Ukrajina na druhý pokus

Na prvý sme išli približne pred rokom. Spoznať Ukrajinu. Ukrajinskí colníci nás ale odhalili. My ich vraj chceme obsadiť zo západu. Hlavného organizátora Olša vtedy zatkli, uväznili, odsúdili a následne vyhostili. Venovali tomu asi všetku svoju pozornosť, že zabudli na svoju východnú hranicu a obsadil ich Putin. Keď sa teraz venujú východu zo západu máme šancu. Takže druhý pokus.

DÁTUM: 30.9 – 5.11. 2014
MIESTO: Ukrajina, dedina Koločava
UBYTOVANIE: Četnická stanice – penzión, krčma(ináč príznačný názov pre nás)
ZOSTAVA: 7 bikerov a 1 bikerka, menoslov vzostupne: Viktor, Júlia, Peter(Ja), Dušan, Mišo, Jožo(Duňo), Jaro(Olšo), Peter.

Tretí som ja lebo som schudol. Viktor je prvý, lebo schudnúť nemusel. Nemá odkiaľ. Keby som to zoradil podľa veku zase je prvý Viktor. Lebo je najstarší. Najstarší na svete. Proste Prapapá alebo Praviktor. Keď som ho ale videl nakladať bicykle, tak som vlastne videl iba tričko a krátke rifle. Takže je to síce Viktor, ale on Vám je aj pán Poritný. Kto iný má rifle ale nemá riť?

V tejto zostave sme išli a mali sme sa vráťiť. Lebo to je podstatné. Vráťiť sa. Nestalo sa tak. Vrátili sme sa len siedmi. Olšo sa vrátil hneď prvý deň (stredu) stopom a vlakom domov. Ako to vlastne bolo.

30.9. Asi o 22.00 vyrážame. Výlet sa začína.

1.10. Ráno, neviem kedy, sme na ukrajinských hraniciach. Prvý krát sme Olša pašovali, ale teraz sme išli na istotu. Olšo s novučičkým pasom. Jasná páka. Ideme bikovať na na Koločavu. Jasná páka ale je, že o čo menej si Ukrajinci strážia východnú hranicu, o to viac západnú. 5 hodín sme strávili na hraničnom priechode Vylok Niečo alebo niekto sa im zdal podozrivý. A výsledok? Olšo má nakúpené. Ja tiež. Ale on okrem domácej marhule a českého fernetu počas cesty aj novú pečiatku do nového pasu. Persona non grata. Na 2 roky. Od Viktora dostáva ako darček mapu, aby sa mu dobre stopovalo po Maďarsku. Ide nedobrovoľne domov. My na druhú ukrajinskú hranicu Lužanka Pokus čislo 3. Vyšiel. 2 hodiny čakania na hranici. Colníci sa všetkému čudujú. Aj našim bicyklom. Ja sa nečudujem. Také ešte nevideli. Teda okrem môjho. Ako Duško hovorí – celokovového. Ako stará ukrajina. Preto sa im zdal povedomý. Možno preto nás púšťajú. Prvé dojmy s Ukrajiny? Výtlky, výtlky, výtlky. Slovensko je o niečo lepšie. Škoda, že len v tomto!

Na Koločave sme mali byť okolo 12.00. Plánovali sme ešte bikovať. Prišli sme asi o 18.00. Že vraj pršalo. Nepamätám. Večer, dážď. Biky neboli. Ale vodka bola, bola. Ubytovali sme sa v Četníckej stanici. Ten názov preto, lebo ono to naozaj dakedy bola četnícka stanica. Za prvej republiky. Tu bývali četníci, ktorý chytali Nikolaja Šohaja lúpežníka. Domáci – pani domáca (učiteľka) Natália, jej manžel a syn Aleš nás privítali dobrou večerou. Dole v krčme nás čakali dvaja ohlásení parťáci východniari. Jožko a Robo. Majú s nami bikovať. Jožko je 70 ročný gitarista. Robo je prevádzkar zo Sliezskeho domu. Dávame prípitok na privítanie a vodkoví večer sa môže začať. Zanedlho sa k nám pridáva ďalší východniar. Odkiaľ sa tí tu berú? Asi cítili lacnú vodku. Volá sa Ernest, sám pán na Ukrajine, vidí, že sme krajania a vidí že nám chutí to čo jemu. Jožko hrá na gitare ruské pesničky. Spievame. Večer prebehol ani neviem ako.

