S lyžami na Hoverlu

Ak už máš dosť Alpských a Slovenských upravených zjazdoviek a chceš vidieť, ako bude naša krajina vyzerať po posledných voľbách, si na správnej stránke. Skupina nadšencov pre nevšedné zážitky vymazala ďalšie biele miesta na východ od Mukačeva a chce sa s Tebou podeliť o svoje zážitky.

Hoverla je najvyšším vrchom Ukrajiny. Hoci svojimi 2061 metrami nad morom nijak nezakrýva svojou majestátnosťou okolité kopce, ale je predsa symbolom krajiny a teda aj cieľom mnohých turistov. Svojou výškou je zdolateľný jednodňovým výletom, preto sme ho zaradili do svojho programu ako čerešničku na torte v posledný deň pobytu. Samotný názov je odvodený z reči miestneho rumunského etnika a znamená „ťažko prechodná“. Je súčasťou východných Poloninkých Beskýd. Cieľom prvých dní bolo neďaleké lyžiarske stredislo Drahobrat s možnosťou ubytovania nad pásmom lesa a s dobrým prístupom na hrebeň. Z tohto miesta možno pokračovať po hrebeni vľavo na Bliznicu 1883, alebo vpravo na Stig 1703. Výhodou tohto miesta je aj množstvo lyžiarskych zjazdoviek, ktoré v prípade zlého počasia nenechajú ľudí sedieť v krčme pri pive.

Zraz celej skupiny bol naplánovaný na utorok večer v príjemnej krčmičke na brehu Dunaja. 800 km cesty je najlepšie absolvovať po Maďarskej diaľnici v noci kôli nižšej hustote dopravy v okolí Budapešti a menším radom na Ukrajinskej hranici.

Po šiestich hodinách cesty, asi o 3:00 nad ránom sme preťali pomyselnú čiaru civilizácie pri meste Beregove. Na naše milé prekvapenie od nás ukrajinskí colníci nič nechceli, čo bolo aj pre Vikiho, ostrieľaného borca a šoféra expedície, prekvapením. To, že sme vstúpili do iného sveta nám dali, ako prvé, poznať cesty. Výmoly, diery a prepadliny na ceste vyzerali ako čerešne utopené v babičkynej bublanine. Od stavu cesty sa odvíjala aj rýchlosť ďalšieho postupu. Na hraničnom prechode nebola možnosť zameniť ukrajinské hrivny, preto sme pokračovali ďalej v smere na Khust a Rakiv. Väčšiu polovicu cesty Zakarpatskou Ukrajinou nás sprevádzala rieka Tisa, ku prameňom ktorej sme sa uberali.

Život na Ukrajine začína o hodinu skôr, ako u nás. S východom slnka ľudia prinášajú svoj tovar na trhovisko, ktoré bolo zväčša vedľa cesty. Ponúkajú výrobky vlastnej produkcie ako: zaváraniny, ryby, pečivo, pokazené elektrospotrebiče, a.t.ď., ale aj západnú produkciu ako: štvor-pásikový adidas, topánky, ktoré by ste ani svokre nekúpili.

O 7:30 nám škŕkanie v bruchu a vytrasené telo dávali jasné znamenie na malé zastavenie. Viacerí z našej skupiny už v tejto oblasti boli, preto rozhodnutie padlo jednoznačne na Tyachiv. Toto malé mestečko nám robilo kulisy ďalšie tri hodiny. Najskôr sme si potrebovali vymeniť valuty, tak sme sa rozbehli po okolí hľadať banku s najlepším kurzom. Bánk bolo dosť, ale otváracia doba až od ôsmej hodiny. Jasne nám to dala najavo upratovačka, keď krútiac mokrou handrou ukazovala na dvere. Čakanie sme si krátili prehliadkou miestneho trhoviska, obchodíkov a života pulzujúceho na hlavnom bulváre. Keď nadišla vytúžená hodina a my sme vytvorili rad pred kasou, pokladníčka nás schladila oznámením, že vymieňať nemôže, pretože aktuálny kurz na tento deň dostane z Národnej banky až o pol deviatej. Keď sme sa po pol hodine nakoniec dostali k výmene, každý strávil pri okienku aspoň 10 minút. Zmenáreň nebola vybavená ani softwarom ani tlačiarňou a pokladníčka musela ručne vyplniť dva formuláre veľkosti A4. Prekonali sme nekonečné čakanie a s vreckami plnými hrivien sme zamierili na nákup raňajok. Niektorí zvolili sladkú variantu pečivo rôznych tvarov a príjemných chutí, iní dali prednosť údeným rybám od miestnych trhovníkov a na záver teplé marmeládové pirohy vyprážané priamo na ulici.

