Po dlhých rokoch nudného stereotypného života na našom malom (aj keď krásnom) Slovensku, kdesi v šedi obyčajného dňa žijem svoj malý ľudský osud som sa jedného dňa rozhodol odstrihnúť z nite každodenného chodenia do práce a rozhodol som sa vycestovať za hranice všedných dní.
Pomohla my k tomu tak trochu náhoda v podobe ponuky ktorú som dostal, a to ponuka vycestovať na niekoľko dní do takých krajín ako je Bangladeš, Bhután, a indický Darjeling a takáto ponuka sa jednoducho neodmieta. Po dlhodobých prípravách, predexpedičných stretnutiach a absolvovaní všetkých možných očkovaní prišiel deň B, kedy som sedel s mojimi expedičnými druhmi na letisku vo Swechate pred gejtom číslo 14 a popri čakaní na lietadlo som jedol svoj obľúbený desiatový chlebík s maslom od Natálky. Nebol by som to ja keby moja cesta z bodu A do bodu B bola jednoduchá. Pristanie v Dháke, hlavnom meste Bangladéšu sa kvôli veľkým mrakom nekonalo a museli sme to po hodinovom krúžení nad mestom otočiť a pristáť v indickej Kalkate. Tam sme asi hodinu čakali v lietadle než sme opäť vyštartovali smerom k očakávanej Dháke. Tento krát to už vyšlo a šťastne sme pristáli na pôde republiky Bangladéš. Už z okna lietadla to vyzeralo dolu všelijako a realita po pristáti bola ešte horšia.
Bangladéš je jedna z najchudobnejších a najľudnatejších krajín sveta. Na rozlohe zhruba 148 000 štvorcových kilometrov (čo je o len o trošičku viac ako rozloha bývalého Československa) žije viac ako 160 miliónov ľudí. Jedná sa vlastne o deltu dvoch svetových veľtokov, Gangy a Brahmaputry a niekoľkých ďalších riek a kanálov, až 7 percent krajiny tvoria vodné plochy a priemerná nadmorská výška krajiny je len 10 metrov nad morom. Hlavné mesto Dháka má asi 13 miliónov obyvateľov a v súboji ohľadom znečistenia niekoľkokrát úspešne remizovala s takými hráčmi ako je New Delhi alebo Káhira. No čo už, poďme do boja. Teplota vonku okolo 35 stupňov, vlhkosť 99 stupňov, takže najlepšie čo sa dá urobiť je čo najskôr s tohto mesta utiecť. Navštevujeme ešte nevyhnutné pamiatky v meste -betónovú pevnosť bangladéšskeho parlamentu – dielo estónskeho židovského architekta Louisa Kahna, nejakú pamiatku z doby Veľkých Mughalov ktorá sa mi ale zdá, v porovnaní z pamiatkami od týchto pánov ktoré zanechali v Indii, ako domček záhradníka, Arménsky kostol kde dokonca zastihneme aj nejakú tú pobožnosť. Všade kde sa len pohneme sme obrovská atrakcia a každý človek sa pri nás zastaví a vyslovene na nás čumí ako keby sme boli z Marsu. Niekoľko desiatok detí nás doprevádza na každom kroku, sme proste úplní exoti.
Presúvame do miestneho prístaviska Dhaka Shagharghat River Terminal kde medzi 20 obrovskými trajektami hľadáme práve ten náš, ktorý nás ma dnes v noci viesť dole prúdom rieky Brahmaputra ktorá sa tu ale volá Jamuna na juh krajiny. Vlastne až tu v prístave dostávam civilizačný šok z tejto krajiny a to pri pohľade na to obrovské množstvo ľudí, chaosu, špiny a biedy. Našťastie čoskoro nachádzame našu Archu záchrany a naloďujeme sa na našu loď. Pohľad do podpalubia tohto kolosu tak trochu pripomínal podpalubie otrokárskych lodí, obrovské množstvo ľudí sediacich alebo ležiacich na zemi s rezignovaným výrazom tváre. Našťastie my máme zabezpečené skromné kajuty na najvyššom poschodí trajektu a tak sa rýchlo ubytujeme a prechádzame po prove lode a ďalšie dve hodiny čakáme kým loď konečne vyštartuje.
