Najväčšie perly východnej Afriky

Dali sme sa dokopy celkom slušná partia: 3 Trenčania a 2 Prievidžania. A to nie tak hocijakí Prievidžania. Cigeľ a Kostolná Ves – kombinácia na nezaplatenie. A tak sme sa v zložení 2 baby a 3 chalani vydali vo februári tohto roku na mesiac do Východnej Afriky: Uganda, Keňa, Tanzánia a Zanzibar. Vidieť a zažiť to naj, čo tam je, ale zároveň sa oblúkom vyhnúť tým najmasovejším záležitostiam ako je Kilimandžáro alebo veľká migrácia divej zvery medzi kenskou Masaj Mara a tanzánskou Serengeti. Našli sme si celkom slušné náhrady…

Uganda
Nad ránom sme pristáli na brehoch Viktoriinho jazera – v Entebbe – malom medzinárodnom letisku neďaleko hlavného mesta Kampaly. Čakalo na nás naše matatu (malý mikrobus) aj so šoférom. Bez váhania sme vyrazili na západ krajiny smerom do mestečka Kabale na hraniciach s Rwandou a Kongom. Tam sa nachádza národný park Bwindi s bohatým lesným ekosystémom, ktorý je domovom veľkého množstva druhov cicavcov, motýľov a vtákov. Ale hlavne tu žijú horské gorily – tie sme chceli vidieť aj my. Naše bývanie bolo v chatách hneď pri parku, pretože sme chceli na druhý deň skoro ráno vyraziťa stopovať gorily spolu s miestnymi ochranármi a ozbrojenými strážnikmi. V lese je na desiatky gorilých rodín. Všetky sú monitorované 24 hodín denne a prísne chránené. Napriek tomu sa pytliakom občas podarí ukoristiť gorilie mláďa. Cena je však privysoká – väčšinou zabijú všetkých členov rodiny, aby sa ku bránenému mláďaťu dostali. Len niekoľko rodín je vyčlenených pre turistov, zvyšné slúžia najmä na výskumné účely. Mali sme štastie: hneď po vstupe do lesa zašramotila vysielačka nášho ochranára so správou, že gorily sú veľmi blízko a môžeme byťpri nich o 20 minút. Vďaka mačatám našich strážcov sme sa prekliesnili lesnými cestičkami, prešli dve údolíčka a boli sme tam: uprostred 15 člennej gorilej rodinky. Statný samec, tzv. strieborný chrbát nás intenzívne ignoroval, tak sme celú hodinku v pokoji pozorovali jeho samice a hlavne mláďatá. Boli celé mokré od rannej rosy a hladné po dlhej noci. Vlastne hlavne v sede jedli okolitú trávu, listy a stonky a len občas sa unúvali na nejaký konár. Sú to bylinožravce a jedením trávia väčšinu dňa. Ani sme nezbadali a už nás ochranári vyháňali, že je najvyšší čas opäť dopriať gorilej rodinke súkromie, že naša hodina už skončila…

Popoludní sme už boli na neďalekom jazere Bunyonyi. Ubytovali sme sa na kopci nad ním a tak sa nám naskytol krásny panoramatický pohľad podobný tomu z centrálnej Číny, alebo vietnamského pobrežia – z vody sa vynárali desiatky malých ostrovčekov, medzi nimi sa plavili loďky a na to všetko sa chmúril obrovský čierny mrak – schyľovalo sa k búrke. Ideálny čas pre nás vyraziť na poznávaciu plavbu po jazere. Náš kormidelník nás zahrňoval príbehmi plnými superlatív o hĺbke, dĺžke a šírke jazera. Sotva sme mu chceli veriť, že je to najhlbšie tretie jazero na svete. Keď sme sa večer premočení od dažďa pozreli na wikipédiu, tiež nebola o nič múdrejšia – vraj sú všetky údaje o jazere dohadmi… zrejme tento obsah písal náš kormidelník. Ale jeho dlhé báje a povesti o miestnych pannách a mužoch a ich príhodách, ak už nie úplne potešili svojou dĺžkou, zaručene zaujali obsahom.

