Rumunským rajom na dvoch kolesách

„Do Švajčiarska na bicykloch môžeme ísť, keď budeme na dôchodku. Teraz si dáme niečo akčnejšie, menej osídlené,“ znel Martinov verdikt na môj plán ísť v máji navštíviť kamošku do švajčiarskeho mesta Luzern. Po minuloročných úspešných 800 kilometroch z Bratislavy do Rijeky v Chorvátsku som chcela podniknúť podobný, tento raz mierne kopcovitejší „zájazd“ po vraj najlepších cyklotrasách v Európe.

„Máš pravdu, vyberme si teda niečo exotickejšie…“ súhlasila som, a tak sa už v januári tohto roku začalo plánovanie nášho májového bike tripu. Ako prvé sme zvažovali Rumunsko, no keď sa ku mne dostali všetky tie chýry o divokých, agresívnych svorkách psov a všadeprítomných krvilačných medveďoch a Rómoch, začala som protestovať a hľadať iné destinácie… Čierna hora prichádzala do úvahy, no doprava tam bola natoľko komplikovaná, že som predsa len ustúpila a v duchu sa pripravila na najhoršie.

V mojej výbave nesmel chýbať slzný sprej, aj keď predstava, že ho z blízka striekam medveďovi do očí (pričom trafiť by bol fakt zázrak), ma príliš neupokojovala, ale radšej som na to nemyslela…

30. apríla 2015 prípravy vrcholili, do noci sme ešte na rumunských a maďarských stránkach železníc zisťovali, ako sa s bicyklami čo najlepšie priblížiť cieľu v Rumunsku – južnému Banátu. Plány odviezť sa až do rumunského Temešváru nám prekazili nepochopiteľné pravidlá maďarských železníc, ktoré nedovoľujú prechod hranicami vo vlaku spolu s bicyklami… Mohli sme už tušiť, že v Maďarsku to ľahké nebude. A ani nebolo. Už prestup v Budapešti na vlak do Segedína nás presvedčil o tom, aby sme nabudúce išli radšej okľukou cez Ukrajinu.

Najprv bolo treba nájsť stanicu, z ktorej nadväzujúci vlak odchádzal (samozrejme, kým sme ju našli, vlak nám ušiel). „Pohodička, veď sme na dovolenke a o hodinu ide ďalší“ hovorili sme si, a dali si zatiaľ v Budapešti obed. Hodina ubehla ako voda a 5 minút pred odchodom vlaku sa na peróne čudujeme, kde je ten vlak, ktorý má o chvíľku ísť. Nikto nikde, iba jeden pracovník železníc nám náruživo gestikuluje: „vlak už odišiel, ďalší ide o hodinu!“

To už ma tá pohodička trošku prechádzala, ale silou vôle som potlačila narastajúce napätie tým, že som si na trávniku pred stanicou rozložila karimatku a ďalšiu hodinku prečkala čítaním. „Idem niečo zistiť,“ vyhlásil Martin a 45 minút ho nebolo. Neznepokojujem sa, je to stará klasika.

Blížil sa čas odchodu nášho vlaku (už tretieho) a tak keď udychčaný Martin dobehol späť, radšej sme sa poponáhľali na nástupište. Vlak prišiel a my sme konečne vyrazili smer Segedín. A čo sa celých tých 45 minút Martinovej neprítomnosti dialo? „Išiel som sa pre istotu spýtať, či na tie isté lístky môžeme ísť aj na neskorší vlak, no a oni že NIE, ich pravidlá to nedovoľujú, musíme si kúpiť nové lístky. Tak som sa s nimi celý čas hádal, že vlak predsa odišiel skôr a vôbec…“ To už bola posledná bodka, maďarské vlaky nikdy viac 😀 A aby dokonale doplietli chudáka turistu (nás), na jednu cestu vlakom nám predali asi 7 lístkov.