Ešte niekoľko minút pozorujeme pohyb po rieke a svetlá plávajúcich lodí ktoré míňame a svetlá veľkomesta ktoré opúšťame. Nad večerným Bangladéšom vychádza mesiac ktorý je zhodou okolností práve v splne a tiene modliacich sa moslimov na prove trajektu pod okrúhlym mesačným kotúčom zostane dlho v mojej pamäti. Unavený padám na jednoduchú posteľ a zobúdzam sa až nasledujúce ráno okolo 8.00. Vybehnem na provu lode a pozorujem pod vychádzajúcim slnkom široké koryto rieky, lesy paliem a iných stromov na brehoch, občas nejaký ten domček zo strechou z vlnitého plechu, množstvo malých lodičiek plávajúcich tam a spať, obrovské prepravisko dreva z najväčšieho mangrovníkového pralesa sveta a musím uznať že táto krajina má svoj skrytý pôvab. Za cca hodinu už stojíme v našom prístave Holarhát River Terminál a opúšťame trajekt.
Čaká nás doprava mikrobusom do mesta Bagerhat, mesta 60 mešít zapísaného aj na liste svetového dedičstva UNESCO. Navštevujeme miestne mešity ale stále sa nemôžem ubrániť dojmu že všetky tieto budovy a pamiatky sú v porovnaní z pamiatkami na aké som zvyknutý v Indii len také malé chatky, ale nevadí, prišiel som, videl som a možno aj prežijem. Potom ideme do mestečka Mongla, ničím nezaujímavého špinavého mestečka na brehu rieky kde prenocujeme v najluxusnejšom (jedinom) hoteli tohto mesta a ráno vyrážame prenajatou loďou na plavbu do Sundarbanu , najväčšieho mandrovníkového pralesa sveta. Sám neviem čo to znamená ale znie to dobre. Tu nás čaká zástavka v informačnom centre asi národného parku, farma na krokodíly, vychádzka po pralese a návšteva miestnej dedinky. Všetci sme sa aj tak z celého dňa najviac tešili na ..dedinu prostitútok… osadu na brehu rieky v ktorej vraj žijú len prostitútky, ktorú sme chceli navštíviť pri ceste naspäť, ale náš miestny sprievodca tam ani nezastavil loď a so strachom v očiach nám vysvetľoval že je to ,,very dangerous,, a tak sme museli ísť ďalej, len smutno pozorujúc tiene prostitútok ktoré nám mávali od chatrčí, no čo už, snáď nabudúce.
V Mongle dostávame správy z domova o výsledku našich parlamentných volieb a tak sa rozhodujeme že hneď po príchode do Dháky zažiadame o štátne občianstvo Bangladéšu. Cesta naspäť do Dháky bola tiež veľmi zaujímavá. V hlavnom meste Bangladéšu bol vyhlásený štrajk a tak ľudia z celej krajiny išli v rámci národného folklóru na štrajk do hlavného mesta. Vláda ale demokraticky zakázala vstup do mesta a uzavrela všetky cesty do Dháky či po vode alebo po suchu a strážila ich vojakmi a policajtmi. No paráda. Čakanie v hoteli na koniec štrajku sa menilo na nočnú moru v ktorej nám odlietalo lietadlo do Bhutánu a my sme v ňom nesedeli. Nakoniec nevydržíme čakanie a vyrážame mikrobusom smerom na Dháku. Došli sme len do prístavu Kaurakadi kde čakajú lode a obrovské množstvo ľudí už niekoľko hodín a možno aj dní na koniec štrajku a tak my čakáme s nimi. Na šťastie len asi hodinu a potom príde dobrá správa že zákaz cestovania do Dháky bol zrušený a policajti otvárajú brány k trajektom. V tom okamihu sa nahrnú stovky keď nie tisíce čakajúcich ľudí na najbližšie možné plavidlá a snažia sa čo najskôr odtiaľto vyplávať. Aj my sa naloďujeme na trajekt ktorý (ako všetky plavidlá navôkol) miesto lode skôr pripomína vrak vytiahnutý zo dna. Trajekt sa naplní do posledného voľného miestečka a preťažená maketa lode nakoniec naozaj aj vypláva. Trochu tŕpneme kedy pôjdeme ku dnu no nič sa nedeje a my plávame ďalej. Čaká nás asi hodinová plavba podvečerným Bangladéšom ktorá je ale svojim spôsobom veľmi zaujímavá a pekná. Sledujeme ľudí pracujúcich na brehu, rybárov ťahajúcich siete, stretávame a mávame trajektom a lodiam plávajúcim oproti. Oproti nám, na prove našej lode sa na nás díva v tichom nemom úžase asi 150 ľudí. Občas to niektorý s nich nevydrží, podíde k nám, spýta sa nás odkiaľ sme. My flegmaticky odpovieme že zo San Marina, dotyčný sa spokojne vráti do davu s víťazným úsmevom na tvári a s potriasaním hlavy a plavíme sa spokojne ďalej, fotíme západ slnka nad riekou a vychutnávame si naše posledné minúty v Bangladéši.
