Moje skúsenosti s HARPYOU PRALESNOU

Je tomu 5 rokov, čo som na podnet slovenských ochranárov okolo Jana Korňana, Blažky a Tóna Sedlákovcov a Meďa Maceka, podnikol prvú výpravu do venezuelskej Imataky. Profesionáli  a zároveň nadšenci zoskupený okolo nášho orla skalného a projektov okolo jeho ochrany ako aj okolo záchrannej stanice zvierat z prírody Zázrivá sa vtedy rozhodli, že by sa patrilo pozdraviť najväčšieho z rodiny orlov,  jej veličenstvo  kráľovnú – harpyu pralesnú. O majestáte kráľovnej hovorím preto, lebo u dravých vtákov sú samice vždy väčšie ako samci.

Táto harpya je najväčšia z dravých orlov na svete a podobne ako orol korunkatý  z konžského pralesa, opičiarka z Filipín a samozrejme euro-ázijsko-severoamerický orol skalný patria do elitnej svetovej rodiny orlov. K nim sa nerátajú rybožravé orliaky ako americký symbol – orliak bielohlavý, orliak jasnohlasý z Afriky a úplne najväčší kamčatský orliak. Udatnosťou agresívnejším orlom ich bratranci rybári však vôbec nemôžu konkurovať. Je to dané samozrejme lovom zvere, ktorá môže zraniť predátora ďaleko ľahšie ako rybožravého orliaka nejaká ryba.

Z tohto dôvodu majú tieto harpye zadný pazúr najdlhší zo všetkých lietajúcich vtákov a dosahuje dĺžku medvedieho pazúra, čo je 9 centimetrov.  Harpya loví okrem opíc najmä lenochody, pásavce, hady, túlavé psy, leguány a vtáky, teda aj papagáje. Svojím, jastrabovi podobným, štýlom lovu a tvarom krídiel je na to výborne stavaná. To je krátko k predstaveniu harpye.

Mňa, ktorý sa vo Venezuele vďaka svojej cestovke CK Anakonda, vyskytujem pomerne často, dlhší čas provokovala myšlienka k návratu. Stačilo aktualizovať kontakty, nájsť si čas a vyraziť. Harpye žijú v trópoch, teda nemajú vyhranené hniezdne obdobie. Obdobie dažďov im nevadí ani pri hniezdení, ktoré ostatne je najdlhšie zo všetkých vtákov. Od znášky po osamostatnenie mladého trvá až tri roky, čo je najdlhší proces vo vtáčej ríši.

Po príchode som sa dozvedel, že v najbližšej oblasti je 12 hniezd väčšina je momentálne neaktívnych. Na dvoch sa zahrieva znáška (čo trvá až 93 dní) a na dvoch sú mláďatá, ktoré už lietajú. Ideálne by bolo mláďatá, ktoré sú ešte v páperí, lebo tie vyžadujú neustálu prítomnosť aspoň jedného z rodičov. Je tu aj také ale hlbšie v pralese.

Najímam si motorkára a vyrážam k hniezdu kde sme boli s našimi „orliarmi“ pred 5 rokmi. Je to práve to hniezdo, kde bol natočený skvelý dokument BBC o výchove mláďaťa harpye od jeho narodenia až po osamostatnenie. Zvítavam sa zo starým kamarátom Rafaelom, ktorý si z hliny práve stavia ekologický dom. Chystá si dokonca ekologické jamy, kde mu bude zahnívať organický odpad a fekálie, čo produkuje metán. Číňania, ako mi vravel, takto produkujú plyn pre kuchynské účely v miliónoch domácnostiach. Osvietený človek, vo Venezuele, kde energie sú takmer grátis, to je tu úplne nevídané. Nepoznám krajinu, kde by sa totiž plytvalo energiami viac ako tu. Klimatizácie prechladzujú autobusy, hotely, byty tak, že sa okná rosia zvonku. Vodiči vôbec nevypínajú motory a bežne tu jazdia autá krížniky z amerických 70-tich rokov so spotrebou od 25 litrov. Veď čo, keď plná nádrž je asi 7x lacnejšia ako fľaška balenej vody. Toto sa však netýka Rafaela. Pochádza totiž z veľkého mesta Maracay a zhonu a hluku je presýtený. Keď vláda pred rokmi ponúkala pralesné pozemky pre založenie farmy, prihlásil sa. S rodinou sa presťahovali o stovky kilometrov na východ, kúpili dom v mestečku, asi 15 km od pridelených  pozemkov.  Z 80 hektárov panenského pralesa odlesnil len 10. Pre jeho 12 dobytkov mu to úplne stačí. Nechce krútiť biznis. Nikdy nepodľahol ani loveckej vášni a nechodil loviť v okolí, čo je tu všade národný šport.

