Ako sme išli kajakovať s kravou

Úžasná rieka na rozjazdenie, perla zájazdu uprostred, ľadový bonbónik na záver a medzi tým veľmi dobré kajakovanie. Toľko stručne o sedemdňovom cestovaní s kajakmi za albánskymi riekami. Malo športovú aj spoločenskú rovinu, tak si to skombinujte.

Motto zájazdu:
,,Albánsko je krásna krajina – jazdia tu samé mercedesy.“ (Duco)

Termín:
24. apríl – 1. máj 2012

Účastníci:
Viktor (šéf mikrobusu), Luciša, Duco, Marek, Mišo, Juraj, Šeďo, Smolík

Trasa:
Bratislava – Budapešť – Moháč – Osijek – Šamac Bosniansky – Sarajevo – Foca – Sćepan Polje – Nikšić – Podgorica – Koplik – Shkodër – Prekal – Lekaj – Koman – Reps – a späť

Rieky:

  • Morača WW III
  • Kir horný WW III
  • Shala WW IV
  • Fani i Vogel WW III-IV
  • Kir spodný WW IV (V-)
  • Piva WW III-IV

24. apríl
Po 18-tej sa schádzame v Lodenici KVŠ v Karlovej Vsi a je zrejmé, že plánovaný odchod o 19-tej nestihneme. Duco zvára rozpadnutú konštrukciu na vozíku, požičanom od nášho kamaráta Jožka Černého, aby vydržala hmotnosť kajakov. Ducovi to ide celkom od ruky, len Šeďo krúti nosom nad kvalitou zvarov (ako to dopadne?). Prichádza Viktor s mikrobusom a začína triediť batožinu a ukladať, čo kam – do vozíka, do kufra auta, pod sedadlá. Ako zvyčajne je toho veľa, ale ako zvyčajne sa všetko zmestí, veď ako by to bolo, keby to všetko pivo, víno, pálenka a minerálky (áno) zostali doma. Pozváraný vozík má ešte chybičku krásy, náš kamarát Jožko na ňom vozieva aj ovečky – vyrieši to Smolíkov tato a odpráši s ním do Lamača na wapku ÖMV. Pohodu odchodu nemôže narušiť žiadne zdržanie…

(Odchodovú atmosféru sleduje aj náš parťák Cyprián. Je Juraja, zo škótskej whisky celkom plynulo pri nakladaní ubúda, až tie meniny zapijeme do dna. Riadne sa zotmelo, keď naložení a ,,naložení“ vyrážame z Lodenice – ešte však zastávka u Padllera. Treba si predsa pred cestou umyť ruky! Luciša pripomína hru na vláčik a na bare sa skladá súprava z obľúbenej hruškovice. Prvý raz padne Ducov slogan výletu: ,,Pime, nejsme tady na rekreaci.“ Pokračovať v aute druhou fľašou whisky sa chlapcom nepozdáva, ponúkam šampanské. ,,Nie, nie, to by sme sa opili,“ zdôrazňuje posádka a na maďarských cestách padne zvesela voľba na kopaničiarsku marhuľovicu. Cyprián nás stále starostlivo sleduje.)

