Pred tridsiatimi rokmi ma cestovať na východ nelákalo. Lákal ma, ako väčšinu rovesníkov, zakázaný nepoznaný ospevovaný nedostupný… západ. Ísť sa do Rumunska bicyklovať bola možnosť napraviť ten pokrivený pohľad, ktorý sa pod vplyvom ideológii do človeka vkradne. Kúpil som nový bicykel a oblečenie. Párkrát sa previezol okolo domu a už sedím spolu s ostatnými v aute. Smer Apuseni 630 km juhovýchodne, nadmorská výška 1350 m. Cesta prebehla hladko a po vystúpaní serpentínami sme na mieste. Prší, vybavíme ubytovanie, oddychujeme po nočnej jazde. Teplá polievka na obed urobí každému dobre. Ešte sms domov, že sme šťastlivo dorazili a môžeme sa na štyri dni odpojiť (ak to dokážeme) a vnímať len ľudí a krajinu okolo seba. Večer prestalo pršať, vyšli sme na najvyšší kopec v okolí. Náhorná plošina je rozľahlá, posiata prevažne ihličnatými stromami.
Je krásne slnečné ráno. Trochu chladno, ale na oblohe ani mráčik. Sadáme na bicykle a ideme dolu poľnou cestou a lesom. Prichádzame na lúku, ktorá sa postupne stane centrom nášho výletu. Tráva je nepredstaviteľne jemná. Nerastie na nej jediná púpava. Preteká tu potok, lúky sú miestami podmáčané. Pasú sa tu ovce a kozy. To ony, ako mi bolo vysvetlené, spôsobujú svojimi slinami pri spásaní trávy jej kvalitu. To človek nevymyslel… Pokračujeme pešo do jaskyne s veľkými zmrznutými stĺpmi, fotíme, obdivujeme. Po návrate na lúku obedujeme a odchádzame k priepasti, schádzame na jej dno. Po prekonaní strmej snehovej plochy sme v jaskyni, cez ktorú preteká rieka. Cesta naspäť nebola príliš lákavá, a tak po chvíli uvažovania, ako ďalej, sme si vyzuli topánky a šup do vody. Teplá nebola. Svetlo na konci jaskyne nás priťahovalo, ale happyend sa nekonal. Výstup na opačnom konci bol strmý a pri silnom prúde vody neprekonateľný. Museli sme sa vrátiť. Bol to však vrcholný zážitok toho dňa.
Ďalšie ráno je opäť priaznivé počasie. Predpokladáme, že dnešný deň sa viacej povozíme. Spúšťame sa dolu novou 13 km cestou a valíme, čo to dá. Cesta je po zimnom posype ešte nepozametaná a plná zákrut. Tachometre však ukazujú cez päťdesiat. Toto potešenie má svoju cenu. Cesta do kopca je však v lese, stúpanie je zatiaľ príjemné. Prichádzame k rieke a podnikáme výstup proti rieke k vodopádu – príjemné osvieženie. Pokračovanie cez les začína byť namáhavé. Viacej tlačíme ako pedálujeme. Martinka, jediná baba v partii, hodí bicykel na chrbát a ide. To nám chlapom od 25 do 60 rokov dodáva paru a bez slova prekonávame svoje limity. Začína popŕchať. Naša lúka sa musí objaviť každú chvíľu. Dobiehame do prístrešku a vieme, že nás čaká odmena. Príjemný Rumun tu má pristavené dva prívesy. V jednom býva a v druhom jeho partnerka varí. Všetko pripraví, oblečie si čistučkú zásteru a s láskou nás pohostí. Horí oheň a je tu veľmi príjemne. Nechce sa nám odísť. Už sa stmieva, a tak nasadáme. Dolina s krásnymi lúkami má 4 km. Na začiatku sú tri košiare. Zastavíme sa v jednom. Stodola, postele, veľký kotlík na syr, ohrada a 400 oviec, ktoré treba každý deň ručne podojiť. Ťažký život, ale pokoj.
Posledné ráno rozdelí partiu na viacej skupín. Jedna ide na lúku raňajkovať k milému Rumunovi. Niekto ide do ďalšej jaskyne, iní len tak bicyklujú a fotia. Na obed balíme a odchádzame. Bolo to fajn. Uvoľnenie, ktoré pobyt v prírode prináša je liečivé. Ľudia, ktorí chodia s Viktorom na takéto výlety to vedia. Ďakujem všetkým.
Štefan.
