Túžba po adrenalíne, dobrodružstve a spoločných zážitkoch v prekrásnom – takmer nedotknutom prírodnom prostredí nás ani tento rok nenechala chladnými a po minuloročnej extra dávke adrenalínu v podobe raftingu a kaňoningu v Slovinsku sme vymenili divokú vodu, zlaňovanie vodopádov a tiesňav za biky v prostredí Čiernej Hory-pohoria Durmitor.
Účastníci: Ďuri, Majko, Mirec, Soňa, Peťo a hlavný člen posádky Viktor
16.6.2012 Sobota
Bolo niečo pred 21:00 keď sme s Majkom dorazili na parkovisko pri Dome odborov na Trnavskom mýte v domnení, že sa čaká už len na nás – keďže odchod bol plánovaný na 21:00. Po rozhliadnutí a zistení, že sme tam prví, premýšľame čo je vo veci …. Je sobota?, Kde sú ostatní?, Kde je mikrobus? Po telefonáte sme sa dozvedeli, že sa odchod o niečo posunul – len Mirec nedal vedieť . O chvíľu dorazil aj s priateľkou Soňou a v diaľke sa rútil aj plne naložený Peťo – sme všetci!!! Teda chýbal hlavný člen výpravy Viktor – ale on nám len dával čas aby sme sa trošku naladili pred 12-hodinovou cestou do Čiernej Hory. Bolo niečo po 22:30 keď Viktor utiahol posledné upínacie lano na prívese s bicyklami a mohli sme vyraziť. Cestou sme sa ešte zastavili v Petržalke na posledné úpravy bikov a tiež pre držiak na ten môj…. Akurát sa konali dni Petržalky a bolo počuť koncert Tublatanky, čo nás veľmi dobre naladilo pred odchodom zo Slovenska. Všetko išlo ako zvyčajne Viktor s prehľadom zvládal kilometer za kilometrom, my sme sa fajne vzadu bavili a likvidovali zásoby jedla aj pálenky.17.6.2012 Nedeľa
Po nočnej jazde cez Maďarsko a Chorvátsko sme si urobili rannú zástavku v Bosne, kde sa nám naskytol úsmevný pohľad na tabuľu “ VODA NIJE ZA PIČE“ dali sme si teda kávu 🙂 a šli ďalej….Pred prvým kempom sme sa zastavili ešte na nákup v potravinách, kde nás vo vnútri prekvapil pohľad na miestneho pánka so zapálenou cigaretkou a úsmevom na perách. Po asi hodinke cesty sme konečne pred obedom dorazili do kempu MONTING TURS v Bastasi (482 m.n.m.), ktorý sa nachádza pri sútoku riek Tara a Piva, ktoré vytvárajú balkánsky veľtok Drina – až teraz som si vlastne z názvu uvedomil, že to asi bola predzvesť niečoho čo nás čaká nasledujúce dni. V kempe nás čakalo srdečné privítanie domácimi a majiteľom Miomirom v podobe výbornej polievky, domáceho chleba a štamprle vychladenej rakije. Po dlhej ceste sa bolo treba vybrať aj na Wc – kde sme zostali v nemom údive z tureckých záchodov a mne sa ešte k tomu podarilo zobrať papier z nesprávneho miesta – a to práve z vedra kde sa hádzal už použitý papier :). Po ubytovaní v chatke sme sa rozhodli zahrať plážový volejbal a neskôr sme sa šli schladiť do 7° rieky Tary obdivujúc jej nádhernú priezračno-zelenú farbu a okolie. Po návrate Majko vytiahol kartovú hru Bang a po zdĺhavejšom vysvetľovaní sme si aj zahrali a to všetko pri domácom pivečku JELEN a neustálom vybuchovaní Dynamitu pri ťahoch Peťa. Nastal čas večere – vlastne boli to hody na stole na ktorom neostalo ani kúsok voľného miesta – originálna a tradičná hostina v Bosne. Pozreli sme si ešte futbal Portugalsko – Holandsko 2:1 a šli si oddýchnuť a načerpať sily na nový deň.18.6.2012 Pondelok