Na druhý deň vyrážame do Kampaly – hlavného mesta Ugandy. Cesta cez pol krajiny trvala takmer celý deň. Zastavili sme sa na rovníku, turistickej atrakcii, kde bolo nekonečno stánkov so suvernírmi, ale aj iné vychytávky, ako napríklad overenie toho, či sa voda na južnej pologuli točí pri odtekaní opačným smerom ako na severejnej. Točila. A ešte sme sa pozreli, ako sa vyrábajú bubny z kravských koží a dali si s miestnymi chalošmi improvizovaný drum&base. Do Kampaly sme dorazili tesne pred súmrakom. Po ubytovaní nám ostal ešte nejaký čas na nákupy a objavovanie nočného života. Hlavné bolo dobre sa vyspať: po prechádzke tropickým lesom nás čaká ďalší športový výkon.

Skoro ráno v preplnenom matatu a s batožinou na kolenách vyrážame do Jinjy. Miesto známe hlavne rafterom a kajakárom vďaka Bujagali vodopádom, ktoré pred pár rokmi pochovala výstavba vodnej elektrárne na Bielom Níle. Nepochovala však všetky. Len už nie sú tak po ruke a tak koncentrované. Stále však ostáva Biely Níl veľkým lákadlom všetkých vodákov. Po príchode do kempu zhadzujeme batožiny, fasujeme záchranné vesty, prilby a pádla a po krátkej inštruktáži sa ide nato. Naskákali sme do raftu Škótovi, ktorí žije v Ugande už dlhé roky a rieku pozná odpredu odzadu. To nás potešilo, tak sme s ním veselo na úvod preskúšali všetky povely, preklápanie raftu a zachraňovanie kajakmi. Super je mať za kormidelníka starého vlka. Len škoda, že sme ho hneď na úvodných perejách stratili. To nám dodalo trochu rešpektu, keďže to bola len trojka a čakali nás omnoho väčšie… Ďalej to už prebiehalo ako po masle: dlhé pádlovanie od perejí ku perejám a potom pár sekúnd strachu a synchrónneho zaberania a čľups, už sme boli zase v pokojnej vode. Ako sa hovorí, Biely Níl je veľmi vďačná rieka. Odpúšťa každému začiatočníkovi, pretože po každých perejách je dlhý pokojný úsek, voda je teplá, nie sú v nej žiadne nebezpečné zvery, len kde tu nejaký ten zradný vír. Prevrátili sme sa iba raz, na jedných zákerných perejách, ani nevieme ako. Len zrazu bol raft nesprávne stočený, potom plný vody a potom sa zotmelo. Našťastie tú veľkú záverečné (päťku) pereje sme zvládli, vychutnali si ju a na záver nonšalantne dopádlovali až na známy ostrov Chlpatý citrón, kde nás už čakalo jedlo a pitie. Večerný veget v kempe na teraske nad Bielym Nílom padol vhod.

Keňa
Ráno sme sa prebúdzali v Ugande, večer sme zaspávali v Keni. Skoro ráno sme v Jinje nastúpili na veľký autobus, ktorý smeroval do hlavného mesta Kene – Nairobi. Krajiny sme vymenili už po dvoch hodinách na hraničnom prechode Busia. Potom nasledovala cesta cez polovicu Kene smerom na východ. Krátko sme stáli v meste Kisumu na brehu Viktoriinho jazera a potom v Kericho, ktoré je obkolesené čajovými plantážami. Ešte cesta okolo rozsiahleho lesného ekosystému Mau a neskoro v noci nás vítali svetlá Nairobi. Prichýlila nás kamarátka z Východného Slovenska, ktorá v Nairobi žije a pracuje ako statička už 5 rokov. Po vynikajúcej večeri v etiópskej reštaurácii bolo stále o čom rozprávať do neskorých nočných hodín.