25.apríl
Po nočnej jazde v daždi cez Maďarsko, Chorvátsko pokračujeme do Bosny. Začína sa Balkánsky hraničný folklór. Colník pýta ku kajakom ATA Carnet alebo Putny list. Na colníkovu otázku, prečo nemá Viktor všetky dokumenty akože cestovná kancelária (viktorove auto je kolom dokola polepené reklamou na outdoorovú cestovku) mu Viktor hovorí, že on iba vyrába tie nálepky, a že toto sú „kamarádi“. Miesto ATA Carnetu dostal colník 15 eur. V Bosne začíname postupne aj navštevovať Viktorových kamarátov. Prvá zastávka, kemp Bastasi na rieke Tara, dopoludnia. Napriek prestavbe kempu srdečné zvítanie s majiteľom Miomirom a varia nám polievku. Za odmenu mu na odchode pri tlačení auta ,,poorieme“ krásny zelený trávnik. Cesta na hranicu pozdĺž Driny je uzučká, naozaj ťažko uveriť, že sme z tohto smeru na hlavnom ťahu do Čiernej Hory. Zdržanie na hranici, Čiernohorci vyžadujú všetky doklady, od auta, od vozíka, Zelenú kartu, Putny list našťastie nepýtajú. Pokračujeme pozdĺž rieky Pivy a po priehradu od úžasu neveríme vlastným očiam. Púšťajú dobrú vodu. Luciša nalistuje sprievodcu od Fantomasa a číta, že je to krásna rieka a vodu má málokedy. Niet nad čím dumať, od priehrady nás vyženú a tak sa obliekame na vysokom moste, z ktorého vedie dolu, asi do stometrovej hĺbky, kozľací chodníček. Duco pohotovo uteká dolu naľahko najprv s kajakom, že sa oblečie do vodáckeho až potom. Najprv mu však vietor sfúkol z mosta do rieky tessa pásku. Nie je to na Pive prvá smola – už sme oblečení v neoprénoch, keď Luciša zdesene volá: ,,Klesla, voda sa stratila!“ Chvíľu to ktosi považuje za bláznivý výkrik, ale fakt, vypli vodu. Čakáme na Duca kým sa vytrepe naspäť s kajakom a pokračujeme na Moraču, kde večer šťastlivo dorazíme do kempu pri stredovekom kláštore Monastir Morača. Kým sa spamätáme, Viktor objednáva u majiteľa, ďalšieho svojho kamaráta kompletnú večeru a pivo.

(Cyprián sa začína v kolektíve aklimatizovať, hoci spočiatku bol z toho na nervy. V aute sa podchvíľou ozývalo ,,Pime, nejsme tady na rekreaci,“ a do tohoDuco skladal pesničku s aktuálnym textom: ,,Spadla tessa z mosta, letela jak sprostá…“ Marek a Mišo riešia pri tom ešte nejaké pracovné telefonáty, čo Šeďo komentuje veľmi svojsky: ,,Ja v robote nedvíham ani pevnú linku.“ Pod tou robotou asi myslel tú slivovicu. Tú sme si, okrem Cypriána, dali všetci aj po večeri ako šláftrunk na dobrú noc.)

26. apríl
V kempe Monastir Morača sme sa zobudili do slnečného rána a po raňajkách hľadáme nástup na vodu – tentoraz sme išli cez dvor iným domácim, ako pred dvoma rokmi, pri usadlosti so včelínom. Morača ma ideálnu, vyššiu vodu, tečie rýchlo, nádherné vlny, naozaj dobrá voľba na rozjazdenie sa pred albánskymi riekami. Vychutnávame si to, Luciša pri tom spadla do nenápadného valca a chvíľu v ňom bublala. Duco sa na rýchlej rieke zoznamuje s novým kajakom Pure a zatiaľ si ho chváli. Jazdíme na oči, rieku poznáme z minulých rokov, akurát pri tomto vyššom stave vody Smolík pozerá situáciu. ,,Vpravo velikánsky valec, takže klasicky ideme zľava pod skalnou stenou, nedať sa stiahnuť doprava,“ oznamuje. Líniu trafili všetci, ale úplne čistý prejazd to nebol, občas bolo vidieť dvíhajúce sa špičky niektorých kríkoviek. Ďalej už nič neriešime, akurát Duco. Prevrátil sa v nenápadnej pereji a napočudovanie, vykopáva sa z kajaku. Marek chytá loď, vylieva, ostatní prežívajú zdramatizované spestrenie na vode s fotoaparátmi v ruke.

