Svätá Helena zo sedla bajku

Nenechajte sa oklamať názvom miesta cieľovej destinácie nášho výletu. Nejde o ostrov v Atlantiku, kde strávil svoje posledné roky života Napoleon Bonaparte. Svätá Helena je obec v Rumunskom Banáte, ktorú v roku 1824 založili Českí osadníci. Ti sem boli lákaní Máriou Teréziou s prísľubom rôznych výhod, aby tu zveľaďovali krajinu a hospodárili na pôde opustenej Turkami po porážke Osmanskej ríše. Oblasť sa nachádza v južnej časti Rumunska a od Srbska ju oddeľuje rieka Dunaj.

Všetko sa začalo v Padleri, reštaurácii za internátom Družba. Zraz bol naplánovaný na pol desiatu večer, aby sme sa v cieli cesty mohli hneď ubytovať a nemuseli čakať na kikiríkanie prvých kohútov. Rýchle naloženie bicyklov na príves, baglov do kufra, posledné pivo na rozlúčku a vyrazili sme smer-Rumunsko. Viktor, vedúci skupiny, nám dal na výber dve možnosti, ktoré už poznal z predchádzajúcich zájazdov. Aj keď krajšiu, ale drsnejšiu s vlastnou prípravou jedla a bývaním v útulniach sme odmietli. Zvíťazila Svätá Helena so srdečnými ľuďmi, s ktorými sa dohovoríte, spanie v posteli a staročeské jedlá z domácich surovín.

Štvorhodinová cesta maďarskou diaľnicou k hraničnému prechodu Kiszombor ubehla rýchlo. Pasováci nerobili problémy, keďže sme sa presúvali v rámci Únie. Cesta pokračovala rovinatou krajinou cez Temešvár na juh popri Srbských hraniciach k Dunaju. V bdelom stave zostal už len Viktor, pretože šoféroval naše auto.

Na svitaní sa za oknami objavujú prvé kopce a postupne sa dostávame k úpätiu Karpát. Banská činnosť, ktorá ešte pred pár rokmi živila celú oblasť Banátu, tu zanechala svoje stopy. Rozpadajúce sa železné a betónové konštrukcie baní na meď na Vás pozerajú z kopcov ako memento extenzívneho hospodárstva minulých rokov. Plánované odkalisko na veľkom Dunajskom ostrove v Moldova Noua našťastie nikdy nespustili do prevádzky.

V mestečku Coronini sme zabočili v ľavo od Dunaja. Rýchlo sme nabrali výšku a po pár kilometroch už vchádzame do Svätej Heleny. Viktorove kontakty nám uľahčili hľadanie podnájmu. Prichýlila nás teta „Ančí“, ktorá síce bývala oproti „hospode“, ale mala ešte jeden dom a ten sme obsadili my. Ľudia boli príjemní, usmievaví a zhovorčiví.

Po úmornej ceste a ubytovaní sme naplánovali ľahší výlet do okolia. Najbližšie zaujímavosti regiónu boli Kulhavá skála a jaskyňa Vranovec. Cesta k nim viedla asi pol hodinovým stúpaním po spevnenej asfaltovej ceste na kopec nad dedinou, odkiaľ bol pekný výhľad na okolie. Hornatá krajina, kam len oko dovidí, prudko klesla do údolia, ktoré si do vápenca po tisícročia vyryl Dunaj. Šírka rieky pri Moldova Noua, kde nedovidíte na druhý breh, ostro kontrastuje s brehmi pod Sv. Helenou, kde sa Dunaj zarezáva do skál Karpatského oblúka. Túto významnú dopravnú tepnu a tiež nepreniknuteľný obranný val oddávna stráži zo srbského brehu hrad Golubac.

Jediným nedostatkom panoramatického výhľadu boli vrtule veterných elektrární, ktoré tu ako huby po daždi vyrástli za neuveriteľne krátky čas 10. mesiacov. Ku každej vrtule vybudoval investor široké cesty, takže tam, kde ste sa ešte pred rokom mohli bicyklovať po romantickej úvozovej ceste lemovanej stromoradím bol teraz rozpálený štrk.

Z kopca nad dedinou pokračujeme zvlnenou krajinou až k miestu, kde terén prudko klesá do doliny. Tam odkladáme bicykle a úzkym chodníkom zostupujeme k potoku. Asi po 200 metroch prichádzame ku Kulhavej skále. Toto skalné okno vzniknuté eróziu vápenca dostalo meno podľa majiteľa pozemku.