Foto: Pohodička pred stanicou v Budapešti a lístky na vlak (lístkov na 1 cestu nikdy nie je dosť…)

Od vyčerpania cestou zaspávame a keby Segedín nebola konečná, ktovie, kde by nás Maďari budili… Trošku si to ale vyžehlili tým, že nám sprievodca ešte cez okienko vlaku podával zabudnuté prilby J

Po výdatnom spánku bolo treba dobre sa pred cestou najesť, a čo iné ako segedínsky guláš v Segedíne? Ochotný domáci cyklista sa nás ujal sám od seba a navigoval do centra. Na otázku „Segedin goulash“ nechápavo krútil hlavou (zrejme podobný výmysel Slovákov ako francúzske zemiaky či španielsky vtáčik) a tak sa Martinove sny rozplynuli. Musel stačiť burger s hranolčekmi. Za tým kávička, zmrzlinka a medzitým čas celkom slušne pokročil. A keď Martin povie „Tlačí ma čas“, to už je čo povedať…

Dvíhajúci sa vietor, kopiace sa mraky a prvé kvapky už to začínali myslieť vážne, a tak sa naše kolesá okolo piatej večer konečne roztočili smerom k 50 km vzdialeným hraniciam Rumunska. Vybehli sme na hrádzu rieky Tisa, ktorá nás popri kvitnúcich poliach repky sprevádzala takmer až k hranici. Zákerné bažanty číhajúce v tráve s nami hrali hru „Kto-koho-viac-nastraší“. Dobrodružstvo sa môže začať…

Foto: Rumunské hranice pred nami, dobrodružstvo sa môže začať…

Aj sa začalo, hneď za hranicami. Sme v Rumunsku ani nie 10 minút a už sa splnila jedna z mojich najhorších obáv – beží za nami rozzúrený pes… Prichádzajúca tma a hroziaci dážď mi na odvahe nepridali a už sa mi všeličo premietalo v hlave, ale Martin – flegmoš – že ideme sa tuto na farmu spýtať domácich, či nevedia, kde by sme prespali. Možno sme aj trošku dúfali, že nám ponúknu útočisko, zvesti o rumunskej pohostinnosti sa predsa dostali aj k nám. Pre istotu som si do vreciek dala pár kameňov (proti psom). Odmietala som ich odhodiť a vláčila ich pri sebe celých 10 dní…

Na farme sa na nás ale vyrútili ďalšie psy, aj keď malé. Divne vyzerajúci a zjavne pripitý Rumun nám nerozumie ani slovo… Civilizácia ďaleko, svetla ubúda, a tak si rozkladáme stan asi 500 m od cesty v pšeničnom poli.

Nočné bubnovanie dažďa neprestávalo ani ráno a už to vyzeralo na deň strávený v stane 2×2 metre. Pocity zmiešané, Martinovi by ale nič viac k šťastiu nechýbalo nebyť toho hrboľu, čo mal pod chrbtom… Ten ho nakoniec prinútil vystrčiť nos do sychravého počasia a zvážiť únik. „Tuším prestáva pršať, poďme sa rýchlo zbaliť a skúsime sa dostať do Temešváru!“ Slovo do bitky – o 15 minút už po nás ostal len uležaný pľac v poli.

Foto: Skúmame situáciu a zvažujeme únik. Ísť, či neísť?

V snahe zablatiť sa čo najmenej sme sa opatrne „nalodili“ a pomaly roztlačili bicykle cez pole smerom k ceste. Boli ste niekedy za dažďa na poli? Nie? Ste šťastní ľudia. Nikdy to neskúšajte! Nočná mora: nabaľujúce sa betónové blato nám odlomilo všetky 4 blatníky, na nohách namiesto topánok blatové „snežnice“ a aby nebolo málo, dážď opäť naberal grády. Po minúte som s bicyklom napriek maximálnemu úsiliu nepohla, zablatená od hlavy po päty. Keď už ani môj hysterický plač situáciu nevylepšil, Martin sa naštval a kúsok po kúsku preniesol tie stokilové bicykle k asfaltke. Tých 500 m bolo nekonečno… Drahý, máš to u mňa!

Dosiahnutím cesty sme ešte ale nemali vyhraté – bicykle v zúfalom stave boli nepojazdné. „Poďme na tú farmu, snáď tam budú mať hadicu…“ vyriešil problém a mne neostávalo nič iné, ako súhlasiť s opätovnou návštevou neprívetivého Rumuna z neďalekej farmy. „Napísal som si nejaké rumunské slová, tak sa hádam dohovoríme.“ (Neskôr vysvitlo, že Martinov slovník obsahoval iba dve slová: otvorené – DESCHIS a zatvorené – INCHIS, veď čo môže byť dôležitejšie ako otváracie hodiny potravín J ).