2.10. Ráno. Prší. Biky nie. Nemá to význam. Pivečko. Má význam. Trošku sme sa ponaprávali, niektorí sa znovu spravili. Kľudne aj na biky, čo na tom že prší. Avšak rada starešinov rozhodla, že pôjdeme do múzea Nikolaja Šohaja lúpežníka (to sme plánovali) a odtiaľ pozrieme skanzen miestnej dediny(to nám poradil domáci). Ernest sa hneď ráno pridáva k nám. Sme predsa jeho vodková rodina. Mám dojem, že vstal ráno o piatej a čakal na nás aby sme mu neutiekli. On jediný je rád, že nejdeme bicyklovať, lebo on tu bike nemá a preto môže byť s nami. Poprosil nás či môže ísť s nami. Samozrejme. Po včerajšku?

Ernest. Sám pán na Ukrajine. Milé. Milé tiež bolo, že sa k nám pridal, lebo je múdry a milý. Tak ako mi všetci. Preto sme si rozumeli. Rozumeli sme si aj v pití vodky. Až kým sme si úplne nerozumeli. Ale to nastalo len u tých z nás, ktorí chceli držať s Ernestom krok a pohárik. Teda asi len u mňa. Ale ráno po resetovaní systému som mu plne rozumel. Také milé. Hovoril, že bol riaditeľom veľkej firmy(z reklamných dôvodov neuvádzam názov). Chcel by som mať takého riaditeľa. Asi bol jeho obľúbeným zamestnancom.

Do múzea sme prišli neviem kedy. Ale asi po obede, lebo deti práve odchádzali zo školy. Múzeum sa totiž nachádza v škole. Múzeum je vlastne jedna miestnosť. Niečo na spôsob našich izieb revolučných tradícií. Aleš nám robil sprievodcu. Pekný, úplný a dostatočný výklad. Zaplatili sme dobrovoľné vstupné a ideme do skanzenu. V skanzene majú už nedobrovoľné vstupné, ale majú aj pivo aj vodku. Dobrovoľne. Pekný skanzen. Zo skanzenu ideme domov. Postupne. Vodku po vodke. Ernest si to vyžaduje. Nekompromisne. Bývalý riaditeľ. Čo už.

Po ceste domov Mišo videl pri ceste predávať domácich domáce produkty. Hríby, zavárané hríby, bylinkové čaje, džemy brusnicové, čučoriedkové a iné. Nešťastný z počasia a z toho, že nemôžeme bikovať, bol asi rád že má čo robiť. Rozpútal nákupnú horúčku. Najprv sám u seba a potom aj u nás všetkých. Dôvod bol prostý. Čím viac kúpiš, tým krajší výlet. Počas celého výletu sme nakupovali pri ceste, v obchodoch, kolibách, stánkoch so suvenírmi. Nestačilo. Mišo dokonca vybavil, že predajca prišiel k nám do penziónu. Mišo závidel, keď si niekto kúpil čo on nie. Tak si to kúpil tiež. A ešte o jedno viac. Ostatný mu závideli, alebo im bolo trápne, že on to má, alebo toho má tri krát viac, tak si to kúpili tiež. A tri krát viac ako chceli a potrebovali. Začarovaný kruh.

Večer sme prežili v krčme. Všetci spoločne. Dokonca sa tu nachádzali štyria český mladíci. Boli tu na turistike. Spali oproti nášho penziónu. U „babičky“.

„Babička“ bola skutočná babička, ktorá mala malú dreveničku a poskytovala ubytovanie. Skutočná babička bola neskutočne milá. Viktor u nej spal, keď tu pred pár (sto) rokmi bol. Jediné čo sa mi na nej nezdalo bolo, že keď stála pri Viktorovi vyzerala mladšie. Bola to vlastne babička? Keď Prapapá tak asi prababička.

Jeden večer sme dokonca boli u jej dcéry doma na večeri. Dobre nám navarila. Na prilepšenie sme jej zaplatili. Veľmi príjemne sme sa cítili.

Jozef hral večer na gitare. Opäť ruské pesničky. Nikto sa naňho nehneval ani domáci, že boli ruské. Jozef sa ale hneval keď sme ho nepočúvali. Chceli sme od neho niečo na želanie. Povedal, že on nič iné nehrá! Ani Nohavicu? Nie! Tak sme sa hnevali tiež. Radšej sme pili a debatovali.

3.10. Ráno. Zamračené. Poprchá. Robo, Jozef a Ernest to vzdali a idú domov. Michal nechcel zmoknúť. Bikovať nejde. Duňo a Peter vyrazili skôr. Viktor, Júlia, Dušan a ja o niečo neskôr. Všetci smerom na Sinevir. Duňo s Petrom tam netrafili. Mali zlé inštrukcie a tak zle odbočili. Viktor a Júlia tam dorazili lebo sa najviac snažili. Dušan a ja sme tam nedorazili aj keď sme sa snažili. Smer sme mali dobrý, len sme sa často schovávali do obchodíkov, krčiem a kolíb. Aby sme veľa nezmokli. Sušili sme vodkou. Viktor a Júlia nás takto rozsušených našli cestou späť zo Sineviru. Začali sa sušiť s nami. Domov sme sa vracali po tme a v daždi. S Viktorom sme si dali preteky kto bude skôr doma. Ťahal som ako besný. Čo to dalo. Prapapá šlapal iba s jednou nohou. Ja uhnaný, on v pohode. Boli to preteky? Nech sa pán Poritný strčí do riti!