Ďalšie ráno bolo pohodové – najvyšší čas dospať, oddýchnuť si a rozchodiť celodennú cestu autobusom. Dali sme pár nákupov a poobede sme ležérne vyrazili na ďalšiu cestu. Smer sever, mestečko Nanyuki a Mt. Kenya – druhý najvyšší vrchol afrického kontinentu. Menej navštevovaný ako jeho väčší brat Kilimandžáro, ale s o to krajšou prírodou a scénickejšou krajinou. V rámci aklimatizácie sme v Nanyuki (približne 2.000 mnm) strávili jednu noc.

Druhý deň ráno bol tiež oddychový. Pozreli sme si mesto, absolvovali pár posledných nákupov a vyrazili matatu do národného parku Mt. Kenya. Ten sa na štyri dni stal našim domovom. Pohorie Mt. Kenya má tri vrcholy: Batian (5.199 mnm), Nelion (5.188 mnm) a Lenana (4.985 mnm). Ten posledný je ako jediný dostupný aj bez horolezeckej výbavy. Dosiahnuť sa dá viacerými trasami – my sme si vybrali tú najkrajšiu menom Sirimon. Po obede priamo pri bráne parku sme sa vydali na prvý výstup. Relatívne krátky po širokej prašnej ceste, kde sa intenzívne spevňovalo podložie z prostriedkov Európskej Únie. Tohto času tam zrejme už budú mať hrdú asfaltku vedúcu až ku meteorologickej stanici, neďaleko našej chaty (Old Moses Camp, 3.400 mnm). Tu sme si užili krásny západ slnka, obdivovali údolie pod nami, stolovú horu vedľa nás, vysoké kopce pred nami, ako aj množstvo vtákov, čo sa v okolí chatky zdržovalo. Noc bola chladná a dlhá – hlavne pre tých, čo nespali. Sú to prvé príznaky výškovej choroby, s ktorou sa každý organizmus pasuje po svojom.

Výstup počas ďalšieho dňa bol krásny – bolo príjemne pod mrakom, prekračovali sme pri miernom stúpaní údolie za údolím, obdivovali skalné formácie a sukulenty všade okolo nás. Bol to dlhý a náročný deň. Keď spoza skalného previsu vykukla naša chatka Shipton’s Camp (4.236 mnm), boli sme úprimne štastní. Kým nám kuchár chystal večeru, museli sme zvládnuť aklimatizačný výstup na hrebeň blízkeho svahu, z ktorého malo byť vidno plesá vo vedľajšom údolí – videli sme síce len hmlu, ale vraj tam naozaj sú. Potom ešte pár fotiek okolia, krátka hygiena, rýchla večera a šups do spacáka aspoň na pár hodín zdanlivého spánku. Už sa ohlasovali prvé bolesti hlavy, pre ktoré nie a nie zaspať, a to sme mali už o štvrtej ráno opäť vstávať.

V našom vrcholovom ráne nás prekvapil sneh a intenzívne sneženie. Aj nášho sprievodcu, nosičov a kuchára. Nemajú sneh radi a nie sú naň zvyknutí. Napriek tomu sme vyrazili a slimačím tempom postupovali smerom k vrcholu Lenana (4.985 mnm). Našim hnacím motorom bol východ slnka. Hlavne pomaly, dodržiavať pitný režim a poriadne dýchať, aby sa človeku dostalo do pľúc čo najviac riedkeho vzduchu. Východ slnka nás zastihol tesne pod vrcholom, na ktorom nás zas privítala milá fujavica. Takže rýchla vrcholová fotka a poďme preč. Ako zostupovú trasu sme si vybrali Meru. Ešte na hrebeni nás sneženie opustilo a začalo pražiť vysokohorské slnko. Čerstvý prašan ho intenzívne odrážal, a to nebolo nič príjemné pre naše už aj tak ubolené hlavy. Valili sme sa dolu z kopca ako banda zombíkov. Z posledných síl sme si vychutnávali krásnu scenériu za našimi chrbtami. Každý výškový meter nižšie sa stával úľavou až sa z toho stala opäť príjemná túra s krátkou prestávkou na neskoré raňajky. Potom sme ďalej zostupovali úžasnou scénickou krajinou, videli rokliny, vodopády aj staré zhavarované turistické lietadlo. Zastavili sme sa až na našej chatke Mt. Kenya Meru Lodge (3.017), kde si vegetili opice a popásali sa byvoly. Odmenou za viac ako 10 hodinové konštantné kráčanie nám bola teplá sprcha a romantická večera pri krbe. Dali sme to. Bol to krásny skupinový vrchol. A konečne sme sa dobre vyspali…