Foto: Blato nám jasne dalo najavo, kto je tu pánom…

Tu sa konečne karta obrátila a všetko dobre dopadlo! Už od cesty na nás kýval nejaký iný obyvateľ farmy, ktorý vedel aj po anglicky. Spolu s kamošom chytil hadicu, metlu a s nechápavým výrazom na tvárach sa pustili do čistenia našich „blatocyklov“. Pred ďalším návalom dažďa nás ukryli vo svojom skromnom príbytku a ponúkli kávou. Z farmára sa vykľul policajt, ktorý pracuje na neďalekej hranici. Veľmi príjemný coffee-break!

Pršať prestalo a aj napriek výstrahám farmára-policajta, že stopovanie v Rumunsku je „nebezpečné“, sme to riskli a z mestečka Sânnicolau Mare nás do Temešváru zobral jeden milý chlapík v dodávke. (Pravdupovediac som si myslela, že tie špinavé bicykle nám nevezme ani traktor). Hurá, konečne sme v Temešvári! J

Na privítanie menšia dažďová sprcha: komplet premočení a špinaví sme sa v tom krásnom meste cítili trošku neprístojne, ale nik nám to nedal pocítiť a večer prebehol už podľa plánu. Hostel v centre mesta s ochotným personálom nám poskytol možnosť „dať sa dokopy“ po tom zápase v bahne. Po takomto úvode nás už nič neodradí. Rumunsko je naše!

Foto: V meste Temešvár sa po „zápase v bahne“ dávame dokopy…

Na tretí deň nás od cieľa (Banát) ešte stále delilo vyše 130 km. Trasy vlakov nám do karát príliš nehrali – žiaden nešiel tak, ako sme potrebovali. Zvolili sme teda osvedčený spôsob dopravy – sadnúť na bicykle a pedálovať, kým nám sily stačia. Tento raz vystačili na slušných 120 km. Podľa mapy to vyzeralo, že cez Srbsko vedie skratka, a tak sme do itinerára zaradili ďalšiu krajinu. Cesty ešte stále rovné, vietor priaznivý – dorazili sme teda až do srbského mesta Bela Crkva. Spanie sme nehľadali dlho, hneď v meste sa nachádzajú štrkoviská „Lakes of Bela Crkva“. Bola to nádhera – zapadajúce slnko, voda, kŕkajúce žaby a k tomu dobré srbské červené vínko. Noc bola taká teplá, že predsienku stanu ani nebolo treba zatvárať.

Foto: Dupeme, čo nám sily stačia – až do Bela Crkva

Ráno však nikde nemôžem nájsť banán a jablko, ktoré sme si ušetrili na raňajky. Najprv podozrievame jeden druhého, potom zvieratá, no keď som zistila, že z kapsičky na mojom bicykli zmizol slzný sprej, rukavice a náradie, bolo to jasné. Niekto nás v noci okradol. Martina najviac mrzela zmiznutá taška so sladkosťami. Mňa zase ten slzný sprej! „Čo teraz nastriekam medveďovi do očí?“ Nechápali sme, no aspoň že nám neukradli peňaženky alebo bicykle.

Foto: A sladkosti sú preč L

Srbsko teda opúšťame o niečo ľahší a múdrejší, zásoby sladkostí samozrejme dopĺňame v najbližšom obchode. Po hodinke už opäť prechádzame srbsko-rumunskými hranicami, kde nás už čakajú KOPCE. Ach, zlatá rovina… S bicyklami obloženými celou pojazdnou domácnosťou nie je sranda štverať sa po nich, ale tá krása stojí za to. Okrem jedného defektu a smútkom za zmiznutou sladkou energiou to šlo dnes hladko, na večer sa štveráme posledným kopcom do dedinky Sv. Helena. Je to jedna z tunajších 6 českých dedín. Bolo veľmi príjemné opäť počuť známu reč a dať si dobré točené pivko – po jednom sme boli žoviálni. V porovnaní s rumunskými dedinami sú tieto české upratané, pekné, čisté, jednoducho ako z rozprávky. Z poľa sa vracajúce babky a dedkovia, pastieri zaháňajúci kravy. Príroda v okolí dediniek neporušená, krásna a divoká. Na zelenej lúke, úplne sami, rozkladáme si kemp a zakladáme oheň. Cítime sa tu ako v raji J.

