Tri tripy v jednom – divoké vody Balkánu

Keď túžite uletieť z reality, môžete si šľahnúť joint. Ešte jednoduchšie je to pomocou zopár drinkov. Alebo sa môžete vybrať s Tomášom na Balkan-Trip. Na divokú vodu.

Ponuka bola viac ako lákavá: 4 divoké rieky s piatimi splavovacími dňami v rámci veľkej okružnej cesty Chorvátsko-Bosna a Hercegovina a Čierna hora. A medzi nimi kultové mená ako Neretva alebo Tara. Čo je podstatné, nemal to byť žiaden konzumný rafting na tých neprevrhnuteľných megačlnoch, ktoré sa krútia ako obrovská pneumatika s ôsmimi inzitnými turistami a jedným „pltiarom“, ale vratké nafukovacie kajaky, ktoré sme si sami kormidlovali aj háčikovali využijúc väčšie alebo menšie vodácke schopnosti nadobudnuté na Dunaji, Hrone a podobných user-friendly tokoch. Niektorí z nás v mladosti splavili aj Slanú, ale to už bolo dávno. Tomáš nás očekol a povedal, že to zvládneme. Až na mieste sme však zistili, že ani on niektoré z vybraných riek ešte nikdy nesplavil a tak malo celé podujatie výrazný „expedičný“ nádych. Zobral našťastie okrem seba ešte dvoch machrov vodného slalomu, ktorí v rozhodujúcich momentoch posilnili naše najslabšie „rekreačné“ posádky a urobili z nich dravé športové tandemy.

Tri tripy v jednom – divoké vody Balkánu – 16.-26. júl 2014:

  • trip za hranice predvídateľnosti
  • trip na hranici skutočného rizika
  • trip, na ktorý sa nedá zabudnúť

Motto: Aj tak je všetko ináč
(múdry rabín na smrteľnej posteli)

Na 9 a pol dňovom tripe sme stihli splaviť 4 rieky – vždy tak 25-35 km za deň:

  • chorvátsku Mrežnicu (to je taká „tichá voda brehy myje – vyzerá ako Malý Dunaj a potom zrazu hop, 4 metrový skok a ďalší a ďalší – aspoň 20x)
  • bosniansko-chorvátsku hraničnú Unu (nádherný národný park, ráno zbadáte 24 metrový vodopád Štrbački buk a podlomia sa vám kolená – daj boh, aby bola voda trochu nižšie ako sme mali my, pretože nám tiekla cez pereje trochu prudšie než sa nám páčilo)
  • horný tok bosnianskej Neretvy pri Boračko jazere, ktorá má vodácke VŠETKO – pereje, fascinujúci kamenný kaňon aj miestami riadne prudký sklon až vám dych vyrazí keď sa koryto rieky pre vami zrazu „sklopí“ dolu kopcom.. Neretva bola pre mňa vodáckym vrcholom tripu, aj keď sme na ňu dostali do raftu miestneho „lodivoda“, ktorý bol namol a ešte aj vypadol z kanoe, ale bezpečne nás – svojím osobitým „rustikálnym štýlom“ prekormidloval všetkými úskaliami.
  • hornú časť montenegrianskej Tary, ktorá je vraj „relax“, ale nám dvom amatérom v lodi, s výpomocou ďalšieho skvelého háčika (Duňo) dala riadne zabrať a perfektne sadla – posunula naše sebavedomie o malý kúsok vyššie.

