Monte Negro na bicykli, jar 2013

Z B. Bystrice vyrážame okolo polnoci. Pred obedom sme v kempe v Bosne i Hercegovine. Nádhera! Bosňania i Hercegoviňania si na detaily síce nepotrpia, hovorí sa o nich, že su leniví, ale všetko je čisté, v sprchách tečie teplá voda a medzi dvoma stromami visí hojdacia sieť – symbol pohody. Taký prepych som fakt nečakala.

Zloženie posádky: Viktor – čiernohorský vodca, Riško, Heliška, Riško junior, Marek, Evka, Miro a ja.

Po krátkom oddychu vyrážame na bikoch do 6 km vzdialenej Čiernej Hory. Cieľ – najbližšia krčma. Čapované síce nemajú ani tu, ale hlavne, že je studené. To si myslia ostatní, ja pivo nepijem. Do postele zaleziem prvá. Pred zajtrajšou túrou chcem byť odpočinutá a hlavne musím zaspať skôr, ako začnú chlapi chrápať. V dolnom kempe hrá živá muzika. Mám pocit, že spevák stojí za našou chatou a spieva iba pre mňa. Oceňujem jeho výkon, ale napriek tomu si po chvíli uši zapchávam štupľami a sladko zaspávam.

Ráno nám balenie trvá troška dlhšie, ako sme si mysleli. Balíme sa na päť dní a všetko si vezieme na bikoch, poprípade na chrbtoch, čo je takmer to isté, pretože odviezť sa to musí. Okolo11.00hod konečne vyrážame. Som zaskočená váhou môjho naloženého bicykla. Takmer ho nedokážem zdvihnúť. V kopci mám pocit, že ma niekto ťahá dozadu. Hovorím si, že tých 40km predsa zvládnem. Nie je to tak veľa. Lenže to (chvalabohu) netuším, že nás dnes čaká 1100 výškových metrov. Z toho 700 na posledných dvanástich kilometroch. Cestou dopĺňame vodu z prameňa, kde je nápis: “ Voda za piče.“ Tak to som zvedavá, za čo ju dostanú chlapi….Dostávam odpoveď:“ No predsa za vás, dievčence….“

Trasa je nádherná, prechádzame nekonečným počtom tunelov ( Viktor ich narátal niečo cez 40) ponad blankytne modrú rieku Pivu. Každý tunel je záchrana pred horúcim slnkom. Niektoré sú tak dlhé a tmavé, že si nevidím ani na nos, strácam orientáciu a dúfam, že si ten nos nerozbijem o stenu tunela…

Tých posledných 12km bolo pre mňa obrovskou výzvou. Tŕpne mi zadok, každú chvíľku sa musím postaviť do pedálov, aby som mu odľahčila. Lenže v tom momente strácam rýchlosť (mimochodom cca 5km/hod), takže mi nejaké tie sekundy trvá, kým sa opäť „rozbehnem“. Tento opakujúci sa cyklus ma oberá o moju drahocennú energiu. Slnko mi páli na hlavu, v duchu mu nadávam, aby už konečne zaliezlo. Nefrfli na dnešok, zajtra môže byť horšie…Keď zbadám prvé domy, neviem, či je to realita, alebo fatamorgána. Dedinka Trsa – nadmorská výška niečo cez 1400m. Konečne sa schladilo, začína mi byť zima. Teším sa na teplú sprchu. Lenže voda tečie len tenkým pramienkom a horúcu strieda studená. Drkocú mi zuby, zimomriavky mám tuším aj na nechtoch, tak sa radšej rýchlo utieram a zdrhám.

Večera je výborná, planina prekrásna, ubytovanie super. Do postele si ľahám vo fliske a teším sa, ako sa zajtra na slniečku zohrejem. Presne na tom slnku, ktorému som dnes nadávala…

Ráno je primračené a po pár kilometroch nám začína pršať. Neviem, či som viac mokrá zvonku, alebo znútra. Zastavujeme sa v domácej krčmičke, dávam si na zohriatie horúci čaj s hruškovicou, ale nezaberá. Je mi hrozne chladno, celá sa trasiem a snívam o včerajšom slnku….Keď dážď troška zoslabne, pohýňame sa ďalej. Po chvíľke stúpania sa konečne zohrievam. Stojíme nad kaňonom Sušica. Nádhera! V diaľke na druhej strane vidieť dedinku – Čierna Hora. Tam sa musíme dostať. Čaká nás krásny zjazd terénom a čo je hlavné – vychádza slnko. Som zachránená! Oľutujem všetky svoje včerajšie hriechy na ňom spáchané a sľubujem, že mu už v živote nebudem nadávať.