Foto: Južný banát – hotový raj

Zobúdzame sa do ďalšieho dňa a zisťujeme, že tento raz nám nič z vecí nechýba. Oslávime to výdatnými raňajkami (kaša z polenty alebo ovsených vločiek, ako každé ráno) a vydávame sa na cestu. Všade sýtozelené rozľahlé pastviny, úzke chodníčky, nikde ani noha, raj. Trošku nás prekvapilo kruté stúpanie, ktoré by mi aj bez naloženého bicykla dalo zabrať, ale napriek všetkému sme sa okolo obeda dostali do ďalšej českej dedinky – Gerník. Nachádza sa ešte vyššie ako Sv. Helena a je rovnako krásny a malebný. Občerstvovačka vo forme domáceho kravského syra s chlebom a mliekom za pár korún nám vracia sily a po krátkom rozhovore s domácimi už ideme ďalej. Zjazd dole trvá pár minút a už zasa do kopca… Náš dnešný cieľ, Rovensko, je najvyššie položenou českou dedinkou v Banáte, a tak máme čo robiť. Okrem psov, oviec, husí, kačiek a kráv sa nám tento raz do cesty postavili aj divé svine. Z diaľky to vyzeralo ako kozy, tak sme nerobili paniku, až keď to na nás otočilo začudovaný pohľad sme si všimli, že na kozu to má čudný rypák 😀 Našťastie sa zľakli a odbehli do lesa. Je to tu naozaj samé prekvapenie…

Foto: cestou nás sprevádzali rôzne tvory…

Na večer konečne prichádzame do Rovenska, dnes sme najazdili len 48 km, no vďaka tým kopcom sa cítime ako po 148 kilometroch. Dedinka je to malinká, jeden obchodík s krčmičkou (ak sa to tak vôbec dá nazvať). Zatiaľ čo Martin hasí hlad všetkým, čo je po ruke, ja píšem domov pohľadnicu. Do reči sa s nami púšťa domáci starý pánko s jedným zubom, štamprlíkom v ruke a úsmevom naozaj od ucha k uchu. Hovorí niečo o tom, že žena má o jedno rebro viac ako muž, a preto je to čert, Martin horlivo pritakáva a smeje sa s ním – ja neviem, čo je na tom také smiešne… Tvárim sa, že mňa sa to netýka. Máme za sebou náročný deň (teda aspoň pre mňa taký určite bol) a po rýchlej ľahkej večeri už zaliezame do svojho mobilného „domčeka“ s výhľadom na celú tú krásu vôkol…

Foto: Záverečný 15-kilometrový výstup do Rovenska dal zabrať

Na šiesty deň našej rumunskej výpravy sme si naplánovali pol dňa bicyklovania a pol dňa oddychu. Ráno ma najviac pobavilo, ako sa Martin pýtal okoloidúceho auta ešte v Rovensku na cestu. V snahe prispôsobiť sa reči ich kmeňa vsunul do svojej slovenčiny aj prvky češtiny a hovorí „Jo, takže tadeto pôjdeme dopřava?“ Pobavil tým nielen mňa, ale aj celú 5-člennú posádku auta.

Vydali sme sa teda „dopřava“ po nespevnenej, ale peknej cestičke dole smerom na ďalšiu českú dedinku – Šumice. Studený, 14-kilometrový zjazd bol teda dobrým budíčkom. Onedlho už ale slnko opäť naberá silu a prehrieva naše stuhnuté kosti. Po dlhšom čase prichádza opäť asfaltka, na ktorej míňame viac konských povozov ako áut. S malou prestávkou na obed ťaháme vkuse až do Putny, odkiaľ už vedie strmý kopec hore do našej poslednej českej dedinky Šumice. Slnko sa rozhodne nefláka a poctivo pečie na naše spálené odhalené časti tela. Tých niekoľko výškových metrov nás stojí veľa vypotených kvapiek…