Aj keď sme Tyachiv opúšťali sýti, po prebdenej noci sme mali pred sebou jasnú predstavu teplej sprchy a mäkkej postele. Z podriemkavania nás vytrhla nepríjemná udalosť hneď v nasledujúcej obci. Za našim autom sa z protismeru zavesila hliadka miestnej polície a sledovala nás až na koniec obce. Je jasné, že sme dodržiavali rýchlosť podľa pravidiel. Nechceli sme zbytočne navršovať dopravné náklady. Dali nám znamenie na zastavenie a s odôvodnením prekročením rýchlosti o 24 km/h požadovali 50 Eur. Zbytočne sme argumentovali tým, že 85-kou sa na ich cestách ani nedá jazdiť, odbili nás fotkou na display, na ktorej bola podobná biela dodávka s jasný číslom 84 km/h. Nakonies sa nám podarilo uhovoriť zľavu na 20 Eur „bez papiera“. Pri odovzdávaní peňazí policajt jasne prstom naznačil, že ich má šofér hodiť na zem, nie podať do ruky. Takto sa z úplatku stáva nález a asi by sme neuspeli ani na súde aj keď tam bolo toľko očitých svedkov.

Krajina pred nami sa roztvorila do širokej nivy vytvorenej meandrom Tisy. Výhľad na ešte neobrobené polia a vzdialené pahorky zakrývali len megastavby v štýle podnikateľského baroka. Dlho sa popri ceste, ale aj na vyvýšeninách na horizonte striedali dokončené domy s rozostavanými. Slovo dom je v tomto prípade len skromným označením stavby so zastavanou plochou min. 400 štvorcových metrov. Vežičky, pavlače, oblúkové okná, kované ploty a pravdaže sadrové sochy mačiek na stĺpoch brány, či labutí na balkónový zábradliach. Celkový dojem luxusu narušuje len to, že veľká časť domov je nedokončená, bez okien a dverí len vo fáze hrubej stavby. Na drevenom lešení vidno, že tento stav pretrváva už viac ako jeden rok. Stavebníci sú z miestnej komunity rumunov, ktorí pracujú v zahraničí a asi pre nich platí „ keď má sused 10 izieb, ja musím mať aspoň 15“

Okolie Tisy sa zužuje a rieka sa čoraz viac zarezáva do masívu Karpát. Bol čas obeda a za Velykyim Bychkivom objavujeme príjemnú reštauráciu v zrubovom štýle. Obsluha bola rýchla a milá. Borsč, šašliky a varenniky bali na stole za 20 minút. Pár kilometrov od reštaurácie prechádzame kontrolou pohraničnej stráže. Blizkosť hranice s Rumunskom je zjavný počtom vojakov okolo cesty. Cesta sa zrazu zatáča doľava a my sa uberáme do srdca Čiernohorskej Poloniny, stále sledujúc tok rieky.

Konečne Jasinia. Po zjazde z asfaltovej cesty sme sa vydali k miestnej krčme zistiť informácie o možnostiach dopravy na Drahobrat. Cesta tam je z tohto bodu neudržiavaná a teda pre bežné vozidlá neprejazdná. Tieto informácie sme už vedeli z internetu, ale čakali sme, že tu bude stáť rad nákladných áut čakajúcich na turistov. Všade bolo pusto, len jedna Škodovka s bratislavskou značkou išla v protismere. Usmialo sa na nás šťastie. Miestny rodák, žijúci v Bratislave bol pozrieť svojich rodičov a ako znalý pomerov nám objednal „gruzavik“ a zabezpečil parkovacie miesto pre našu dodávku vo dvore u rodičov.