Po raňajkách sme sa šli zbaliť na nasledujúcich 5 dní kedy sme boli na bikoch a po spoločnej fotke sme sa mohli vydať na cesty náhornou plošinou pohoria Durmitor. Po 8 km sme dorazili na hranicu až k tabuli CRNA GORA MONTENEGRO – DOBRODOŠLI – reku tak dobre je, asi sme správne :),,,,A keď sme tak dobrodošli stavili sme sa na jedno pivečko – lebo po ceste nás čakal už len jeden prameň na doplnenie v slnečnej pálave tak vzácnej vody. Po sérií prejazdov tunelmi sme vyhodili odbočku v ľavo popri rieke Piva, nachvíľku oddýchli, načerpali nové sily a pripravili sa na zhruba 15 kilometrové stúpanie až do nášho cieľa – osady Trsa (1414 m.n.m.). Po pár kilometroch stúpania, kedy každé kilečko urobí svoje si človek uvedomí – čo všetko si nemusel brať a rozdelili sme sa na tri partie , prvú tvorili Majko s Mirom, druhú Viktor so Soňou a tretiu ja s Peťom – potrebovali sme viacej času na obdivovanie prírodných krás čo predstavuje nezabudnuteľný zážitok :). Nanešťastie sa mi uvoľnil zadný nosič a z cyklotúry sa razom stala pešotúra, ale so šťastným koncom a úspešným príchodom do cieľa. Bol to úžastný pocit po 43 km a prevýšení 1040m sadnúť si a mať pred sebou orosenú odmenu. Domáci nás ubytovali v útulných chatkách , pripravili nám večeru a po nej sme sa vybrali na miestny cintorín. Pomodlili sme sa a ako býva v Čiernej hore zvykom upili sme si z pálenky, ktorá bola opretá o každý navštevovaný hrob. Keď sa domáci príde pomodliť za zosnulého, po modlitbe si upije a vráti sa domov. Večer sme ešte zahrali karty pri futbale a po náročnom dni zaľahli do postele.19.6.2012 Utorok
Druhý deň nás čakala cesta smerom na horské letovisko Žabljak (1450 m.n.m.) vzdialené od Trsy niečo cez 40 km. Asfaltová cesta – miestami s jemným štrkovým posypom si vybrala svoju daň a Mirec sa zahral na kaskadéra. Zhruba po jednej tretine cesty sa zastavujeme na salaši, kupujeme ovčí syr a samozrejme dopĺňame tekutiny a sily pred druhou tretinou cesty v znamení neustáleho šlapania do kopca až k najvyššiemu bodu nazvanom SEDLO vo výške (1907 m.n.m). Po ceste sme si ešte zahrali basketbal a v horúčave sa osviežili dávkou snehu. Po krátkej prestávke nás čakal už len oddych v znamení 457 m klesania a obdivovania okolitých krás a zastávke na pivo. Prvý pokus nevyšiel podľa očakávaní a miesto chladeného JELENA po nás vyštartoval kríženec rotvajlera a tak sme domácemu pánkovi pomohli aspoň vyložiť plastové okná a dvere. Druhý pokus o pár kilometrov nižšie už ale vyšiel dokonca s bonusom v podobe sympatickej mladej slečny – a vtedy je chuť piva dvojnásobná. Po dvoch pivách sme sa teda vybrali ďalej a po pár kilometroch sme boli v cieli druhého dňa v Žabljaku. Ubytovali sme sa v priváte u milej pani Milenky, navečerali sa a s Peťom a Mirom šli preskúmať nočný život – kde sme sa spoznali aj s miestnou balkánskou speváčkou Danielou.