Okolo druhej poobede už vchádzame do Šumice, kde okrem pár sliepok nevidíme nikoho. Všetci sú asi na poli. Nakoniec predsa len zbadáme človeka, a ten nám dá potrebné informácie: kde je obchod (ten tu nie je, iba „takové stavění“ kde majú chlieb každý pondelok a stredu), kde je krčma (tú otvoria až večer, však chlapi musia cez deň robiť na poli) a kde nájdeme tetu Amálku (jediná tu široko-ďaleko ponúka turistom ubytovanie a stravu). Teta Amálka je naozaj našou spásou – naberáme si u nej vodu zo studne, ktorú má prosím pekne v dome – áno v dome, dokonca si u nej operieme veci a dáme studenú sprchu. Cítime sa ako znovuzrodení… Domček má maličký, s nízkymi stropmi a jednoduchým nábytkom – opäť ako z rozprávky o nejakej babičke. A aby to bolo dokonalé – nabalí nás aj jablkovým koláčom, oškvarkami, domácimi vajíčkami a čerstvým syrom. Na otázku „Čo sme dlžní?“ Iba mávne rukou, že „Kolik chcete, nebo nemusíte nic, když nechcete.“ Okrem peňazí sa odvďačujeme aj dobrou čokoládou. Tvári sa, že jej dávame príliš, ale radšej rýchlo odchádzame, aby nám to nestihla vrátiť prípadne nabaliť niečo ďalšie. „Tak přijeďte ještě ráno, něco vám udělám k snídani,“ lúči sa s nami a my sa nestačíme čudovať nad tým, kde sa v týchto chudobných ľuďoch berie toľko dobroty, ochoty a štedrosti.

Foto: V dedinke Šumice dopĺňame energiu

V tieni stromov na lúke si rozkladáme piknik a postupne do seba ládujeme všetko, čo sme dostali. Jedno lepšie ako druhé. Myslia si to zrejme aj mravce, lebo z nejakého dôvodu sú všade, kam si ľahneme. Ani ľahký poobedný spánok netrval dlho – už si z mojej karimatky spravili diaľnicu. Veď nech, žijeme tu v symbióze, mravce – nemravce… Inými slovami prekonávame nutkanie zabiť ich všetky jedného po druhom a vydávame sa na menšiu prechádzku, na ktorej sa zastavíme pri na pohľad staručkom dedkovi obrábajúcom svoje políčko. Pustí sa s nami do reči a rozpráva o tunajšom živote. Jeho deti už odišli, dve žijú v Nemecku a jedno v neďalekom meste. Miestna populácia (momentálne tu žije asi 60 ľudí) klesá hrozivou rýchlosťou. Vraj má 68 rokov, no každodenná tvrdá práca na poli sa na ňom podpísala, odhadovali by sme mu viac. Ruky zrobené, prsty pokrivené a vrások by ste sa nedopočítali… Napriek tomu bol so svojím životom spokojný a s láskou sa o svoje pole stará deň čo deň. Za zmienku stojí aj oblečenie a obuv miestnych: namiesto topánok akési papuče, či kapce – neviem, moja slovná zásoba už na toto nestačí, sveter napriek horúčave pôsobí dojmom univerzálneho outfitu na leto rovnako ako zimu. O paličke, no predsa sa každý deň teperia do kopcov obrábať pole. Obdivujeme ich silu…

Foto: Ochotu, štedrosť a silu tunajších ľudí musíme obdivovať

Pýta sa nás, kde budeme spať, a tak len kývneme rukou, že „tu niekde“. Vystríha nás pred nebezpečnými vlkmi, vraj tadeto chodievajú, nerobí si srandu. Neskôr sa v dedine pýtame tety Amálky, ako je to s tými vlkmi. Tá sa len smeje: „já jsem tady nikdy neslyšela o vlcích, nikdy jsem je neviděla.“ Ďalší sused však namieta, že skutočne tu sú a musíme si dávať pozor. So zmiešanými pocitmi si teda radšej presúvame kemp bližšie k dedine, pre istotu. Večer trávime s dedinčanmi na priedomí a pýtame sa na čerstvé mlieko, lebo vieme, aké je tu dobré. Amálkina susedka nás pozve ďalej. Za drevenými dverami studňa na vodu, maličký domček, ktorý sa od ostatných líši len kresbou na dverách. Nalieva nám do 1,5 litrovej fľaše ešte teplé mlieko a k tomu kupujeme aj kilo čerstvého syra. Jedna báseň…