Ďalšiu, plánovanú rieku, Mrtvicu už nestíhame, presúvame sa do Albánska. Cesty sa stávajú ťažšie prejazdné. V porovnaní spred dvoch rokov síce pribudlo asfaltových úsekov, ale je to stále kombinácia: dva tri kilometre asfalt – desať zemitý alebo štrkový tankodrom. A zase, kúsok asfalt a potom dlho cez výmole a diery. V prvom mestečku Viktor smeruje k známym zmenárnikom a hneď vedľa k známym do krčmy nás vedie na pivo. Šeďo obzerá vozík: ,,Zvary nevydržali,“ sucho konštatuje. Konštrukciu zväzujeme sťahovacími popruhmi a tie vydržia do konca zájazdu. Duco pozorne sleduje cestu z prvého sedadla mikrobusu a komentuje albánsky kolorit: ,,Je to krásna krajina – jazdia tu samé mercedesy.“ Viktor smeruje k ďalšiemu kamarátovi. Tentoraz v Sipërme neďaleko mestečka Koplik, k náčelníkovi miestnej polície Brahimovi, u ktorého na dvore budeme spať. Ale nevieme trafiť, vtom vyskakuje Viktor z auta, pristúpi k telefonujúcemu domácemu šoférovi a po dvoch sekundách iba očného kontaktu sa vráti do auta a hovorí: ,,Je to jasné, máme sa vrátiť 3 km po tejto ceste a na kruháči ísť prvou doprava… V rodinnom dome na prízemí máme k dispozícii veľkú kúpeľňu, podľa miestneho zvyku s dvojitým WC – klasická misa, vedľa aj turecký.

(Veselý večer u náčelníka miestnej polície zmiatol Cypriána. Začal sa síce štandardne pri gitare a opakovane s travaricou od domácich, ale pokračoval do hlbokej noci, či rána. Marek a Mišo hrali s policajtovými synmi biliard. Sekundoval im Duco, lebo, aby sme nezabudli: ,,Nejsme tady na rekreaci,“ ktorý tiež vysvetľoval, prečo sa vlastne na Morači v nenápadnej pereji vykopal. ,,Jazdné vlastnosti kajaku Pure ma stále prekvapujú, a keď som sa prevrátil, myslel som, že budem o chvíľu za volantom toho utopeného kamióna, tak som radšej ani neskúšal zdvíhať a rýchlo som sa kajak opustil.“ Až teraz sa dozvedel, že okolo valca za kamiónom dávno prešiel. Aj Cyprián nad tým krútil hlavou. Spánok na dvore spestrila dvojica chrápajúcich, Šeďo a Juraj, a strašne skoro ráno muezín z kazeťáku v neďalekej mešite. Akurát Cyprián všetko v ,,klídku“ prespal.)

27. apríl
Smerujeme na horný Kir. Túto rieku sme splavovali aj pred dvoma rokmi a starosť nám robí len presun do hôr z mestečka Shkodër. Vtedy sme išli niekoľko hodín po výmoľoch, cez jamy po ceste vhodnej len pre nákladné autá. Viktorovi navrhujeme, že nákladné auto si budeme hľadať až na mieste a nie objednávať vopred. Dobre sme urobili. Za Shkodrou, smerom do hôr, sme opäť troška poblúdili. Následne sme však zažili šok. Nová asfaltka je urobená až do Prekaly kam smerujeme. V tejto dedinke sa to však zaseklo – Viktor objavil ďalšieho kamaráta, Klaudia, ktorý má vybaviť prevoz cez hory na nasledujúci deň. A to sú nekonečné debaty, úvahy, miestne zvyky všetko naťahovať, napokon príde aj Marko, šofér terénneho busíka, ale ani po dlhej diskusii nie je nič jasné. Úlohou naťahovačiek nie je nič iné, len ,,variť“ cudzincov a špekulovať ako zdvihnúť čo najvyššie cenu. Zatiaľ sme sa k nej ani nedopracovali, len pribudlo vypitých štamperlíkov a pív. Kým Smolík s Ducom bezvýsledne dohadujú prevoz. Už boli aj na návšteve u šoféra, aj kávu vypili, aj pivo domácim kúpili a výsledok žiaden. Ostatní sa s Cypriánom bavia pri jaskyni, z ktorej vyteká priezračný prítok Kiru. Auto s prívesom je bez dozoru v dedine pri kostole. Pri návrate je však vlek akýsi ,,chudobnejší“. Aha – zmizol Viktorov bicykel priviazaný na boku. Na zemi zostali len prerezané popruhy. Takže strata času, strata bicykla a vyrážame na vodu. Ešte po rozbitej ceste zopár kilometrov do hôr a nasadáme do kajakov. Tentoraz asi o 1 km nižšie ako pred dvoma rokmi, keď sme prišli až k starému mostíku. Kir má vyšší stav ako vtedy, takže jednu perej s veľkým valcom prenášame, rovnako aj prvý kaňon. Inak veľmi dobré pádlovanie a zvykáme si na albánske rieky.