20.6.2012 Streda
Streda 🙂 – čakal nás voľný deň a oddych od bikov . Po doobednom nákupe v miestnom markete a príhode na parkovisku – kedy si Majko šiel vyberať z bankomatu peniaze – zrazu len vidíme ako miestny pánko pri cúvaní ťukol do stojaceho auta, tak som rýchlo pribehol k miestu nehody a zahral sa na majiteľa poškodeného auta – pánko bol vystresovaný – tak som ho po chvíľke potľapkal, že Dobro je, necháme tak, sme sa poobede vybrali k najväčšiemu a najznámejšiemu jazeru z 19-tich durmitorských jazier – Crno jazero s kryštálovo priezračnou vodou, kde sme si požičali loďky a trošku zaveslovali. Po návrate na privát sme sa šli najesť a Majko neskrýval prekvapenie keď dostal inú VARIVU RAZNU ako predchádzajúci deň – aspoň sme sa s Peťom zabavili. Inak varili výborne a porcie boli kráľovské. A predsa to nebol úplný oddych od bikov :), vybrali sme sa totiž na jedno z mála miest odkiaľ je vidno svahy aj dno kaňonu rieky Tara – najhlbšieho riečneho úseku v Európe – a to v celej jeho kráse z výšky približne 1300 metrov z vrcholu Čurovac (1625 m.n.m). Viktor sa rozhodol ísť napred, lebo aj keď výhľad bol dokonalý – asi sme boli jediná poživeň pre komáre. Ja s Majkom a Peťom sme ešte zostali a kochali sa výhľadom, po 10 minútach sme to zabalili aj my a rozhodli sa čo najkratšou cestou ísť k bikom, ktoré boli od nás asi 30 minút chôdze. Akosik sa nám ale všetkým podarilo zablúdiť a Majko spoza kríkov na nás zakričal “ Kde ste kkti?“ Ako sme sa tak dohadovali kde sa kto nachádza zrazu sa ozval aj Viktorov hlas, ktorý rovnako zablúdil “ Kua idem ti idem a tiež kamsi do pči“. Tak sme sa pobavili a spoločne kráčali ku bikom, ktoré sme mali odložené trošku nižšie v húštine pri ceste. Bol za nami ďalší krásny deň plný zážitkov.21.6.2012 Štvrtok
Vo štvrtok ráno sme sa po raňajkách vybrali naspäť do Trsy – samozrejme inou trasou, zo Žabljaku sme museli trafiť nenápadnú odbočku na úzku asfaltku. Tá sa ťahá cez hory, zo severo/východnej strany obíde Durmitor a neskôr sa mení v šotolinu – a veru miestami sa človek musel pri zjazde veľmi snažiť aby neskončil mimo biku – našej jedinej zástupkyni nežnejšieho pohlavia Soni sa to podarilo, ale našťastie bez väčších zranení. Prudkými serpertínami sme sa dostali až do kaňonu Sušica – kde sme si urobili prestávku pri Sušickom jazere. Ďalej sme pokračovali po druhej strane kaňonu kde cesta prudko stúpala nahor až sme sa dostali na jeho samotný vrchol s nádherným výhľadom na Kaňon Sušica – Nedajno (1496 m.n.n.). Po pauze a blížiacej sa búrke z tepla sme radšej nasadli na naše tátoše a vydali sa na posledný úsek cesty do Trsy, ktorá sa niesla najskôr v duchu klesajúcej šotolinovej cesty a neskôr sa zmenila na stúpajúce úseky, v jednom z nich sme už dosť vyčerpaný s Mirom a Peťom natrafili na voľne pobehujúceho býka – kúsok pred nami – nikdy by som nepovedal, že sa otočíme a pôjdem naspäť, aby sme znova vyšlapali ten istý úsek, ale stalo sa :), pálili sme ako v záverečnom šprinte na Tour de France – veru aj Sagan by mal problémy. Po zhruba hodinke sme boli naspäť v kempe Trsa a na terase už sedeli aj dvaja kolegovia-maďari, ktorí popíjali pálenku, ale rozumieť im nebolo nič, pridal sa ku nám aj motrokár z Čiech. A črtal sa veru zaujímavý večer okorenený futbalom Portugalsko – Česko 1:0. Bol to večer na jednotku, len ráno sa nevstávalo ľahko.22.6.2012 Piatok
