Štyri “PRE” prečo ísť do Rumunska:

Bicyklovačka v rumunskom Banáte, jeseň 2012

Článok z pravidelnej bicyklovačky po Českých dedinách v rumunskom Banáte. Tento výlet sa organizuje každoročne koncom jesene a sprevádza ho vždy okrem športového výkonu aj kulinárske obžerstvo. V rumunskom Banáte sa skrátka dobre a veľa varí.

Intro:

Banát: Do tejto oblasti odišli českí obyvatelia okolo roku 1827 za vidinou lepšej budúcnosti . Išlo sa na vozoch smerom na České Budejovice a ďalej až do Viedne, kde sa čakalo niekoľko dní kým budú pripravené lode a dostatočný počet ľudí na plavbu po Dunaji až do Rumunska. Celá cesta trvala 2 mesiace a tam vysťahovalci dostali niekoľko lokalít, kde sa mohli pustiť do výstavby nových osád. Zlákal ich sem maďarský drevopodnikateľ Magyarly ponukou úrodnej pôdy, oslobodenia od vojenskej služby, roboty a daní. Prisťahovalci mali výmenou pre neho vyklčovať lesy, páliť drevené uhlie a zároveň osídliť a chrániť vtedajšie pohraničné pásmo rakúskej monarchie pred prípadnou inváziou tureckých vojsk. Nevýhodná poloha osád, značná odľahlosť od mestských centier má za následok klesajúci počet obyvateľov. V súčasnej dobe väčšina mladých ľudí odchádza za lepším životom do rumunských miest, alebo sa vracajú naspäť do Čiech.

Gerník je najväčšia česká dedina v Rumunsku, rozdelená potokom na tzv. “malou“ a “veľkou“ stranu. Ako jediná osada má svoj obecný úrad, pod ktorý spadajú aj okolité rumunské salaše a rumunská osada Padina Matei. Sú tu aj dve krčmy spojené s obchodom. Domáci už tradične melú múku na vodných mlynoch, ktoré sú ako v dedine, tak aj v nádhernej krasovej lokalite U Petra.

Rovensko je najvyššie položená česká dedina rozložená na hrebeni hôr Muntii Almajului vo výške 850 m n.m. s ďalekým výhľadom po okolí. Má zo všetkých českých dedín najmalebnejšiu polohu, ale život je tu veľmi tvrdý a v zime je úplne odrezaná od okolitého sveta. To je zrejme aj dôvod rýchleho úbytku stálych obyvateľov. Má jednu krčmu spojenú zo skromným obchodom, a vybudovaný vodovod.

Turistická trasa Gerník-Rovensko je považovaná za jednu z najkrajších v celom Banáte.

p1100515

Štyri “PRE” prečo ísť do Rumunska

  1. prerehoceš
  2. prebikuješ
  3. „prežereš” (prípadne prepiješ)(a potom prípadne aj pres…š)
  4. prežiješ, nie premárniš, pár dní

Podrobnejší report z pohľadu “single mum“

Štyri dni voľna pred nami. Ostať doma, aby som 10 ročnému synovi zohrievala polievočku? Tak to teda nie. Potrebujem dýchať, nejaká tá opatera sa už len vyskladá. Takže, idem!

Debat v aute so známou osobou – no problem. Stretnutie nových ľudí? Malé obavy, ale, ako sa ukázalo, tiež no problem.

Treba si uvedomiť, že Rumunsko je predsalen krajina upírov a temna, a teda je tam isté nebezpečie, že sa môže pritrafiť niečo nepríjemné. Tak sa stalo aj mojim dvom spolucestujúcim, ktorí sa isto iste stali obeťami nejakých upírov, ktorí im cestou vycucali pamäť z modzgu. Odmenou za materiál, ktorí novodobí upíri použili na vedecké účely, im bola cesta naspať, kedy si mohli prezrieť celú krajinu akoby po prvý krát, a teda, bol to pre nich velký zážitok.

Dojazd na miesto. Prvé dojmy – nazvyme ich „skromné“. Postupne si rozmŕzam riťku na radiátore v krčme nášho domáceho. Čumím na plastový kvetovaný obrus a snažím sa nevnímať miestny kanál, zrejme non stop zapnutého, televízneho prijímača. Ako sa na privítanie patrí, dostaví sa ponuka miestnej pýchy destilátorského kumštu. Ja sa teším na ďalší trapas vysvetlovania, že nepijem. Ku podivu, trapas sa nekonal. Nenútili ma.

Riťka rozmrznutá, môžme sa vydať na prebádanie okolia. Prvý ciel – údajná jaskyňa na kraji dediny. Bolo tak, našli sme ju. Ťažšie bolo klučkovanie pomedzi zmes blata a …. od miestnych kravičiek. Ale, zvládli sme to. Cestou sme neodolali vylezeniu na mieste originálne elektrické stĺpy. Toto majú rumuni fakt dobre vymyslené. Nepotrebujú rebrík, rovno si tam vylezú. Samozrejme, len do výšky, do akej to dovolovali prevýsajúce drôty..