Do večera zostáva vyriešiť prevoz cez hory na druhý deň k rieke Shala (Viktor pôjde mikrobusom naokolo k priehrade, do ktorej máme vplávať), musíme si tiež nájsť miesto na spanie a snáď aj ukradnutý bicykel. Klaudio napokon oznamuje, že terénny mikrobus príde o 6,30 ráno a čo sa týka spania povedal zásadné vyhlásenie: ,,Moja kuča – vaša kuča.“ Viktor, Juraj a Duco sa však rozhodli spať pri aute zaparkovanom pred kostolom, ostatní sa rozložili na lúke za pohostinným domom. Otáznik zostal akurát nad bicyklom.

(Cyprián by možno vedel povedať presne, koľko štamperlíkov obrátili Duco a Viktor s miestnymi v miestnom bare Zhyla, keď od nich mámili vrátenie bicykla. Juraj zasa nalieval pred kostolom pri varení pomaly celej Klaudiovej rodine. Syn, otec, starý otec. Malé deti z dediny dostali po čokoláde. Z večerom sa zrazu objavila dedinčanka s chlapcom a dotlačili bicykel. Viktor uveril až na vlastné oči, ale Cyprián vedel svoje, dedina zmäkla. Akurát nestihol pred psami varovať Mareka a Miša na lúke za domom, aby boli pozorní a nenechali v noci len tak položené igelitky so slaninou a inými dobrotami.)