Ráno nás opäť prebudili slnečné lúče a po raňajkách a rozlúčení s domácimi sme ešte posledný krát pozreli na maďarský stan – v ktorom sa nejavili známky života aj keď bol na slnečnej pálave a o 10:30 muselo v ňom byť už poriadne horúco. Bola pred nami zhruba 40 km trasa po druhej strane pohoria Durmitor až do nášho prvého kempu v Bastasi. Ako na potvoru dostal Majko defekt, ale všetko sa zvládlo a po polke cesty nás už čakalo iba klesanie a od hraníc mierne stúpanie až do kempu. Po piatich dňoch sme mali za sebou našlapaných 180km a krásne dojmy zo všetkého čo sme zažili. Pred obednou polievkou sme si ešte zahrali futbal, neskôr karty až prišla na rad večera a posledný večer v kempe – ktorý stál naozaj za to, prišiel plný autobus turistov a domáci zavolali večer harmonikára, spolu s gitaristom a k radosti nám už veru nič iné nechýbalo.
23.6.2012 Sobota
Posledný deň dovolenky sme si ráno požičali výstroj na raft, nasadli do jednej z dodávok a šli na miesto nástupu do nafukovacích člnov – na splav divokej Tary. Po zhruba troch hodinách raftingu, jednej medziprestávke a desiatich úspešne zvládnutých kilometroch sa vyloďujeme na brehu rieky – tesne pod našim kempom – kde sme sa boli prvý deň schladiť. Bol už dosť pokročilý čas a tak sme pomaličky naložili bicykle, batohy, rozlúčili sa a plný zážitkov zo super dovolenky nabrali smer Bratislava.
Bolo niečo pred 21:00 keď sme s Majkom dorazili na parkovisko pri Dome odborov na Trnavskom mýte v domnení, že sa čaká už len na nás – keďže odchod bol plánovaný na 21:00. Po rozhliadnutí a zistení, že sme tam prví, premýšľame čo je vo veci …. Je sobota?, Kde sú ostatní?, Kde je mikrobus? Po telefonáte sme sa dozvedeli, že sa odchod o niečo posunul – len Mirec nedal vedieť . O chvíľu dorazil aj s priateľkou Soňou a v diaľke sa rútil aj plne naložený Peťo – sme všetci!!! Teda chýbal hlavný člen výpravy Viktor – ale on nám len dával čas aby sme sa trošku naladili pred 12-hodinovou cestou do Čiernej Hory. Bolo niečo po 22:30 keď Viktor utiahol posledné upínacie lano na prívese s bicyklami a mohli sme vyraziť. Cestou sme sa ešte zastavili v Petržalke na posledné úpravy bikov a tiež pre držiak na ten môj…. Akurát sa konali dni Petržalky a bolo počuť koncert Tublatanky, čo nás veľmi dobre naladilo pred odchodom zo Slovenska. Všetko išlo ako zvyčajne Viktor s prehľadom zvládal kilometer za kilometrom, my sme sa fajne vzadu bavili a likvidovali zásoby jedla aj pálenky.17.6.2012 Nedeľa
Po nočnej jazde cez Maďarsko a Chorvátsko sme si urobili rannú zástavku v Bosne, kde sa nám naskytol úsmevný pohľad na tabuľu “ VODA NIJE ZA PIČE“ dali sme si teda kávu 🙂 a šli ďalej….Pred prvým kempom sme sa zastavili ešte na nákup v potravinách, kde nás vo vnútri prekvapil pohľad na miestneho pánka so zapálenou cigaretkou a úsmevom na perách. Po asi hodinke cesty sme konečne pred obedom dorazili do kempu MONTING TURS v Bastasi (482 m.n.m.), ktorý sa nachádza pri sútoku riek Tara a Piva, ktoré vytvárajú balkánsky veľtok Drina – až teraz som si vlastne z názvu uvedomil, že to asi bola predzvesť niečoho čo nás čaká nasledujúce dni. V kempe nás čakalo srdečné privítanie domácimi a majiteľom Miomirom v podobe výbornej polievky, domáceho chleba a štamprle vychladenej rakije. Po dlhej ceste sa bolo treba vybrať aj na Wc – kde sme zostali v nemom údive z tureckých záchodov a mne sa ešte k tomu podarilo zobrať papier z nesprávneho miesta – a to práve z vedra kde sa hádzal už použitý papier :). Po ubytovaní v chatke