Posledné ranné kilometre v národnom parku sme zostupovali cez bambusový les. Potom nás všetkých nabralo naše matatu a o pár hodín sme boli v mestečku Meru, kde nás čakali kozacie hody. Typické kenské jedlo nyama choma, teda grilovaná koza spolu so zeleninou a kukuričnou kašou ugali. Autenticitu zážitku dotvárala jednoduchosť krčmičky, kde sme sa tešili z opätovného návratu do civilizácie. Po výdatnom obede si naši nosiči za časť utŕžených tringeltov na miestnom trhu nakúpili miru (rastlinka určená na žuvanie s povzbudzujúcimi účinkami známa v okolitých krajinách skôr pod menom khat). Nakoniec sme sa vrátili späť do Nanyuki, kde sme strávili ďalšiu noc tak bezprostredne blízko k už pokorenej hore.

A konečne safari – po viac ako týždni sme sa konečne vybrali pozorovať divočinu. Ol Pejeta – rezervácia, pôvodne založená britskými usadlíkmi počas kolonizácie ako ranč. Obľúbená destinácia vďaka svojim rôznym atrakciám ale aj aktivitám na ochranu životného prostredia a vzdelávaniu. Strávili sme tu úžasný deň: navštívili sme miestne interaktívne múzeum s vynikajúcim výkladom od miestneho ochranára, kŕmili sme starého slepého nosorožca čierneho, o ktorého sa tu starajú (áno, je to veľmi agresívne zviera a trvalo im niekoľko rokov, kým ho naučili na ľudskú prítomnosť), videli sme vzácneho nosorožca bieleho (žijú tu 3 kusy z posledných 4 na svete), podarilo sa nám pozorovať levy pri párení a pozreli sme si aj záchrannú stanicu pre šimpanzy, ktoré boli odobraté pytliakom. Slony, byvoly, impaly, gazely, žirafy, zebry, gepardy a množstvo vtákov boli samozrejmosťou. Proste krásny a intenzívny deň, ktorý sme zavŕšili európskou večerou v miestnej reštaurácii. Takých je v Nanyuki viacero, pretože neďaleko sa nachádza britská vojenská základňa, kde vojaci absolvujú povinné cvičenie v podmienkach pripomínajúcich Irán a Afganistan. Popri cestovnom ruchu je to určite dôležitá súčasť podpory miestnej ekonomiky.

Prišlo ďalšie ráno a teda čas posunúť sa ďalej. Opäť vlastným matatu smerujeme späť na juh. Míňame kávové plantáže a stojíme na obednej prestávke pri vodopádoch Thomson neďaleko mestečka Nyahururu. Odtiaľ je to už len kúsok ku našej destinácii: jazero Naivasha. Chatka v kempe pri jazere bola zárukou toho, že sme už večer vedeli koho máme za susedov: hrochy. Ešte dobre, že nás od nich delil elektrický plot, pretože nemajú radi, keď ich niekto ruší pri večernom spásaní trávy.