V tom čase sa kúsok od nás potápa podobný preťažený trajekt a 35 ľudí zahynie, ale to sa dozvieme až z večerných televíznych správ.
Vylodenie v prístave Mawaghat a ešte asi hodinová jazda autobusom zo šialeným šoférom až do Dháky, nasleduje jedna rýchla sprcha, večera takmer o polnoci a ráno o 6.00 odchádzame na letisko pretože nás čaká nás ďalší cieľ – magická himalájska krajina Bhután. Bhután, perla Himaláji ukrytá vysoko v horách, krajina ležiaca medzi Tibetom a Indiou, krajina kde čas stojí v pokoji, a kde sa príroda a náboženstvo kombinujú navzájom. Budhistické kráľovstvo skryté ako bájna Shangri-La za hrebeňmi vysokých Himalájí kde panenské vrcholy tu siahajú až do výšky 7 kilometrov a pod strmými ľadovcovými stenami sa rozprestierajú alpské vysočiny padajúce do hmlistých lesov. Horské potoky sa prerezávajú roklinami na ich ceste nadol do teplejších údolí. Pre miestnych ľudí, ktorí vždy viedli svoj život s princípmi Mahajánového budhizmu je Bhután rajom na zemi, kde rešpekt voči životu, v jeho mnohých inkarnáciách, trvá ako krajina sama.
Toľko literatúra faktu pretože lietadlo spoločnosti DRUK AIR s krásnymi letuškami a s nami na palube letí v ústrety tohto raja. Po našej ľavej strane sa črtá obrovský masív Kangchenjungy, tretej najvyššej hory tejto planéty, no paráda, začína to fantasticky. Ako to už býva pri mojich potulkách svetom nič nie je jednoduché a pristátie v Pare, na jedinom letisku v Bhutáne sa akosi nekoná, nakoľko v Pare prší a pre husté mraky nemôže lietadlo preštrikovať cez veľké doliny a nájsť svoje letisko. Piloti sa o to niekoľko krát pokúšajú a napokon to otáčajú hádajte kam? No predsa do Kalkaty. Opäť pristávame v Kalkate tento krát nás už pustia aj z lietadla až do tranzitu, kde naštvaný, hladný a smädný čakáme asi tri hodiny kým nás opäť nenaženú do lietadla. Opäť ďalší pokus pristáť v Bhutáne, ale pre veľké mraky a dážď tam dolu sa happy-end odkladá a piloti to otáčajú naspäť do špinavej Dháky odkiaľ sme ráno odleteli (veselo míňajúc posledné bangladéšske groše v miestnom free shope na lacný alkohol). Sme trochu rozčarovaní a sklamaní, drahý permit na každý deň pobytu v Bhutáne sa rozplýva v tme podvečernej Dháky a naše sklamanie s toho že ešte nie sme v tom bájnom kráľovstve nezjemní ani pobyt a prenocovanie v najluxusnejšom hoteli v ktorom som doteraz spal. Ráno o 6.00 ale opäť ideme na letisko a opäť štartujeme smerom k Bhutánu. Tento krát je ale počasie krásne, Kangchenjunga ešte krajšia ako včera a my pomaly klesáme hlbokými zelenými dolinami Bhutánskeho kráľovstva. Už z lietadla vidieť krásnu a svojskú architektúru Bhutánu, veľké niekoľko poschodové farmárske domy, niečo ako malé pevnosti, zelené úbočia hôr ako vystrihnuté zo Švajčiarska, no proste paráda, pristávame a kocháme sa krajinou. Tu nás už čaká miestny sprievodca Tenzing, (nakoľko do Bhutánu sa dá cestovať iba s miestnou cestovkou a miestnym sprievodcom), nasadáme do mikrobusu a vyrážame na prehliadku 40 km vzdialeného hlavného mesta Thimpu.
