Nikdy som si nemyslel, že na Ukrajine sa lyžuje. Zo samotného názvu oblasti som síce vytušil, že tam nejaké hory budú, no predstavoval som si len nejaké lesnaté pahorky. Z nejakého zvláštneho dôvodu to mám v hlave zafixované tak, že krajina smerom na východ od Slovenska je už len rovnejšia a rovnejšia a stúpať začína až niekde tam, kde začína Ural. Konečne som mal príležitosť vyvrátiť toto mylné presvedčenie skúsenosťou.
Do dediny Jasenie (nášho parkovacieho bodu, kde Dukáto vystriedal Gaz) sme dorazili v ranných hodinách, roztrasení zimou a povrchom ukrajinských vozoviek. Išlo o typickú východoeurópsku dedinu rumunsko-slovensko-maďarského typu. Sychravo-daždivé počasie spolu s vedomím, že tam kdesi na východe tohto štátu sa zabíjajú ľudia umocňovali neradostné pocity. Všetko sa javilo chudobné, zchátrané, nefungujúce…. (teda aspoň mne). Som presvedčený, že keby nebolo tej nezmyselnej vojny, keby svietilo slnko, keby sa zelenali stromy, tak by som písal ináč. Vzhľadom na toto moje okolnosťami zkreslené vnímanie už v opise samotnej krajiny-ukrajiny pokračovať nebudem. Presuniem sa radšej vyššie, do strediska Dragobrat.
Z Jasenia do Dragobratu sme sa presunuli vojenským nákladiakom Gaz, podomácky prerobeným na akýsi autobus. Jazda bola v porovnaní s Viktorovým Dukátom neporovnateľná. Mal som pocit, že sa ide vznášadlom. Obrovské kolesá s regulovateľným tlakom ignorovali všetky výtlky ciest. Aj keď pri jazde horskou cestou poniektorí z nás vyskakovali nad sedadlá aj 40cm, celé to malo charakter skôr skákacieho hradu než autobusu. Celé to dopĺňalo bublanie benzínového motora so spotrebou 30 litrov na 100 km.
Popravde, nešiel som sem úplne bez očakávaní. Isté podvedomé očakávania vo mne zasial predošlý skialp v Rumusnku, na ktorom sme sa s Viktorom zúčastnili. Tam sme boli ubytovaní prakticky úplne mimo civilizácie, v maličkých chatkách zaviatych v snehu, kde sa kúrilo pieckou, kúpeľňa v potoku, wc 30m od chaty vo forme diery do zeme…. Dragobrat bol iný. Bolo to lyžiarske stredisko, čiže určitý zásah civilizácie bol citeľný. Avšak, nebolo to stredisko v takom zmysle slova, v akom ho chápeme my. Stredisko pozostávalo z chaotickej zástavby chaotických chatiek, ktoré na výkresoch nikdy neboli, poprepletané neodhrnutými cestami, ktoré brázdili Uazy, Gazy, Nivy a dvakrát tuším aj Zil. Spleť ciest a chatiek bol doplnená stavebným odpadom a vrakmi prevažne vojenskej techniky. Medzi stromami sa dali nájsť bloky motora, nápravy, cisterny, kolesá…. Zjazdovky boli rovnako ako cesty nechané napospas okolnostiam. Boli nezasnežované! Sneh bol taký aký bol! Nepokazený granulovým sajrajtom z dela! Lyžovalo (a šliapalo) sa po ňom úžasne, čiže vôbec sme neregistrovali, že šliapeme po zjazdovke v nejakom stredisku. Po celom stredisku sa roznášala vôňa benzínu, horiaceho plastu a božského šašlíku (bravčové mäso na ihle). Vôňa šašlíku prevyšovala ostatné vône. A pri ochutnaní tohto mäsa človek zrazu ani nevnímal tie vraky v kríkoch, ten naftovitý sneh na ceste…. Nemôžem nespomenúť saunu! Tak horúcu saunu v kombinácii s tak ľadovým bazénom som ešte nezažil, dokonalé zresetovanie pohybového aparátu medzi túrami. A tiež nesmiem zabudnúť na pivo, ktorého cena v reštaurácii bola cca 50 centov.
Spôsob vykurovania bol tiež zaujímavý. Chlapík rúbal na dvore drevo, a to za každého počasia. Narúbané polená vozil do kotolne na fúriku. A prikladal a prikladal a my sme na izbách vetrali a vetrali, pretože iná možnosť regulácie tepla nebola. Sprchové kúty boli tiež celkom vtipné – akože masážne, s rádiom a zrkadlom. Nič z toho, okrem sprchovej hubice, však nefungovalo. Plastové steny aj dno sa prehýbali a občas som mal pocit, že sa s celým sprchovým kútom prevrátim.
Ľudia sú tam veľmi milí a úprimní. Neabsolvovali nijaké školenia, ako sa správať k zákazníkovi, proste boli akí boli, a človek vedel na čom je. Keď mali náladu, tak sa smiali, keď nie tak nie. Ale aj v tej bubline horských chát sa občas niekto preriekol o vojne, a znovu som sa myšlienkami ocitol v tých ošumelých zchátraných dedinách….
Patrilo by sa, myslím, aj niečo o túrach napísať. Páčili sa mi. Išlo o turistiky strednej až nižšej náročnosti vhodné pre kohokoľvek. Konkrétnejšie, vystúpili sme hory Bliznica, Stih, Žandar a Hoverla (najvyšši kopec Ukrajiny). Hory mi pripomínali niečo z Nízkych Tatier, niečo z Veľkej Fatry. Podobne ako v Rumunsku, silnou stránkou týchto končín je malá, takmer nulová hustota ľudí, akási nižšia úroveň civilizovanosti, nie však v negatívnom zmysle slova. Prekvapilo na dobré značenie, presne také, aké máme doma.
Veľmi ma láka prísť do týchto končín znovu, buď na bicykli, alebo pešo.
Jakub Havlík