Architektúra sa nedá opomenúť. Hrá to farbami a vzormi. Až sa čudujem, kolko rôznych kombinácií sú ľudia schopní vymyslieť. Niektoré som v duchu „schvalovala“ a iné jednoznačne odsudzovala. Zaujímavými prvkami sú „preliačené“ zrkadlá vložené do líšt brán, prezdobené odkvapové rúry (aj keď dom bol ošarpaný a jednoduchý, rúra mOsí byť! Napríklad v tvare draka, alebo prizdobená farebnými kvetinkami.) Tuším na každom dome je ozbobne napísaný rok, zrejme ukončenia stavby. Bola som prekvapená, že domy boli pomerne „mladé“, často postavené v 90.-tych rokoch, tj, u nás obdobie revolúcie. Typickým prvkom sú rolety. Človek si bol teda vedomí, že sa nachádza niekde na Balkáne. Respektíve, v Štúrove…

Krčma. Stala sa naším druhým domovom a miestom krásnych zážitkov. Nápis „Wifi“ udrel hneď každému do očí. Takže, chodili sme sa tam sklánať nad naše mobili, aby sme náhodou nepremeškali aktuálne aktualizácie sociálnych sietí.. Však, po čo iné sme sa trepali do Rumunska, ak nie naštvať našich známich napísaním nejakého „mimochodom“ statusu, ako sa máme zatracene dobre. Veľa by som vedela napísať o opise tohto miesta. Stručne – otvorením dverí vdýchneš prvú dávku poctivo prefajčenej miestnosti. Dve ženy v šatkách a malé dieťa sedia pri piecke. Čakajú na zákazníkov. Popri tom sledujú miestnu, zrejme tiež non stop pustenú, TV. Dieťa si pochutnáva na chipsoch. Hneď mám lepší pocit. Zo steny na nás čumákuje asi 1,5 m obraz vojaka Švejka. Sympaťák. Vidno, že majiteľka má podnikateľského ducha, investuje do zariadenia. Stenu zdobia rámiky zasklených obrázkov, zrejme z kalendára. Môj obľúbený štýl..

Bikovačka. Keby som mala jedným slovom vystihnúť náš pobyt, poviem „blato“. To bolo všade prítomné, najviac na našich zadniciach a bikoch. Aby sa dalo miestnym ľuďom nejak prepravovať, „spevňujú“ tieto blatnaté cesty kameňmi. Okrúhliakmi. Blato a okrúhliaky – nie ideálna kombinácia na bikovanie. Cestou z kopca sa ešte dalo. Hore som si to už moc nevedela predstaviť. Našťastie, cestou hore bola úplne opačná situácia. Pevný povrch, akoby z udupaného piesku. Takže, je to už len o kondičke, nie o okolitých podmienkach. Keby náhodou niekto nevládal, aj to bolo zabezpečené. Miestni havkáči, takzvaní „achilovkári“ sa postarali o to, aby sme si veľmi rýchlo rozmysleli, či vládzeme alebo nie. Tí, ktorí nevládali, už medzi nami nie sú. Ale, treba rátať aj so stratami. Odmenou za zdolanie 1100 m prevýšenia nám boli krásne výhľady. Konečne som videla to, po čo som prišla. Konečne som videla živú pohľadnicu. Kopečky, kopečky, polia, nebo, kopy sena (slamy?), prasiatka, koníky, kravičky. A to všetko ešte v špeciálnom balení – jesenná akcia. Takže, vo farbe.  po tomto silnom pozitívnom zážitku prišiel iný zážitok. Poviem len toľko, že sa moc neoplatí nechať sa uniesť touto krásou za cenu fotenia až do zotmenia, keď máte ešte dosť ďaleko do cieľa. Hľadanie cesty v tme, po lese a kamennom teréne.. nič moc. Môžete si to dovoliť jedine v prípade, že budete „vybavení“ takým hrdinom, akého som mala ja pri sebe.

50 km a 1100 m prevýšenie mne osobne dosť stačilo na dostatočné „danie si do tela“. Ďalší deň som teda spoznávala miestne kopčeky napešo. V spoločnosti príjemných kumpánov a s ruksakmi plnými dobrôt, sme si vystrojili piknik, najedení sa vyvalili do trávy a čumeli na krásnu oblohu a okolité kopčeky. Bol to zážitok, „labúžo“!  Biku chtiví kolegovia sa vrátili s čerstvou dávkou blata na bikoch. Boli nad mieru spokojní.

Ostávalo už len asi 2 hodiny rajbať zaschnuté blato. Metla a mláka robia zázraky. Treba to robiť po tme, aby bol pocit spokojnosti ešte umocnenejší.

Čo dodať? Skvelí ľudia, správny „zájezd“ = zážitky. Dalo by sa to označiť víťazstvom. Asi nie nadarmo sa organizátor tejto akcie volá Viktor. Díky Viktor!

Úplne na záver si dovolím citát jedného nášho účastníka zájezdu (sklohol ho po návrate zo zábavy v našej krčme) : „Najkrajší na svete je celý svet!“

Zuzka

- Mapa stránky -