Dáme sprchu a šup do krčmy. Pivečko, vodenka. Keď je tu to také lacné. Nikto tu nehrá ruské pesničky?

Aby som ospravedlnil, že po večeroch sedíme v krčme, tak to preto, lebo ju máme ako spoločenskú miestnosť. Inak by sme museli sedieť na izbe.

4.10. Neprší. Dáme raňajky. Už tretí deň volské oči so šunkou. Dobré, ale veľa je toho a je to ťažké. To asi preto, že nebolo nič na poprávku. Dva dni predtým mi to nevadilo. Celí deň grgám hemendex. Dnes sa vážne nič nepije? Asi nie!

Bikovať ideme všetci. Do Sineviru, národného parku, pozrieť na jazero a odtiaľ ďalej do dedinky Sloboda. Ideme všetko po asfaltke, lebo je všetko rozmočené.

Popri ceste samé nástrahy. Furt tu niečo predávajú. Kdekoľvek sa zastavíme. Ja si v lekárni kupujem magnézium. Po troch dňoch mám vyplavené všetky mineráli. Dostávam kŕče.

Dorazili sme do Sineviru. Viktor s Petrom idú hneď ďalej do Slobody. My ostatní ideme na jazero a potom sa chceme najesť. Dušan platí vstupné do parku. Je tu kopa autobusov a a ešte väčšia kopa Ukrajincov. To jazero musí byť úžasné. Úžasný bol kopec k nemu. Skoro celý som ho tlačil. Jazero bolo jazierko. Za mlada by som ho prehodil kameňom. Viktor by povedal, že je to pičovina ako lampión. Ale bolo čisté. Boli v ňom krásne veľké raky. Spustíme sa dole k parkovisku, je tam veľká drevená koliba a asi štvorposchodový drevený hotel. Ten hotel je väčší ako to jazero. Do koliby sa ideme najesť. Pekná koliba, pekná obsluha, dobré jedlo. Ozaj dobré. Aj sme sa zohriali, lebo sme boli spotený a vonku bola trochu zima. Rozhodli sme sa, že do Slobody už nejdeme, lebo sa začalo mračiť. Aby sme nezmokli. Cestou späť sme sa zastavili v obore pre medvede. Moc sa mi nechcelo. Takých som videl. Ale stálo to zato. Dvaja mladý nám zahrali divadlo a zapózovali foťákom. Jedna stará chcela zjesť Miša. Asi sa bála, že ju chce kúpiť.. Tu nás dohnali Peter s Viktorom. Tí fotili ostošesť.

Dušan a Mišo išli domov skôr a my ostatní sme sa zastavili v ďalšej kolibe, lebo Peter s Viktorom nejedli. Takú mi narobili chuť, že som jedol znova. Cestou z koliby sme stáli v každej krčme, lebo Viktor bol smädný na pivo. Neprotestoval som. Vlastne som sa dočkal.

Dnes vyvrcholila nákupná horúčka. Všade a všetko sa kupuje. Zašlo to tak ďaleko, že sa kupujú veci, ktoré nie sú na predaj. Začalo sa proste nútiť predávať. To je vyššia forma nakupovania. Neviem či aj nie najvyššia. Všetci sme toho nakúpili, ale? Peter pri odpočinku na pivečku v jednom obchodíku, ktorý mali miestny v dome(ináč tak ako skoro všetky obchody), zbadal pomaľovaný kameň. Strašne ale strašne ho chcel. Nebol na predaj. Domácim ho niekto daroval. Dary sa nepredávajú. Peter začal licitovať. Ponúkol 20.-E, po peťke pridával až do štyridsať. Babička ho predať nechcela. Peter nešťastný. Pri odchode za ním babka vybehla a ponúkla ho za 35.-E. Vraj rodinná rada takto rozhodla. Eurá sú eurá. Slušný a skromní ľudia, ani nechceli najvyššiu ponuku. A teraz Viktor. Pri návšteve iného obchodíka zbadal starý ščot. Je to guličkové počítadlo, ktoré tu stále používajú v obchodoch. Bolo staré, opotrebené, asi 300 ročné a vyzeralo, že sa rozpadne. Presne ako Viktor. Preto sa mu páčilo. Nebolo na predaj. Babka ho používala. Odporučila Viktora do Kyjeva, tam ho vraj predávajú. On sa ale nejednal. Buchol babke na stôl 20.-E a ščot si zobral. Babka ho vlastne nepredala, ale za 20.-E iba nezavolala políciu. Takto sme mi nakupovali na Ukrajine.