Hniezdo poblíž Rafaela je pár minút od finky, ako sa tu nazývajú tieto farmy. Je momentálne prázdne. Škoda, lebo oproti  nemu filmári postavili oceľovú pozorovaciu vežu. Rafael však orlí pár občas pozoruje v okolí, čo je dobré znamenie, že si hniezdenie zopakujú práve tu. Hniezdo je totiž na famóznom strome sejba, akoby vystrihnutom z filmu Avatar. Sejby sú obry pralesa a výrazne vyčnievajú nad okolitú pralesnú krajinu, čo harpyi mimoriadne vyhovuje. Vyhovovalo to aj nám pred 5 rokmi, lebo nič nebráni vo výhľade do hniezda. Rafaelovi odovzdávam pozdravy od Slovákov a ochranárske tričko s orlom skalným a fotím si náš starý plagát zo záchrannej stanice Zázrivá, čo to naši vtedy zanechali na stene.

Pokračujeme na vedľajšiu finku. Jej vlastník je Bernal. Po zvítaní mi ukazuje mapu s nadpisom Harpy eagle study area. Je plná červených krúžkov. Tie značia registrované hniezda. Bernal je bývalý vášnivý lovec. V jeho chladničke predtým nikdy nebolo prázdno a dlhý by bol výpočet druhov, ktoré z pasie lovil. Pred 17 rokmi sa dostal do kontaktu s ochranármi, ktorí  pracujú na ochranárskom projekte Harpya cez 23 rokov. Toto ho nadchlo a dnes je práve on veľmi dôležitý lokálny článok popularizácie ochrany v kraji. Bernal sa balí na robotu a bude mi  sprievodcom najbližšie dva dni. Nik nepozná kraj lepšie ako on. Cestou stretávame domorodca, ktorý práve dokončil nepeknú robotu. Najprv lapil veľkú leguániu samicu, ktoré sú v tomto období pomalé, lebo sú plné vajec. Bez milosti jej za chrbtom zväzuje vzájomne dlhé prsty na nohách, tak, že jej ich vlastne poláme. Takúto živú konzervu si odnesie domov a keď budú mať chuť na praženicu, tak ju jednoducho zaživa rozpárajú a spotrebujú. Videl som pred rokmi v Kolumbii 2 naložené somáre desiatkami takto umučených leguánov. Smutná podívaná, ba dúfal som, že sa mi to nezopakuje.

Prichádzame do Bernalovho domu v mestečku. Za domom má voliéru, v ktorej sa 2 mesiace doliečuje postrelený harpyí samec. Majú ho na svedomí zlatokopi z neďalekej oblasti. Čoskoro bude však fit.

Ráno prichádzajú dohodnutí motorkári. Blatistými cestami medzi farmami a zbytkami pralesa odchádzame len asi 40 minút k finke La Bota. Za farmou s dobytkom sú ešte veľké priestory pralesa. Bohužiaľ, mašinéria odlesňovania sa nezastavuje. Mäsožravci všade na svete by si mohli uvedomiť, že svojou stále sa zvyšujúcou spotrebou, prikladajú polienka pod oheň globálnej skazy úžasnej Amazónie a prírody ako takej. Veď práve susedná Brazília vyváža hovädzie a sóju na výrobu kŕmnych zmesí do Európy práve z odlesnených oblastí. Vôbec tu neplatí, že pralesy sa rúbu kvôli drevu. Ťažba dreva, je zlomok. Stromy s hrúbkou nad 70 cm na drevárske účely sú v mnohodruhovom pralese málo zastúpené.