Úplne najkrajšie na celom Bhutáne je to že väčšina obyvateľov nosí oblečený naozajstný Bhutánsky národný kroj, chlapi ženy deti, je to neskutočné a som s toho očarený, nie je to len filmová kulisa ale realita. Ako prvý navštívime Národný čorten, budhistickú pamiatku postavenú v roku 1974 na počesť tretieho kráľa Bhutánu, potom navštevujeme miestnu mini zoo nad mestom kde si chovajú národné zviera Bhutánu ,,Takin ,,niečo ako kríženec kravičky s kozou, navštevujeme miestny skanzen kde prekutrávame farmársky dom od spodku až po strechu, dostávame požehnanie v najposvätnejšom kláštore v Thimpu, podporíme miestnu ručnú výrobňu papiera a vyrážame naspäť do Para. Ubytovaní sme v luxusnom rezorte. Večer sa ešte vyberiem fotografovať západy slnka nad miestnou pevnosťou ,,Dzongom,, pričom ma trochu ponaháňa strážny pes, ale nakoniec šťastne ujdem pred zbabelým dohryzením a vraciam sa na hotel.
Skoro ráno vyrážame na vrchol našej cesty – čaká nás ľahký treking ku kláštoru Takstang Gompa – Tigriemu hniezdu – budhistickému chrámu nalepenému na skale vysoko 600 metrov nad údolím, ktorý založil a kde vraj aj meditoval samotný Padmasambava = Guru Rinpoče. Výstup je to pekný, výhľady ešte krajšie a samotný kláštor prilepený na skalnom útese ako lastovičie hniezdo naozaj nemá chybu. Je to silný zážitok. Cestou naspať do Para sa zastavujeme v najstaršom kláštore Bhutánu, nasleduje návšteva pevnosti Paro Rinchen Pong Dzong, pevnosť ktorú som bol fotiť včera večer, administratívne sídlo distriktu Paro a takisto kláštor s asi 200 mníchmi ktorí sa práve pripravujú na nejaký festival a nacvičujú si tance. Keďže je poobede zamračené, začína popŕchať a fúka silný vietor uvítame tradičný horúci kúpeľ v miestnych kúpeľoch. V starom sedliackom dome nás čaká 6 drevených kadí s vodou vyhriatou rozhorúčenými kameňmi. Vrháme sa do vody a miestna tetuška nám dokladá veľkými kliešťami horúce balvany keď máme pocit že sa voda trochu ochladila. Super zážitok, vyhrievame sa, užívame si to a vo vode dopíjame zvyšky domácich zásob. Vďaka Ti Jahmal.