Večer sa už vôbec nemalo piť. Zajtra predsa odchádzame. Niektorí sme si išli dať len jedno pivo. Ale čo čert nechcel. V krčme sedel Monterkový Joe. Miestny alkoholik. Chodil sem od prvého dňa. Každý deň v monterkách, každý deň opitý. Ráno či večer. Ale dobrák. Zdravili sme sa a vždy prehodili zopár slov. Teraz si sadol si k nám a dal na stôl fľašu vodky. Nechceli sme ho uraziť. Bol to vyslúžilý vojak z Afganistanu. Budeme riskovať? Tak sme si pripili. Nakoniec dal na stôl aj druhú fľašu na Aj tretiu. Tú sme mu už ale dali do igelitky, ktorú stále nosil so sebou. Už bolo dosť. Z našej partie sme už pili len Viktor a ja. Julča pila víno. To sa ale neráta. Keď sme to už chceli rozpustiť, prišiel Vasil. Tiež miestny. Toho sme tiež poznali od prvého dňa. Tiež sme s ním komunikovali. Postavil sa k stolu a položil na naňho fľašu vodky. Narodila sa mu vnučka. Čo ho urazíme? Budeme riskovať, že malá nebude zdravá?

Keď zavreli krčmu, tak sme takto spolu stáli pomocou rúk vonku s vodkou od Vasila a strašne debatovali. Dovtedy, kým sme nevedeli stáť ani s pomocou rúk. Takže na kuťe. Zajtra odchádzame. Ja som mal asi odísť predvčerom. Do riti! Ha. Toto si Viktor povedať nemôže. On je pán Poritný.

5.10. Odchod. Mišo sa ponáhľa domov. Všetkých budí skoro ráno. Všetci sú zbalení a naraňajkovaní. Len Viktor stále spí. Využívame čas a ideme nakupovať suveníry. Aleš nám otvára obchod. Nákupná horúčka pokračuje. Mišo už zmenil dôvod nákupov. Čím viac kúpiš, tým viac ušetríš. Hrivna má slabý kurz. Mišo držal, samozrejme, prím. Všetko minul a všetko asi aj vykúpil, lebo na pri odchode na ceste už nikto nič nepredával. Skutočný Mišov dôvod prečo toľko nakupoval bol prostý. Čím viac kúpiš, tým viac blízkych môžeš obdarovať a tým viac radosti im urobíš. Mám dojem, že každý, koho Mišo obdaruje si bude musieť pristavať doma jednu izbu. A výsledný efekt môže byť aj pákový, lebo je možné, že všetci obdarovaní nebudú chcieť vidieť hubovú polievku a chlieb z džemom minimálne 3 roky.

Viktor medzi tým už nakladá biky. Pán domáci bol dnes najmilší z celého nášho pobytu. Asi sa tešil, že už nebude mať toľko roboty. Rozpráva nám príbehy, smeje sa. Lúčime sa, odchod.

Výtlková cesta k hranici s Maďarskom. Ukrajinský colníci sa opäť čudujú. Fotia si nás, zdržujú, odstavujú nabok a nakoniec aj prehľadávajú. Po hodine konečne v EU. Úľava. Tá EU je asi zázrak.

Viktor blúdi maďarskou pustou, lebo mapu má Olšo. Zdalo sa nám, že Viktor vníma cestu len keď blúdi. Keď išiel kade to poznal, tak si asi aj zdriemol. Vraj sa to dá. To mal totiž od Duška. Ten spomenul, že jeden jeho kamarát robil vodiča autobusu na linke do Londýna a na úsekoch ktoré poznal si zatvoril oči a odpočíval. Samozrejme počas jazdy. Dušanovi sa to nezdalo zodpovedné aj keď sa nikomu nič nestalo. Mne tiež. Napriek tomu som sa priznal, že som takto do Londýna chodil aj ja. Viktor si asi zobral príklad.

Napriek nášmu zdaniu nás Viktor bezpečne, vytrasených a usedených doviezol domov. Všetci sme mu za to poďakovali. Jediný Viktor je ako rybička. On sa nemôže usedieť, on nemá predsa riť. Výlet to bol dobrý aj keď bicyklovania bolo pomenej. Viktor až neskôr prehodil po pod fúzy, že sme boli v najdaždivejšej časti Ukrajiny. Nevadí. Toľko sušených, krásnych a voňavých dubákov som doma ešte nemal. Jednoducho – bolo ako bolo, ale bolo. Aj za to treba byť vedieť vďačný.

www.viktorkana.sk