Konečne sa nám podarí aj doklopať sa do „obchodu“ z ktorého vyjde vysmiaty, rýchlo a veľmi pekne hovoriaci poštár v stredných rokoch. Od samej radosti, že vidí Slovákov, nám dáva chlieb a za nič na svete zaňho nechce peniaze. Čo už s nimi? Musíme si z nich aspoň brať príklad…

Večer jasno, hviezdy na oblohe – čakali by ste búrku? Ani my nie. O to viac nás v noci prekvapilo hrmenie a vytrvalý hustý dážď. Ráno našťastie ustal, a tak sme nestrácali čas, pobalili premočený stan a nasadli na naše tátoše. V tento deň nás čakala takmer nesplniteľná (ako sa neskôr ukázalo) úloha: dostať sa do vyše 300 km vzdialeného Padiša v pohorí Apuseni. Tam sme mali dohodnuté stretnutie so 7 cyklistami na čele s Viktorom, ktorý nám sľúbil odvoz domov. Okrem toho je to krásne prostredie na cykloturistiku, takže sme tam chceli aspoň dva dni pobudnúť.

Dupli sme teda do pedálov a ráno sa už klasicky začalo dlhým zjazdom. Plán bol dostať sa do najbližšieho mesta a vlakmi sa dopraviť čo najbližšie k Padišu. V Iablanite nás však čakalo nemilé prekvapenie: pracovník železníc nám vysvetlil, že najbližší vlak ide až o pol tretej a aj to len do 60 km vzdialeného Caransebesu. Odtiaľ by sme ešte museli ísť neskutočnou okľukou a celé by sa to natiahlo najmenej na dva dni cesty… Skrátka, naším smerom žiaden vlak nejde.

Chvíľu sme z toho boli mrzutí, ale hneď v hlave skrsla myšlienka: poďme stopom! Raz to predsa vyšlo, vyjde to aj teraz. Síce skeptická, ale súhlasila som – veď iná možnosť nebola, 300 km po kopcoch by sme na bicykloch nedali ani za 4 dni. Vyrazili sme teda z Iablanity smerom na Caransebes, pomaly je čas na desiatu o desiatej. Zastavujeme pri ceste blízko tunela, keďže sa na nás čierno mračí. Ledva vybalíme chlieb so syrom a cibuľou, už sa blíži nejaké väčšie auto, a tak Martin nestráca čas a vystrkuje palec. A auto zastavilo! Neveriacky sme sa za ním rozbehli a o chvíľu už nakladali bicykle aj s vecami do kufra. Chlapík vedel dobre po anglicky a vysvitlo, že sa pozná s poštárom zo Šumice… hneď bolo o čom. Dokonca navštívil Žilinu aj Bratislavu v rámci cesty do Nemecka. Vtedy nám napadlo, ktovie či si aj naši tak vážia cudzincov ako tunajší… V Caransebesi sme teda boli expresne rýchlo a naša nádej menom Padiš začala ožívať.

Rozmaznaní vozením sa v aute, nehneme sa ani o krok a stopujeme ďalej. Netrvalo ani pol hodinu a už sa pcháme do dodávky – tento raz pekárskej. Mladý Rumun nás odviezol riadny kus cesty – až pred mesto Deva. Pri lúčení nám ešte do rúk strčil celú kopu pekárskych výrobkov vrátane chleba a NIČ za to nechcel! Nanútili sme mu teda aspoň malú čokoládku.

Neveriac svojmu šťastiu sme sa z chuti pustili do koláčov a stopovali ďalej. O chvíľu už pri nás brzdil obrovský kamión plný mrazených slimákov (ako sme sa neskôr dozvedeli) a nakladá naše haraburdy do bočného úložného priestoru, zatiaľ čo my naskakujeme dopredu. Týpek kamionista má na všetko svoj vtipný názor a cestou je o zábavu postarané. Svoje vie aj o nás: „What are you doing in Romania on bikes? You are crazy. Young and foolish“ („Čo robíte v Rumunsku na bicykloch? Ste šibnutí. Mladí a hlúpi“).

