v tvár soche Krista spasiteľa a mesta mnohých krás – Rio de Janeira pod nohami. Tento zájazd každopádne stál za to.
Link na každoročne organizovaný zájazd TU….
