Na bajkoch okolo Durmitoru

Posledný tohtoročný trip do Čiernej Hory začal netradične v nedeľu o 00.00 hod. Už takýto štartovací čas predurčoval, že pôjde o nevídaný zážitok. Nasadli sme do deväťmiestneho tátoša a vyrazili na hore spomínaný smer pohorie Durmitor v MONTE NEGRO v zložení „praotec“ Viktor a „detičky“ Julča, Dada, Zuzana, Peťo, Pali, Maťo, Dano a ja. Cesta trvá vždy okolo 12-13 hodín takže bolo to výživné. Počas mojich krátkych mikrospánkov som pochyboval, či som si pospal len ja alebo aj náš vodič. Každá cesta je vždy o potvrdení vysnívaných zážitkov a počas nej človek začína pochybovať, či sa sny splnia alebo nie a niekedy chce z nej vystúpiť ešte pred dorazením do cieľa, aby si nepokazil sen. My sme zopárkrát vystúpili ale len kvôli ľudským potrebám, potrave pre Viktorovho tátoša alebo obligátnej kávičke. Sen sa začal napĺňať už na moste cez rieku Taru v meste Foča, kedy sme začali nasávať krásne údolie tejto skvostnej rieky. Pri vystupovaní z auta v kempe u Viktorovho priateľa sme precitli do úplne iného sveta a začal príbeh po stopách čiernohorských predkov nášho praotca. Nabudení prostredím a dlhou cestou „detičky“ nasadli na bicykle aby sa dospoznávali, praotec nasadol na svoj bicykel a hneď na prvej zastávke natrafil na svojho krajana Honzíka, ktorý si „kopol“ taký malý okruh zo Slovenska do Albánska a späť. Do nášho základného tábora sme sa vrátili nabití endorfínmi a pri spoločnej fantastickej večeri sa tešili na ďalšie zážitky.

Naozajstné dobrodružstvo začalo v utorok, kedy sme si do ruksakov nabalili najnutnejšie veci na päť dní a vyrazili. Počas jazdenia na bikoch sa náš malý kolektív prirodzene rozdelil na makačov, pôžitkárov, vodcov, smečiarov, romantikov, vodcov, ojojkárov a iných, ale identifikáciu na konkrétne mená si pre svoju bezpečnosť nechám pre seba. Krásna jazda údolím rieky Tary a neskôr Pivy, prejazdy 52 tunelov a množstva iných vnemov bolo ukončených stúpaním do výšky 1400 m n. m. – celkom zábavným, aj keď náročným, spôsobom v dedinke Trsa. Večera v čiernohorskom štýle chutila neskutočne. Večer pri ohni bol opäť otužujúci a spánok pod spoločnou strechou horskej usadlosti bol spokojný a prehlušovaný len zavýjaním psa a iných.

Druhý deň tripu bol skvostný. Praotec svoje detičky priviedol k Sušickému kaňonu a do nádherného prostredia národného parku Durmitor. Bikeri si konečne prišli na svoje, celú cestu sme blahorečili Viktorov výber trasy, lebo na to nie sú slová, to treba zažiť, jazdiť. Po celodennej jazde sme skončili v srdci Durmitoru v malebnom horskom mestečku Zabljak, v domčeku „starej mamy“. Po dojazde a očiste tela nám bolo oznámené, že na druhý deň budeme mať deň voľna a deň pre seba. Večer sme ukončili príjemným posedením pri vínku v spoločnosti „starej mamky Durmitky“. Túlať sa celý deň bez programu sa nedá, a tak sme sa na doporučenie Viktora, my detičky vybrali na prechádzku k Čiernemu jazeru objavovať nepoznané. Najviac nás nadchla jaskyňa bývalého vodcu Juhoslávie Tita, ktorú sme hľadali, ale nenašli, takže sme si dali radšej pivo. Aj tento večer sme strávili spomínaním na zašlé časy, v spoločnosti červeného a bieleho čiernohorského vína.

A bolo tu ďalšie nádherné ráno s počasím ako stvoreným na bajky. Čakal nás asi 1000m výstup na sedlo v 1907 m n.m. V tejto etape našiel Viktor svojho čiernohorského predka. Na jednej z odbočiek ho totiž spolu niekoľkými ďalšími zavialo do salaša s čiernohorcom jak vyšitým. Hral na jednostrunné „gusle“, spieval balkánske pesničky a to všetko zapíjal Viktorovu rakiju. Pre nás ostatných to bol tiež zážitok, škoda však, že len zinterpretovaný. Trip pokračoval známym ochkaním, jojkaním a……., skutočne nádhera, a to bez štipky irónie. Výstup a následný zjazd z kopcov Durmitoru skončil v nenápadnej búdke podobajúcej sa na našu unimobunku zo stavieb, akurát s honosnejšou strechou, kde sme objavili ďalších predkov Viktorovej famílie. Pokrikom – Viktóóóóór! – nás všetkých privítali a boli sme hneď s nimi pri jednom stole v búde s atmosférou domoviny. Do cieľa etapy bolo už veľmi blízko tak sme si atmosféru užili do sýtosti. Oblúkom cez krásny Durmitor sme sa opäť dostali do Trsy. Bol to posledný večer nášho tripu, na druhý deň sme sa už vracali späť do základného tábora k rieke Tara, kde sme mali zaparkované auto a hlavne v ruksakoch uskladnené čisté veci. Po klasickej parádnej hostine s teľacou polievkou a jahňacinou sme vychutnávali chvíle pohody blížiaceho konca.

A je tu ráno. Obloha bola nie moc čistá ale dalo sa, ranné rituály prebehli podľa predpisov bajky boli bez jedinej vážnejšej poruchy v pohode takže sa nedalo ináč len ešte kochať krásou prostredia a vyraziť. Keď sme sa dostali na úsek etapy, kde opravovali dosť poctivo cestu, začalo pršať, prvý krát za celý čas, a za chvíľu to bol riadny letný dážď so všetkým známym servisom pre bicyklistu – fŕkajúca voda a blato, ktoré sa lepilo na kolesá. Dážď prešiel tak ako prišiel a my ako zmoknuté sliepky sme sa pobrali na záverečný asi sedem kilometrový zjazd k nášmu táboru. Základná očista seba a bajkov bola naša prvá starosť po dojazde. Slastný pocit čistých vecí na sebe, výborná večera na stole, všetkým rozohrala žilky v telách (poniektorým viac iným menej) a posledná noc bola úžasná lebo každý si ju užíval po svojom vo svojom. Cesta späť je zase predurčením nových cieľov, takže počas ubiehajúcich kilometrov sme preberali množstvo inšpiračných tém.

Takže na záver:
Vy kkti, stavte sa so mnou o kýbeľ konského semena, že sa ešte stretneme na dajakej akcii Viktora, pretože on vie skĺbiť príjemné s užitočným, mladé so starým, srandu s nesrandou do pči, a dám na to ešte svoju desiatu pokrývku hlavy – spermijku kotonku.

www.viktorkana.sk

- Mapa stránky -