Zastavujeme sa dolu v kaňone pri Sušickom jazere. Odtiaľ nás čaká – ako ináč, veď sme dolu – dlhý výstup. Veľmi dlhý… Výhľady sú fantastické, krajina neskutočne zaujímavá. Hore na planine sú roztrúsene biedne domčeky, všade kamene, skaly a nádherné kvety. Tu len začína jar. Viktor nám ukazuje vysielač na kopci ďaleko pred nami. Tak tam niekde sa musíme vyštverať. Začínam si zvykať na moju batožinu, aj na stŕpnutý zadok. Teda – aspoň si to snažím nahovoriť. Neviem čím to je, ale keď sa dostávame z kamenistej cesty na asfalt, rapídne mi ubúdajú sily. Fyzika neplatí…Pod vysielačom sa od radosti, že sme hore, vystískame. Nemusím asi opakovať, že výhľad z výšky takmer 1900m bol nádherný. V diaľke žiari obrovská dúha. Čaká nás už len dlhý zjazd do mestečka Žabljak.

Neodhadnem teplotu a pri zjazde zmrznem ako – použijem výraz môjho známeho – „sobolie hovno“. Také zviera síce nepoznám, ale tento výraz presne vystihuje môj stav. Nevadí, som v cieli! Zajtra máme voľno, čaká nás rafting na rieke Tara. Až neskôr sa dozvedám, že k Tare je to 25km tam a samozrejme 25km naspäť. Zvažujem, že sa raftingu vzdám. Lenže ráno sú všetci oddýchutí, nikomu sa nechce motať po meste. Ani mne. Viktor sľubuje nenáročnú cyklistiku, tak sa nechám nahovoriť.

Tých 2800 výškových metrov však v nohách poriadne cítim. Keď zbadám v diaľke pod sebou rieku, je mi jasné, že nebudeme splavovať vodopády a k tej rieke sa dostať musím, čo zas nebol až taký problém. Počas dlhého zjazdu (klesneme takmer 700m) kujem plány, ako sa bez námahy dostanem späť do Žablijaku. Najschodnejšie sa mi zdá niekomu zaplatiť za vývoz. Nech to stojí, čo to stojí…Hore nešľapem ani za svet! Zajtra potrebujem byť oddýchnutá.

Na raft čakáme dve hodiny. Odpočívame, polihujeme v tráve, debatíme. Vychádza slnko. Rafting síce nebol tak adrenalínový, ako som očakávala, ale bolo to celé veľmi príjemné a krásne. Viktor vybavil odvoz do Žabljaku, tak som spokojná. Naspäť šľape len on a Miro. Zvyšok – to jest 6 kusov, sa pridáva ku mne. Popŕcha a ja vôbec nemám výčitky svedomia, že som to dnes vzdala. Myslím, že ani ostatní… Keď sme na izbách, spustí sa príšerný lejak a o to viac sa teším, že som v teple a suchu.

Všade v reštauráciách ponúkajú hlavne mäso – teľacina, jahňacina…Keď to podmienky dovoľujú, som vegetarián, preto, keď na jedálnom lístku objavujem polentu, neváham ani sekundu. Kukuričná kaša zmiešaná so zemiakmi a múkou. K tomu dostávam kúsok fety a niečo, čo pripomína našu bryndzu. A ešte šálku výborného domáceho jogurtu. Vonku stále leje a všetci dúfajú, že sa to do rána vyprší. Ja sa tým (výnimočne) nezaťažujem, pretože doteraz sa počasie vždy vyvinulo ináč, ako som očakávala. A zajtra by to malo byť len nejakých 700 výškových na 40km. Lenže Viktor a Čierna Hora vždy niečim prekvapia….

Ráno je vlhké, chladné (sme vo výške okolo 1400m ), okolité hory – mimochodom ešte zasnežené, sú schované v oblakoch. Ale neprší… Vyrážame späť do dedinky Trsa. Cesta vedie pohorím Durmitor (má niekoľko dvetisícpäťstoviek), cez sedlo, ktoré je vo výške 1900m. Cestou sa ešte zastavujeme v malej drevenej kolibe – krčmičke. Všetko je urobené nahrubo, cez špáry pomedzi dosky fučí, na pulte je vyložený hrdzavý guľomet a náboje. Ale všetko dokopy pôsobí veľmi útulne a pekne.Život tu hore na planine je určite ťažký, ale nikto sa nesťažuje. Ľudia sú veľmi príjemní a milí.