Na druhý deň nás čakal ďalší z kenských unikátov: národný park Hell’s Gate. Vďaka tomu, že tu nežijú šelmy, je možné sa v ňom voľne pohybovať, alebo ešte lepšie – bicyklovať. Je súčasťou Priekopovej prepadliny, a tak sa tu na malom priestore koncentrujú úžasné scenérie. Prvá časť parku vedie v údolí pod skalnými stenami, na vrchole ktorých sa dá voľne kempovať. Keď sa človek nasýti bezprostrednej blízkosti zebier, žiráf, antilop, impál, prípadne aj svine bradavičnatej či byvolov, dostane sa ku prístupovej ceste do rokliny. Tú v pieskovci vyhĺbila rieka a stále ju hĺbi prívalová dažďová voda. Roklinou sa dá voľne prechádzať a šplhať po jej stenách, koľko sa komu ráči. Nachádza sa tu aj niekoľko horúcich prameňov. Celý park je vlastne bohatým geotermálnym náleziskom a je tu vybudovaná geotermálna elektráreň. Čínsky investori pripravujú ďalšie vrty… Potom, ako sme si to odbicyklovali naspäť do kempu, vydali sme sa ešte loďkou na jazero Naivasha pozorovať hrochy (je proste dobré poznať svojich susedov). Po ľahkej večeri sme si ešte posedeli pri ohníku a urobili zemiaky v pahrebe – po 2 týždňoch nám tradičné slovenské jedlo prišlo vhod.
Dosť bolo divočiny – zažiadalo sa nám opäť civilizácie, a tak sme zamierili späť do Nairobi. Pohodové ráno na jazere Naivasha vystriedala pohodová cesta. Poobede sme mali dosť síl na návštevu jedného z najväčších slamov na svete: Kibery. Sprevádzal nás miestny chalan, ktorý pracuje ako dobrovoľník v miestnej knižnici, ktorá bola financovaná aj z prostriedkov slovenskej rozvojovej pomoci. Poprechádzali sme sa po známej železnici, pozreli knižnicu, bývanie miestnych, školu a škôlku, ako aj bohaté susedské štvrte oddelené vysokým plotom. Kibera je tiež miestom, kde sa natáčal vynikajúci americký film Nepohodlný (získal Oskara za vedľajšiu ženskú úlohu). Je zarážajúce, v akých podmienkach dokážu ľudia žiť. Na druhej strane treba priznať, že v slame pôsobí množstvo organizácií a aj samotná kenská vláda sa snaží situáciu riešiť. Opäť nomádujeme u kamarátky, ktorá nás večer berie do skvelej indickej reštaurácie v štvrti Westlands. Odtiaľ to bolo už len kúsok do vychýrenej časti plnej nočných podnikov a diskoték. Byť v Nairobi a nezatancovať si s miestnymi v rytmoch piesní jamajských raperov, by proste nebolo ono. Veď dospíme na ďalší deň cestou do Tanzánie.

Tanzánia
Náš posledný autobusový presun bol relatívne krátky. Ešte stále bolo čo obzerať cez okno, krajina sa velmi príjemne menila, striedali sa rozsiahle savany s malými dedinkami a mestečkami. Kensko-tanzánsku hranicu sme prekročili v mestečku Namanga. Poobede sme už boli v Arushi. Je to polmiliónové mesto, ktoré bolo prehlásené hlavným mestom Východafrickej komunity (medzivládne zoskupenie Kene, Ugandy, Tanzánie, Rwandy a Burundi). Známym sa stalo aj vďaka medzinárodnému súdnemu tribinálu, kde prebiehali súdne procesy súvisiace s genocídou v Rwande. Je to relatívne malé, ale o to milšie mestečko obklopené množstvom národných parkov. Priamo z Arushe je vidno majestátny Mt. Meru a v diaľke aj Mt. Kilimandžáro.

Na druhý deň skoro ráno vyrážame do prvého národného parku z našeho plánovaného trojkomba. Jazero Manyara je známe svojou obrovskou populáciou pelikánov. V čase našej návštevy však boli všetky na opačnej strane jazera a tak ani nevyzerali ako vtáky, ale ako impresionistický ružový obraz. Ďalšia známa atrakcia parku sú stromové levy. Tie sa nám podarilo vidieť v plnej paráde. Akáciový strom bol posiaty mladými levíčatami a neskôr ku nim pribudli aj dve samice. Lenivo polihovali v korune stromu a vôbec ich netrápili fotiaci turisti. Samozrejme sme videli aj množstvo rôznych bylinožravcov, opíc a vtákov (napríklad supy, zobákorožce, volavky, cibiky, kulíky a iné vodomilné operence). Noc sme trávili v chatkách v kempe na kopci, z ktorého bol nádherný výhľad do údolia a samotné jazero.