sme sa rozhodli zahrať plážový volejbal a neskôr sme sa šli schladiť do 7° rieky Tary obdivujúc jej nádhernú priezračno-zelenú farbu a okolie. Po návrate Majko vytiahol kartovú hru Bang a po zdĺhavejšom vysvetľovaní sme si aj zahrali a to všetko pri domácom pivečku JELEN a neustálom vybuchovaní Dynamitu pri ťahoch Peťa. Nastal čas večere – vlastne boli to hody na stole na ktorom neostalo ani kúsok voľného miesta – originálna a tradičná hostina v Bosne. Pozreli sme si ešte futbal Portugalsko – Holandsko 2:1 a šli si oddýchnuť a načerpať sily na nový deň.18.6.2012 Pondelok
Po raňajkách sme sa šli zbaliť na nasledujúcich 5 dní kedy sme boli na bikoch a po spoločnej fotke sme sa mohli vydať na cesty náhornou plošinou pohoria Durmitor. Po 8 km sme dorazili na hranicu až k tabuli CRNA GORA MONTENEGRO – DOBRODOŠLI – reku tak dobre je, asi sme správne :),,,,A keď sme tak dobrodošli stavili sme sa na jedno pivečko – lebo po ceste nás čakal už len jeden prameň na doplnenie v slnečnej pálave tak vzácnej vody. Po sérií prejazdov tunelmi sme vyhodili odbočku v ľavo popri rieke Piva, nachvíľku oddýchli, načerpali nové sily a pripravili sa na zhruba 15 kilometrové stúpanie až do nášho cieľa – osady Trsa (1414 m.n.m.). Po pár kilometroch stúpania, kedy každé kilečko urobí svoje si človek uvedomí – čo všetko si nemusel brať a rozdelili sme sa na tri partie , prvú tvorili Majko s Mirom, druhú Viktor so Soňou a tretiu ja s Peťom – potrebovali sme viacej času na obdivovanie prírodných krás čo predstavuje nezabudnuteľný zážitok :). Nanešťastie sa mi uvoľnil zadný nosič a z cyklotúry sa razom stala pešotúra, ale so šťastným koncom a úspešným príchodom do cieľa. Bol to úžastný pocit po 43 km a prevýšení 1040m sadnúť si a mať pred sebou orosenú odmenu. Domáci nás ubytovali v útulných chatkách , pripravili nám večeru a po nej sme sa vybrali na miestny cintorín. Pomodlili sme sa a ako býva v Čiernej hore zvykom upili sme si z pálenky, ktorá bola opretá o každý navštevovaný hrob. Keď sa domáci príde pomodliť za zosnulého, po modlitbe si upije a vráti sa domov. Večer sme ešte zahrali karty pri futbale a po náročnom dni zaľahli do postele.19.6.2012 Utorok
Druhý deň nás čakala cesta smerom na horské letovisko Žabljak (1450 m.n.m.) vzdialené od Trsy niečo cez 40 km. Asfaltová cesta – miestami s jemným štrkovým posypom si vybrala svoju daň a Mirec sa zahral na kaskadéra. Zhruba po jednej tretine cesty sa zastavujeme na salaši, kupujeme ovčí syr a samozrejme dopĺňame tekutiny a sily pred druhou tretinou cesty v znamení neustáleho šlapania do kopca až k najvyššiemu bodu nazvanom SEDLO vo výške (1907 m.n.m). Po ceste sme si ešte zahrali basketbal a v horúčave sa osviežili dávkou snehu. Po krátkej prestávke nás čakal už len oddych v znamení 457 m klesania a obdivovania okolitých krás a zastávke na pivo. Prvý pokus nevyšiel podľa očakávaní a miesto chladeného JELENA po nás vyštartoval kríženec rotvajlera a tak sme domácemu pánkovi pomohli aspoň vyložiť plastové okná a dvere. Druhý pokus o pár kilometrov nižšie už ale vyšiel dokonca s bonusom v podobe sympatickej mladej slečny – a vtedy je chuť piva dvojnásobná. Po dvoch pivách sme sa teda vybrali ďalej a po pár kilometroch sme boli v cieli druhého dňa v Žabljaku. Ubytovali sme sa v priváte u milej pani Milenky, navečerali sa a s Peťom a Mirom šli preskúmať nočný život – kde sme sa spoznali aj s miestnou balkánskou speváčkou Danielou.