Asi 500 metrov proti prúdu potoka sa nachádzal jeho prameň vyvierajúci priamo z jaskyne. Jej krásu sme si uvedomili až po vyzutí topánok a lození po štyroch. Brodenie v bahnitých a studených jazierkach, či lezenie na šmykľavých skalách bolo pekným spestrením dňa. Odraz čeloviek od peknej sintrovej výzdoby len sem tam zatienil vyplašený netopier. Kvôli nedostatočnému výstroju sme sa neodvážili preskúmať všetky dostupné chodby. Nohy brniace od zimy boli signálom na opustenie podzemia. Po najnutnejšom očistení ešte výšľap po strmom zráze k odloženým bajkom, asi kilometer mierneho stúpania do kopca a potom už len zjazd do hospody pani Heleny. To sme ešte netušili, že nám pani domáca v dome oproti pripravuje na večeru priam lukulské hody (slivovicu na prípravu žalúdka, slepačí vývar so slížikmi, báječnú koložvársku kapustu). Všetci sme boli po celodennej aktivite a nepohodlnej noci dosť unavení, preto sme sa nezabávali tak dlho do noci, ako zvykneme.

Nasledujúci deň nás slnko prebudilo do krásneho, bezoblačného dňa. Našim celodenným cieľom bola česká dedina Gerník, ktorá je vzdialená asi 14 kilometrov hornatým terénom po lesných cestách. Trasa je dobre značená červenou značkou. Rovnakou, ako poznáme z našich hôr, pretože ju robili ľudia z Českého turistického klubu. Výdatné raňajky nás trocha zdržali, ale suché cesty nám zase pomohli časovú stratu dohnať. Ťažko nadobudnutú nadmorskú výšku sme rýchlo stratili v samotnom Gerníku, učupenom na svahu kopca. Zastávka v miestnej pekárni, kde nás ponúkli pečenými zemiakmi so syrom nám prinavrátila sily. Bola nedeľa a ľudia vyobliekaní do najlepších šiat, či krojov, posedávali na priedomí tak, ako to poznáme z Ladovích obrázkov starej českej vesnice.

Gerník sme opúšťali o tretej hodine popoludní v smere na Sichevitu. Prudký zjazd po kamenistej ceste sme museli viac krát prerušiť kvôli bolesti vytrasených rúk a pár defektom. Dediny popri ceste boli očividne iné, ako Gerník. Neupravené fasády domov, neporiadok popri ceste, organizácia budov v dediny dávala jasne najavo, že prechádzame rumunskou obcou. Miestny junák Romulus, ktorý si posunkami vypýtal pivo, nás síce ubezpečoval, že sa môžeme v prípade problémov obrátiť na neho, ale radšej sme rýchlo dopili a pokračovali v ceste k Dunaju.

Hlavná miestna komunikácia na ktorú sme sa napojili vedie tesne popri rieke. Našli sme si prvé miesto s ľahkým prístupom k vode a v okamihu sa už skupinka naháčov opatrným krokom ponárala do celkom teplej dunajskej vody. Tok Dunaja je tu tak pomalý, že sa voda dokáže zohriať na bazénovú teplotu. Príjemne osviežení sme ešte zdolali prevýšenie do Svätej Heleny, kde na nás opäť čakal stôl obťažkaný kulinárskym umením tety Aničky. Aktivity toho dňa nás poslali do postele veľmi skoro.

Ďalší deň sme si dali za cieľ navštíviť jaskyňu Turecká diera, nachádzajúcu sa neďaleko Gerníku. Názov jaskyňe vznikol na základe povesti o zakopanom tureckom poklade. Turistická cesta zo Svätej Heleny tam je tiež dobre značená ako modrá odbočka z už spomenutej červenej na hrebeni nad Gerníkom. My sme sa rozhodli absolvovať okruh cez Coronini k Dunaju, cez Moldova Nouva do Padina Matej. Tam sme sa spýtali na skratku do jaskyne po miestnych hospodárskych a lesných cestách. Prialo nám šťastie a po menších zaváhaniach sme sa na modrú značku nakoniec dostali. Pomohla nám aj skupinka českých turistov idúcich oproti, ktorí mali tiež namierené do jaskyne.

Turecká diera predčila naše očakávania svojou dĺžkou. Veľký priestranný vstup pokračoval skoro v nezmenenej šírke a výške do vnútra hory ďalších 100-150 metrov. Potok, ktorý sa strácal v jaskyni určite pripravil speleológom ďalšie prekvapenia, ktoré čakajú na svoje odhalenie.

Cesta potom pokračovala po modrej a nami už známej červenej do Svätej Heleny. Večera, pokus o zábavu a ďalší deň bol za nami.

V posledný deň pobytu sa zmenilo počasie. Vrtule na kopcoch sa strácali v oblakoch a dážď visel na vlásku. Zbalili sme batožinu, naložili bicykle, po raňajkách sme sa rozlúčili s tetou Aničkou a vyštartovali do Temešváru. Po štyroch hodinách jazdy panelovými cestami a krúžením po meste sme nakoniec našli miesto na parkovanie nášho auta aj s vozíkom neďaleko centra. Po krátkej prechádzke sme už kráčali po hlavnom námestí, kde mali svoje miesto Národné divadlo, aj katolícky chrám. Secesné domy mali zaujímavú výzdobu, ale očividne by sa potešili ruke reštaurátora. Za posledné rumunské peniaze sme vyskúšali miestnu gastronómiu a hajde domov do Bratislavy. La revedere Romania.

Autor článku: Emil

- Mapa stránky -