28. apríl
Ráno presne 6.30 Marko s terénnym mikrobusom prišiel, obzrel si čo má odviesť a kým ho stihol Juraj chystajúci raňajky osloviť zmizol. Miestne zvyky a spôsoby sú často nepochopiteľné a treba sa naozaj obrniť trpezlivosťou. Nie vždy to však ide. Čakanie nemalo konca, vedeli sme, že cesta je dlhá, po rieke to bude tiež veľa hodín a navyše nás ešte čaká nekonečná priehrada. Na naliehanie, kde je mikrobus, Klaudio napokon oznámil, že išiel natankovať do Shkodry. Nervozita rástla, Juraj vyštartoval za Klaudiom do krčmy, kde od rána nasával a vznikla hádka o neserióznosti. Takáto urážka, akokoľvek je pravdivá, však môže skončiť v týchto končinách veľmi zle, našťastie ešte stále išlo o obchod a pred krčmou stálo nákladné auto s kravou, tromi prasiatkami, vrecami obilia, strukovín, plastovými nádobami a piatimi domácimi. ,,Ideme týmto,“ zvrieskol Juraj a napokon sa aj ukázalo, že to bolo jediné auto, ktoré v ten deň cez tie hory išlo. Marek s Jurajom napokon kajaky vedľa kravy naviazali, naskákali sme na korbu a s nešťastnou majiteľkou kravy, s veselými chlapmi sme vyštartovali. Ešte úloha pri rozlúčke s Viktorom – stoj čo stoj musí na priehrade zohnať loď čo nám príde naproti, lebo inak budeme pádlovať po priehrade až do rána. Na pokoji nám nepridalo, keď sa Viktor kontrolne pýtal, ako sa povie jazero po anglicky… S kravou a tromi prascami sme sa takmer päť hodín natriasali v tom čudnom nákladiaku po strmej a úzkej ceste, často krokom nad hlbokými priepasťami. Krava pravidelne vylučovala, Jurajovi dokonca stúpila na nohu. Tri zastávky boli vždy pri nejakom polorozpadnutom dome, čo bola vždy krčma, alebo tam aspoň predávali pivo. Okrem toho, že veselí miestni chlapi a my s nimi sme si dávali zakaždým po pive, aby sme sa aspoň trocha vždy na ďalší úsek cesty posmelili, Smolík zakaždým s vodičom a Klaudiom musel dojednávať cenu. Z 80 eur sa napokon vyšplhala päť kilometrov pred riekou na 120 eur. Kuriózna zastávka bola ešte v najvyššom sedle tých priesmykov. Z hory dokráčal chlap s kľúčom na kolesá a vodič doťahoval všetky skrutky, ktoré sa na tej hroznej ceste takmer z bubnov vytriasli. Napokon sme na moste pri rieke Shale – vysnívanej perle tohto výletu. Ešte je úvaha, či hneď tam pod mostom nasadneme alebo ideme vyššie do mestečka. ,,Tam sú však tri krátke, asi šesťkové pereje,“ informuje nás slovinský kajakár na moste. Zhodli sme sa, že ich prenesieme, len Šeďo frflal, že je to hlúposť. Bola! Museli sme sa s kajakmi predierať cez pichľavé húštiny vysoko na cestu, kde nás znova pozbieral Marko na nákladné auto a doviezol k mostu. Potom sa už začalo pádlovanie po krásnej rieke s výživnými perejami. Presne ako hovoril popis, po ľahšom začiatku nasledovalo postupne asi päť miest ww 4+ a Luciša si jedno z nich ani nepamätá. Veď čo už je vidno z kajaku dolu hlavou. Ešte malé zdržanie pred tým ako sa rieka zavrela do neprístupného kaňonu. Duco totiž zistil, že pred dvoma rokmi sme ju nesplavovali a mal pocit, že by sme do toho nemali liezť. Neskoro, v týchto horách už nebolo z rieky úniku. Postupne prekonávame pereje, kaňon je stále užší a strmší, rieka sa úplne zavrela. Napokon sa prúd zvoľní až prestane tiecť, ale stále sme v kaňone so skalnatými strmými brehmi, kde ani niet kde vystúpiť a pádlujeme po jednej z najmalebnejších priehrad na svete. Unavení z celého dňa a s obavou, že žiadna loď po nás nepríde. Asi po hodine pádlovania za jednou zákrutou Luciša zrazu kričí a vyhadzuje pádlo do vzduchu: ,,Viktóóór.“ Ten stojí na prove staručkej rybárskej loďky. Dvojica lodníkov nás nakladá, tí čo majú suché veci v kajaku sa prezliekajú, Juraj v mokrom krátkom neopréne sa zohrieva na motore a do tmy ešte vyše hodiny plávame do prístavu. Odtiaľ je to už len skok do dediny Koman. Viktor nás vezie k ďalšiemu kamarátovi, ale tento kemp pod mostom naozaj stál zato.

(Ešte treba pripomenúť, čo s nami prežil Cypirán od predchádzajúceho večera. Noc na kostolných schodoch bola studená. Duco ju na nich presedel, to bola v jeho rozpoložení jediná vhodná poloha, a mimo karimatku čo mu pripravil Juraj. Napokon sa ukázalo, že bola Viktorovi a tak ten tiež hladil schody aj s bicyklom. Cyprián to chápal, aj keď začali znovuzrodenie bicykla opäť oslavovať, a koňakom, hneď ako sa ráno zjavil Klaudio. Veď Duca tam dokonca prijali do rodiny so všetkými ich tajnosťami. Nuž, tie hory skrývajú nejeden kalašnikov. Napriek tomu je Klaudio tak trocha podvoník, zadumal sa Cyprián, a bol rád, keď sa po splave Shaly celý náš kolektív utužil ginom. A to ešte nebolo všetko. V tom peknom kempe sa načala Ducova slivovica a pekný večer mohol začať, vlastne pokračovať.)