Druhý národný park v rade bol kráter Ngorongoro. Neďaleko neho sme najskôr navštívili tradičnú masajskú dedinu. Každopádne máme silné podozrenie, že tam tí Masaji vôbec nežijú, a že ju majú iba na ukazovanie turistom. Boli však veľmi milí, ochotní nám všetko povysvetľovať a predviesť svoj tradičný mužský skákaci tanec (Masaj, ktorý vyskočí najvyššie si ako prvý vyberá svoju Masajku), svoje korálkové šperky a ozdoby (čím viac sme si kúpili, tým mali väčšiu radosť), svoje blatové príbytky manyaty, priestor na chov kráv a aj malú triedu, kde sa masajské detičky práve učili počítať. Po tejto rannej vsuvke sme sa už vydali do útrob krátera. Zvieratá tu žijú na rozsiahlom dne vyhasnutej sopky a strmé steny vytvárajú prirodzenú bariéru, aby sa väčšina z nich nemohla dostať von ani dnu. Koncentrácia zvierat je tu obrovská. Relatívne na malej ploche sme videli niekoľko levov, hien, šakalov, ďalej hrochy a nosorožce, kopytníky všetkých možných druhov, slony a samozrejme množstvo vtáčej populácie. Večer sme opäť strávili v kempe na kopci a spracovávali, čo všetko sme daný deň videli. V podstate všetko, okrem leoparda, no ďalší deň sme mali možnosť to zmeniť…

Posledný národný park, ktorý sme navštívili bol Tarangire. Pretína ho rieka rovnakého mena, ktorá je významným zdrojom vody, najmä v obdobiach sucha, a teda aj príčinou migrácie veľkého počtu zvierat. Hoci sme hľadali nejaké šelmy, videli sme hlavne slony. A potom slony. A ešte zopár slonov. Tie sa popásali v úžasnej scenérii paliem a baobabov. Nesklamali ani opice a vtáctvo. I keď radšej by sme videli toho leoparda. Tak snáď nabudúce, keď opäť zavítame do regiónu. Večer sme sa vrátili do Arushe, kde sme si ešte stihli pozrieť miestne kultúrne centrum plné rôznych sôch a sošiek, malieb, šperkov a iných umeleckých predmetov.

Zanzibar
Keďže už bolo dosť autobusového cestovania, do našej poslednej destinácie sme leteli vnútroštátnym letom. Tanzánia je krajina, ktorá bola ako jediná v regióne kolonizovaná Nemeckom. Tí neskôr (po prvej svetovej vojne) vládu odovzdali Britom, ktorí dominovali v celom regióne. Názov Tanzánia je spojením dvoch slov, tak ako aj samotná krajina vznikla spojením dvoch nezávislých štátov. Teda vnútrozemská Tanganyika (podľa jazera) a ostrovný Zanzibar dali vznik spoločnej republike Tanzánii. Zaujímavosťou tiež je, že po získaní nezávislosti v šesťdesiatych rokoch sa prvý prezident rozhodol pre socialistické zriadenie, ktoré bolo navrátené ku kapitalizmu až v deväťdesiatych rokoch. Poobede sme pristáli na ostrove Zanzibar. Cieľ bol jasný: rýchlo sa ubytovať a oddychovať na pláži. Čakal nás týždeň v tropickom raji podľa vlastného programu, potrieb a preferencií. Z letiska sme sa vlastným mikrobusom dopravili na sever ostrova do oblasti Nungwi a zvyšok dňa si každý preleňošil po svojom.