20.6.2012 Streda
Streda 🙂 – čakal nás voľný deň a oddych od bikov . Po doobednom nákupe v miestnom markete a príhode na parkovisku – kedy si Majko šiel vyberať z bankomatu peniaze – zrazu len vidíme ako miestny pánko pri cúvaní ťukol do stojaceho auta, tak som rýchlo pribehol k miestu nehody a zahral sa na majiteľa poškodeného auta – pánko bol vystresovaný – tak som ho po chvíľke potľapkal, že Dobro je, necháme tak, sme sa poobede vybrali k najväčšiemu a najznámejšiemu jazeru z 19-tich durmitorských jazier – Crno jazero s kryštálovo priezračnou vodou, kde sme si požičali loďky a trošku zaveslovali. Po návrate na privát sme sa šli najesť a Majko neskrýval prekvapenie keď dostal inú VARIVU RAZNU ako predchádzajúci deň – aspoň sme sa s Peťom zabavili. Inak varili výborne a porcie boli kráľovské. A predsa to nebol úplný oddych od bikov :), vybrali sme sa totiž na jedno z mála miest odkiaľ je vidno svahy aj dno kaňonu rieky Tara – najhlbšieho riečneho úseku v Európe – a to v celej jeho kráse z výšky približne 1300 metrov z vrcholu Čurovac (1625 m.n.m). Viktor sa rozhodol ísť napred, lebo aj keď výhľad bol dokonalý – asi sme boli jediná poživeň pre komáre. Ja s Majkom a Peťom sme ešte zostali a kochali sa výhľadom, po 10 minútach sme to zabalili aj my a rozhodli sa čo najkratšou cestou ísť k bikom, ktoré boli od nás asi 30 minút chôdze. Akosik sa nám ale všetkým podarilo zablúdiť a Majko spoza kríkov na nás zakričal “ Kde ste kkti?“ Ako sme sa tak dohadovali kde sa kto nachádza zrazu sa ozval aj Viktorov hlas, ktorý rovnako zablúdil “ Kua idem ti idem a tiež kamsi do pči“. Tak sme sa pobavili a spoločne kráčali ku bikom, ktoré sme mali odložené trošku nižšie v húštine pri ceste. Bol za nami ďalší krásny deň plný zážitkov.21.6.2012 Štvrtok
Vo štvrtok ráno sme sa po raňajkách vybrali naspäť do Trsy – samozrejme inou trasou, zo Žabljaku sme museli trafiť nenápadnú odbočku na úzku asfaltku. Tá sa ťahá cez hory, zo severo/východnej strany obíde Durmitor a neskôr sa mení v šotolinu – a veru miestami sa človek musel pri zjazde veľmi snažiť aby neskončil mimo biku – našej jedinej zástupkyni nežnejšieho pohlavia Soni sa to podarilo, ale našťastie bez väčších zranení. Prudkými serpertínami sme sa dostali až do kaňonu Sušica – kde sme si urobili prestávku pri Sušickom jazere. Ďalej sme pokračovali po druhej strane kaňonu kde cesta prudko stúpala nahor až sme sa dostali na jeho samotný vrchol s nádherným výhľadom na Kaňon Sušica – Nedajno (1496 m.n.n.). Po pauze a blížiacej sa búrke z tepla sme radšej nasadli na naše tátoše a vydali sa na posledný úsek cesty do Trsy, ktorá sa niesla najskôr v duchu