Rumunsko Apuseni máj 2015

Na webe som našiel článok s rovnakým nadpisom po návrate odtiaľ, ale aj tak napíšem svoju skúsenosť, najmä z vďaky Viktorovi, že sa tak staral. My sme boli s Viktorom posledné štyri májové dni 2015. V Rumunsku som nikdy neturistikoval a ani nelyžoval. To sú aktivity, ktoré by ma tam zaujali nejako viac. Ale keď prišla ponuka od kamarátov, že majú 1 miesto voľné na 4 dni na koniec mája na taký biking & hiking, tak som neváhal a že využijem túto možnosť najmä na také prvé zoznámenie sa. V máji ja väčšinou ešte veľa nebikujem, nielen kvôli lyžiam ale aj pre chlad, na bike potrebujú moje kĺby teplo. O programe výletu som toho vedel pramálo, ale však sme išli so „sprievodcom“, takže netreba sa moc starať a zobrať len bike a pár drobností a chuť stráviť čas s podobne založenými ľuďmi. Naozaj stačilo prísť skoro rovno z práce s bikom a vyraziť.

Obavy ja osobne som mal z počasia a aj z cesty. Hlásili totiž na môj vkus dosť zimu (i pod 10 stupňov cez deň) a do odchodu dosť výrazne pršalo (i v cieľovej oblasti). Jedine som sa utešoval, že však okrem bikovania tam budú jaskyne a v nich na počasí až tak nezáleží. Tento pohľad som si neskôr poopravil, nie sú také jaskyne ako u nás, skôr priepasti a podzemné riečky a prechod cez ne. Z cesty nejakým „minibusom“ som mal rešpekt snáď ešte väčší. Aj keď to malo byť z BA len okolo 700 km. Proste moje dlhé nohy sa s busmi nemajú rady. Ale milé prekvapenie bolo, že okrem sedadiel vpredu (podľa referencií „navigátora“ a zabávača šoféra) 6 miest v ďalších radoch malo miesta na nohy naozaj dostatok. Dokonca, kebyže naukladáme batožinu nejako rozumne, tak i na nej si mohli dvaja pospať, (čo nakoniec i tak dopadlo, a neviem o nejakej ujme v podobe zlomených okuliarov alebo iného skla, jedine viem o rozliatom červenom vine, ale to sa rozlialo nejako inak a nebolo to v batožinovom priestore (ja som pil pivo, takže sa vyhováram :-), za ostatných sorry Viktor.

Cesta prebehla hladko, ale s častými zastávkami (požiadavky pasažierov), vyrazili sme večer o cca 23:00 z BA a ráno sme si išli dať kávu/čaj v Rumunsku. Bolo to v čase pred začiatkom školského vyučovania a kaviareň, kde sme sa zastavili vyzerala ako u nás v piatok večer v bare. Všade plno študentov, samý tablet, smartphone, na stenách veľkoplošné lcd. Tak toto má byť to chudobné Rumunsko? Neskôr to ale už vyzeralo viac podľa očakávania (zaujímavá a taká nedotknutá krajina z pohľadu turistu).

Do cieľa cesty sme prišli údolím serpentínami úplne novou cestou. Vidno, že i sem asi tečú EÚ peniaze. Už cestou autom sme plánovali, či je lepšie to v ďalších dňoch šliapať po asfalte hore alebo tlačiť terénom (podľa smeru túry, aký si vyberieme). Nakoniec sme tohto strašiaka vyriešili na odchode, parádne sme sa tade len zviezli na bikoch dolu.
Pôvodne sme mali spať v drevených chatkách (bez kúrenia, na leto možno super), ale v tom sychravom a studenom počasí sme šli pozrieť penzión. V bare bolo prekvapivo teplo, naviac obsluha speakovala a tak okamžite padlo rozhodnutie, že ostávame. Bola to dobrá voľba, domáci prijemní, strava pre nás skoro ako doma (tak za seba tvrdím, že hovädzia polievka bola z doma chovaných zvierat, smotana k polievke 100%, stačilo si dať k nej opekané zemiaky, a človek bol najedený lepšie než zo slaniny, ostatné chody vyzerali tiež dobre). Po ubytovaní sme využili poldeň a i v chladom počasí sme si prešli na bikoch pár km ku blízkej jaskyni – podzemný potok, ktorý si niektorí naboso prešli, mne sa podarilo i v tretrách, okrem posledného úseku, takže ani zima (veľmi) nebola. Biky sme nechali len tak v lese pred jaskyňou, asi na cca 2 hodiny. Nikto to neriešil, neviem či nevedomosť, alebo je to tam lepšie ako u nás z tohto pohľadu. Podzemný potok bol super zážitok. Tak nás to nabudilo, že sme si chceli dať ešte prídavný okruh podľa mapy podvečer, aj keď sa zdalo, že tlačeniu bikov sa nevyhneme. No museli sme si vzájomne pomôcť preniesť biky, ale za odmenu sme mali krásny výhľad a trošku prehľad o okolí.

