Balkán 2014

Balkán 2014

Jar – na vodu ísť treba. Ako je v poslednej dobe zvykom, vyrážame na Balkán. Ciša vybrala parádny termín – veľkú noc. 10 dní zábavy za 4 dni dovolenky. Mojmír bol však proti jej účasti na výlete. Mohol to však povedať rovno, a nie sa vrhnúť dole žľabom a zlámať si nohu… Zostavička partičky sa ešte troška pomenila, definitíva vyzerá takto:

Viktor
Miro Dvonč
Peťo Liďák
Maťo Fabianek
Insti
Miško Bujna
Smolík
Marek Rajbr

Štvrtok 17.4. piatok 18.4.
Stretko v lodke je v pohode, len Smolíka nechce pustiť na výlet Katarínka. Tiež to nehovorí rovno, volí úraz ucha s nútenou návštevou pohotovosti. Po ošetrení však tatinka uvoľnuje 🙂  Ostatní zatiaľ naväzujú, balia. Neskôr sa ešte snažíme dohovoriť viktorovmu novému ťažnému, že by sa mohlo znížiť ku elektrickej komunikácii s AAC vozíkom. Maťo to nakoniec zvláda, viacmenej úspešne 🙂 Vyrážame smer Maďarsko, Srbsko, Macedónsko, Mileapotamos. Za pozornosť stojí obed pre všetkých aj s drinkami v Macedónsku za 25 Euro. Marek hľadal celú cestu svoje veci po aute, vždy však nájde len Phanteon 🙂 Teda to je jediné logické vysvetlene jeho stavu po vystúpení z auta. Dnes je za hviezdu. Skáče cez oheň, následne Viktorovi nôti do uška popevok „Dej mi ho do huby“ popritom hádže do ohňa svoj odolný smartfon. Viackrát. Až kým mu ho nevezmeme. Zaujímavý večer.

Sobota 19.4.
Budíme sa na nástupnom mieste Mileapotama. Vody nie je bohviekoľko, pár pekných miest, no hlavné nie je za 5 (ako píšu) ani náhodou. Dvončovi sa ho podarilo správne identifikovať a urobiť čo treba. Vykopať sa. Aj napriek jasným Buznovým inštrukciám (je to aj na kamere): „Idem za tebou, nerob pi.oviny“. Všetko ako má byť, aj šupa do hlavy bola, aj hádzačka letela, aj bebíčko mu Peťo zalepil leukoplastom. Ďalej ešte nejaké pekné vecičky a sme pri Viktorovi. Trošička viac vody by naozaj neuškodilo tomuto peknému úseku. Viktor mení Fiata za helikoptéru a vyváža nás hore na kopec. Dávame reštiku a jahňa, presúvame sa na Acheron. Dosť dlho diskutujeme na večnú tému- koľko málo vody treba na Acheron? Kempujeme potme, diskoguľa diskoguľuje, hviezdy sú parádne. Dvonč nám poprvýkrát predvádza jeho herecký majsterštuk, ktorý sa dá využiť na kadejakom žúre. Sadol si na stoličku, a tváril sa že spí. Ale že úplne dokonale. Tak dve hodinky mu to asi vydržalo. V noci troška spŕchlo, ale to to si tu budeme musieť zvyknúť.

Nedeľa 20.4.
Ráno stretávame Cechlárovcov, vody je vraj štandardne. Tak sme sa uzhodli , že máme tak cca 3 kubíky, voda siaha do štrkových plážičiek. Vyrážame po dosť dlhom motaní a po Viktorovom vyháňaní (ešte že ho máme, dosť nám v tomto pomáha 🙂 : „Chodte už do …“. My teda ideme. 3 kubíky naozaj nie sú kajakárskym rajom, ale kaňon je krááásny 🙂 Dnes mince na vodu neberieme. Občas míňame minisifóniky, občas kravské hlavy. Prenášku včas identifikujeme, všetci okrem Mira a Instiho ideme aj poslednú perej pred ňou. Povestný strom je tak akorát nanič, že ho treba tiež preniesť. Napravo , na hádzačkách. Skúšame povestný seal launch, Maťo púšťa Smolíka. Úplne na hubu. Dnes žiaden kopačák. Končíme v takej reštike naľavo pod lanovým mostom. Rozhodujeme sa ísť na Kallaritikos, ale až ráno, vraj je to 42 km, hovoria dva GPS stroje. Robíme oheň, vítame domácu- Konstatnu, dostávame vajíčka a snažíme sa vyzvedieť, kde zoženieme náš milovaný Pantenol. Teda hlavne Marek. Ale skúša to prevažne po slovensky  a dosť vulgárne. Bez výsledku. Ale dozvedáme sa, že je „Pola asteria“ – veľa hviezd. Tak sa pod ne ukladáme, v noci opäť prší a fúka.