S prianím všetkého dobrého nás vykladá na frekventovanej ceste v smere našej ďalšej cesty na Brad. Tu sme kúsok museli využiť svoje sily lebo dlhšie nebolo vhodné miesto na zastavenie. Aby sme to ale s bicyklovaním nepreháňali, po pol hodinke už opäť s úsmevom na tvári vystrkujeme palce. Zastavilo osobné auto – čudujeme sa, kam chce napchať naše bicykle, no má to chalan premyslené: o kilometer ďalej má dodávku, kam to naloží, máme vraj ísť za ním. Doteraz neviem, ako to Martin z jeho rumunčiny pochopil (lebo inou rečou nehovoril), ale neklamal – pri ceste už stála veľká biela dodávka. Vyzeralo to ako kurník, až neskôr sme zistili, že tam prevážajú včelie úle. Letíme teda ďalej a náš sen o Padiši je zase o kus reálnejší.

Foto: Stopovať s dvoma naloženými bicyklami v Rumunsku nebol problém

S pribúdajúcimi kilometrami a výškovými metrami príroda pomaly začala meniť svoju tvár. Menej áut, roztrúsené dedinky, šíre lúky a v diaľke zasnežené vrcholy hôr. Počasie bolo ako na hojdačke, chvíľu lejak, chvíľu slnko. Šťastie nás ale neopúšťalo a každý z lejakov sme presedeli v pohodlí nejakého auta. Posledný stop nám zastavil ako na zavolanie: práve sa opäť začínalo zmrákať. Vysmiaty, večne telefonujúci Rumun okolo štyridsať päťky sa najprv trochu zdráhal naložiť naše bicykle do svojej už poloplnej dodávky, no keď som ukázala na gurtne a naznačila, že sa to dá pripevniť, ochotne nám pomohol naložiť sa. Hurá vpred, už len posledných niekoľko desiatok kilometrov! Konverzácia prebiehala aj napriek absolútnej neznalosti spoločného jazyka. Rumunčina, slovenčina, angličtina, bolo to jedno – posunkami nám pri konci cesty naznačil, že sme pozvaní k nemu na večeru a pohárik pálenky. Slnko pomaly zapadalo a vedeli sme, že ak pozvanie prijmeme, Padiš a našich spolubajkerov už v ten deň neuvidíme, ale nedalo sa odmietnuť. A dobre sme urobili. S takou priateľskosťou a štedrosťou k úplným cudzincom sme sa ešte nestretli.

Jeho dom sa nachádzal na úplnom konci malej dedinky, kam viedla už len nespevnená cesta. Doma už čakala jeho žena s troma deťmi a navarenou večerou, návštevou nás poctil aj brat, ktorý si s nami veselo pripíjal. Všetci sa neustále usmievali a snažili sa aspoň o akú-takú konverzáciu.

Z útrob svojich vakov lovíme ešte nejaké sladkosti, ktoré si deti vďačne od nás vezmú. Za ponúkaný domáci čerstvý syr (viac než kilo) a 2 litre pálenky nechcú žiadne peniaze a z výrazov ich tvárí čítame, že bojovať je zbytočné. Ešte aj najstaršia, 9-ročná dcéra kričí „NO!“ Bezmocne sa usmievame a pýtame si aspoň ich adresu, na ktorú zo Slovenska plánujeme poslať balík darčekov. Po spoločnej foto sa s dobrým pocitom lúčime a vyrážame už bez pomoci áut ďalej.

Foto: Naši rumunskí hostitelia

Tma za rohom, Padiš ešte ďaleko – stanujeme teda narýchlo kúsok od cesty tesne pod úpätím hory. Okrem milióna čiernych pavúkov s guľatým telom nás nik „nevymákol“, a tak po dobrom spánku a raňajkách vyrážame na už len 33-km vzdialený Padiš. Viktor nás síce dobre informoval o vzdialenosti, ktorú ešte musíme prekonať, akosi však zabudol spomenúť fakt, že tých 30 km je nenormálny stupák do výšky, kde sa ešte kde tu udržal aj sneh a ľad. To, čo sme odhadovali na 2 – 3 hodinky cesty, nám teda nakoniec trvalo 5 hodín. Cestička pekná, kľukatá, asfaltová, míňalo nás len zopár áut a maďarských cyklistov, ktorí okolo nás prefičali najprv dole a potom aj hore. Ich sprievodné auto sa z ľútosti pri nás zastavilo a ponúklo, že nám vezmú aspoň veci. Dokonca aj traktorista zastavuje a pýta sa, či nás nezvezie… Museli sme vyzerať ako ťažné somáre, ale chceli sme si svoj kríž niesť až do konca.