Prichádzame na novú čistinu veľkosti dvoch hektárov. Pred nedávnom, už počas hniezdenia harpyí ju za týždeň vytvorili dvaja chlapi a velikým  strojom, skrajprom, ktorý prales zhŕňa na kopu jak zápalky. Tam sa to nechá uschnúť a časom sa zapáli. Zasejú sa africké druhy tráv a keď sa tráva zakorení, nastúpia kravy. Vegetácii sa tu darí výborne, kravy pastviny hnoja, takže na rozdiel od polí na odlesnenej pralesnej pôde sa nevyčerpávajú. Vďaka Bernalovi sa mašinéria zastavila len 10 metrov od stromu s hniezdom. Mláďa už má kompletne svetlé perie, oproti výrazne tmavším rodičom.

Dnes mladý samček nemá dôvod trénovať lietanie, lebo v hniezde už má od včera veľkého vrešťana. Po hodine priletel na chvíľu samec a neskôr, keď som sa skrýval pred dažďom aj očakávaná veľká samica. Priniesla mladého pásavca a v okamihu bola preč. Mláďa na hniezde fotíme zo všetkých strán ale rodičia sa už neukázali. Je zaujímavé, že vrešťany  sa ozývajú z neďalekých priestorov a malpy kapucínske si migrujú lesom len sto metrov od hniezda svojho úhlavného nepriateľa. Vie sa totiž, že rodičia v okolí hniezda nelovia. Nechávajú posilniť populáciu opíc pre budúcnosť, kedy sa ich mláďa zažne učiť loviť práve na nich.

Ďalší deň vyrážame k inému hniezdu. Cestou míňame mega finku, ktorá má vraj 2 hniezda a 20 000 kusov dobytka. Na pahorkoch s dobrým výhľadom zastavujeme, aby som nezabudol vnímať krajinu. Občas. V pozadí pastvín sú však stále aj priestory. Cez pastviny prelietajú veľké tetrovy zvané Aruko. Stále zastavujeme a pozorujeme sokoly, ďatle, kačky, husi. Po hodine prichádzame k pastvinám farmy San Carlos. Hniezdo na veľkej sejbe je takisto na rozhraní pralesa a pastvín. Mláďa má mať už 14 mesiacov takže obstojne lieta, ale ešte neloví. My ho však z lúk nevidíme. Vnárame sa teda do pralesa. Bernal zo svojím sokolím zrakom po chvíli zjastrí plápolajúce pierka korunky teenagerky zvanej Goya. Seňorita z korún si nás obzerá a odlieta zopárkrát, aby nám spestrila fotografovanie. Dnes sú skvelé svetelné podmienky, vždy sa dá nájsť aj v pralese pozícia na fotenie. Posledný prelet je do hĺbky pralesa a my spokojní z pozorovania to môžeme po hodinke zabaliť. Mňa čaká totiž návrat do civilizácie a nočná jazda do Caracasu. Cestou s motorkármi akoby na rozlúčku cez cestu križuje nemotorné chlpaté stvorenie. Aká paráda. Leňochod dvojprstý vôbec nie je pomalý, ako vidím. Cíti sa na voľnom priestranstve absolútne neisto a upaľuje do blízkeho lesíka. To má za sebou aspoň kilometrový prechod zo vzdialeného pralesa do toho oproti. Čo ho tam ťahá? Zrejme vôňa partnerky alebo pokušenie lepších listov?

Ja som stihol doraziť skoro ráno nočným busom po 800 km do Caracasu. Rýchlo do svojho depozitu na pobrežie, prebaliť a vyrážam zhruba 200 km do kopcov nad mesto La Victoria. Je nedeľa a vedel som, že tento deň nesmiem prepásnuť. Stretávam starého kamaráta Orlanda s manželkou. 20 rokov sme sa nevideli a oni ma poznali. Možno aj vďaka nášmu filmu Amazonia vertical, ktorý som mu pred časom poslal na mňa nezabudli. Orlando je legenda paraglidingu vo Venezuele. Pravidelne pobýva na kopci menom Placivel, ktorý je Mekkou termického lietania. Rýchlo na štartovačku a hor sa do vzdušných prúdov. Jak kondory okolo si na záver krásneho týždňa hodinku a pol polietam nad krajinou až po základne mrakov. Som šťastný, že z vtákmi, ktorým som v mladosti vždy závidel, teraz si vychutnávam vzdušné priestory. S vtákmi, ktorých kráľovná sa volá HARPYA PRALESNÁ.

Text a foto Peter ,,Becko“ Ondrejovič s dovolením Bernala použité aj jeho fotografie

www.anakonda.sk

- Mapa stránky -