Pondelok 21.4.
Motáme sa. Až do okamihu, keď nám obe GPSky hvoria, že na nástup to je zrazu 120 km. Nechápeme trošíčka, včera večer to bolo o 80 menej a zase taký strašný žúr to večer nebol… Hodinka ku hodinke, cestá dlhá, na vodu sadáme o tretej, pri dvoch mostoch, vody je tak stredne asi. Čaká nás Kallaritikos a Arachtos, cca 24 km. Začiatok je veselý ako vždy, Miro sa nás trošíčka zadýchaný , s obavou v hlase, pýta, či to bude celé takéto 🙂 No nie je, otvorený úsek sme zbuchli vcelku rýchlo, zavŕšili sme ho všetci pod Marekovym vedením krásnym boofom (ako kto…) cez trosky starého mosta. Prvojazdec bol sám prekvapený nástrahou s roxormi, ako by tu hádam ani pred rokom nepádloval… Pokračujeme parádnym kaňonom Kallaritikosu, na sútoku dávame tradičné Dvončovo pivko a pádime ďalej dole Arachtosom. Insti dnes relaxuje, snaží sa „vyležať“ nejakú chorôbku, stihol pri tom prečítať celú knižku a uvariť parádnu večeru. Stretávame slovenku Denisu s mužom- guidom . Je nám objasnená produktivita práce bežného gréckeho občana ale hlavne sa dozvedáme, že na juhu nie je voda a Aoos by mohol byť fajn. Dôležité infošky. Viktor robí oheň. Dvonč si k nemu nesie stoličku, vzápätí na nej zaspáva…

Utorok 22.4.
Nákup (s kávičkou, teraz to už môžme priznať:-), parádne raňajky a odchod na Arachtos. Opäť kus cesty. Viktor má pocit, že je nuda, tak generuje drámu s naftou. Lepšíme sa, na 30 km úsek sadáme už o pol tretej. Na horom Arachtose majú byť 2 ťažšie pereje (z toho v jednej majú byť podomleté skaly – jaskyne“ negative rocks“), pod sútokom to už poznáme. Vody je opäť tak nejak stredne. Na prvej vážnejšej pereji sa Dvonč kope pri prvom možnom kameni v nájazde, našťastie sa usádza s pádlom vo vracáčku v strede rieky a nesype to po šutroch bez lode. Maťo chytá dole loď, hre začína akcia . A nie hocaká! Naprv Mira presviedčame , nech nehádže pádlo dole medzi šutre. Potom sa mu snažíme vysvetliť, nech si hodenú hádzačku fakt nepripína karabínou na vestu. Zlatý klinec celej akcie, omotanie hádzačky okolo krku sprevádzané kopaním nožičkami , však naozaj malo úspech. Miro sa pýta Smolíka, že ako je to ešte ďaleko. „Ešte raz sa vykopeš a budeme dole“. Hm.
Druhá perej, s podomletými jaskynkami, scenár známy. Maťo fotí, Miro sa tentokrát kope už vo výjazde z vracáku, perej celú pláve, mizne v bublavej vode a ostatní len čakajú, kde sa opäť vynorí. Okolo jaskyniek si to dáva tak asi na pol metra. Nuž trocha nervák, nakoniec chytá Smolíkovu špicu. Uff… Fičíme dole, Instiho napriek ranným sľubom už na spodný úsek neberieme. Zas navaril úplne parádne, snažíme sa ho presdvedčiť, že je ešte chorý… Plavec ešte večer stíha kúpiť kopačáky – víno Recina s príchuťou plesnivej zeme. Veľa vína.Večer naťahujeme plachtu. Miro si pod ňu dáva stoličku, a … 🙂

Streda 23.4.
Dávame si budík, o desiatej sme už zbalení, naviazaní, ready to go! Smer Vodomatis. Na (skôr dvesto výškových nad) nástupnom mieste dávame nečakane kávu, ku nej Cypuro a k tomu obedík 🙂 Sa posilňujeme na znášku. Je výdatná, ako vždy! Autor radšej nezložil loď z ramena, čiže to nemohlo byť dlhé 🙂 Marek hovorí, že vody je menej ako minulý rok. Boha slnka sme si asi priklonili na svoju stanu veľkou obetou (Insti „vystúpil“ natlačený na strom v takej úžine). Takže máme slniečko! A tú úžasnú čistú modrú vodu. A ten parádny zelený svet vôkol! Smolík sa na túto riečku asi tešil najviac, najmä z krajinkového hľadiska. Michal B. sa v názore pridáva. Dávame aj spodnejší úsek od mosta ku haťke. Síce kľudná voda, ale duté stromy sú fakt haluz. Končíme, hľadáme spiaceho Viktora. Niečo na neho lezie, ale my ho ženieme na Aoos, ešte dnes tam musíme prísť. Tak ideme. Dlho dlho. A vysoko vysoko. Tesne pre Vovousou narážame na hotel/camp. Teta vie po grécky, ale pravdepodobne je úple blbá. Alebo komunikačne nefunkčná. Ešte vyrážame kuknúť pegel prípadne lepší kamp. nenachádzame nič, vraciame sa späť a rozkladáme sa tete na dvorku. Rýchlo varíme, a zvazujeme lode. Insti má spanie vo vozíku…V noci začína pršať.