Okrem vody sme však zažili ďalšie úžasnosti:

  • prejazd nádhernou náhornou planinou národného parku Durmitor vo výške 2000 metrov
  • celé popoludnie a večer v ramadanovom Sarajeve (vďaka autu, ktoré skapalo a muselo ostať v servise); dajte si najlepšiu bosnicku špecialitu „mučkalica“ – lahodnú zeleninovú krémovú omáčku s telacím soté
  • nespočítateľné hory, lesy, údolia, rieky a kaňony – keďže Bosna aj Čierna hora sú vlastne iba hory a rieky; neraz iba pohľad z mikrobusu doslova vyrážal dych
  • dobrodružné jazdy po makadamových cestách, niekedy aj pekelne prudko do kopca, vrátane tlačenia mikrobusu, napríklad na 1600 m.n.m. na príznačne pomenované miesto Čurevac – najkrajšiu vyhliadku do kaňonu Tary – iba tam dorazte ešte pred zotmením, nie ako my za ružového svitu zapadnutého slnka
  • fantastickú pohostinnosť na každom mieste
  • a žranice postavené na najkvalitnejších základoch – pstruhy, teľacie mäso, pečená jahňacina, hovädzie pršuty, domáce syry, jogurty a kajmak a v neposlednom rade spoľahlivá rakia..

Malo to aj mínusy? Malo. Takéto:

  • trasenie v mikrobuse, resp. tlačenie sa v minivane, ktoré sú pri plnom obsadení fajn tak na cestu do Žarnovice, alebo prinajhoršom na 5-6 hodín jazdy, ale nie na 14 hodinovú šnúru z Čiernej hory do Bratislavy
  • dve autá a v nich dvaja šoféri , ktorí sa skoro nikdy nevedia dohodnúť ako sa pôjde a kde sa stretneme
  • improvizácie vo fahrplane, ktoré držia celú posádku v neustálom strehu kedy sa bude cikať, jesť, kde sa bude spať a koľko je ešte do cieľa
  • nejasné pravidlá účtovania chlastu, ktorý v žiadnom prípade nepatrí na spoločný účet, lebo niektorí nepijú vôbec, iní skoro vôbec, ďalší si radi s mierou vypijú a napokon sú takí, ktorí toho vyslopú veľa. A chlast vie byť drahší ako jedlo aj nocľah. Na tom princípe napokon stojí aj biznis vo verejných domoch:-).

A ešte ďalšie plusy:

  • bezhraničné nervy Tomáša, ktorý (s pomocou primeranej dávky koprolalií) predýchal aj tie najkomplikovanejšie rozdiely názorov medzi nami 15imi.
  • skvelá partia
  • spanie na miestach a v prostredí, ktoré je za hranicami bežne predstaviteľnej prírodnej krásy: v starom mlyne na brehu Mrežnice, v ekokempe pri Boračkom jazere (iba si dajte pozor na kone, ktoré sa tam prechádzajú a zožerú všetko, čo nie je zamknuté – strčia hlavu do auta za melónom a rozdupú stan kvôli keksíkom), či v kempe Montings na sútoku Plivy a Tary doslova v lone šialených hôr. A ak budete mať šťastie, nemusíte ani rozbaliť stany, lebo skoro všade majú malé chatky za 5 peňazí.– to je pohoda!

Záver:
Ak máte toleranciu na improvizovanie, chcete skúsiť aké to je keď nemáte úplne celé riziko pod vlastnou kontrolou a testujete hranice svojich zručností a keď chcete zažiť niečo naozaj nezabudnuteľné, tak toto je váš trip. Žiadna Afrika, Nový Zéland ani Makču Pikču. Iba pár sto kilometrov zo Slovenska. Nevraviac o vysokej „etickej“ hodnote takéhoto cestovania: všetko si odvláčite sami – nakladanie a vykladanie lodí, fúkanie a skladanie, nosenie k vode a od vody. Žiadne konzumáctvo!

Nešaleli sme len my – z vody, prírody, Balkánu a Tomáša, ale šaleli aj domáci. Rybári v kempe pri Tare sa nás s dojatím pýtali ako dokážeme fungovať v partii s vekovým rozptylom od 25 do 60 rokov! A to netušili ďalšie „rozptyly“ medzi nami, ktoré sme všetci statočne tolerovali a vyrovnávali. Takže vďaka Tomášovi a vďaka každému z nás!
G.B.

Viac na www.vodackecentrum.sk