Albánsko – národný park Thethi a dolina Valbona

Po roku sme si opäť zopakovali výlet na sever Albánska do oblasti národného parku Thethi a doliny Valbona. Michal, Danka, Majo, Ondro, Martin, Jano, Čiko a ja sme vyrazili z jesennej Bratislavy na 14 hodinový presun autom smer Balkánsky polostrov. Príchod do Albánska. Náš tradičný camp na dvore u môjho kamaráta policajta v Kopliku sme vymenili za novovybudovaný kemp pri Skadarskom jazere kúsok od Shkoderu. Žiadala sa nám zmena. Kemp spĺňa najvyššie parametre čo sa týka vybavenosti a wifi je už aj tu samozrejmosťou.

Na druhý deň ráno sa balíme na 3-dňový trip a vyrážame do hôr. Bolo teplo, takže občasné zastávky v miestnych krčmičkách potešili. Po novovybudovanej asfaltovej ceste sme pomaly začali naberať výšku a poobede dosiahli najvyšší bod 1670 m. Občerstvenie na chate v sedle po namáhavom stúpaní padlo všetkým vhod a 12 km zjazd do doliny bol už iba adrenalínovým zážitkom. Ubytovali sme sa v kempe pri starej škole. Niektorí z nás spali v izbe, niektorí v opustenom stane na záhrade a zvyšok vonku pod altánkom. Pred spaním sme ochutnali zlatý mok miestnej krčmičky a spolu s domácimi pozerali v televízii kvalifikačný zápas medzi Albánskom a Portugalskom. My sme sledovali zápas pri pive a domáci „nasucho“…neviem prečo. Možno veria nejakej povere… Prehrali 0:1 až v predĺžení, tak asi na tom niečo bude. Ako dobre, že táto povera nedorazila až ku nám…

V nasledujúci deň sme si omrkli miestnu atrakciu vežu Kula, ktorá súvisí s krvnou pomstou, popozerali dedinku Thethi a vyrazili dolu dolinou na malú osadu Nderlysaj, ktorá bola vlani skoro celá opustená vyľudnená, ale teraz sa už ľudia do nej znova vrátili. Dedinka totiž pred 2 rokmi úplne vyhorela, až na pár domčekov. Ja som domácim poukazoval fotografie osady ako vyzerala pred 5 rokmi, ktoré som spravil keď som tam bol prvýkrát.

A potom začala časť etapy, poldňové stúpanie po rozbitej ceste do výšky 1630 mnm, kde sme zabivakovali v jedinom domčeku, ktorý slúžil ako miestny „motorest“. Boli sme jediní hostia a podľa domáceho bolo jediným jedlom pivo. Na jedenie vraj nič, že nemá. Hlad nás však nenechal zmieriť sa s touto informáciou a išli sme sa o tom presvedčiť na vlastné oči a objavili sme v mrazáku párky neznámeho roku výroby a dokonca aj starý chlieb sa našiel v kuchyni. A tak Čiko osmažil párky na panvici a mali sme dokonca teplú večeru. Spokojní, so zahnaným hladom, uhaseným smädom, sme si ustlali na terase pod strechou.

Ráno sme nastúpali posledných 200 výškových metrov a začala najpohodlnejšia časť cyklovýletu – poldňové klesanie až do mestečka Skhodra s občasnými zastávkami v krčmičkách a baroch po ceste, niekto si dal kávičku, niekto Colu a niekto pivko. Počas zjazdu sme obdivovali krásy prírody – úplne pripomínala malé himalájske doliny, krásne scenérie. Na podvečer sme dorazili späť do kempu, spáchali hygienu, naložili bicykle na prívesný vozík, vyplatili parkovné a vyrazili do Komani, kam sme dorazili už až za tmy. Po výdatnej večeri pobalili veci na 2-dňový výlet do Doliny Valbony a zaľahli.

Ráno nás domáci zaviezol k priehrade, kde sme sa nalodili na loďku, z ktorej sme sa po 3 hodinách plavby vylodili na druhej strane priehrady v mestečku Fierze. Vyplávali sme o 10 minút skôr ako sme mali, ale bola to chyba, pretože po telefonáte 15 minút od vyplávanie vypukla medzi posádkou panika. Museli sme sa otočiť a vrátiť pre ďalších pasažierov, ktorí prišli presne na čas, naša loď bola posledná v ten deň, museli sme sa po nich vrátiť. Plavbu sme viac-menej všetci prespali, keďže počasie nebolo bohvieaké… Po vylodení sme sadli na bicykle a vyrazili do mestečka Bajram Curri, kde sa nám podarilo nájsť ubytovanie v hoteli na benzínke. Náš osvedčený hotel v meste bol totiž obsadený . Po ubytovaní sa sme vyrazili omrknúť mesto, vymeniť domácu menu albánsky lek (ALL), popozerať tržnicu a čo sa zmenilo v meste za čas od poslednej návštevy, čiže za rok. Nič.

Po raňajkách, ktoré sa líšili od tých prisľúbených pri ubytovaní sa, boli veru slabšie, sme naskočili na bajky a vyrazili na výlet dolinou Valbony. Po 20 km šlapania do mierneho stúpania spojeného z odpočinkom v miestom bare a ochutnávkou miestneho piva sme dorazili k rázcestiu, kde sme sa rozdelili. Zvyšok partie pokračoval ďalej dolinou až na jej koniec cesty do osady Rragam, Čiko a ja sme zatočili doprava a začalo namáhavé stúpanie po lesnej a kamenistej ceste smerom k hraničnému prechodu Kasaj na Čiernu horu. Prechod slúži iba pre off roady a peších. Po dvoch hodinách les ustúpil a pred nami sa otvorila dolina a pohľad na mešitu a pár domčekov nás potešil, no ešte viac asi drevená kôlňa, ktorá medzičasom zmenila svoje poslanie a teraz slúži ako miestny bar. Keďže čas pokročil, rozhodli sme sa ďalej nepokračovať . Čiko zalepil defekt, ktorý dostal pod dedinou, prijemný deduško nám uvaril do náprstku domácu čiernu kávu, my dali po plechovkovom pive a otočili sa späť smer hotel. Asi hodinka jazdy dolu kopcom. Večer sme vyrazili do mesta utratiť posledne peniaze za suveníry a miestne špeciality.

Posledný deň doobeda pobalili veci a vyrazili do prístavu, kde bol na 14:00 plánovaný odchod lode na Komani. Ale loď vyplávala o 2 hodiny neskoršie – Albánci si na presnosť asi nepotrpia. Čakali sme na mikrobus, ktorý priviezol 300 litrový barel, ktorý museli prečerpať do nádrži lode. Všetko by bolo OK, keby použili hrubú hadicu, ale keďže vytiahli 10 m hadicu, o priemere ani niev3 cm, videli sme že to bude na dlhšie. Niektorí zaspali na palube v tieni kajuty, a iní vyrazili do dreveničky v prístave na penivý mok. Okrem nás a dvoch nemeckých turistov tam nezostala ani noha. Po 2 hodinách a 3 pivách zahúkala siréna a my konečne vyrazili. Posádka lode – 4 chalani bola príjemná, dokonca niektorým dovolili skúsiť riadenie lode. Do Komani v kempe sme dorazili už za tmy, vymenili predné koleso na aute, čo nám predĺžilo aj tak oneskorený plánovaný odjazd. Naložili sme bicykle na vozík, pochutili si na večeri v kempovej reštike pod mostom a vyrazili proti noci nazad na Slovensko.

www.viktorkana.sk

- Mapa stránky -