Štvrtok 24.4.
Prší. Veľa prší. Pegel síce nehovorí, že je veľa vody, ale expert na Marekovom telefóne tvrdí, že prítoky valia a že ak chceme ísť, máme ísť hneď. Po porade to balíme, naväzujeme a pádime do Albánska na Kir. Počasie sa vcelku dáva dokopy, poniektorí máme pochybnosti… Mierime do Albánska , tam ideme strašnou cestou okolo Ohridského jazera, Peťova loď už nás má asi plné zuby a pokúša sa zoskočiť z vozíka… Zo samej radosti, že stretávame bankomat, vyberá Smolík 75 000 lekov, čo je teda fakt dosť. Hlavne, že sa všetci dobre bavia 🙂
Pred Tiranou chytáme parádnu jamu na ceste, čudujeme sa, že máme všetky kolesá. Ale jedno trocha píska a chrastí. Ale keď zavrieme okná a pustíme hlasnejšie hudbu, je to lepšie. Snažíme sa o opravu či nájdenie servisu v Tirane, ale je už kopa hodín, tak fičíme ďalej. Na Kire kempujeme na starom známom miestečku pri vodopádiku. Už druhú noc Dvonč nespal na stoličke. To bude asi tým, že sme ich večer nestihli vytiahnuť…

Piatok 25.4.
Dnes sme už o 8,00 zbalení v aute! Asi by sme so sebou mali stále voziť albánca, ktorí niečo kričí a ukazuje rukou že si ide pre pištol a že máme hneď vypadnúť. Konečne sme bol ráno akční 🙂 Raňajkujeme, hľadáme vhodné miesto na nástup, vody je tak akurát. Skôr viac ako minulý rok. Hovorí Marek. Tak sadáme pod dvoma nejzadnými miestami. Začiatok ideme Smolík, Marek, Mišo a Maťo. Nad našim obĺúbeným kaňoníkom sa po krátkom presviedčaní, a dlhom chystaní (ale vraj to bolo najrýchlejšie pripravenie sa na vodu, aké vedel), pridáva aj Peťo. Do kaňonu hurá všetci naraz, veselosti veľké. Marekovi sa tam asi páči, alebo čo. Zakaždým sa tam zdrží v tých mikrovracáčikoch, napriek snahe ísť rovno dole… Pokračujeme ďalšími perejami, užívame si, darí sa, slniečko svieti. Kir opäť nesklamal, je parádny. Naväzujeme, v Mese si klasicky nechávame doniesť do jednej reštiky jedlo zo susedného fastfoodu, konkrétne picu. Pijeme pivo a rakiju a kávu a pivo a rakiju a berieme rakiju takeaway, akožto prezent,… Sme na tom zle, v obchode už kupujeme aj nealko, ale hlavne kartón Tirany… Začína presun snov. Ešte autoservis, kde nám vyberajú zbytočný prasknutý kus z nápravy, vraj ho až tak moc neni treba. Kupujeme tam  maják, voňačky, vlajky a iné dôležité veci. Už nie sme veľmi triezvi. Viktor prežíva očistec. Spievame viachlasné chorály, Buzna diriguje. „Dej mi ho do huby“ vyhráva… Viktor sa zo zúfalstva pripája. Pokračujeme diskotékou, prípadne už evergreenom „Ja som hroch, ja som hroch!“ Končíme na Morači v kempe pri Monastire. Dávame večeru, posedenie v altánku a indoorové spanie v starých známych chatkách.

Sobota 26.4.
Hráme bembáč 🙂 Ale potom radšej vyrážame na Moraču, ktorá je krásna, čistá a vysoká. Nasadáme opäť pri včelách. Nasleduje super pádlovanie! Aj to vcelku sype, v najťažsom mieste (Keysho dôverne pozná:-) dáva Dvonč najprv kvalitné airové triky, potom dokonca – pozor- pokusy o eskymáka- neúspešne. Smolíkova špica to opäť istí 🙂 Pokračujeme ďalej, vcelku rýchlo sme dole na sútoku s Mrtvicou. Užívame slnečné chvíľky, jeme čo nám pod ruky príde , strkáme pór Buznovi do riti a vyrážame dom. Stavíme v raftovom centre  na brehoch Driny na parádnu večeru, tam sa Viktor prepína do nesmrteľného módu a krúti smer BA (s Buznovou pomocou).

Ponaučenia z expedície:

  • pri balení vozíka treba VŽDY strážiť Instiho, aby si tam nedal nejaké veci na spanie. On za to asi nemôže, ale asi to bude nejaká psychická nutkavá porucha, alebo čo… V opačnom prípade je večer neoblomný, že treba zviazať, že nemá v čom spať a tak…
  • Viktor miluje jemné páperie v aute zadupané v čalúnení a kobercoch. Ideálna je pelichajúca lacná fejková páperka z Nepálu.
  • z Acheronu je lepšie ísť na Arachtos, ako na Kallaritikos. O pár hodín. Všimol si to , div sa svete, Viktor…
  • jedno euro je cca 135 lekov. Nie je nutné v bankomate vyberať najvyššiu možnú sumu, čo tam svieti. To zas odporúča Smolík.

Peter Smolinský

Viktor Káňa

www.viktorkana.sk

HIKO

- Mapa stránky -