Zanzibar ponúka množstvo rôznych aktivít, ktorým sa dá venovať. Ako prvé sme teda preskúmali pláže oboma smermi od našeho hotela. Neďaleko sme objavili maják a záchrannú stanicu pre korytnačky. Netrvalo dlho a zorientovali sme sa aj v ponukách služieb všetkých okolitých hotelov a reštaurácií (vrátane diskoték a nočného života). Každé ráno sa kúsok od našej pláže konal rybí trh. Za úsvitu sa miestni rybári vracali z oceánu a prinášali ryby, ktoré sa hneď dražili. Niektoré z nich tam boli veľmi zaujímavé kúsky, napríklad obrovské mečúne. Smutnejším úlovkom bolo žraločie mláďa, ktoré nakoniec ani nikto nechcel kúpiť…

Výlet, ktorý určite stojí zato, je výlet na koreninovú plantáž. Jedným z prívlastkov Zanzibaru je ostrov korenín. Známe sú najmä klinčeky, škorica, muškátový orech a čierne korenie. Predaj korenín a služby cestovného ruchu predstavujú hlavný zdroj príjmov ostrova. Zaujímavé je, že žiadne koreniny, ktorými je Zanzibar slávny nepochádzajú zo samotného ostrova, ale z iných krajín, najmä z Indonézie a Indie. My sme teda vyrazili na biofarmu v centrálnej časti ostrova. Mimo už spomínaných korenín, sme videli aj ako rastie vanilka, kardamon, prebieha zber kokosových orechov, výroba ozdôv z listov kokosových paliem a ochutnali sme viacero druhov tropického ovocia a miestnych koreninových čajov.

Zanzibar je známy svojimi skvelými podmienkami pre kiteboarding. Je to vodný šport, ktorý spája wakeboarding, windsurfing, surfing a paragliding do jedného extrémneho športu. Najlepšie veterné podmienky sú v centrálnej časti ostrova ráno a večer (teda počas prílivu). Po celom východnom pobreží sa nachádza viacero požičovní aj s inštruktormi. Len si treba dať pozor na morských ježov a o zábavu je postarané, nie len pre samotného kiteboardera, ale aj pre publikum na pláži. Skúsený kiteboarder poteší roznymi akrobatickými kúskami, ktoré sa dajú na vlnách stvárať, zatiaľ čo začiatočník pobaví svojim bojom s vetrom a vodou, ktorý je vopred prehraný.

Celodenný výlet sa dá podniknúť aj do hlavného mesta Zanibaru – Stowntownu. Z prístavu sa určite oplatí ísť na tzv. Prison Island, teda ostrov väzenia. V minulosti slúžil ako väznica a prestupná stanica pri obchodovaní s otrokmi. V súčasnosti je tam korytnačia chovná stanica, zachovalá svahilská architektúra a krásna pláž. Jedinečnú svahilskú architektúru si však treba ísť pozrieť priamo do Stowntownu. V jeho uličkách sa dá túlať celý deň. Určite sa treba ísť pozrieť na miestny koreninový a rybí trh, rodný dom Fredyho Mercuryho, starú historickú pevnosť, katolícku katedrálu Sv. Jozefa, katakomby, v ktorých boli umiestnený otroci a námestie, kde v dávnej minulosti prebiehala dražba otrokov. Zaujímavé môže byť aj miestne múzeum, alebo Emersonov dom s reštauráciou na streche s výhľadom na mesto. Však najlepšie je sa len tak bezprízorne túlať v uličkách, nasávať atmosféru a trochu aj zablúdiť. Večer treba určite trávit na pobreží, ktoré sa po zavretí trhov stáva srdcom mesta. Večer sem prichádzajú miestni aj turisti, aby sa najedli a zabavili. Mladí chlapci skáču z opevnenia do oceánu a postarší degustujú rôzne čerstvé rybie špeciality.

Tí, ktorí sa radi snorklujú, alebo potápajú si prídu na svoje pri ostrove Mnemba. Je tu zriadená rezervácia na ochranu početných koralov ako aj ostatnej fauny a flóry. Vidieť morské korytnačky a delfíny je v tejto oblasti bežné. Samotný ostrov je v súkromnom vlastníctve a navštíviť sa dá len obmedzene, respektíve za mastný poplatok.

Po týždni na Zanzibare odchádzame z našej domovskej pláže Nungwi a z miestneho letiska letíme celých 15 minút do Dar es Salaamu (bývalého hlavného mesta Tanzánie). Nočným letom sa vraciame domov. Do Európy. Na Slovensko. Do Prievidze a Trenčína… do úplne iného sveta.

anakonda

- Mapa stránky -