Proti noci vyrážame z Petržalky, cestu si krátime Vajnorským vínkom. Nevyspatí prichádzame do upršaného cieľa a dávame prednosť teplu a pohodliu rozostavaného penziónu pred strohými a chladnými chatkami.
Po krátkom odpočinku Viktor zavelil na nástup na kratšiu cyklotúru s prehliadkou neďalekého kaňonu Somesul Cald, vraj na zahriatie. Vstup začína 15 m vysokým vstupným portálom, ktorý ďalej pokračuje tunelovú jaskyňú z ktorej vybiehajú nahor štyri komíny. Na prehliadku jaskyne nepotrebujeme špeciálnu obuv, stačia cyklistické spdéčka. Teda možno stačili, keď bolo málo vody. Tento rok je vody dosť. Už na dosiahnutie vchodu do jaskyne sa musíme vyzuť a prebrodiť potok bosí. Voda je ľadová, necítime si nohy a je to fantastický pocit vhupnúť znovu do topánok. Nie nadlho. Vyzbrojení čelovkami obdivujúc krásy jaskyne si ani neuvedomujeme, že suchá pôda pod nohami sa pomaly stráca. Spočiatku to ešte riešime skákaním z kameňa na kameň v šmykľavých spdéčkach ale tie postupne miznú a my sa opäť musíme vyzuť, tentokrát už nadobro. Vody pribúda, vrátiť sa už nedá a my zisťujeme, že robíme vlastne kaňoning v ľadovej vode v cyklistickom oblečení a naboso. Lezieme Jánošíkové diery ale bez rebríkov, len kde tu reťaz. Skupinka vystrašených maďarských turistov, ktorých predbiehame, nás nazýva hrdinami.
Druhý deň volíme opäť mix cyklotúry s trekingom, tentokrát v okolí nádhernej priepasti Cetatile Ponorului – Ponorné hrady, najvýznamnejšej lokality Bihoru. Priepasti sú prepadlé závrty, ktoré spája podzemná riečka Galbena. Tvorí ich sústava 3 krasových jám s hĺbkou stien až 100 m a obvodom 1 kilometra. Keďže Viktor je už lenivý na turistiku, dal nám mapu a nechal nás napospas osudu a maďarským turistom, ktorých je v tejto oblasti neúrekom. Po polhodine cesty zisťujeme, že sme sa dostali na miesto, z ktorého sme vyrážali. Na tretí pokus sa nám však už podarilo nájsť správnu cestu a nebanovali sme, že sme to po počiatočných nezdaroch nezabalili. Zostupujeme prudkým suťoviskom na dno závrtu, kde sa nachádza 74 m vysoký vstupný portál /najväčší v Európe/. Na dne je tunel, ktorým preteká riečka Galbena a proti jej prúdu sa dá prejsť do ďalšej doliny. Ale hluk hučiacej a chladnej vody nás po predchádzajúcej skúsenosti spoľahlivo odradil. Postačilo nám kochať sa burácajúcou sa riečkou pretekajúcou cez kaňon a vysokými vertikálnymi stenami kaňonu. Ešte nás čaká výstup, po mokrom a vyšúchanom vápenci nahor k ráscestníku a ďalej pokračujeme k odloženým bicyklom, kde nás už čakal Viktor pri ohníku a bufete.
Na tretí deň sme vyrazili na opačnú stranu, našim cieľom bola dedina na úpätí kopca, na ktorom bol náš penzión (presnejšie povedané krčma v tejto dedine). Po príjemnejšej časti cesty dolu kopcom sme sa usadili v novučičkej reštaurácii, postavenej z európskych fondov, kde nás príjemne privítala trochu zaskočená a prekvapená krčmárka. Ešte sme sa ani neusadili a už na stole stála fľaška tvrdej domácej pálenky pre chlapov a džbánik sladkého brusnicového likéru pre Danku. Ochutnali sme aj domáce biele a červené víno, chutnú polievku a palacinky. Aby sa nám ľahšie ťahalo do kopca, tak pred odchodom sme sa ešte potužili spomenutým likérom. Ľahšie sa nám síce neťahalo ale zvládli sme to.
V nedeľu, v deň odchodu sme si ešte urobili pešiu túru na neďalekú rozhľadňu týčiacu sa na brale nad naším penziónom. Po výdatnom obede a rozlúčke s milým personálom (hlavne Ivan mal ťažkú chvíľu lúčenia sa s Adelkou) sme sa vydali na spiatočnú cestu na Slovensko.
Ako všetky výlety s Viktorom aj tento mal neopakovateľnú atmosféru plnú prekvapení, pohody a solídnych športových výkonov. Už sa tešíme na ďalšie.
Juro