Večer dlho do noci sme plánovali čo ďalší deň, aj keď plán bol jasný – „Ponorné hrady“, počasie už malo byť super, slnečno, len ešte trošku chladno (možno 15 stupňov). Aj keď plán bol rýchlo hotový, my sme klábosili a strávili príjemný čas pri krbe. Ráno sme potom nedokázali dodržať časový harmonogram, čo zo začiatku pre niektorých bolo trochu stresujúce, ale po pár 100 m jazdy po ceste sme odbočili do údolia a hneď super nálada. Dali sme len pár km jazdu v teréne po nádherných lúkach, kúsok stlačili a nakoniec po asi hodinke sme došli do ďalšieho údolia s pár „maringotkami“, kde bolo možné sa občerstviť. Pre mňa pár km v takomto teréne je viac než poldeň kdesi na cestách. Možno aj počasím, ale určite aj kvôli terénu a krajine to bolo výborné. Pri maringotkách na lúke sme odložili biky a vyrazili na pešiu túru k „Ponorným hradom“, pre mňa to mal byť top program výletu a skutočne som si ho i užil. Akurát som si musel poopraviť názor, čo to vlastne je. Napriek hustému značeniu a i kontrole mapy, sme párkrát zle odbočili. Myslím, že dôvod bol ten, že značky rôznych smerov boli rovnakej farby. Bol to systém priepastí, kde sa turistikovalo po povrchu a kde bola možnosť vojsť i do podzemia a pozrieť si podzemnú riečku (my sme neprešli, ale asi by sa dalo) a podzemné priestory, kade pretekala. Po návrate k bikom (pár hodín, čas nejako letel) sme na lúke s potokom, kde sa voľne pásli kone, strávili pohodové neskoré poobedie. Domáci robil výborné palacinky, pivo chladené v potoku. Po prvej objednávke, ako na privítanie, priniesol rundu domácej pálenky grátis, nazval to suvenír. Naozaj iný svet ako sme zvyknutí . Aj keď nie som nejaký konzument, tá pohoda v partii a prostredie lákalo na takýto druh pobytu a nie pohybu 🙂 Pri návrate späť sme sa zastavili nakúpiť čerstvý syr (tu by som mal výhradu, že syr konzervujú asi slaným nálevom, čo mne nechutilo, ale čerstvý zo salaša bol rovnako dobrý ako som zvyknutý zo salašov u nás) a až potme, pri čelovkách, sme prišli do penziónu.

Nálada výborná, v ktorej sa pokračovalo pri krbe. Zase sa plánovalo na ďalší deň, top bikerská túra zájazdu, len boli pochybnosti, či v dohodnutom čase (9:00) vyrazíme. Väčšina tvrdila, že áno, že však preto sme prišli. Ja som šiel spať asi medzi prvými okolo 2:00, niektorí vraj sa ešte pár hodín tešili z predošlého dňa.

Ráno zase krásny deň, i teplota vyššia, vyzeralo, že bike túre po hrebeni vo výške cca 1600 m praje počasie. Vyrazili sme len s minimálnym, snáď polhodinovým oneskorením, hoci poniektorí nechali pelotónu náskok a dobehli nás na hrebeni. Hrebeň by som prirovnal k Veľkej Fatre, len výrazne menej technicky náročný, normálna cesta (poľná) v tej výške. Všetko jazditeľné. Vytvorili sme rôzne menšie skupiny a štyria sme absolvovali krásnu bike okružnú trasu, s odbočením na peší vyhliadkový kopec. Len v závere na hrebeni nás stihol krátky dáždik, ktorý najskôr vystrašil, ale nakoniec to bolo len také občerstvenie. Z hrebeňa sme museli asi 250 m (výškových) stlačiť (žltá turistická značka) a prítokom riečky Ponor (časť priamo potokom, aj keď to bolo v mape ako lesná cesta, pripadalo mi to ako canyoning s bikom, no ďalší nevšedný zážitok nad plán) prísť na spevnenú cestu v údolí a odtiaľ už zase šliapať do pedálov. Ešte sme stihli vyhliadku nad penziónom, nádherný západ slnka a tak zavŕšiť pre mňa top bike túru čo sme tam absolvovali.

Večer opäť plánovanie pri krbe na ďalší deň, aké, keď to bol už len odjazd? Ten bol nakoniec len zjazd na bikoch po novej ceste čo sme ňou prišli a zachádzka do kaňonu, ktorý sme videli z vyhliadky v prvý deň. Poobede sme teda naložili biky a seba v údolí a vydali sa na cestu domov. Uletelo to ako voda, krajina, kde sme boli, sa zdala chudobná, ale nádherná. Ľudia jednoduchí, ale úprimní. Bol to len kratučký dotyk s Rumunskom, ale cítil som sa tam výborne. Spoznanie niečoho nového bolo super, ale najväčší podiel na pohode na tomto krátkom výlete mali kamaráti a noví známi (ja som pár ľudí z našej partie predtým nepoznal) a tiež i „sprievodca“ Viktor, ktorý bol súčasťou partie, len mal povinností najviac. Takže ja ďakujem Viktorovi za know-how, o ktoré sa s nami podelil ako s kamarátmi, za bezpečný odvoz/dovoz a servis, ktorý nám robil a za trpezlivosť, lebo nešliapalo sa podľa nejakého harmonogramu a podľa „sprievodcu“, ale podľa našej chuti. Vďaka i kamarátom a novým známym, bez ktorých by to rozhodne nebolo také super. No a čo sa týka Rumunska, rád by som sa tam vrátil na nejakú lyžiarsku turistiku (skialp). Takže snáď dovi tam niekedy na snehu,

Jožo Šimalják

www.viktorkana.sk

- Mapa stránky -