To, čo sa nám otvorilo po výstupe do hôr bolo neskutočné. Hory so zvyškami snehu, široké zelené doliny posiate bielymi skalami, skromné drevené domčeky a pasúce sa ovce a kravy. Tak nádhernú materinu dúšku som asi v živote nevidela. Rastie všade a neskutočne vonia….“Tam, kde zem duní pod kopyty stád, znám plno vúní, co dejchám je tak rád. Čpí tam pot koní a voní tymián…“ Toto si celou cestou nahor vduchu pospevujem.

Pozvoľna stúpame do sedla a nejdeme sa vynadívať. Je to všetko tak zvláštne surové, divoké a fascinujúce. Snehu pribúda, teplota klesá. V sedle sa nám otvára prekrásny výhľad na druhú stranu.

Cesta dolu pod nami sa kľukatí, klesá a opäť stúpa do ďalšieho sedla.Vidíme takmer na jej koniec. Ten pohľad je nádherný, zjazd fantastický, výstup nenáročný.

Hore sa dostávame pomedzi asi trojmetrové snehové mantinely. Počasie je tu podstatne surovejšie. Všade sa prevaľuje hmla, je veľmi vlhko. Ale aj toto patrí k horám. Keď kúsok klesneme, otvára sa v diaľke pred nami planina, na ktorú sme vystúpali prvý deň. Zjazd bol dlhý, naplno si ho vychutnávam. K tomu prekrásne výhľady…Mám chuť ostať tu hore. Myslím si, že rovnako to cítia aj ostatní.

Prsty na rukách mi stuhli tak, že mám problém rozipsovať ruksak. V krátkom kopčeku sa zahrievam, zhadzujem teplé oblečenie. Nohy mám unavené, mám pocit, že pedále nedokážem pretočiť ani z kopca. Konečne Trsa! Vo vnútri sa kúri v piecke a to teplo si neskutočne vychutnávam. Po súsenosti so sprchou spred troch dní sa jej rýchlo vzdávam. A nie som sama. Dnešnú noc spíme na poschodí. Potme a v daždi sa snažíme nájsť schody, ktoré sú vzadu za domom. Nevedie k ním chodník, vysoké schody nemajú zábradlie… Dúfam, že v noci nebudem musieť na záchod. Chlapi to riešia posvojom – nie vždy sa vyskytne príležitosť čúrať z takej výšky.

Ráno je zahmlené, mrholenie prechádza do dažďa. Čakáme kým sa vyčasí, ale je to zbytočné. Nikomu to nevadí,sme predsa na horách a dnes nás čaká viac-menej zjazd naspäť do kempu k rieke Piva. Teda – aspoň som si to v tej chvíli myslela. Ale ako som už spomínala – Viktor a Čierna Hora sú nevyspytateľné…Cesta sa kľukatí planinou, občas stúpa, občas klesá… Dnes sme kvôli nízkej oblačnosti o výhľady ukrátení, ale aj to, čo vidíme a kam dovidíme je úžasne.

Teším sa na zjazd, ale ten stále neprichádza a ja mám dnes nejaké ťažké nohy. Hore ma všetci čakajú – koniec asfaltky. Normálne by som sa potešila, ale to, čo je pred nami vyzerá dosť divoko. Stavajú cestu. Do červenohnedého blata nasypú skaly a tie potom ujazdia….Kolesá bicyklov v tom blate a na mokrých skalách prešmykujú, zjazd v nedohľadne…Pripadám si ako v strašidelnom lese. Okolo vysoké smreky, hmla a blato. Panebože, čo má ešte čaká… Pri zjazde však na moje prekvapenie ožívam. Začína ma to baviť. Blato, skaly, konáre..Taký malý adrenalín….Príjemné spestrenie našej dnešnej trasy. Odporcovia blatníkov sú zablatení od nôh až po prilby. Viktor je napočudovanie nejaký čistý. Podozrievam ho, že to vzal nejakou skratkou a nás nechal v tom maglajze. Vraví, že šiel pomaly.

Nahrubo očistíme biky a dlho, dlho klesáme späť k hranici Monte Negra a Bosny. Pod nami žiari tyrkysovomodrá Tara. Dolu v kempe svieti slnko. Neviem sa nabažiť teplej sprchy. Zvalím sa do hojdacej siete, pozerám na hory a vychutnávam si posledné slnečné lúče. Zvládla som to! Som na seba hrdá. NIRVÁNA!

Večer sedíme pri ohni a nikto si nechce pripustiť, že zajtra z tejto krásnej a divokej krajiny odchádzame….

Vierka

www.viktorkana.sk

- Mapa stránky -