14 kilometrov z Jasenie na Dragobrat bol naozal zážitok. Adrenalín nám vstrekovalo pri prechode každej ¾ metrovej priehlbne. Zosuvy pôdy na niektorých miestach spôsobili, že sa zdalo, akoby sme jazdili len na dvoch kolesách. Stretli sme aj SUV 4×4 idúce v protismere po dvojkoľajovej ceste, ale tam neplatí, že slabšie auto ustúpi. Ustupuje ten silnejší s väčšími manévrovacími schopnosťami vo vysokom snehu. Náš ZIL 816 bol v tomto ohľade neprekonateľný. Zaviezol nás aj s batožinou až k jednej z lanoviek strediska. Hneď sa nás ujala vedúca z neďalekej chaty, ktorá už o nás mala informáciu. Aj sme sa pokúšali zistiť ďalšie možnosti ubytovania v okolitých chatách, ktorých tam bolo dosť, ale cenovo to vyšlo rovnako bez ohľadu na kvalitu.

Ubytovali sme sa v príjemnej zrubovej chate v 4. A 5 posteľovej izbe. Po krátkom oddychu už na nás v reštaurácii, ktorá bola vo vedľajšej budove, čakala večera. Chutné jedlo a dostatočná veľkosť porcie bola ako balzam na dušu a telo po celodennom trmácaní. Ešte vodka na záver a každý šiel dobehnúť zameškaný spánok.

Ráno po raňajkách sme obuli lyže aj s pásmi už pred chatou. Vydali sme sa po zjazdovke priamo na hrebeň. Pri tak miernom stúpaní to trvalo asi 1 hodinu. Za celú dobu výstupu sme nestretli viac ako 15 lyžiarov. Dvojsedačková lanovka síce premávala, ale prázdna. Počasie sa oproti predchádzajúcemu dňu vylepšilo. Mraky sa rozplynuli a prestalo fúkať. Ideálne podmienky na hrebeňovku. Oblé chrbty kopcov s malými prevýšeniami bez vyčnievajúcich skál s možnosťou traverzovania po spevnenom snehu bez ľadových polí by uchvátili aj bežkárov. Šírka hrebeňa podnietila vznik nového športu „frirajdingu“. Ratrak upravený na prepravu ľudí vyvezie záujemcov na Bliznicu. Tí zlyžujú po upravenom hrebeni do najbližšieho sedielka, tam znova nasadnú na ratrak a prevezú sa na ďalší kopček hrebeňa a takto to prelyžujú až ku konečnej stanici lanovky. Samý kopec, kam len oko dovidelo bez zjavných väčších údolí oddeľujúcich jednotlivé horstvá. Z tohto mora kopčekov vystupovali len bielo skvúce vrcholy Hoverla a Petros. Zlyžovať sme mohli na obe strany. Záviselo iba na vás, aký terén si chcete vybrať. Smerom k Drahobratu bol sneh na rozsiahlej pláni pevný, so snehovými jazykmi. Strmosť svahov bola podobná tým na Chopku. Keďže to bol v tej chvíli pre nás neznámy terén, nevýhodou mohlo byť prenášanie lyží jedným z bočných hrebeňov pri prílišnom zlyžovaní do doliny. Pre túto variantu sa rozhodla prvá časť skupiny a zážitok z jazdy predčil ich očakávania. Traverzom v správne zvolenom mieste sa dostali až na zjazdovku v stredisku. Druhá skupina volila miernejší terén na záveternej strane hory, ale s prašanom nad kolená. Aj túto zábavu sme museli prerušiť v správnom momente, aby sme sa mohli bez námahy znova dostať traverzom do sedielka na hrebeni. Tam, kde „Frirajderov“ vyváža ratrak sme my museli lepiť pásy a na rozdiel od nich sme namiesto zjazdovky volili jeden z mnohých žľabov v exponovanejšom teréne. Na začiatku bolo potrebné prekonať asi 2 metrovú hranu naviateho snehu. Skok končil v panenskom prašane, ktorého bolo dosť pre všetkých. Žľaby sú tu široké bez trčiacich skál. Jazda nás tak uchvátila, že sme si to zopakovali, ale iným terénom.

