Je večer, balím si fidlátka a vyrážam k Viktorovej firme, kde mame stretnutie. Vlastne ani neviem, kto presne ide. Keď sa z tmy vynárajú neznáme tváre, zrazu zisťujeme že sa už všetci poznáme.
U Janka som bol v Beckove na haciende a s Julkou a Marošom sme boli v Mariánke. S ostatnými Mirom, Vilom, Emilom a Ivom sa poznáme už roky. Viktor asi prozreteľne, vybral rekrošov s rovnakou krvnou skupinou aby sme sa mu tam nebili. Začínam tušiť, že toto bude náročný výlet. Štart sa vydaril, v kokpite začínajú poletovať fľaše, neklamný znak, že sme dosiahli stav beztiaže. Vonku je tma, tak sa venujeme spoločenskej zábave. Vďaka tomu cesta ubieha veľmi rýchlo a keď sa mi vráti obraz a zvuk, už stúpame do kopcov nad Sarajevom. Ako to zvládol Viktor netuším, ale je to nezmar. Všade je plno snehu. Cesta sa zarezáva do 2 metrových závejov. Kde tu trčia značky mínových polí, proste je tu bombovo. Po chvíli sme v bývalom olympijskom stredisku pod Bjelašnicou. Kopec so zjazdovkami je pekný, ale zgrumáž podivných, opustených hotelov, dokazuje, že človek vie dodrbať aj tie najkrajšie zákutia. Krátka prestávka, pivečko v miestnom bufete a fičíme ďalej.
Za chvíľu prichádzame do cieľa, do penziónu Tusila na mieste zvanom Vrijedlo. Skutočne pod chatou je miesto kde z kameňov teplá vyráža voda. Po ubytovaní vyrážame aj my. Hneď pri chate začíname šlapať do mierneho kopca na miesto zvané amfiteáter. Vchádzame do lesa. Nie sú tu ihličnany, ale nejaký druh miestnych, asi bukov. Pochvíli vychádzame nad les a ocitáme sa na veími peknom mieste medzi kopcami. Keďže sme po dlhej ceste, tak si vyberáme taký menší s pracovným názvom Bradavica. Krásny výhľad na krajinu, paráda. Celý čas nás sprevádzajú miestne psy, odhadujeme, že mama s dcérou a asi tušia že sa im to vyplatí. Nemýlia sa, uzatvárame s nimi tajné spojenectvo a na tajnáša, proti zákazu našej domácej, ich kŕmime. Keď sme sa dostatočne pokochali a vysmädli, schádzame do penziónu. Tu nás čaká večera o viacerých chodoch, ako mala svadba. Pani domáca sa s tým naozaj vyhrala. Po večeri to ešte riadne roztočíme.
Ďalšie ráno, vyraziac klin klinom, dávame si bohaté raňajky a podnikáme ďalšiu túru. Začíname zasa z amfiteátru. Tentokrát si vyberáme väčší kopec, ktorý sme si vyhliadli predchádzajúci deň. Dnes nám žiaľ počasie nepraje, viditeľnosť klesá, podšmykuje to a tak to niekde pod vrcholom vzdávame. Aj naše psy toho už majú dosť. Schádzame cez veľmi pekné miesta poza Bradavicu. Koho laka krajina bez jedinej ľudskej stopy, si príde na svoje. Aj keď bez, vrcholu stojí to za to. Prichádzame do osady Sinanoviči, kde je podla Viktora krčma. A skutočne, svojrázna ale útulná drevenná búda s veľkým grilom. Bohužiaľ bez ohňa. Krčmár vysoký, bledý v čiernom, vyzerá akoby v noci z hostí vycecával, čo do nich cez deň ponalieva. Objednávame rundu za rundou a krčmár si kupodivu dáva s nami. Podľa cintorína, ktorý som letmo zazrel trčať zo snehu, sú tu všetci mohamedáni. Ale tejto téme sa zatiaľ diplomaticky vyhýbame. Postupne sme mu vypili všetky zásoby. Zo slivi prechádzame na travaricu a nakoniec lozovaca. Zotmelo sa. V penzióne nás zasa čaká bohatá večera a nočný život…
Ráno je všetko inak. Je mi zle, ale ako skúsený pič tomu neprikladám nejaký význam. Janko ma predsa nejakým panákom z toho dostane. Schádzam dole na raňajky, ale zle nedobre. Napína ma a tak radšej opúšťam jedáleň. Zisťujem, že väčšina z nás má symptómy, ktoré nás rozdeľujú na grcajúcich a srúcich. Ja som grcajúci a Vilo je veliteľ nášho lazaretu. Má všetky symptómy. Postupne tato pliaga zachváti 60 % expedície. Bez následkov prežívajú len profesionálne násosky, Janko a Miro, ktorých imunita alkoholom len mocnie, a Viktor, ktorý má viac balkánskych mikróbov ako slovenských. Napriek tomu, ten deň vyrážame na Bjelašnicu.
Teda okrem Vila. Stúpame hore po zjazdovkách, nie je tu veľa ľudí, tak sa to dá. Väčšinou sú upravené ratrakom. Janko lyžuje. Počasie nám zasa nepraje, viditeľnosť klesá na 20 m a tak to niektorí, tesne pod vrcholom otáčame. U Iva sa nákaza ešte neprejavila a tak ma častuje siláckymi rečami že „to musím dat“. Netuší, že už mu zvoní hrana. Cestou dole stretávame Emila s Viktorom, ktorí sa tiež rozhodli to dať. Cesta dole je v pohode. Postupne sa stretávame v štýlovej drevenej krčme. Sme však o dosť striedmejší, ako pominulé razy. Ja pijem napr. Colu, ale nepomáha. Prichádzajú aj dobyvatelia vrcholu, Miro a Ivo, ale Ivovi už začína byť zle. Naozaj nechcem byt škodoradostný. Po príchode na penzión nás čaká zasa hostina, ale už mi to lezie na nervy, lebo dostanem do seba len glukózu s vodou. Naše psy sa majú ako v raji. Miesto večere a zábavy si idem radšej ľahnúť k Ivovi. Máme spoločnú slečnu zimnicu. Ráno zisťujeme, že aj tí, čo sa ako tak držali, sú tiež chorí. Raňajky radšej ani nespomínam. Napriek všetkému, ideme na túru. My poslabší volíme taký mierny stupák cez les. Julka s Mirom dávajú dosť akčný skialp na pekný skalnatý kopec. Hádam vedia odhadnúť, kde je to ešte bezpečné, lebo je dosť lavinózne.
Po výlete sa všetky skupiny tradične stretávajú v starej známej krčme. Krčmár ma víta, podáva mi ruku a objíma ma. Ani som netušil, že sme sa tak zbratali. Niektorým sa nám trochu polepšilo a tak sa zasa zahrávame so zdravím. Po chvíli krčmár hlási, že sliva končí, tak sa lúčime. Po návrate na penzión veliteľ lazaretu Vilo vyhlásil evakuáciu. Kto vládze, dá si ešte super večeru. Psom bude za nami smutno. Ešte šťastie, že si Viktor trochu pospal a tak vyrážame protiva noci. Cesta domov je o dosť kludnejšia, pijú len najtvrdšie nátury a Julka. My ostatní len ticho závidíme.
Dobro došli. Miloš Krištofovič.