klesajúcej šotolinovej cesty a neskôr sa zmenila na stúpajúce úseky, v jednom z nich sme už dosť vyčerpaný s Mirom a Peťom natrafili na voľne pobehujúceho býka – kúsok pred nami – nikdy by som nepovedal, že sa otočíme a pôjdem naspäť, aby sme znova vyšlapali ten istý úsek, ale stalo sa :), pálili sme ako v záverečnom šprinte na Tour de France – veru aj Sagan by mal problémy. Po zhruba hodinke sme boli naspäť v kempe Trsa a na terase už sedeli aj dvaja kolegovia-maďari, ktorí popíjali pálenku, ale rozumieť im nebolo nič, pridal sa ku nám aj motrokár z Čiech. A črtal sa veru zaujímavý večer okorenený futbalom Portugalsko – Česko 1:0. Bol to večer na jednotku, len ráno sa nevstávalo ľahko.22.6.2012 Piatok
Ráno nás opäť prebudili slnečné lúče a po raňajkách a rozlúčení s domácimi sme ešte posledný krát pozreli na maďarský stan – v ktorom sa nejavili známky života aj keď bol na slnečnej pálave a o 10:30 muselo v ňom byť už poriadne horúco. Bola pred nami zhruba 40 km trasa po druhej strane pohoria Durmitor až do nášho prvého kempu v Bastasi. Ako na potvoru dostal Majko defekt, ale všetko sa zvládlo a po polke cesty nás už čakalo iba klesanie a od hraníc mierne stúpanie až do kempu. Po piatich dňoch sme mali za sebou našlapaných 180km a krásne dojmy zo všetkého čo sme zažili. Pred obednou polievkou sme si ešte zahrali futbal, neskôr karty až prišla na rad večera a posledný večer v kempe – ktorý stál naozaj za to, prišiel plný autobus turistov a domáci zavolali večer harmonikára, spolu s gitaristom a k radosti nám už veru nič iné nechýbalo.
23.6.2012 Sobota
Posledný deň dovolenky sme si ráno požičali výstroj na raft, nasadli do jednej z dodávok a šli na miesto nástupu do nafukovacích člnov – na splav divokej Tary. Po zhruba troch hodinách raftingu, jednej medziprestávke a desiatich úspešne zvládnutých kilometroch sa vyloďujeme na brehu rieky – tesne pod našim kempom – kde sme sa boli prvý deň schladiť. Bol už dosť pokročilý čas a tak sme pomaličky naložili bicykle, batohy, rozlúčili sa a plný zážitkov zo super dovolenky nabrali smer Bratislava.
Záver:
Durmitor nám ponúkol naozaj nezabudnuteľné zážitky nádhernej prírodnej scenérie, veľkolepých vápencových hôr, priezračných jazier a riek, podhorských osád a srdečných a úctivých ľudí všade navôkol. Najväčšia CHVÁLA patrí Viktorovi, ktorý celý výlet zas a znova výborne zorganizoval. Naším spoločným želaním je opäť sa na tieto krásne miesta vrátiť a preto vrelo odporúčame Čiernu Horu a jej okolie každému ako to pravé miesto pre vašu dovolenku a more zážitkov bez nudného vysedávania pri mori. 🙂
Juraj Híreš
Prebraté zo stránky www.viktorkana.sk