29. apríl
Pekné ráno v peknom kempe Pod mostom. Tak by sme ho mohli nazvať, lebo všetky obslužné časti, ako kuchyňa, reštaurácia a ďalšie miestnosti postavili tak, že cestný most využili ako ich strechu. Inak je kemp trávnatý, terasy sa zvažujú k rieke. Na dnešný deň máme naplánovanú rieku Fani i Vogel. Cesta k nej vnútrozemím, cez hory Albánska je zložitá a dlhá, aj asfaltové úseky sú totálne rozbité, ideme vyše 5 hodín. Teraz už asi vieme, že by bolo bývalo lepšie ísť k Fani i Vogel po pobreží mora. Zastavujeme sa v mestečku Pukë, kupujeme zeleninu, Duco päť litrový kopačák ešte za Moraču a albánsku citaru. Konečne sme pri rieke a o 16 h sadáme na vodu. Šeďo nejde, pereje na rieke sú síce pekné, ale sú tam aj dve ťažké prenášky. Vody je výrazne menej ako naposledy, čo aj zľahčilo celú rieku aj zmenilo jej charatker. Pri prvej prenáške ide najprv Juraj, za ním Mišo, potom Duco a Marek. Smolík posledný, pomáha Luciši. Duco sa šplhá do hory, darmo, je horolezec a Mišo s Marekom idú za ním. Juraj na nich kričí márne. Ducove nutkanie stúpať a stúpať bolo nezastaviteľné. Keď zistili, že blúdia, že tadiaľ cesta nevedie, vrátili sa k rieke – predierajú sa pichľavou vegetáciou. Delili ich asi 3 minúty od toho, aby ich tam ostatní nechali. Nasadáme po jednom v maličkom vracáku pred ťažkou perejou. Druhá prenáška je tiež ťažká, atraktívny je akurát tunel, ktorým sa plazíme a ťaháme cezeň lode. Juraj sa na jednom mieste pošmykne a padá. Luciša ho už vidí v sifóne. Napokon to máme za sebou, spúšťame lode na hádzačke, skáčeme do vody, umývame všetku tu špinu a čaká nás posledný úsek. Čochvíľa je tma, v diaľke bliká lampa, to Šeďo pripravil navigáciu a tak konečne pristávame. Viktor so Šeďom vybrali dobré miesto na nocovanie. Sem-tam ovčí trus, zaujímavé mravčie stavby, ale inak pekná trávnatá lúka. Varíme a začína sa spoločný večierok – Duco načína päť litrový kopačák.

(Fani i Vogel však nebola akurát najčistejšia rieka, takže pred vínom potrebujeme najprv dezinfekciu. Prikyvuje aj Cyprián a po whisky Jameson odporúča aj Ducovu slivovicu. Dezinfekciu potrebuje hlavne Juraj. Noha, na ktorú mu stúpila krava sa vo vode riadne zapálila. Obava z infekcie je oprávnená, na korbe sme stáli v kravských lajnách. Duco dostáva príležitosť ako lekár výpravy a nohu ošetruje, natiera masťou, obväzuje. Viktora v tej súvislosti napadne čosi iné. ,,Mám známu, čo predáva hrobové miesto v Slávičom údolí, nechceš kúpiť, Juraj? Na dobrom mieste, druhý rad zhora, sú tam okolo pochovaní samí mladí ľudia, pekný výhľad“ chváli ponuku. Ten mu vysvetľuje, že neplánuje mať hrob, urnu dostane Luciša a má ju vysypať do Dunaja. Tej sa to akosi nepozdáva, zaseknutý je aj Cyprián, ale Juraj nalieha: ,,To mi fakt nesplníte?“ Riešenie napokon uzatvára Duco: ,,Sľúb mu to a potom ho hoď do kontajnera.“ Po tomto sa už len hralo na gitare a Cyprián iba sledoval ako mizne cabernet z demižóna.)