Okolo tretej poobede sa cesta konečne trošku vyrovnala a na našich tachometroch sa po dlhšej dobe objavila rýchlosť nad 6 km/hod. Posledné kilometre už len obdivujeme nádhernú okolitú horskú prírodu. Tak sem sa naozaj oplatilo ísť! Na únavu ani pomyslenie, po jednom pivku a občerstvení už sa štveráme, tentokrát pešo, na neďalekú vyhliadku trošku sa poobzerať. Je tu tak krásne až ľutujeme, že tu nestrávime viac ako dve noci.

Foto: Príroda v pohorí Apuseni

Tesne pred západom slnka sa z akčného jaskynno-bicyklového výletu vracajú aj Viktor so skupinou. Hneď pri zoznámení nám nadšene opisujú zážitky uplynulého dňa. V tomto pohorí sa nachádza kopec krásnych vodopádov, kaňonov a jaskýň – brodili sa v jednej z nich. Znie to ako zábava, a tak sa k nim na ďalší deň pridávame aj my.

S miernymi obavami, či budeme týmto fanaticky vyzerajúcim nadšencom horskej cyklistiky stíhať (teda hlavne ja ako jediná žena v skupine), sme sa po dobrých raňajkách spoločne vydali na cestu. 14-kilometrový zjazd na úvod bola celkom zábava, no trochu mi bolo ľúto len tak zahodiť krvopotne vystúpané výškové metre… S bicyklom konečne naľahko sa nám šliapalo lepšie, no aj tak sme mali čo robiť, aby sme udržali krok. Prvá zastávka pri kaňone, ponad ktorým viedla šmykľavá cestička istená pochybne vyzerajúcimi oceľovými lanami a reťazami, zo mňa vyžmýkala takmer všetky sily, no ešte nás čakalo, ako sa vraví, „výživné“ bajkovanie po kopcoch. Aj keď nazývať to bajkovaním je asi trošku odvážne, keďže väčšinu času sme bicykle buď tlačili alebo niesli na chrbtoch… Posledné zvyšky síl využívam na to, že sa tvárim že som „v pohode“ a klamem všetkých vrátane seba, že to pre mňa nič nie je.

Foto: Tu mi nebolo všetko jedno J

Aj keď to tak možno neznie, bol to úžasný deň s úžasnými ľuďmi, na ktorý nikdy nezabudnem. Odmenou nám bolo večerné posedenie pri akomsi stánku s ohniskom, kde nám na stôl nosili samé dobroty. Dážď zo slušnosti počkal, kým sa schováme pod strechu a potom spustil svoju bubnovačku. Títo bajkeri v nás asi zbadali nejaký potenciál, lebo hneď nás zavolali na cyklozájazd do Albánska. Dlho sme sa prehovárať nenechali…

Foto: Kopce, nosenie bicyklov, únava… Všetko s úsmevom J

Pred záverom výletu sa ešte zastavujeme na salaši – pre čo iné ako pre syr. Traja chlapíci v otrhaných handrách nám ponúkajú pivo a ochutnávku svojho ovčieho syra. Angličtina im síce nič nehovorí, no aj tak sa nejako dozvedáme trošku o ich živote. Na otázku o žene jeden z nich ukáže na ovce: „My love is animals“ („Moja láska sú zvieratá“). Smejeme sa a dúfame, že to nemyslia doslova…

Foto: Návšteva salaša spojená s ochutnávkou ovčieho syra

V nedeľu po doobedňajšej obhliadke jaskyne nás čaká už len cesta domov. Cítime sa neskutočne obohatení a nabití energiou, čo sa o našich mobiloch povedať nedá – boli vypnuté takmer po celý čas. O tom, ako mimo reality sme boli, svedčí aj fakt, že za celých 10 dní v Rumunsku sme si nevšimli, že je tam o hodinu posunutý čas…

Rumunsko nám dalo presne to, čo sme od neho čakali a ešte niečo navyše: dobrodružstvo, úlet, romantiku, dobrých ľudí a skvelé pocity. Sme vďační nielen domácim Rumunom, ktorí nám cestu veľakrát uľahčili a spríjemnili, ale aj skúseným cyklo-cestovateľom Milade a Viktorovi za mapy a neoceniteľné rady.

Dovidenia, Romania! J

www.viktorkana.sk

- Mapa stránky -