Po celodennej aktivite už na nás čakala rozpálená sauna. V polozapustenom prízemí našej reštaurácie sa nachádza sauna pre 15 osôb s odpočivárňou zariadenou dlhým dreveným stolom a dvomi lavicami po oboch stranách. Isteže by sa, z lekárskeho hľadiska, nemali v saune konzumovať alkoholické nápoje, ale čo lepšie zaženie smäd ako dobre vychladené pivo. K saune patril aj schladzovací bazénik, ktorý bol však bez vody. Stačiť nám mali snehové záveje pred chatou. Z tých, ktorí takúto formu ochladzovania využili, sme potom po návrate do sauny oberali šlapky a iné drobnosti nalepivšie sa na ich rozpálené telo. Takto zregenerovaní a plný zážitkov sme po večeri podávanej o poschodie vyššie dali ešte vodku na záver dňa a vhupli do perín.

Ďalší deň začal ako ten predchádzajúci raňajkami. Spojili sme sa telefonicky so šoférom „Gruzaviku“ a dohodli čas našeho prevozu pod Hoverlu na 4.hodinu popoludní. Pred výšľapom na hrebeň sme už boli zbalení, ale napriek ubytovaciemu poriadku sme izby opustiť nemuseli. Tento raz sme nepostupovali priamo po zjazdovke, ale veľkým pravotočivým oblúkom sme sa snažili dostať na hrebeň tesne pred vrcholom Stigu. Tam končili aj lanovky druhej časti strediska, ktoré bolo od nášho vzdialené asi 2 km. Na vrchole sa počasie náhle zmenilo. Nízka oblačnosť znížila viditeľnosť na minimum a silný vietor nám metal sneh do tváre. Rozhodli sme sa zlyžovať po zjazdovke nadol. Sneh a terén boli také úchvatné, že sme sa rozhodli túto jazdu ešte pár krát zopakovať. Na nešťastie miestne podnikateľské prostredie nie je tak priateľské k zákazníkom, ako to poznáme z Rakúska a na každú lanovku platia iné lístky. Nedá sa dohodnúť ani s vlekárom, pretože ho sníma majiteľova kamera z nárožia neďalekej budovy. Ak si kúpite výhodnejšiu permanentku na 10 jázd pre celú skupinu, nepochodíte. Tak ako my, turniket nás púšťal po jednom v tak dlho časovom intervale, že to niektorí chceli vzdať a vrátiť sa do neďalekej koliby. Táto časť strediska mala rozvinutejšou infraštruktúrou. Malé hotelíky, chatky a reštaurácie tu boli zhrčené na oveľa menšom mieste. Blížiaci sa čas odchodu nás prinútil zlyžovať od hornej stanice lanovky veľkým oblúkom na “našu“ zjazdovku a vrátiť sa ku chate. Naložili sme batohy a lyže do pristaveného nákladiaka a pol hodinovou adrenalínovou jazdou sme sa rozlúčili s Drahobratom. Cestou sme ešte dohodli našu prepravu pod Hoverlu, ktorá je pre bežné vozidlá rovnako nedostupná.

V Jasenyi sme dosť rýchlo našli ubytovanie aj s polpenziou v zrubovom penzióne. Z vonkajšej strany pekne vyzerajúca stavba bola z vnútra obitá umelohmotnými imitáciami tehlovej steny, zo stropu viseli podhľady z rovnakého materiálu. Ako by sa hanbili priznať drevenú konštrukciu ako niečo nemoderné, či obyčajné. Spoločenská miestnosť bola akousi prístavbou k hlavnej budove, kde bývali aj majitelia penziónu. Ak sa v nej niekto ostal po záverečnej, mal smolu. Za dverami už hliadkovali dva strážne psy odhodlané skočiť aj na medveďa.

Ráno po raňajkách nás už čakal vodič „gruzaviku“ aj so strojom pripraveným na cestu. Milo nás prekvapila jeho spoľahlivosť a dochvíľnosť. Cesta pod Hoverlu nás po hodime jazdy verejnými komunikáciami zaviedla do historicky prvej prírodnej rezervácie na Ukrajine. Poznali sme to v dôsledku vynútenej zastávky na kontrolnom stanovišti kde uniformovaní muži urobili zápis o vstupe do zóny s najvyšším stupňom ochrany. Pravdaže za poplatok. Nasledovala adrenalínová jazda, ktorá už ale nebola pre nás takým prekvapením. Jedine brodenie rieky namiesto prechodu po polorozpadnutom deravom moste vzbudzovala u nás úctu k šoférovým skúsenostiam. Auto sme odstavili pri chate ochrancov prírody priamo v srdci rezervácie. Vydali sme sa po stopách, ktoré pred nami zanechali peší turisti. To nám dosť pomohlo, pretože prvú hodinu cesty nebolo vrchol Hoverly vôbec vidieť a chodník viedol hustým lesom. Značenie na stromoch nás čas od času uisťovalo o správnom smere, ale klesanie chodníka nám do duší vnieslo zneistenie. Takto sme sa jedným z bočných hrebeňov dostali až nad hranicu lesa. Náš cieľ sa belel na pozadí modrej oblohy bez mráčika. Prudšie výstupy sa striedali s miernymi plošinkami až nás stopy priviedli do sedla pod vrcholom. Bola tam neobývaná búda na núdzové prespanie. Po pol hodine stúpania sme nakoniec dosiahli vrchol. Betónový trojzubec, symbol Ukrajiny, stojaci na hrudách zeme zo všetkých častí krajiny nás aspoň čiastočne uchránil pred bičovaním vetra.