Náš čas v Bhutáne sa pomaly ale isto naplnil a tak nasledujúce ráno nakladáme batožiny do auta a odchádzame na hranicu s Indiou. Cestou sa ešte zastavujeme v miestnej strednej dievčenskej škole na rannom mítingu školy. Na dvore školy je nastúpených asi 200 žiačok v školských uniformách a celý učiteľský zbor oblečený samozrejme v národných krojoch. Po krátkom úvodnom preslove jedného z učiteľov nasleduje preslov nejakej žiačky (asi najväčšej bifľošky školy) potom nasleduje ranná spoločná modlitba a na záver spievanie štátnej hymny. Neskutočné, mám s toho husiu kožu na tele a hanbím sa to fotiť, jeden z najsilnejších zážitkov v Bhutáne.
A potom nasleduje nekonečná jazda zelenou krajinou, milióny serpentín a úvratí, zato krásne výhľady do hlbokých dolín až napokon strmo klesneme na rovinu indického subkontinentu v mestečku Phuentsholing kde prechádzame hranicu s Indiou. Nasledujú imigračné formality a už sme v druhej najľudnatejšej krajine sveta ako šibnutím čarovného prútika a je to naozaj poznať. Smrad špina a neznesiteľná teplota sú opäť našimi spolucestujúcimi a tak čo najrýchlejšie prenajímame jeep, nakladáme batožinu na strechu a už vyrážame smerom k Indickým Himalájam do hlavnému mestu čaju – Darjelingu. Darjeling bol v 19 storočí tzv. horská stanica indických kolonizátorov kde v horúcich letných dňoch tu trávili rodiny anglických vojakov oddych v príjemnom prostredí hôr, ďaleko od rozhorúčenej indickej roviny. Od roku 1841 tu Briti začali pestovať aj čaj a príjemná klíma Darjelingu slúžila aj ako sanatórium bielych dobyvateľov Indie. Do Darjelingu prichádzame až neskoro v noci, s ťažkosťami hľadáme nejaké voľné miesta v hoteloch, nakoniec zaspávame v hoteli piatej cenovej skupiny s groteskným názvom ,,Charlie Chaplin,,.Celý Darjeling až na dve/tri výnimky bol pre mňa tak trochu sklamaním. Možno je chyba vo mne a v mojej fantázii kde som si ho predstavoval ako malé pokľudné himalájske mestečko (niečo ako Manali alebo Dharamsala v indickom štáte Himachal Pradéš) len obklopené čajovými plantážami, namiesto toho bol Darjeling veľké hlučné a špinavé mesto, stále v opare a v prachu, plné hlučných indických turistov a v noci plné zavýjajúcich psov. Medzi pozitíva tohto mesta patrila návšteva miestnej zoo kde sme mali možnosť vidieť na vlastné oči množstvo zvierat žijúcich v Himalájach a v Indii, a takisto návšteva miestneho himalájskeho múzea s peknou expozíciou a s miestom kde bol spopolnený Tenzing Norgey, prvý človek ktorý stál v roku 1953 na vrchole M.Everestu spolu s Novozélanďanom Edmundom Hillarym. Ďalším svetlým bodom bol výlet na čajové plantáže, kde sme sa mali možnosť poprechádzať po ozajstnej čajovej plantáži, dotknúť sa ozajstného čajového kríku, odfotiť sa s ,,ozajstnými,, zberačkami čaju a kde nám milé tetušky v malom drevenom bufetíku uvarili na plynovom variči ozajstný pravý čaj z Darjelingu ktorý chutil naozaj nadpozemsky.
Po 3 dňoch pobytu v Darjelingu balíme, nasadáme do jeepu smerom na letisko v meste Bagdogra, odkiaľ prelietame na krídlach leteckej spoločnosti Jet Airways do hlavného mesta Indie – New Delhi , nasleduje povinná jazda z letiska popri bráne Indie – India Gate na Main Bazár, hlavnú tepnu miliardovej Indie, posledný podvečer v epicentre epicentier, rikše, kravy, trhy, chaos, vône a chute Indie, čakajú nás posledné nákupy suvenírov, ale hlavne tradične priateľská hipies atmosféra tohto miesta a o polnoci odchádzame na letisko a lúčime sa zo šialenou a nepochopiteľnou Indiou a odlietame domov.