30. apríl
Pohodové ráno, príjemné pomalé budenie, siesta pri raňajkách, balenie. Ideme na dolný Kir, už dobre rozjazdení, tak sa tešíme na všetky pereje. Znova do mestečka Shkodër, cez dedinku Mes a pred Prekalou nasadáme do kajakov. Voda za dva dni pekne klesla na optimum, takže môžeme ísť aj miesta, na ktoré sme si predtým netrúfli. Zvládame ťažké pereje, Luciša urobí reparát v skoku cez valec spred dvoch rokov, Juraj tam zúrivo eskimuje, Smolík jednoducho vedie rozjazdený tím celým dolným Kirom. Napokon si zaslúži excelentnú tanečnú kreáciu na novučičkej asfaltke pre Jožka, ktorý práve na tejto ceste dal pred dvoma rokmi dobre zabrať autu aj vozíku. Ešte fotíme mláďa zmije albánskej na ceste a hladní a smädní sa presúvame k prítoku Kiru s krásnym jazierkom, kde sa kúpeme , varí sa a dopĺňajú tekutiny pred cestou domov.

(Cyprián krúti hlavou nad Jurajovým počínaním. Nemá totiž už plyn, nemá na čom uvariť, zvedavé albánske deti by najradšej poslal k čertu. Tie obdaruje Luciša a ony sa vrátia s pokladom – krásnou farebnou guľôčkou. Akoby nám pripomenula, že na túto rôznofarebnú krajinu s ,,rôznofarebnými“ ľuďmi nemáme zabudnúť. A na Cypriána, ktorý do nej emigroval po nočnom nákupe vína na cestu v Shkodre. Vytratil sa z auta. Jeho púť s nami zakončil nočný telefonát. Marek volal priateľom do Ameriky, jeho rodiska: ,,Neverím, že sa na tomto svete, zmietanom krízou, nenájde ešte jeden úbohý Cyprián, ktorý hľadá domov.“)

1. máj
Do kempu v Sćepan Polje na Čiernohorsko-Bosnianskej hranici pri rieke Piva prichádzame o 2.00 ráno. Ešte predtým nočný zážitok na hranici – colník, Čiernohorec dal otvoriť kufor auta, uvidel skladaciu kempovú stoličku. Pokojne si ju vzal: ,,To potrebujem a môžete ísť.“ Marek na nej sedával s Cypriánom.

Ráno Juraj mierni ostrú vedúcu kempu. Dvaja sme spali na terase reštaurácie, ihneď preč, chce aspoň jeden pas (Viktorov), napokon sa dohovoríme. Ešte pridá informáciu, že na Pive púšťajú vodu pred desiatou a tečie asi do tretej. Dobrá správa. Tak si u nej dávame aspoň ranný čaj, raňajky varíme na ploche nepoužívanej novej colnice a hajde na vodu. Nasleduje kruté znášanie kajakov z viaduktu do asi stometrovej hĺbky. Rieka Piva je zblízka väčšia ako sa zdá zhora a ľadová, ľadová, lebo vodu púšťajú z priehrady zdola. Pre nás dnes cez všetky 3 turbíny, čiže vraj asi 60 kubíkov. Ľadové pereje sú nádherné, okrem dvoch miest úplne prehľadné, vlny vysoké. Kúsok pred hranicou s Bosnou a vtokom Pivy do Tary našiel Viktor výstupové miesto a dorazil tam práve včas, aby sme sa stretli. Napokon obligátne kúpanie pred dlhou cestou domov, v tomto prípade v ľadovej vode a nečakane nás ešte zdržal dve hodiny štrajk bosnianských colníkov. Nadránom 2. mája sme šťastlivo doma.

Vtip zájazdu:
Dva páry mali mať spolu heterosexuálny styk, teda obe ženy sa mali vystriedať s oboma mužmi. Mali dva kondómy. Ako to urobili, ako ich použili, aby sa nikto nenakazil? Riešenie sa dá vypočítať matematicko-logicky. Viktorovi to akosi nešlo, obzrel sa na osemčlennú posádku a zareagoval: ,,V aute sedí sedem juncov a jedna baba a nemajú prezervatív. Vypočítaj to!“

- Mapa stránky -