Z dôvodu únavy a neznalosti terénu sme sa rozhodli zostúpiť rovnakou cestou. Na vrchole a hlavnom hrebeni bol sneh pevný bez ľadových polí. S ubúdajúcou nadmorskou výškou však oťažel, lyže sa zabárali a manévrovanie medzi zmrznutými návejmi a neskôr stromčekmi dalo svalom poriadne zabrať. Najviac naše sily preverila posledná časť zjazdu vedúca lesnou cestou v hlbokom jarku. Keby bol chodník zmrznutý tak, ako sme ho zažili v ten deň ráno, asi by nám neostávalo nič iné, len zniesť lyže na pleciach. Po návrate ku chate, kde na nás trpezlivo čakal šofér „gruzaviku“ dobre padlo vychladené pivo. Chata mala aj lôžkovú časť pre turistov a jednoduchú kuchyňu. Srdečnosť miestnych sa prejavila tak, že nám ponúkli samohonku s vyluhovaným koreňom miestnej flóry (neznámeho pôvodu) a domácu slaninu. Keď sme pátrali po surovine, z ktorej bol alkohol vypálený, nik nevedel povedať, čo ich mama dáva do kvasu. Uznanie sme si získali časom, ktorý sme potrebovali na zdolanie Hoverli. Päť hodín tam a späť bolo aj pre miestnych zanietencov svižné tempo. Museli sme ukázať vrcholové fotky aby nám uverili.

Cesta v nákladiaku poskakujúcom po ceste z nás nevytriasla uspokojenie z dosiahnutého úspechu. Ešte malé zastavenie v miestnej krčme patriacej nášmu ukrajinskému šoférovi s ponukou bezmála 20 druhov pív a o chvíľu sme si už sadali k prestretému stolu v penzióne u našich hostiteľov. Športová časť našeho pobytu sa tým skončila. Čakalo nás ešte sušenie a zbalenie batožiny a zaslúžený odpočinok.

Ďalší deň ráno sme naložili batohy, lyže a po výdatných raňajkách sme vyrazili západným smerom. Cestovali sme bez väčších zastávok míňajúc slnkom rozžiarené kupole miestnych cerkví, ktoré boli v nedeľu ráno obliehané davmi veriacich. Zastávku na nákup spomienkových predmetov (cukríky a vodku) sme si urobili v nám známom Tyachive.

Ako nás potešili colníci pri vstupe na Ukrajinu, tak s nami zacvičili maďarskí pri vstupe do Schengenu. Vypisovanie dokumentov v maďarskom jazyku, vyvolávanie mien účastníkov spojené s nakúkaním do okienka kancelárie s úsmevom podobným tomu v pase, ale hlavne vyloženie vytipovanej batožiny nás stálo hodinu drahocenného času. Všetci sme mali naponáhlo, veď v prípade neskorého príchodu do Bratislavy sa nám zmenšovali možnosti dopravy do našich domovov. Ešte malé pochybenie pri obchvate Budapešti a potom nás už diaľnica bezpečne doviedla na miesto, z ktorého sme pred šiestimi dňami, plní očakávania, opúšťali Slovensko.

Účastníci zájazdu: Miloš Krištofovič, Ivan Berka, Emil Vojtoko, Viliam Hlôška, Maroš Judiak, Miro Závodský, Tono Drábik, Zolo Badin a Viktor.

www.viktorkana.sk

- Mapa stránky -